Sociálny pracovník: Pomoc v chudobe a metódy sociálnej práce

Sociálna práca, ako samostatná profesia a veda, má svoje korene v Spojených štátoch amerických. Metódy sú pracovné nástroje sociálnej práce, chápané ako spôsoby alebo cesty vedúce k vopred stanoveným cieľom. Metódy vlastné sociálnej práci vznikli priamo v oblasti praxe.

Vývoj metód sociálnej práce

Vývoj metód sociálnej práce prešiel niekoľkými fázami:

  1. Mimovoľné formovanie metód (1900 - 1920): V tomto období prechodu od dobročinnej sociálnej starostlivosti k profesionálnej sa sociálna práca vykonávala na základe životných skúseností sociálnych pracovníkov. Išlo o neorganizovanú sociálnu starostlivosť. Alice Salomonová založila v roku 1908 prvú nemeckú školu pre sociálne pracovníčky. Mary Richmondová v roku 1917 vydala prácu s dôrazom na oblasť metodiky sociálnej práce - Social Diagnosis.
  2. Profesionalizácia (1925 - 1940): V roku 1925 vzniká v Nemecku cech sociálnych pracovníkov. V roku 1928 sa v Paríži koná prvý medzinárodný kongres zameraný na sociálnu prácu. V 30. rokoch sa rozpracovali najmä metódy sociálnej diagnostiky a plánovania postupov sociálnej práce.
  3. Sociálna analýza (1940 - 1955): Organizujú sa medzinárodné kongresy sociálnej práce.
  4. Znovuobjavenie metódy "case work" (1955 - 1960): Problémy povojnového obdobia viedli k zmenám, napríklad k odtrhnutiu výkonovej časti sociálnej práce (priamej práce s klientom) od administratívnej časti. Od sociálneho pracovníka sa vyžadujú hlbšie znalosti a vzdelanie univerzitného typu. V 50. rokoch 20. storočia dochádza k preberaniu klasických amerických metód.
  5. Kritické obdobie (začiatok 60. rokov - 80. roky): Odborníci začali poukazovať na nevedeckosť a nepresnosť terminológie.
  6. Nové delenie metód (80. roky): V praxi sa metódy delia na mikroprax (orientácia na jednotlivca), mezoprax (práca s rodinou a inými skupinami) a makroprax (orientácia na celú spoločnosť).
  7. Rozvoj metód (90. roky): Robertis sa zamerala na rozvoj metód používaných v oblasti sociálnej práce.

Metódy sociálnej práce a ich aplikácia v boji proti chudobe

Sociálni pracovníci využívajú rôzne metódy, ktoré im umožňujú efektívne pomáhať ľuďom v chudobe. Tieto metódy sa dajú rozdeliť do niekoľkých kategórií:

  • Objasňovanie - podporovanie: Objasňovanie, podporovanie, sebaporozumenie.
  • Informovanie - edukácia: Informačná pomoc, materiálna pomoc, výchovná pomoc.
  • Persuázia - poradenstvo: Konfrontácia, persuázia.
  • Dohľad: Ovplyvňovanie pomocou autority.
  • Rozširovanie kontaktov: Tvorba nových možností, rozširovanie sociálnej siete.
  • Štruktúrovanie: Metodické konanie na pozadí sociálnych inštitúcií.

Prax sociálnej práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom sociálnej práce patrí poukazovať na potenciálne oblasti, v ktorých je potrebná pomoc.

Prípadová sociálna práca (Case Work)

Vznik a rozvoj prípadovej sociálnej práce sa datuje na prelom 20. a začiatok 30. rokov. Za pionierku americkej sociálnej práce sa považuje Mary Richmondová (1861 - 1928). Richmondová zdôrazňovala potrebu systematického teoretického a praktického vzdelávania sociálnych pracovníkov. V roku 1897 zverejnila svoje praktické skúsenosti v publikácii Friendly Visiting among the Poor (Priateľské návštevy núdznych). Jej najvýznamnejšia kniha Social Diagnosis (Sociálna diagnóza) z roku 1917 vychádza z praxe, teoretického štúdia dejín, legislatívy, zdravotníctva, psychológie, psychiatrie, európskej kriminológie a vlastného vedeckého výskumu. V knihe reprezentuje techniky pre posudzovanie situácie chudobných. Richmondová chcela ustanoviť diagnostické metódy, jednu štandardnú metódu vhodnú na použitie od začiatku do konca práce s klientom, techniky pre posudzovanie chudobných a spoločný základ pre všetky typy prípadovej sociálnej práce. Zozbieranie a zhrnutie informácií o klientovi nazvala social diagnosis, sociálna diagnóza - dnes to označujeme ako sociálne posudzovanie. Názov sociálna diagnóza je vypožičaný z medicíny a upozorňuje na skutočnosť, že intervencia sociálnej práce by mala byť výsledkom systematického zberu a analýzy relevantných sociálnych dát o klientovej situácii. V roku 1922 publikovala dielo What is Social Case Work (Čo je prípadová sociálna práca?) - vzhľadom naň je Richmondová považovaná za zakladateľku prípadovej sociálnej práce, ktorá je prvou systematickou a vedeckou metódou sociálnej práce. Zaviedla do teórie sociálnej práce pojem sociálny prípad a označila ho za predmet sociálnej práce. Richmondová venovala pozornosť aj rodine a manželstvu v dielach Child Marriages 1925 a Marriage in the State 1929. Richmondovej dielo sa stalo základom pre rozvoj prípadovej sociálnej práce nielen v USA ale aj v európskych krajinách. V roku 1934 v Československu vydali Josef Krakeš a Marie Krakešová-Došková publikáciu Sociální případ - je systematickým rozoberaním prípadovej sociálnej práce v československých podmienkach a prvý teoretický príspevok československej prípadovej práce. Dielo zachytáva priebeh, formy a techniky prípadovej sociálnej práce realizovanej v našom prostredí. Uvádza sa, že v roku 1923 sa Československý červený kríž snažil, aby individuálna sociálna práca zakotvila v miestnych spolkoch a mala povahu trvalej starostlivosti. Ako prístup Mary Richmondovej, aj prístup Alice Salomonovej sa snažil nájsť priesečník medzi psychologickými a sociologickými faktormi, navrhoval ako dosiahnuť lepšiu integráciu jednotlivcov do danej spoločnosti. Ďalším impulzom pre rozvoj sociálnej práce bol vznik jednotlivých škôl sociálnej práce, najprv v USA, následne v Európe: 1921 bola vytvorená AASW - American Association of Social Workers, prvá profesijná asociácia sociálnej práce, ktorej členmi boli predovšetkým prípadoví sociálni pracovníci. Organizovali aj konferencie sociálnej práce, prvá sa uskutočnila v Paríži v roku 1928 a bola na nej založená IFSW - International Federation of Social Workers. Ďalší systematický rozvoj prípadovej sociálnej práce je spojený z tzv. Milford Conference (Milfordská konferencia) v rokoch 1923 - 1927, v záverečnej správe konferencie bolo identifikovaných 8 všeobecných znakov prípadovej sociálnej práce:

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

  1. Znalosť typických deviácií (odchýlok).
  2. Využívanie noriem ľudského života a ľudských vzťahov.
  3. Dôležitosť sociálnej histórie ako základu pre špecifikovanie ľudí v núdzi.
  4. Vytvorenie metód pre štúdium a pomoc ľuďom v núdzi.
  5. Vytvorenie a využívanie komunitných zdrojov v sociálnej terapii.
  6. Adaptácia vedeckých poznatkov a formulovanie skúseností pre potreby prípadovej sociálnej práce.
  7. Využitie filozofických myšlienok, ktoré určujú ciele, etiku a povinnosti prípadovej sociálnej práce.
  8. Metóda.

Sociálna práca so skupinou

Sociálna práca so skupinou sa začala rozvíjať ako špecifická metóda práce organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA a Európe postupne vznikajú a rozvíjajú sa spolky zamerané na riešenie sociálnych problémov. Skutočný rozvoj tejto metódy však nastáva až koncom 19. storočia a začiatkom 20. storočia. Hnutie settlementov (na zakladanie materských centier v najchudobnejších štvrtiach) vzniklo v 19. storočia v Anglicku. Hlavným prínosom týchto inštitúcii bolo vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených, aby prostredníctvom skupinovej interakcie jednotlivci rozvíjali svoju osobnosť a obohatili tak vlastný život. V roku 1923 sa na pôde Western Reserve University uskutočnil prvý kurz zameraný na sociálnu prácu so skupinou. SP so skupinou bola oficiálne zaradená medzi hlavné metódy sociálnej práce.

Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách. Jednou bol rozvoj tzv. settlementov (osídlení), kde sa pracovalo s konkrétnou cieľovou skupinou a druhú líniu tvorili organizácie pracujúce so skupinami mládeže (skauting, YMCA a iné). Obe línie majú korene ešte v 19. storočí. Prvý settlement založil Canon Samuel Barnett spolu s manželkou Heriett v Londýne v roku 1884 pod názvom Toynbee Hall. Americké settlementy potom vznikali podľa britského modelu. Pracovníkmi v nich boli dobrovoľníci zo stredných vrstiev a vyšších vrstiev, ktorí sa usadili v okrajových, prisťahovaleckých štvrtiach veľkých miest, kde bývali imigranti. Pionierka skupinovej sociálnej práce je Jane Addamsová (1860-1935), v roku 1889 založila v Chicagu spolu s Ellen Starr americký settlement Hull House (tu sa začala história sociálnych služieb - starostlivosť o deti migrantov, učenie jazyka, strava, škola, škôlka, ihriská, jedáleň, práčovne), išlo o systematizáciu poskytovania sociálnych služieb), v ktorom žila a pracovala až do svojej smrti. Významnou osobnosťou vzhľadom na teoretické koncepty a vzdelávanie v skupinovej SP bola Grace Coylová (1892 - 1962). Rozvinula metódy sociálnej práce s využitím myšlienok o progresívnej výchove a skupinovú sociálnu prácu chápala ako druh formatívneho procesu realizovaného v záujmových skupinách vo voľnom čase s účasťou vedúceho. V roku 1923 začala viesť prvé kurzy sociálnej práce zamerané na skupinovú sociálnu prácu na Western Reserve University v Clevelande. Skupinoví sociálni pracovníci neboli až do roku 1937 prijatí do AASW, boli považovaní skôr za ľudí, ktorí sa hrajú s deťmi, vyučujú alebo chodia kempovať.

Komunitná sociálna práca

Komunitná práca sa rozvíjala najmä v 50.-tych a 60.-tych rokoch 20. storočia. Rozpad tradičných komunít v dôsledku industrializácie a urbanizácie má za následok vznik komunitnej práce, ktorá sa datuje do druhej polovice 19 storočia. Jedným zo zakladateľov komunitnej práce bol anglikánsky vikár vo východnom Londýne Samuel Augustus Barnett, ktorý začal so svojou manželkou organizovať praktickú pomoc medzi farníkmi. Barnett tvrdil, že poskytovatelia pomoci chudobným by mali s nimi žiť, aby sami zažili, aké problémy prináša chudoba. Predchodcovia komunitnej práce - robotnícke hnutia. Ich centrom bol Glasgow, kde na začiatku storočia prebehlo množstvo stávok a kampaní za 40 hodinový pracovný týždeň, proti zvyšovaniu nájmu, za lepšie bytové podmienky. V prvej polovici 20 storočia - sociálni pracovníci opúšťajú úrady a idú do ulíc za tými, ktorí sa ocitli v sociálnych problémoch. Práve tu zistili, že je potrebné pracovať nielen s ľuďmi, ktorí majú problémy, ale aj s rodinou, komunitou, skupinou. Za pionierku komunitnej práce považujeme Octaviu Hillovú (1839-1912). Hillovej diela Home of the London Poor (Domy londýnskej chudoby 1975) a Our common land and other essays (Naša spoločná zem a iné eseje 1879) patria k prvým teoretickým dielam komunitnej práce. Vo svojich reformných aktivitách sa snažila o zlepšovanie bytových podmienok chudobných ľudí a robotníkov, ktoré sa rozhodla riešiť stavbou a prestavbou robotníckych domov. K ďalším dôležitým teoretikom komunitnej práce patrí Eduard Christian Lindeman, ktorý v roku 1921 publikoval dielo The Community (Komunita), v ktorom načrtol základný koncept komunitnej organizácie. Pojem komunitná práca sa v minulosti často zamieňal s plánovaním a aktivitami mestských štvrtí. Po 2. sv. vojne vznikla v USA Americká asociácia pre štúdium komunitnej organizácie. Od roku 1950 v USA až 16 škôl sociálnej práce ponúkalo najmenej jeden kurz komunitnej sociálnej práce.

Integrácia metód a postmoderné trendy

Povojnové obdobie bolo charakteristické preberaním klasických amerických metód v Európe. 50.-te roky boli fázou preberania klasických amerických modelov ako prípadová sociálna práca, skupinová a komunitná sociálna práca. Metóda case work sa rozšírila vďaka OSN, ktorá organizovala v 50.-tych rokoch odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek. Dôležitý v tomto období bol vplyv Medzinárodnej konferencie sociálnej práce v Paríži v roku 1950. Európske krajiny mechanicky nepreberali prípadovú prácu USA, ale snažili sa do nej zakomponovať poznatky z psychológie, psychoanalýzy a iných vedných disciplín, čo prispelo k budovaniu sociálnej práce a zmene profilu sociálneho pracovníka. V tomto období sa rozvinul v prípadovej práci psychosociálny prístup (Marie Krakešová Došková a jej dielo Psychogneze sociálních případú, O vzniku sociální úchylnosti 1946).

V 50. a 60. rokoch 20. storočia v USA stúpa význam rodiny a členovia rodiny začínajú byť považovaní prípadovými sociálnymi pracovníkmi za skupinu. Rodinná terapia si vyžadovala techniky, ktoré boli známe skupinovým sociálnym pracovníkom a prípadoví a skupinoví pracovníci začali užšie spolupracovať.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

V kritickom období (60. - 80. roky 20. storočia) odborníci v sociálnych vedách začali poukazovať na nevedeckosť, nejasnosť a nepresnosť terminológie. Dôležité je dielo Social work and Practise: Model and Method, v ktorom sa vychádza z generalistickej podstaty sociálnej práce a požaduje sa, aby sociálni pracovníci boli schopní využívať celý rad intervencií a metód vzhľadom na široké spektrum sociálnych problémov. Dnešná prax opodstatňuje tieto požiadavky, nakoľko i jednotlivec je vždy členom ľudského spoločenstva a spoločenstvo je zložené z jednotlivých členov.

V postmodernom období metód sociálnej práce (od 80.-tych rokov 20. storočia) dochádza k fragmentácii metód, k ich diferenciácii. Klasické metódy sa preformovali na nové, pretože tradičné metódy a kompetencie nepostačovali pri identifikácii profesie a prispeli k tomu i nové sociálne krízové stavy. V sociálnej práci vznikajú alebo do nej prenikajú nové metódy, ktoré boli už rozvinuté v iných pomáhajúcich profesiách (poradenstvo, sociálna terapia, supervízia, krízová intervencia). Je to obdobie zmeny v metodike sociálnej práce vo vzťahu ku globalizačným tendenciám - globalizácia začal ovplyvňovať svetovú ekonomiku aj sociálnu realitu v jednotlivých štátoch. V Európe vznikla Európska Únia, ktorá priniesla nové príležitosti, ale aj nové sociálne ohrozenia. Do sociálnej práce začína prenikať požiadavka komplexného systému sociálnej práce, čiže sociálny pracovník by mal ovládať všetky známe metódy sociálnej práce a vedieť ich používať.

  1. roky 20. storočia majú špecifický význam pre postkomunistické krajiny východnej Európy, vrátane ČSFR a od roku 1993 pre Slovenskú republiku. Popri osamostatňovaní Slovenska sa osamostatňuje i sociálna práca ako profesia, odbor vzdelávania a vedecká disciplína. Typickým znakom sa stalo preberanie všetkých známych metód sociálnej práce, od klasických až po novšie, typický je preto tzv. eklekticizmus v používaní metód.

Techniky sociálnej práce

Technika je návod na použitie metódy, pracovných postupov, ktoré slúži k naplneniu určitého cieľa. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so sociálnym pracovníkom dosiahnuť zmenu.

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

tags: #sociálny #pracovník #pomoc #v #chudobe #metódy

Ďalšie články