Etika v sociálnej práci: Vzťah sociálneho pracovníka s klientom v kontexte etických princípov

Etika predstavuje neoddeliteľnú súčasť sociálnej práce. Bez etických princípov by sociálna práca nemohla existovať. Tento článok sa zameriava na etické princípy, ktoré sú kľúčové pre túto profesiu, pričom niektoré z nich môžu byť považované za teoretické princípy (napr. holistický prístup, empowerment) alebo právne predpoklady (napr. rešpektovanie ľudských práv, ochrana súkromia). Etické princípy sú vnímané ako základné štandardy správania, ktoré ovplyvňujú mnohé ďalšie normy a úsudky.

Profesionalita a etický kódex

Formulovanie etického kódexu je základnou požiadavkou profesionality a jednou z charakteristík pomáhajúcich profesií. Etický kódex nemôže garantovať etické správanie, ktoré vychádza z individuálnej zodpovednosti sociálnych pracovníkov, má jeho formulovanie veľký význam pre profesiu sociálna práca, profesionálov pracujúcich v nej, ako aj užívateľov sociálnych služieb. Aktuálnym medzinárodným etickým kódexom sociálnej práce je spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci - vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku je od roku 2015 platný Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce. V ňom sa uvádza, že etické povedomie je zásadnou súčasťou profesionálnej činnosti sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce. Jeho schopnosť a záväzok k etickému konaniu je základným aspektom kvality služieb sociálnej práce. Sociálna práca je dynamicky sa rozvíjajúcou profesiou, založenou na hodnotách, akými sú sociálna spravodlivosť, ľudská dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov.

Kľúčové etické princípy v sociálnej práci

Holistický prístup

Holistický prístup je zásadným princípom súčasnej sociálnej práce a je naplnený ako celok.

Sociálna spravodlivosť

Princíp sociálnej spravodlivosti bol rozpoznaný ako zásadný v definíciách sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014) ako aj v medzinárodnom etickom kódexe (IFSW / IASSW, 2004). Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce (2015) identifikoval sociálnu spravodlivosť ako kľúčovú hodnotu, podobne ako aj iné národné etické kódexy (napr. americký, britský, kanadský a pod.). Usiluje sa zaistiť všetkým ľuďom prístup k potrebným informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na procese rozhodovania. Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce prispieva k odstráneniu prejavov a príčin sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie. Angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných jednotlivcov a skupín ľudí.

V širšom poňatí sociálnej spravodlivosti možno chápať akýkoľvek distribučný model, zahŕňajúci všetky relevantné spoločenské vzťahy (vrátane statusových práv, uznania menšinovej identity, ochrany životného prostredia a pod.), no v užšom zmysle sa pod týmto pojmom rozumie doslova „ekonomická spravodlivosť“, v ktorej ide predovšetkým o problematiku spravodlivého rozdelenia nedostatkových materiálnych hodnôt.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Zásluhová starostlivosť vs. spravodlivosť podľa potrieb

Blaha (In Mátel et al., 2012) rozlišuje „zásluhovú starostlivosť“ a „spravodlivosť podľa potrieb“. V zásluhovom koncepte spravodlivosti má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu, teda „každému to, čo mu patrí“. Jednotlivec je odmeňovaný na báze jeho vlastných kvalít, resp. zásluh, a to bez ohľadu na iných jednotlivcov či na celok spoločnosti. Pritom bytostne záleží na kvalite výkonu, pretože schopnejší majú byť podľa spravodlivosti výkonu „po zásluhe“ spravodlivo odmenený. Podľa „zásluhovej spravodlivosti“ treba prisúdiť každému toľko, koľko si „zaslúži“, a teda tým, ktorí sú schopnejší, prisúdime pochopiteľne viac, prípadne všetko. Predpokladom pre tento koncept sú základné požiadavky: po prvé - spravodlivé je to, čo človek získal v súlade so súčasne platným právom a trhovým mechanizmom; po druhé - spravodlivé je zožať ovocie svojej práce; po tretie - spravodlivosť by mala odrážať morálne zásluhy.

Na druhej strane koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na skutočnosť, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov (nech už je kritériom kvality, resp. schopnosti trh alebo čokoľvek iné) a voči nikomu by sa teda nemalo pristupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Táto intuícia vychádza najmä z chápania spravodlivosti ako rovného prístupu a prebúdza sa v ľuďoch predovšetkým vo vyhrotených situáciách, pri pohľade na utrpenie chudobných a hladujúcich. Povedané zjednodušene, ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade nestačí „zásluhová spravodlivosť“, naopak, ponúka sa „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti, motivovanej kritériom potrieb. Kľúčom k spravodlivému rozdeleniu materiálnych statkov teda v tomto prípade nie je kritérium zásluh, resp. výkonu, ale potrieb, resp. solidarity. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora. „Spravodlivosťou podľa potrieb“ zákonite vyžaduje redistribučnú (prerozdeľovaciu) politiku vzhľadom na potreby jednotlivcov. Základom konceptu potrieb je totiž vo všeobecnosti hodnota solidarity (v zmysle nerecipročného prevodu). Znamená to, že ide o prevody od silnejších ku slabším, napr. od bohatých k chudobným, od zdravých ku chorým, od osôb v produktívnom veku k dôchodcom a pod. Podstatou je naplnenie základných ľudských potrieb bez ohľadu na to, či si to človek zaslúži, alebo nie.

Ľudské práva a dôstojnosť

Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami jestvuje úzke prepojenie. Podľa Blahu (In Mátel et al., 2012) „v samej podstate pojmu sociálna spravodlivosť možno analyticky vystopovať koncept ľudských práv, keďže základným predpokladom spravodlivého rozdelenia sa stáva požiadavka, aby každá ľudská bytosť mala zabezpečené materiálne podmienky na dôstojný život. Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. Takmer všetky etické kódexy sociálnej práce, vrátane medzinárodného kódexu IFSW / IASSW (2004) túto skutočnosť explicitne reflektujú. Podobne aj obe globálne definície sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014). K ním sa v ostatnom období pridal aj nový slovenský etický kódex (2015). Ľudskú dôstojnosť identifikoval ako jednu z kľúčových hodnôt profesie. V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Človek má určité základné ľudské práva a tie nemožno porušiť v mene žiadneho vyššieho dobra. Inými slovami, nemožno obetovať jedného človeka v záujme iného človeka ani celej spoločnosti (Blaha In Mátel et al., 2012). Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu (Mátel, 2012, s. 140). Pretože je sociálna práca založená na rešpekte k hodnote a dôstojnosti všetkých ľudí a na právach, ktoré z toho vyplývajú, majú sociálni pracovníci podporovať a chrániť fyzickú, psychickú, emocionálnu a duchovnú integritu a blaho každého človeka (IFSW, 2004, č. 4.1). Hodnota jedinca je nadradená všetkému ostatnému. Osoba je postavená vyššie než sú záujmy inštitúcie alebo akékoľvek hmotné hodnoty (Havránková, In Matoušek, 2008, s. 68).

Úlohou sociálneho pracovníka nie je posudzovať mravnú úroveň klienta (sociálny pracovník nie je kňaz ani kazateľ). Nie je profesionálne obviňovať klienta, že „si za to môže sám“ a pod., ale ho akceptovať. Akceptácia je schopnosť sociálneho pracovníka zachovať ku klientovi rešpekt, hoci sa tento prejavuje rizikovým správaním. Je založená na bezpodmienečnom rešpektovaní človeka ako človeka. Ľudské práva možno chápať jedine tak, ak ich aplikujeme univerzálne, t. j. na každého človeka. Pretože ak hovoríme o nejakom „práve“, ktoré niekto má a iný zas nemá, potom už nehovoríme o „práve“, ale o „privilégiu“ niektorých ľudí. K pojmu „právo“ logicky prináleží „rovnosť“ všetkých ľudí, a teda zrušenie privilégií (Blaha In Mátel et al., 2012, s.

Dôležité medzinárodné dokumenty o ľudských právach

Sociálny pracovník by mal poznať dôležité medzinárodné dokumenty, ktoré sa venujú ľudským právam, aby ich princípy mohol uplatňovať v každodennej práci s klientmi. Medzi tieto dokumenty patria:

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

• Organizácia spojených národov (OSN):
  • Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)
  • Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966)
  • Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)
  • Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1966)
  • Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979)
  • Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu (1984)
  • Dohovor o právach dieťaťa (1989)
  • Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín (2004)
  • Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006)
• Rada Európy (RE):
  • Európska sociálna charta (1961, revidovaná v 1996)
• Európska únia (EÚ):
  • Sociálna charta Európskej únie (1989)
  • Charta základných práv a slobôd Európskej únie

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Prvým a najvýznamnejším ľudsko-právnym dokumentom v 20. storočí je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú v roku 1948 prijala Organizácia Spojených národov. Jej 30 článkov sa zvykne rozdeľovať do troch základných skupín, tzv. generácií ľudských práv. V prvej generácii nachádzame občianske práva (na život, na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, na osobnú slobodu, na ochranu osobnej cti, na vlastníctvo, na spravodlivý proces, na slobodné myslenie, náboženské vyznanie, na slobodný pohyb a pobyt atď.) a politické práva (sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo na združovanie, volebné právo, právo na odpor). V druhej generácii sa nachádzajú hospodárske práva (na prácu, na podnikanie, na štrajk, na osobitné pracovné podmienky a na zvýšenú ochranu zdravia pri práci pre ženy, mladistvých a pre osoby zdravotne postihnuté atď.), sociálne práva (právo na zdravotnú starostlivosť, právo na dôchodkové zabezpečenie, právo na ochranu rodiny atď.) a kultúrne práva (právo na vzdelanie, na slobodné vedecké bádanie atď.).

Medzi dôležité články Všeobecnej deklarácie ľudských práv patria:

• Článok 22: Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a s prostriedkami príslušného štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
• Článok 23: (1) Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné pracovné podmienky, ako aj na ochranu proti nezamestnanosti. (2) Každý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu. (3) Každý kto pracuje má právo na spravodlivú a primeranú odmenu, ktorá zabezpečuje jemu samotnému a jeho rodine životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, doplnenú v prípade potreby inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia. (4) Na ochranu svojich záujmov má každý právo zakladať odborové organizácie a pristupovať k nim.
• Článok 24: Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.
• Článok 25: (1) Každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle. (2) Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či už sú zrodené v manželstve či mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.
• Článok 26: (1) Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má byť povinné. Technické a odborné vzdelanie má byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe schopností. (2) Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má pomáhať vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a skupinami rasovými aj náboženskými, ako aj rozvoju činnosti Organizácie Spojených národov pre zachovanie mieru.

V tretej generácii Všeobecnej deklarácie ľudských práv možno nájsť tzv. práva solidarity, resp. postmoderné práva, ako napríklad právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, práva národnostných a etnic…

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

tags: #sociálny #pracovník #spodask #vzťah #s #klientom