Sociálny pracovník a výskumná práca

Sociálna práca je dynamická a neustále sa rozvíjajúca oblasť, ktorá si vyžaduje od sociálnych pracovníkov nielen rozsiahle znalosti a zručnosti, ale aj schopnosť kritického myslenia a aplikácie výskumných poznatkov do praxe. Sociálny pracovník je samostatný odborný pracovník, ktorý disponuje znalosťami a zručnosťami z oblasti sociálnej prevencie aj intervencie, z oblasti riadenia sociálnych klientov aj sociálnych procesov. V rámci výkonu samostatnej odbornej činnosti vykonáva sociálnu prevenciu aj intervenciu tak s jednotlivcom, ako aj skupinou a komunitou.

Kto je sociálny pracovník?

Sociálny pracovník je odborník, ktorý má vysokoškolské vzdelanie I., II. alebo III. stupňa. V rámci svojej odbornej intervencie disponuje širokým arzenálom metód a techník sociálnej práce, ktoré erudovane aplikuje v rámci sociálnej prevencie, sociálneho poradenstva, sociálnej rehabilitácie, krízovej intervencie. Po zaškolení môže vykonávať sociálnu posudkovú činnosť. Sociálny pracovník spolupracuje s asistentom sociálnej práce a koordinuje procesy vyhľadávania a motivovania klientov, posudzuje životnú situáciu klientov, dokáže určiť mieru ohrozenia dieťaťa a jeho rodiny, riadi prijímacie a adaptačné procesy klientov do rôznych sociálnych programov a podieľa sa na zabezpečovaní poskytovania komplexnej starostlivosti. Riadi a koordinuje akti…

Legislatívny rámec sociálnej práce

Výkon činnosti sociálneho pracovníka je regulovaný právnymi predpismi. Medzi najdôležitejšie patrí:

• Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. V zmysle zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci § 7 ods. 2 písm. b sa pri povolení na výkon samostatnej praxe vyžaduje 3 ročná prax „žiadateľ o povolenie vykonával sociálnu prácu v praxi najmenej tri roky“.
• Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 5/2016, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
• Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
• Zákon č. 448/2008 Z.z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. V zmysle zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách § 84 ods.
• Zákon č. 305/2005 Z. z. • opatrenie podľa § 11 ods. 3 písm. • opatrenie podľa § 12 ods. 1 písm. • sociálne poradenstvo podľa § 44a ods. 1 písm. a) a opatrenia podľa § 44a ods. 1 písm. • povinnosť uvedenú v § 14 ods.
• Zákon č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. • špecializované sociálne poradenstvo (§ 16, ods. • sociálna posudková činnosť (§ 50, ods. 3).

Na výkon tohto zamestnania sa zo zákona nevyžaduje žiaden certifikát, ani písomné osvedčenie. Na výkon tohto zamestnania sa neodporúča žiaden certifikát, ani písomné osvedčenie. Ďalšie vzdelávanieNa výkon tohto zamestnania sa neodporúča žiaden certifikát, ani písomné osvedčenie. Na výkon tohto zamestnania sa odborná prax vyžaduje právnym predpisom v období 12 mesiacov. Na výkon samostatnej praxe sa vyžaduje 3 ročná prax v oblasti sociálnej práce. Výkon tohto zamestnania vyžaduje zákonom stanovenú odbornú prax:Zákon č. 219/2014 Z. z. o sociálnej práci a o podmienkach na výkon niektorých odborných činností v oblasti sociálnych vecí a rodiny a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Oblasti pôsobnosti sociálneho pracovníka

Sociálni pracovníci pôsobia v rôznych oblastiach, napr. v zdravotníctve, školstve a pod, a venujú sa rôznym cieľovým skupinám, ako sú:

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

• Rodiny s deťmi, zanedbávané, týrané a zneužívané deti.
• Týraní a zneužívaní dospelí ľudia.
• Opustené deti, dysfunkčné rodiny.
• Deti a mladí ľudia s poruchami správania, s delikventným správaním, páchajúcei trestnú činnosť.
• Ľudia, ktorí sa stali obeťami trestného činu.
• Nezamestnaní ľudia.
• Ľudia bez domova.
• Utečenci a migranti, ľudia odlišnej kultúrnej príslušnosti.
• Osoby pracujúce v pouličnom sexbiznise.
• Ľudia po výkone trestu odňatia slobody.
• Nízkopríjmové skupiny obyvateľstva resp. chudobní ľudia.
• Ľudia s obmedzenou schopnosťou samostatne fungovať.
• Opustení ľudia.
• Osoby z marginalizovaných komunít resp. etnických minorít.
• Umierajúci ľudia a ich rodiny, ľudia, ktorí stratili svojich blízkych v dôsledku úmrtia, ľudia s rôznymi zdravotnými problémami (v stave po ťažkom úraze, s ťažkým zdravotným postihnutím, s rôznymi psychiatrickými diagnózami, trpiaci látkovou i nelátkovou závislosťou a s ďalšími zdravotnými problémami, ktoré sú ovplyvnené, príp. ktoré ovplyvňujú ich sociálne fungovanie) a i.

Sociálny pracovník analyzuje individuálne alebo skupinové potreby klientov sociálnej starostlivosti. Poskytuje krízovú intervenciu, sociálne poradenstvo a podporu zameranú na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie. Vedie sociálnu dokumentáciu klientov, zaznamenáva sociálne intervencie.

Metódy sociálnej práce

Metóda je pracovný nástroj sociálnej práce. Pojem metóda sa chápe i ako spôsob alebo cesta, ktorá nás dovedie k vopred stanovenému cieľu. Metódy vlastné SP , vznikli priamo v oblasti praxe soc. služby, poradenstvo, prevencia, soc. Orientujú sa priamo na prácu s klientom. Objasnenie - podporovanie: objasňovanie, podporovanie, sebaporozumenie; Informovanie - edukácia: informačná pomoc, materiálna pomoc, výchovná pomoc; Persuácia - poradenstvo, konfrontácia, persuázia; Dohľad - ovplyvňovanie pomocou autority; Rozširovanie kontaktov - tvorba nových možností: rozširovanie soc. siete; Štrukturovanie prac. metodické konanie na pozadí soc. inštitúcií: soc. Prax soc. práce ukazuje, že k najdôležitejším cieľom soc. - poukazovať na potenciálne oblasti, v kt. Technika je návod na použitie metódy, pracovných postupov, ktoré slúži k naplneniu určitého cieľa. Je to spôsob, ktorý umožňuje klientovi v spolupráci so soc. pracovníkom.

Podľa Hartla-Hartlovej je to činnosť alebo prac.

Vývoj metód sociálnej práce

Za krajinu pôvodu SP ako samostatnej profesie a vedy identifikujeme Spojené štáty americké. Vývoj metód sociálnej práce prešiel rôznymi etapami:

1. mimovoľné formovanie metód SP v období prechodu od dobročinnej, voluntaristickej podoby SP k profesionálnej SP (1900 - 1920). SP sa vykonávala na základe životných skúseností soc. pracovníkov. Išlo o neorganizovanú soc. starostlivosť. Na konci tohto obdobia dochádza k jej profesionalizácii. Alice Salomonová (1908) - založila prvú nemeckú školu pre sociálne pracovníčky. Mary Richmond (1917) vydala prácu s dôrazom na oblasť metodiky sociálnej práce - Social Diagnosis.
2. V r. 1925 - v Nemecku vzniká cech sociálnych pracovníkov. V r. 1928 v Paríži prvý medzinárodný kongres zameraný na soc.
3. prechod od klasických metód k rozšíreniu a dopracovaniu o metódy zamerané na soc. analýzu (1940 - 1955). Organizujú sa medzinárodné kongresy soc.
4. znovuobjavenie významu metódy „case work“ (1955 - 1960) Problémy povojnového obdobia viedli k zmenám, napr. k odtrhnutiu výkonovej časti SP (priamej práce s klientom) od administratívnej časti. Od soc. pracovníka sa vyžadujú hlbšie znalosti a vzdelanie univerzitného typu, vytvára sa soc. pracovník ako Profesia. V 50. r. 20. stor. fáza preberania klasických amer.
5. kritické obdobie - zač.
6. V 80.tych rokoch nové delenie metód používaných v praxi soc. práce, tri zákl. prúdy: mikroprax - orientácia na jednotlivca, mezoprax - metódy používané v práci s rodinou a inými skupinami, makroprax - orientované na celú spoločnosť.
7. 90. r. 20 stor. Robertis sa zamerala viac na rozvoj metód používaných v oblasti soc.

Pionieri sociálnej práce

Za pionierku americkej sociálnej práce považujeme Mary Richmondovú (1861 - 1928), pracovala ako asistentka v COS v Bostone, neskôr v Baltimore. Absolvovala výcvik friendly visitor, aby mohla pomáhať núdznym a ich navštevovať. Zistila, že pracovníčky potrebujú viac vedomostí a výcvikov, systematickejšie teoretické a praktické vzdelávanie. Svoje skúsenosti z COS spolu s vlastnými teoretickými poznatkami spracovala v publikáciách, ktoré sú považované za prvé vedecko-teoretické diela SP. V roku 1897 zverejnila svoje praktické skúsenosti v publikácii Friendly Visiting among the Poor (Priateľské návštevy núdznych) Postupne pribudli ďalšie publikácie The good neighbor in the Modern City 1907, A Study of Nine Hundred and Eighty-five Windows 1913. Jej najvýznamnejšia kniha Social Diagnosis (Sociálne diagnóza) v roku 1917 vychádza z praxe, teoretického štúdia dejín, legislatívy, zdravotníctva, psychológie, psychiatrie, európskej kriminológie (Hans Gros - nemecký kriminológ) a vlastného vedeckého výskumu realizovaného v roku 1916 s cieľom stanoviť metódy vyšetrenia a pomoci klientom. V knihe reprezentuje techniky pre posudzovanie situácie chudobných. Chcela ustanoviť diagnostické metódy, jednu štandardnú metódu vhodnú na použitie od začiatku do konca práce s klientom, techniky pre posudzovanie chudobných a spoločný základ pre všetky typy prípadovej SP; zozbieranie a zhrnutie informácií o klientovi nazvala social diagnosis, sociálna diagnóza - dnes to označujeme ako sociálne posudzovanie. Názov sociálna diagnóza je jasne vypožičaný z medicíny a upozorňuje na skutočnosť, že intervencia sociálnej práce by mala byť výsledkom systematického zberu a analýzy relevantných sociálnych dát o klientovej situácii. V roku 1922 publikovala dielo What is Social Case Work (Čo je prípadová sociálna práca?) - vzhľadom naň je Richmondová považovaná za zakladateľku prípadovej sociálnej práce, ktorá je prvou systematickou a vedeckou metódou SP. Zaviedla do teórie SP pojem sociálny prípad a označila ho za predmet SP. Richmondová venovala pozornosť aj rodine a manželstvu v dielach Child Marriages 1925 a Marriage in the State 1929. Richmondovej dielo sa stalo základom pre rozvoj prípadovej SO nielen v USA ale aj v európskych krajinách. V roku 1934 v Československu vydali Josef Krakeš a Marie Krakešová-Došková publikáciu Sociální případ - je systematickým rozoberaním prípadovej sociálnej práce v československých podmienkach a prvý teoretický príspevok československej prípadovej práce. Dielo zachytáva priebeh, formy a techniky prípadovej SP realizovanej v našom prostredí. Uvádza sa, že v roku 1923 sa Československý červený kríž snažil, aby individuálna sociálna práca zakotvila v miestnych spolkoch a mala povahu trvalej starostlivosti.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Ako prístup Mary Richmondovej, aj prístup Alice Salomonovej sa snažil nájsť priesečník medzi psychologickými a sociologickými faktormi, navrhoval ako dosiahnuť lepšiu integráciu jednotlivcov do danej spoločnosti. Ďalším impulzom pre rozvoj sociálnej práce bol vznik jednotlivých škôl SP, najprv v USA, následne v Európe: 1921 bola vytvorená AASW - American assiciation of Social Workers, prvá profesijná asociácia sociálnej práce, ktorej členmi boli predovšetkým prípadoví sociálni pracovníci. Organizovali aj konferencie sociálnej práce, prvá sa uskutočnila v Paríži v roku 1928 a bola na nej založená IFSW - International Federatin of Social Workers. Ďalší systematický rozvoj prípadovej SP je spojený z tzv. Milford Conference (Milfordská konferencia) v rokoch 1923 - 1927, v záverečnej správe konferencie bolo identifikovaných 8 všeobecných znakov prípadovej SP:

1. Znalosť typických deviácií (odchýlok),
2. Využívanie noriem ľudského života a ľudských vzťahov,
3. Dôležitosť sociálnej histórie ako základu pre špecifikovanie ľudí v núdzi,
4. Vytvorenie metód pre štúdium a pomoc ľuďom v núdzi,
5. Vytvorenie a využívanie komunitných zdrojov v sociálnej terapii,
6. Adaptácia vedeckých poznatkov a formulovanie skúseností pre potreby prípadovej SP,
7. Využitie filozofických myšlienok, ktoré určujú ciele, etiku a povinnosti prípadovej SP,

Sociálna práca so skupinou

Sociálna práca so skupinou sa začala rozvíjať ako špecifická metóda práce organizovaná v rámci rôznych náboženských a svojpomocných hnutí. V USA a Európe postupne vznikajú a rozvíjajú sa spolky zamerané na riešenie soc. problémov. Skutočný rozvoj tejto metódy však nastáva až koncom 19. stor. a začiatkom 20. Hnutie settlementov (na zakladanie materských centier v najchudobnejších štvrtiach) vzniklo v 19. Storočia v Anglicku. Hlavným prínosom týchto inštitúcii bolo vytvorenie možností pre chudobných a ukrivdených, aby prostredníctvom skupinovej interakcie jednotlivci rozvíjali svoju osobnosť a obohatili tak vlastný život. V roku 1923 sa na pôde Western Reserve University uskutočnil prvý kurz zameraný na sociálnu prácu so skupinou. SP so skupinou bola oficiálne zaradená medzi hlavné metódy soc.

Vznik a rozvoj skupinovej SP: Vznik a rozvoj skupinovej práce môžeme vnímať v dvoch líniách. Jednou bol rozvoj tzv. settlementov (osídlení), kde sa pracovalo s konkrétnou cieľovou skupinou a druhú líniu tvorili organizácie pracujúce so skupinami mládeže (skauting, YMCA a iné). Obe línie majú korene ešte v 19.st. Prvý settlement založil Canon Samuel Barnett spolu s manželkou Heriett v Londýne v roku 1884 pod názvom Toynbee Hall. Americké settlementy potom vznikali podľa britského modelu. Pracovníkmi v nich boli dobrovoľníci zo stredných vrstiev a vyšších vrstiev, ktorí sa usadili v okrajových, prisťahovaleckých štvrtiach veľkých miest, kde bývali imigranti. Pionierka skupinovej SP je Jane Addamsová (1860-1935), v roku 1889 založila v Chicagu spolu s Ellen Starr americký settlement Hull House (tu sa začala história sociálnych služieb - starostlivosť o deti migrantov, učenie jazyka, strava, škola, škôlka, ihriská, jedáleň, práčovne), išlo o systematizáciu poskytovania sociálnych služieb), v ktorom žila a pracovala až do svojej smrti. Významnou osobnosťou vzhľadom na teoretické koncepty a vzdelávanie v skupinovej SP bola Grace Coylová (1892 - 1962). Rozvinula metódy SP s využitím myšlienok o progresívnej výchove a skupinovú sociálnu prácu chápala ako druh formatívneho procesu realizovaného v záujmových skupinách vo voľnom čase s účasťou vedúceho. V roku 1923 začala viesť prvé kurzy sociálnej práce zamerané na skupinovú SP na Western Reserve University v Clevelande. Skupinoví sociálni pracovníci neboli až do roku 1937 prijatí do AASW, boli považovaní skôr za ľudí, ktorí sa hrajú s deťmi, vyučujú alebo chodia kempovať.

Komunitná sociálna práca

Komunitná práca sa rozvíjala najmä v 50.-tych a 60.-tych rokoch 20.st. Metóda: Komunitná sociálna práca. Rozpad tradičných komunít v dôsledku industrializácie a urbanizácie má za následok vznik komunitnej práce, ktorá sa datuje do druhej polovice 19 storočia. Jedným zo zakladateľov komunitnej práce bol anglikánsky vikár vo východnom Londýne Samuel Augustus Barnett, ktorý začal so svojou manželkou organizovať praktickú pomoc medzi farníkmi. Barnett tvrdil, že poskytovatelia pomoci chudobným by mali s nimi žiť, aby sami zažili, aké problémy prináša chudoba. Predchodcovia komunitnej práce - robotnícke hnutia. Ich centrom bol Glasgow, kde na začiatku storočia prebehlo množstvo stávok a kampaní za 40 hodinový pracovný týždeň, proti zvyšovaniu nájmu, za lepšie bytové podmienky. V prvej polovici 20 storočia - sociálni pracovníci opúšťajú úrady a idú do ulíc za tými, ktorí sa ocitli v sociálnych problémoch. Práve tu zistili, že je potrebné pracovať nielen s ľuďmi, ktorí majú problémy, ale aj s rodinou, komunitou, skupinou. Za pionierku komunitnej práce považujeme Octaviu Hillovú (1839-1912). Hillovej diela Home of the London Poor (Domy londýnskej chudoby 1975) a Our common land and other essays (Naša spoločná zem a iné eseje 1879) patria k prvým teoretickým dielam komunitnej práce. Vo svojich reformných aktivitách sa snažila o zlepšovanie bytových podmienok chudobných ľudí a robotníkov, ktoré sa rozhodla riešiť stavbou a prestavbou robotníckych domov. K ďalším dôležitým teoretikom komunitnej práce patrí Eduard Christian Lindeman, ktorý v roku 1921 publikoval dielo The Community (Komunita), v ktorom načrtol základný koncept komunitnej organizácie. Pojem komunitná práca sa v minulosti často zamieňal s plánovaním a aktivitami mestských štvrtí. Po 2. sv. vojne vznikla v USA Americká asociácia pre štúdium komunitnej organizácie. Od roku 1950 v USA až 16 škôl sociálnej práce ponúkalo najmenej jeden kurz komunitnej SP. Povojnové obdobie bolo charakteristické preberaním klasických amerických metód v Európe. 50.-te roky boli fázou preberania klasických amerických modelov ako prípadová SPP, skupinová a komunitná SP. Metóda case work sa rozšírila vďaka OSN, ktorá organizovala v 50.-tych rokoch odborné semináre pre prípravu sociálnych asistentiek. Dôležitý v tomto období bol vplyv Medzinárodnej konferencie sociálnej práce v Paríži v roku 1950. Európske krajiny mechanicky nepreberali prípadovú prácu USA, ale snažili sa do nej zakomponovať poznatky z psychológie, psychoanalýzy a iných vedných disciplín, čo prispelo k budovaniu SP a zmene profilu sociálneho pracovníka. V tomto období sa rozvinul v prípadovej práci psychosociálny prístup (Marie Krakešová Došková a jej dielo Psychogneze sociálních případú, O vzniku sociální úchylnosti 1946). Spájanie prípadovej, skupinovej a komunitnej SP v USA (50., 60. Roky 20st.): v tomto období stúpa význam rodiny a členovia rodiny začínajú byť považovaní prípadovými sociálnymi pracovníkmi za skupinu. Rodinná terapia si vyžadovala techniky, ktoré boli známe skupinovým sociálnym pracovníkom a prípadoví a skupinoví pracovníci začali užšie spolupracovať. Kritické obdobie (60. - 80. Roky 20.st): odborníci v sociálnych vedách začali poukazovať na nevedeckosť, nejasnosť a nepresnosť terminológie. Dôležité je dielo Social work and Practise: Model and Method, v ktorom sa vychádza z generalistickej podstaty SP a požaduje sa, aby sociálni pracovníci boli schopní využívať celý rad intervencií a metód vzhľadom na široké spektrum sociálnych problémov. Dnešná prax opodstatňuje tieto požiadavky, nakoľko i jednotlivec je vždy členom ľudského spoločenstva a spoločenstvo je zložené z jednotlivých členov. Postmoderné obdobie metód SP (od 80.-tych rokov 20.st.): v tomto období dochádza k fragmentácii metód, k ich diferenciácii. Klasické metódy sa preformovali na nové, pretože tradičné metódy a kompetencie nepostačovali pri identifikácii profesie a prispeli k tomu i nové sociálne krízové stavy. V SP vznikajú alebo do nej prenikajú nové metódy, ktoré boli už rozvinuté v iných pomáhajúcich profesiách (poradenstvo, sociálna terapia, supervízia, krízová intervencia). Je to obdobie zmeny v metodike SP vo vzťahu ku globalizačným tendenciám - globalizácia začal ovplyvňovať svetovú ekonomiku aj sociálnu realitu v jednotlivých štátoch. V Európe vznikla Európska Únia, ktorá priniesla nové príležitosti, ale aj nové sociálne ohrozenia. Do sociálnej práce začína prenikať požiadavka komplexného systému SP, čiže sociálny pracovník by mal ovládať všetky známe metódy SP a vedieť ich používať. 90. roky 20.st. majú špecifický význam pre postkomunistické krajiny východnej Európy, vrátane ČSFR a od roku 1993 pre Slovenskú republiku. Popri osamostatňovaní Slovenska sa osamostatňuje i SP ako profesia, odbor vzdelávania a vedecká disciplína. Typickým znakom sa stalo preberanie všetkých známych metód SP, od klasických až po novšie, typický je preto tzv.

Výskumná práca v sociálnej práci

Výskumná práca zohráva v sociálnej práci kľúčovú úlohu. Umožňuje sociálnym pracovníkom:

Prečítajte si tiež: Čo by ste mali vedieť o sociálnom inžinierstve

• Získavať relevantné poznatky o sociálnych problémoch a ich príčinách.
• Hodnotiť účinnosť existujúcich intervencií a programov.
• Vyvíjať nové a efektívnejšie metódy sociálnej práce.
• Podporovať prax založenú na dôkazoch.
• Organizovanie a realizácia prieskumov a výskumov v oblasti svojej pôsobnosti.

Sociálny pracovník by mal mať znalosti z oblasti metodológie výskumu, vrátane:

• Základných typov výskumov v sociálnej práci.
• Výskumného projektu a jeho štruktúry.
• Metodológie výskumu a výskumných otázok.
• Výskumnej stratégie a hypotéz.
• Metód zberu a analýzy výskumných dát.
• Štatistického spracovania výskumných dát.
• Interpretácie údajov a zostavenia záverečnej správy z výskumu.
• Etiky vo výskumnej práci.

Vzdelávanie sociálnych pracovníkov

Vzdelávanie sociálnych pracovníkov by malo byť komplexné a malo by zahŕňať teoretické poznatky, rozvoj profesijných kompetencií a schopnosť špecializácie. Študijný program by mal zodpovedať opisu študijného odboru a mal by byť aktualizovaný z pohľadu súčasných potrieb sociálnej práce.

Študijný program je koncipovaný do troch oblastí:

1. rozvoj teoretického poznania
2. rozvoj profesných kompetencií
3. schopnosť špecializácie (identifikácia prioritných oblastí s ohľadom na aktuálny stav sociálnej práce na Slovensku).

Reprezentujú predmety, ktoré rozvíjajú teoretické poznanie, teoreticko-analytické schopnosti a systematickú orientáciu v aktuálnych teoretických východiskách, o ktoré sa opiera sociálna práca v súčasnosti. Predovšetkým ide o Úvod do sociálnej práce a v prvom roku sú to hlavne povinné predmety Základy psychológie I, Právo v sociálnej práci I. Na ne nadväzuje v druhom ročníku povinný predmet Teórie a metódy sociálnej práce I. a II., ako aj Sociálno-pedagogické a sociálno-andragogické základy pre sociálnu prácu I. a Sociálna patológia, ktoré sú doplnené o povinne voliteľné predmety Rodové štúdiá, Základy ekonómie pre sociálnu prácu, Právo v sociálnej práci III. V treťom ročníku štúdia humanitné kontexty sociálnej práce dopĺňa povinný predmet Psychológia osobnosti a patopsychológia osobnosti. Tieto predmety sú doplnené o predmety, ktoré ponúkajú základnú orientáciu v metodológii výskumu v sociálnych vedách. Aj táto oblasť vedeckého poznania v sociálnej práci je rozvíjaná priebežne počas celého štúdia. V prvom roku je to povinný Proseminár k ročníkovej práci I., na ktorý nadväzujú v druhom ročníku povinné predmety Výskum v sociálnej práci a Ročníková práca. V treťom ročníku analytické zručnosti rozvíja povinne voliteľný predmet Základy štatistiky.

Je zameraná na rozvoj profesných kompetencií. Ide o predmety, ktoré sa zameriavajú na naplnenie vysokých požiadaviek a dynamického rozvoja a zmien v oblasti praktického výkonu sociálnej práce v súčasnosti. Predmety sú zamerané nielen na rozvoj profesných kompetencií, ale aj osobnostný rast a rozvoj reflexivity. Toto rozdelenie rešpektuje tradíciu sociálnej práce, ale reaguje aj na aktuálne výzvy a celospoločenské požiadavky. V treťom roku štúdia je táto oblasť posilnená o povinné predmety Sociálne poradenstvo, supervízia a povinne voliteľné predmety Service-learning, Preventívna sociálna práca a Terénna sociálna práca. Vzhľadom na charakter praxe sociálnej práce, ktorá kladie vysoké nároky nie len na vedomosti a poznatky, ale významnou mierou aj na osobnostné charakteristiky a zručnosti jednotlivcov, oblasť aplikačnej roviny sociálnej práce kladie významný dôraz aj na rozvoj osobnosti a praktický rozvoj študentiek a študentov. Preto sú vrámci tejto oblasti zaradené povinné predmety Empatická a asertívna komunikácia (v treťom semestri), sociálno-psychologický výcvik I. a II (v prvom a druhom roku štúdia) a povinnáOdborná prax v každom semestri štúdia, doplnená o povinne voliteľnú Dobrovoľnícku prax (v každom roku štúdia).

Vychádza zo skutočnosti, že sociálna práca predstavuje obrovské pole variabilnej praxe v kontexte rôznych cieľových skupín, typov inštitúcií, rôznych podmienok výkonu sociálnej práce. Tento fakt kladie vysoké nároky na rozvoj špecializovaných vedomostí a zručností sociálnych pracovníkov. Program preto reaguje aj na túto potrebu už v prvom stupni vysokoškolského štúdia a ponúka študentom možnosť výberu svojej budúcej špecializácie na základe základných informácií o jednotlivých oblastiach sociálnej práce. Rovnako, ako v rípade aplikačnej oblasti, aj špecializačná oblasť predpokladá zvládnutie základného penza teoretického poznania, preto túto oblasť rozvíjajú predmety zaradené od druhého roku štúdia.

tags: #socialny #pracovnik #a #vyskumna #praca