Sociálny systém Švédsko: Komplexný pohľad

Švédsko, krajina často spomínaná v kontexte sociálneho blahobytu a inovatívnych politík, predstavuje pre spoločenskovedný výskum a verejno-politickú prax mimoriadne zaujímavý prípad. Hoci je švédsky model sociálnej politiky široko uznávaný, menej pozornosti sa venuje systémovým príčinám, ktoré ho umožnili, ako je špecifický model verejnej správy a postavenie obcí.

Ústavný rámec a postavenie obcí

Všeobecný rámec postavenia obcí vo Švédsku je definovaný ústavou č. 1974: 152 SFS, ktorá nahradila ústavu z roku 1806. Táto ústava, formálne nazvaná Kráľovský dekrét o stanovení novej formy vlády (Kungörlese om beslutad ny regeringsform), obsahuje všeobecné ustanovenia o význame samosprávy, ale menej konkrétnych ustanovení týkajúcich sa obcí. Preto sa niekedy nazýva aj Zákon o verejnej správe (Regeringsförordning).

Už v prvej kapitole, ktorá sa venuje základom formy štátu, sa v § 1, ods. 2 uvádza, že „švédska demokracia sa zakladá na slobodnom vyjadrovaní názorov a na všeobecnom a rovnom hlasovacom práve. Tie sa uskutočňujú prostredníctvom reprezentatívnej parlamentnej formy štátu a komunálnej samosprávy (kommunal självstyrelse)“. § 7 zakotvuje existenciu ”primárnych samospráv" (primär-kommuner) a ”krajských samospráv” (landstingkommuner), pričom rozhodovacie právo je v samosprávach oboch typov vykonávané volenými orgánmi.

Význam obecných a krajských samospráv je tu vyjadrený len ako princíp a ich ústavné zakotvenie je niekedy hodnotené ako nevýrazné. Vzťah medzi štátom a miestnou samosprávou takto nie je vo švédskom poňatí opretý o explicitné ústavné právo, ale je skôr považovaný za politickú otázku. Dokonca je otázne, nakoľko možno hovoriť vo Švédsku o vertikálnej hierarchizácii švédskej verejnej správy.

V 1. kapitole, § 2, ods. 2 švédskej ústavy sa napríklad deklaruje, že základným cieľom verejnej činnosti je osobné, ekonomické a kultúrne blaho jednotlivca, čo má konkrétne znamenať osobitnú povinnosť (särskilt ålliga) verejnej správy zabezpečovať právo na prácu, bývanie a vzdelanie a podporovať sociálnu starostlivosť a zabezpečenie (social omsorg och trygghet) a dobré životné prostredie.

Prečítajte si tiež: Švédsky sociálny model detailne

Vývoj miestnej samosprávy

Švédsko malo prvý Zákon o miestnej samospráve už v roku 1862. Tento zákon vyčlenil občianske (sekulárne) obce (socken) z rámca obcí cirkevných, čiže farností (församling), ktoré odvtedy fungujú paralelne ale oddelene. Podľa zákona o cirkevnej samospráve sa napríklad o cirkevné objekty stará Švédska luteránska cirkev, ktorá má právo vyberať aj cirkevné dane, aj keď od r. 2000 stratila svoje výsadné postavenie a je považovaná len za jednu z cirkví, ale naďalej spravuje napríklad obecné cintoríny.

Počet obcí, ktoré boli takto v roku 1862 ustanovené, dosiahol počet 2499 a vzhľadom k tomu, že Švédsko v tom čase bolo ešte veľmi zaostalým, prevažne agrárnym štátom a len minimum úloh verejnej správy bol v pôsobnosti obcí, aj silne fragmentarizovaná postfeudálna sídelná štruktúra daným podmienkam vyhovovala.

Na veľkostnú štruktúru obcí a na ich počet mali najväčší vplyv dve reformy, uskutočnené v rokoch 1952 a 1971-1974. Prvá z týchto reforiem (formálne išlo o reformu hraníc obcí) si kládla za cieľ, aby žiadna z obcí nemala menej ako 2000 obyvateľov - ale v roku 1960 bolo ešte stále okolo 350 obcí, ktoré boli menšie. Najmenší počet obcí malo Švédsko bezprostredne po ukončení poslednej reformy - k 1. 1. 1974 ich bolo 278, ale v určitom počte prípadov došlo následne k opätovnému rozdeleniu obcí. Druhá reforma posunula minimálnu hranicu na 8000 obyvateľov.

Ani súčasný švédsky systém klasifikácie obcí nie je bez výnimiek: ostrov Gotland je obcou, ktorá je zároveň aj krajom a mestá Göteborg a Malmö nepatria do žiadneho kraja, ale majú zároveň kompetencie obce aj kraja. S týmito výnimkami však platí, že všetky obce vo Švédsku - najmenšia obec Bjurholm s menej ako 3000 obyvateľmi rovnako ako 680-tisícový Štokholm - majú rovnaký kompetenčný rámec, aj keď viaceré obce používajú označenie ”mesto” (stad) - ich kompetenčný rámec je pritom identický s ostatnými obcami a oficiálne vo Švédsku žiadne ”mestá” neexistujú. Priemerne veľká obec má okolo 34 tisíc obyvateľov.

Najmä vo veľkých obciach sa zároveň v posledných rokoch opäť výrazne presadzuje decentralizácia. Vytvárajú sa miestne časti ako správne jednotky. Napríklad 436-tisícový Göteborg má dnes 21 výborov mestských častí, ktoré sú vecne príslušné napríklad pre sociálne služby. Súvisí to aj s priestorovou veľkosťou obcí, najmä tam, kde sú tvorené riedkym osídlením.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Okrem ústavy je teda právny rámec obcí vymedzený jednak Zákonom o hraniciach obcí (Lagen om endringar i Sverige indelning i kommuner och landsting, č. 1979: 411 SFS), jednak Zákonom o obecnom zriadení (Kommunallag, č. 1991: 900 SFS).

Financovanie a kompetencie obcí

Postavenie obcí (kommun) i krajov (lan) je vo švédskej ústave zakotvené aj v 1. kapitole § 7, ods. 2 cez ich právo oboch vyberať dane tak, aby mohli plniť vlastné úlohy, pričom neurčuje ani ich druh ani výšku. Je to kľúčové legislatívne ustanovenie, určujúce nielen finančný, ale celý kompetenčný rámec miestnej samosprávy vo Švédsku. Celý rad ďalších ustanovení ústavy znemožňuje odňať toto právo obciam dokonca aj zákonom alebo napríklad rozhodnutím súdu.

Prejavuje sa tu právny princíp, ktorý je v iných právnych systémoch zriedkavý (hoci inak švédsky právny systém pomerne jednoznačne vychádza z nemeckých právnych tradícií) a ktorý znamená, že platca dane má právo spolurozhodovať o tom, na aký účel a ako budú jeho dane použité. Občan alebo vlastník nehnuteľnosti ako platca dane je ”členom” obce alebo okresu a môže si uplatňovať si svoje právo voči obci či okresu aj súdnou cestou. Súd alebo štát však môže vstúpiť do rozhodovacej pôsobnosti obce výlučne vtedy, keď sa u nich občan dovoláva svojho práva voči nej (motioner).

V ústavnom zákone sa tiež stanovuje, že zmeny v územnosprávnom členení a v usporiadaní obcí ako aj zmeny v organizácii obcí, zmeny náplne ich činnosti ako aj zmeny v daňovej pôsobnosti obcí sa môžu uskutočňovať len formou zákona (8. Obciam pritom patria tieto úlohy: ekonomické aktivity: poskytovanie infraštruktúry pre podnikateľský sektor, zabezpečovanie elektrickej energie, plynu a diaľkového vykurovania, zásobovanie vodou a kanalizácia, komunikácie, prístavy a niektoré letiská.

Zo zákona o samospráve obcí vyplývajú pre obce úlohy, ktoré plnia v ”dobrovoľnom sektore” (originálne kompetencie). V dobrovoľnom sektore sa rešpektuje, že obce majú riadiť svoje vlastné záležitosti samé, ale zároveň sa zdôrazňuje, že musí ísť o verejný záujem. Obciam možno ukladať aj vo Švédsku úlohy len prostredníctvom zákona. Takýchto zákonov, ktorými sa obciam ukladajú rôzne povinnosti, majú v súčasnosti vo Švédsku okolo 20. Tieto zákony sa týkajú všetkých obcí, bez ohľadu na ich veľkosť. Obce takto plnia úlohy uložené napríklad zákonom o vzdelávaní, stavebným a plánovacím zákonom, zákonom o sociálnych službách, zákonom o pohotovostných službách, zákonom o verejných hygienických službách a pod.: štát aj kontroluje ich výkon. Tomuto okruhu ”prenesených kompetencií” sa hovorí vo Švédsku ”povinný sektor”.

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

Aj v povinnom sektore však existujú z hľadiska možností obcí značné rozdiely. Iba v niektorých prípadoch je obec skutočne len vykonávateľom úloh, ktorými ju poveril štát a nemá pri výkone týchto úloh žiadnu voľnosť (napríklad v oblasti kontroly potravín).

Orgány obce

Medzi hlavné orgány obce patria:

• obecné zastupiteľstvo (kommunfullmäktige), volené na štvorročné obdobie v priamych voľbách. Zasadá 4 až 10krát ročne a jediné má právo rozhodovať o veciach, v ktorých vystupuje obec ako zmluvná strana alebo kde to ukladá zákon. Schvaľuje aj rozpočet a miestne dane. Pritom platí, že prostriedky z rozpočtu obce možno poskytnúť inej osobe - fyzickej alebo právnickej - len vtedy, ak to má oporu v zákone. Všetky ostatné právomoci - aj rozhodovacie, čo je veľmi dôležitý aspekt - môže obecné zastupiteľstvo delegovať na svoje výbory. Zasadania obecného zastupiteľstva vedie predseda (ordförande), ktorý však nemá výkonné právomoci.
• vedenie obce, tvorené výkonným výborom (obecnou radou, kommunalrad), voleným obecným zastupiteľstvom. Niekedy je tento orgán nazývaný aj ”obecnou vládou” - na rozdiel od obecného zastupiteľstva, ktoré je nazývané ”obecným parlamentom”. Pripravuje všetky materiály, ktoré prerokováva obecné zastupiteľstvo. Zriaďuje, koordinuje a monitoruje činnosť ostatných výborov, najmä pokiaľ by viedla k zvýšeniu výdavkov obce - ináč má voči ním len malé právomoci. Výkonný výbor musí byť zriadený v každej obci.
• ostatné výbory, čiže komisie, ktoré tvoria výlučne poslanci. Majú rozhodovacie právomoci a zodpovedajú najmä za vecnú a odbornú stránku riadenia rôznych oblastí, preto sú do nich volení poslanci s prihliadnutím na svoju odbornú kvalifikáciu. V minulosti museli mať obce povinne vytvorené výbory pre školstvo, pre sociálne veci, územné plánovanie a výstavbu, ako aj pre ochranu životného prostredia a zdravia. V súčasnosti sa môžu obce už slobodne rozhodovať, ktoré výbory si zriadia: často spájajú viacero príbuzných oblastí, ale existujú aj príklady opačné, keď niektorú oblasť bližšie tematizujú do pôsobnosti viacerých výborov. Výnimkou je (okrem vyššie spomínaného výkonného výboru) len výbor pre voľby, ktorý musí byť zriadený v každej obci. Medzi ich všeobecné úlohy patrí okrem iného príprava podkladov pre rozhodnutia prijímané zastupiteľstvom, vykonávanie rozhodnutí prijatých zastupiteľstvom, riadenie a realizovanie každodenných činností v záujme naplnenia cieľov stanovených zastupiteľstvom. Každá komisia zároveň riadi prácu vykonávanú pracovníkmi príslušných oddelení. Okrem výborov pre jednotlivé vecné oblasti patria do tejto kategórie aj výbory miestnych častí, ktorým môže byť (a v praxi veľmi často aj je) zverovaná práve starostlivosť o sociálne otázky. V praxi sa pre ich územnú pôsobnosť veľmi často využívajú pôvodné socken.

Administratívne zabezpečuje chod obce obecný úrad (kommunstyrelse), časť obcí má na čele obecného úradu riaditeľa (direktör). Mnohé obce zabezpečujú služby v určitej oblasti na zmluvnom princípe s externými dodávateľmi. Medzi nimi sú na prvom mieste akciové spoločnosti, nadácie či iné súkromnoprávne a verejnoprávne subjekty, založené obcami. Časť týchto subjektov (asi 100) vznikla na základe medziobecnej spolupráce, pre rozvoj ktorej sa stala základom práve posledná reforma zo záveru 90. rokov. Od uvedeného času môžu aj obce a kraje na báze verejného práva vytvárať spoločné výbory a cez ne aj spoločne riadiť spoločné aktivity.

Rozpočet obcí

Švédske obce tiež vypracúvajú rozpočty, ktoré odrážajú úlohy a povinnosti, ktoré im boli zverené zákonom o miestnej samospráve. Prevádzkové náklady (označované ako Opex), ako napríklad mzdy učiteľov, sociálnych pracovníkov, školské stravovanie, náklady na údržbu, elektrinu, vodu a plyn a pod. Z prevádzkových nákladov, ktoré tvoria cca 60 % výdavkov obcí), ide najviac (cca 38 %) na vzdelávanie a starostlivosť o deti a na starostlivosť o seniorov a na celú ďalšiu sociálnu starostlivosť (cca 23 %).

Decentralizovaná štátna správa

Pri analýze usporiadania verejnej správy sa vo väčšine európskych krajín stretávame s určitou hranicou medzi (miestnou, decentralizovanou) štátnou správou a (miestnou, územnou) samosprávou. Niekedy sa možno stretnúť s názorom, že vo Švédsku takéto delenie neexistuje a že tu existuje len centrálna štátna správa a potom už len dve roviny samosprávy s priamo volenými orgánmi a vlastným kompetenčným rámcom, situácia je však oveľa zložitejšia. V skutočnosti vo Švédsku existuje aj decentralizovaná štátna správa. Treba ju však pochopiť v súvislosti s tým, že centrálna štátna správa je vykonávaná nielen ministerstvami.

Tých je - ako sa často zvýrazňuje - len pomerne málo (13) a sú to malé úrady, ktoré pripravujú predovšetkým návrhy zákonov. Centrálnu štátnu správu vykoná však aj približne 100 ústredných správnych orgánov, ktoré sú síce relatívne nezávislé (v zmysle moderného menežmentu verejnej správy), jednako však ide o štátne agentúry. Takýto agentúrami sú napríklad Štátny úrad sociálneho poistenia, Štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci, Štátny úrad práce, Štátny úrad pre bezpečnosť a zdravie pri práci, Štátny úrad pre bývanie, Štátny úrad pre územné plánovanie a výstavbu, Štátny úrad pre vzdelávanie, Štátny výbor pre zdravotne postihnutých atď.

Takéto decentralizované štátne správne orgány existujú aj na úrovni všetkých okresov a niekedy aj na úrovni obcí (napríklad úrady práce - Ämbetsverk). Podobne však existujú aj organizácie krajskej správy (lanstingorganisationer), pôsobiace na úrovni obcí (napríklad pre otázky zdravotníctva, ale aj vzdelávania - stredných škôl, cestovného ruchu, verejnej dopravy a pod.

Centrálna štátna správa (ale rovnako aj samospráva na úrovni obcí či krajov) má pritom svoje presne vymedzené kompetencie, ktoré sa prakticky neprekrývajú. Môžu sa však účelne dopĺňať a prípadne aj spájať. Štát si ponecháva právo vytvárať všeobecný právny rámec, ktorý zabezpečuje základné práva občanov, stanovovať ciele, ktorými by sa mali riadiť aj miestne orgány, a vytvárať určité finančné stimuly a podnety na rozvoj určitých iniciatív a inštitúcií zdola.

Švédsko, ako konštitučná monarchia, je na národnej úrovni riadené vládou, ktorá vykonáva rozhodnutia švédskeho parlamentu a prijíma návrhy na prijatie nových zákonov alebo úpravu už existujúcich legislatívnych noriem. Podporu jej poskytuje Úrad vlády a viac ako 300 štátnych orgánov. Súčasťou Úradu vlády sú aj ministerstvá, ktoré zodpovedajú za rôzne oblasti spoločenského života. Ministerstvo zodpovedá za oblasti týkajúce sa dobrých životných podmienok švédskej spoločnosti.

Mýtus švédskeho sociálneho štátu

Myšlienka sociálneho štátu ako úspešne realizovaného a udržateľného systému je závislá aj od príbehov jeho zavedenia v praxi. Na toto slúži viacero mýtov, ktoré sa vo verejných diskusiách neustále opakujú. V diskusiách sa sociálny štát väčšinou spája so Švédskom a prípadne aj s ostatnými škandinávskymi krajinami. Rovnako viacero akademikov, politikov alebo ekonómov deklarovalo úspech týchto režimov, ktoré podľa nich dokázali spojiť demokratické hodnoty s princípmi sociálneho štátu s dlhodobým hospodárskym rozvojom. Téma sociálneho štátu v Škandinávii si teda zaslúži cielenú pozornosť pri diskusiách o konkrétnych príkladoch sociálnych štátov, a to z dôvodu, že práve severské krajiny dlhodobo slúžia ako príklad „úspechu sociálneho štátu“ v očiach jeho podporovateľov.

Preto je opodstatnené pozrieť sa na fenomén severských krajín z dlhodobého hľadiska, pričom namiesto emócií je potrebné oprieť sa o skutočné preukázateľné skúsenosti tohto systému z pohľadu udržiavania prosperity ľudí a vytvorenia fungujúceho sociálneho systému z hľadiska naplnenia cieľov, ktoré si sociálny štát stanovil. Takto uchopená realita vo Švédsku napríklad vyvracia predstavy o úspechu jeho sociálneho modelu.

Východiskom pre mýtus úspechu Švédska je obdobie ekonomického rastu tejto krajiny, ktoré pripravilo pôdu pre zavedenie sociálneho štátu. Toto obdobie trvalo približne 100 rokov. Obdobie medzi rokmi 1870 až 1970 sa vo Švédsku označuje za zlaté roky tejto krajiny. Za toto obdobie totiž napríklad produktivita vo Švédsku vzrástla 17-násobne. Tomu sa priblížili iba Japonsko (16-násobok) a Fínsko (14-násobok). Výsledkom toho bol prerod z krajiny s príjmom na obyvateľa na úrovni 40 až 50 % Spojeného kráľovstva počas prvej polovice 19.

Tento rast hospodárstva Švédska je pripisovaný rôznym faktorom. Prvým odrazovým mostíkom bola vysoká miera industrializácie, ktorá začala vo Švédsku prinášať svoje ovocie v polovici 19. storočia. Bola naštartovaná reformami na podporu slobodného podnikania a zmenami umožňujúcimi budovanie zdravých trhových inštitúcií. Prvou takou reformou bola pozemková reforma z konca 18. storočia. Tieto reformy pozitívne vplývali na tvorbu motivácií v oblasti pôdohospodárstva. Podľa Olssona a Svenssona práve nastavenie vlastníckych práv a zefektívnenie ich využívania stálo za prudkým zvyšovaním poľnohospodárskej produkcie. Zabezpečené vlastnícke práva a stabilná a nízka miera zdanenia v porovnaní s feudálnym zriadením dali roľníkom mieru istoty, ktorú potrebovali na rozvoj využívania svojej pôdy.

V nadväznosti na to zaviedlo Švédsko ďalšie opatrenia na vytvorenie stabilného trhového prostredia, ktoré viedli k prudkému nárastu inovatívnosti a podnikateľských aktivít. Boli to tieto trhové opatrenia, ktoré stáli za úspechom Švédska a posunuli ho na piedestál krajín, od ktorých si môžeme brať príklad. Výsledkom týchto reforiem bola prudká industrializácia Švédska, vedená najmä vynálezmi a podnikateľskými aktivitami. S ohľadom na počet obyvateľov, Švédsko dokázalo priniesť svetu veľa vynálezov, vrátane dynamitu, guľôčkového lôžka alebo chladničky. Z týchto vynálezov vznikli spoločnosti ako SKF, AGA alebo Electrolux. Okrem toho sa Švédsko stalo domovom viacerých úspešných výrobných firiem, medzi ktoré patria Volvo, Saab alebo Ericsson. Takmer všetky švédske giganty vznikli v období 19. a začiatku 20. storočia. Položili tak základ ekonomického úspechu, kvôli ktorému sa ostatné krajiny začali otáčať smerom k Švédsku.

Posledným aspektom úspechu Švédska bol fakt, že sa táto krajina vyhla obom svetovým vojnám, ako aj ďalším konfliktom. Švédsko je totiž krajinou s najdlhším neprerušeným obdobím mieru. Nebolo súčasťou žiadneho konfliktu od roku 1809. Švédsko tak za svoj úspech vďačí politike voľného trhu, vynaliezavosti svojich občanov a úspešnému vyhýbaniu sa vojne. Problém prišiel so zmenou tohto trendu v momente začatia budovania sociálneho štátu.

Budovanie sociálneho štátu a jeho kríza

Zrod sociálnych štátov v krajinách západnej a severnej Európy v povojnovom období bol dlhodobý proces s pomalým začiatkom od konca 19. storočia a skokovým rastom po druhej svetovej vojne. Tak to bolo aj v prípade Švédska. Prvé základy boli položené v roku 1891, kedy vláda začala prispievať na dobrovoľné poistenie pre prípad choroby. Výrazným krokom bolo zavedenie povinného dôchodkového systému v roku 1913 a dávky v nezamestnanosti pre chudobných obyvateľov o rok neskôr. Toto bol však iba začiatok, ktorý vláda sociálnych demokratov doviedla do dôsledkov v povojnovom období.

Princípom tohto systému v povojnovom období bolo vytvorenie systému paušálnych dávok na báze občianstva, financovaného z daní, univerzálne dostupné sociálne a zdravotnícke služby a schémy na ochranu príjmov pokrývajúce všetkých pracujúcich. Základom tohto systému sa stalo presvedčenie, že blahobyt (sociálne zabezpečenie) jednotlivca je zodpovednosťou spoločnosti ako celku. Každý občan krajiny má právo na sociálne zabezpečenie, ktoré je distribuované na základe rovnosti.

Švédski sociálni demokrati mali v krajine ideologickú hegemóniu od konca druhej svetovej vojny. Prejavilo sa to aj v podobe spoločenskej hegemónie, ktorá začala tvarovať spoločnosť podľa vlastného obrazu. Základnými princípmi v spoločnosti sa tak stali univerzalizmus a dekomodifikácia, teda deklarované „oslobodenie života jednotlivcov od závislosti na trhu“. Kombinácia univerzálnosti sociálneho systému Švédska s dekomodifikáciou si vyžaduje však politiku plnej zamestnanosti, ktorá by takto štedrý systém vedela udržať. To znamená, že poskytovanie sociálneho zabezpečenia je postavené na systéme sociálneho poistenia pre pracujúce obyvateľstvo, čo financuje sociálne služby a podporu. V praxi tento systém priniesol penziu, zdravotné poistenie, rodičovské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa. Výsledkom bola aj zmena rodinnej politiky. Rodinný model muža, živiteľa, sa nahradil modelom dvoch živiteľov, matky a otca. S tým súvisela aj politika inkluzívneho verejného systému starostlivosti o deti v podobe predškolských zariadení. Výsledkom bol finančne náročný systém, ktorý sa snažil riešiť problém chudoby.

Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977 v podobe výrazného deficitu verejných financií. Tie sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch. Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol rast verejného dlhu. Ten stúpol z 26 % HDP v roku 1976 na vyše 84 % v roku 1996. Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny. Celkovo politika sociálneho štátu bola neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine. Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70-tych rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol podstatne rýchlejší rast nákladov na zamestnávanie než produktivity práce. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90-tych rokoch 20. storočia.

Posledným aspektom, ktorý bol na švédskom sociálnom systéme kritizovaný, bol aspekt spoločenský. Podľa rôznych kritikov tento systém vytvoril kultúru závislosti, ktorá nebola predtým vôbec znakom švédskej spoločnosti. Generácie vyrastajúce v tomto systéme si zvykli na to, že ich blahobyt je zodpovednosťou spoločnosti, a že si príspevky od štátu zaslúžia. Príkladom tohto trendu je aj fakt, že miera poberateľov sociálneho zabezpečenia v krajine vzrástla medzi rokmi 1989 až 1994 z 5,9 na 8,1 percenta, čo je úroveň, kde sa približne drží doteraz. To sa stalo problematickým najmä v kontexte rozvoja diskusií o prisťahovalcoch a spoločenských problémoch a nepokojoch. Aj samotní švédski sociálni demokrati si začali uvedomovať spoločenské dopady štedrého sociálneho štátu, ktorý prilákal do krajiny množstvo prisťahovalcov.

Centrom týchto problémov bolo mesto Malmö, v ktorom je takmer polovica obyvateľstva migrantmi alebo deťmi migrantov. Spoločenské problémy viedli k stavu, kedy v tomto meste bola miera vrážd na úrovni 3,4 na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo v rámci Švédska je toto číslo na úrovni 1,1, na Slovensku 1,5, v Českej republike 0,6 a v Nórsku 0,5 vrážd na 100 000 obyvateľov (všetky údaje za rok 2017). Tento trend viedol k zvyšovaniu podpory extrémistických hnutí, ktoré ohrozujú stabilitu demokratického systému.

tags: #sociálny #systém #Švédsko