Spravodlivý sociálny zákon: Definícia a komplexný pohľad

Pojem spravodlivosti, a obzvlášť sociálnej spravodlivosti, je v súčasnej spoločnosti mimoriadne diskutovaný a často nejednoznačne chápaný. Každý človek má naň subjektívny pohľad, a preto je dosiahnutie všeobecného konsenzu v tejto oblasti veľmi náročné. Tento článok sa zameriava na priblíženie definície spravodlivého sociálneho zákona, analyzuje rôzne filozofické prístupy k spravodlivosti a skúma historický kontext uplatňovania sociálnej spravodlivosti, najmä v období socializmu.

Spravodlivosť ako morálny princíp

Spravodlivosť je definovaná ako morálny princíp, ktorý požaduje rešpektovanie právnych noriem. Je to cnosť, ktorá spočíva v rešpektovaní práv druhých a patrí medzi základné spoločenské hodnoty. Avšak, vnímanie spravodlivosti je často subjektívne a ovplyvnené osobnými záujmami. Ľudia majú tendenciu vnímať spravodlivosť predovšetkým z hľadiska toho, či sa s nimi zaobchádza spravodlivo. Ak sa krivda stane inému, nemusí to vyvolať takú silnú reakciu, ako keď sa dotkne priamo nás. Tento postoj je prejavom egoizmu, kedy spravodlivosť funguje na princípe samoochrany.

Rôzne filozofické pohľady na spravodlivosť

Filozofia sa od nepamäti zaoberá otázkou spravodlivosti a ponúka rôzne pohľady na jej podstatu a fungovanie.

• Platón: Podľa Platóna v jeho diele Ústava, spravodlivosť znamená dávať každému, čo si zaslúži. Spravodlivosť je cnosť a spravodlivý človek je dobrý k priateľom a škodí zlým ľuďom. Platón vidí pôvod spravodlivosti v prvých zmluvách a zákonoch, ktoré vznikli, keď si ľudia uvedomili, že je lepšie ustanoviť pravidlá, ako páchať bezprávie a zároveň ho znášať.
• Sofisti: Sofisti spochybňovali možnosť objektívneho poznania pravdy a tvrdili, že v sporoch nie je dôležité, kto má pravdu, ale komu je dané za pravdu. Spravodlivosť je v tomto ponímaní iba vôľou väčšiny.
• Aristoteles: Aristoteles rozlišoval dva druhy spravodlivosti: rozdeľovaciu a opravnú. Rozdeľovacia spravodlivosť sa týka spravodlivého rozdeľovania statkov a výhod v spoločnosti, zatiaľ čo opravná spravodlivosť sa zameriava na nápravu škôd a krívd. Aristoteles chápal spravodlivosť ako cnosť cností a zlatú strednú cestu.

Kresťanský pohľad na spravodlivosť

Kresťanská sociálna náuka, vychádzajúca z filozofických a teologických zdrojov (Aristoteles a Tomáš Akvinský), definuje spravodlivosť ako cnosť, prostredníctvom ktorej každý poskytuje druhému jeho právo, to, čo mu patrí. Je to princíp individuálnej slobody, ktorá je nevyhnutnou podmienkou realizácie individuálneho aj spoločného dobra a spravodlivosti. Tento pohľad však môže byť vnímaný ako príliš idealistický a nereálny, vzhľadom na rôznorodosť ľudských pováh a presvedčení.

Sociálna spravodlivosť: Nedosiahnuteľný ideál?

Sociologické hľadisko definuje spravodlivosť ako vzťah medzi jednotlivcami a štátnou mocou v spoločnosti, v súlade so zákonom a bez porušenia prirodzených práv jednotlivca. Sociálna spravodlivosť je v tomto kontexte vnímaná ako nedosiahnuteľný ideál, ku ktorému sa možno len približovať snahou o vytvorenie stavu, kedy materiálne postavenie člena spoločnosti zodpovedá jeho vynaloženému úsiliu. Táto teória predpokladá, že je nespravodlivé, ak sa človek narodí v chudobnej rodine. Aj keď tu nie je možné určiť pôvodcu sociálnej nespravodlivosti, spoločnosť zvyčajne požaduje od štátu, aby prostredníctvom prerozdeľovania štátneho rozpočtu hmotne zabezpečil tých, ktorí pomoc potrebujú.

Prečítajte si tiež: Výzvy pre budúcnosť dôchodkového systému

Teória spravodlivosti Johna Rawlsa

John Rawls, významný filozof zaoberajúci sa problematikou sociálnej spravodlivosti, prichádza s teóriou, ktorá patrí do prúdu liberálne orientovanej filozofickej tradície. Jeho teória spravodlivosti predstavuje zmluvnú koncepciu a vychádza z pôvodnej situácie rovnosti, pomocou ktorej sa dá dôjsť k určitej koncepcii spravodlivosti. Rawls stavia na tom, že zmluva je najúčinnejší nástroj pre spojenie rozdielnych záujmov a potrieb jednotlivcov s odlišnými cieľmi pri zachovaní spravodlivosti. Princípy spravodlivosti sú výsledkom férovej dohody či vyjednávania, kde všetci majú rovnaké práva a môžu podávať návrhy.

Sociálna spravodlivosť v období socializmu

Počas socializmu sa za podstatu spravodlivosti považovala rovnosť občanov v politickom aj ekonomickom zmysle. Nerovnosť občanov bola vnímaná ako nespravodlivá a bolo potrebné ju odstrániť nastolením spoločenského vlastníctva výrobných prostriedkov. Komunistická strana deklarovala sociálnu spravodlivosť a rovnosť ako nosné zámery, ktoré socialistický systém napĺňal.

Kritika socialistického chápania spravodlivosti

V praxi socialistický režim pod zámienkou sociálnej spravodlivosti a rovnosti násilne nivelizoval príjmy a majetky ľudí. Cieľom bolo vytvoriť masu zamestnancov závislých od štátu, bez vlastníctva výrobných prostriedkov, ale pritom nie chudobných. Komunistická strana uskutočňovala túto politiku prostredníctvom administratívneho udržiavania životnej úrovne na základnej úrovni, likvidácie stredných a bohatších vrstiev a systematickej likvidácie kapitalistických prvkov spoločnosti.

• Znárodňovanie, kolektivizácia a menová reforma: Komunisti ukradli ľuďom majetky, čím sa začal proces likvidácie bohatších a stredných vrstiev.
• Likvidácia živností a drobného podnikania: Priame a nepriame tlaky viedli k ukončeniu činnosti živností a iných drobných podnikaní.
• Privilegované skupiny: Komunistický režim umelo vytvoril privilegované skupiny (funkcionári KSČ, zamestnanci ministerstiev, vojaci, policajti, baníci, lojálni umelci), ktoré poberali výhody a oproti tomu určil príjmovo a majetkovo postihované skupiny.
• Obmedzovanie slobody: Ľudia, ktorí vyjadrili názor, ktorý nekorešpondoval s líniou komunistickej strany, boli postihovaní formou nanúteného zamestnania za nižšiu a nekvalifikovanú prácu, alebo prácou v uránových baniach.

Chudoba v socializme

Napriek proklamovanej sociálnej spravodlivosti a rovnosti, chudoba v socialistickom Československu existovala. Na začiatku osemdesiatych rokov sa pod hranicou sociálneho minima nachádzalo viac ako 11 % obyvateľov a koncom tohto desaťročia ich podiel klesol na 9 %. Až tri štvrtiny chudobných žilo na konci socializmu v rodinách s deťmi. Medzi najviac ohrozené skupiny patrili robotníci a dôchodcovia.

Prečítajte si tiež: Všetko o 7. platovej triede pre sociálnych pracovníkov

Prečítajte si tiež: Práca sociálneho terapeuta v DSS

tags: #spravodlivý #sociálny #zákon #definícia