Starostlivosť detí o rodičov: Povinnosti a právne aspekty

Zákon o rodine v Slovenskej republike upravuje široké spektrum vzťahov v rodine, vrátane vzťahov medzi deťmi a rodičmi. Hoci zákon neukladá priamu povinnosť aktívnej starostlivosti o rodičov, existujú ustanovenia, ktoré s touto problematikou súvisia. Tento článok sa zameriava na analýzu týchto aspektov, najmä na vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom a ďalšie relevantné ustanovenia zákona.

Zákon o rodine a jeho kľúčové zmeny

Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine bol v priebehu rokov niekoľkokrát novelizovaný, pričom každá novela priniesla zmeny v rôznych oblastiach rodinného práva. Napríklad zákon č. 175/2015 Z. z. priniesol zmeny v oblasti určovania záujmu maloletého dieťaťa, styku s rodičmi a výchovných opatrení.

Prvoradý záujem maloletého dieťaťa

Zákon kladie dôraz na prvoradý záujem maloletého dieťaťa pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní tohto záujmu sa zohľadňuje viacero faktorov, ako napríklad úroveň starostlivosti o dieťa, jeho bezpečie a stabilita prostredia, ochrana jeho dôstojnosti a vývinu, zdravotný stav, podmienky na zachovanie identity a rozvoj schopností, názor dieťaťa, vzťahové väzby s rodičmi a súrodencami, a využitie prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia. Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú.

Styk s rodičmi a výchovné opatrenia

Ak je to potrebné v záujme maloletého dieťaťa, súd môže obmedziť alebo zakázať styk dieťaťa s rodičom. Toto právo možno obmedziť alebo odňať, len ak existujú závažné dôvody. Pri rozvode manželstva je súčasťou rozsudku aj úprava styku rodiča, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, s dieťaťom. Ak je to v záujme maloletého dieťaťa, súd styk maloletého dieťaťa s rodičom obmedzí alebo zakáže (§ 25 Zákona o rodine).

Zákon tiež umožňuje súdu upraviť styk dieťaťa s blízkymi osobami, ak to vyžadujú pomery v rodine a je to v záujme dieťaťa. Súd môže nariadiť výchovné opatrenia na zabezpečenie odbornej diagnostiky, pomoci alebo resocializácie dieťaťa.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Vyživovacia povinnosť detí voči rodičom

Primeraná výživa

Deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, sú povinné zabezpečiť svojim rodičom primeranú výživu, ak to rodičia potrebujú. Táto povinnosť je zakotvená v § 66 Zákona o rodine. Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom vyplýva priamo zo zákona (zákonná vyživovacia povinnosť) a trvá dovtedy, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (§ 62 Zákona o rodine).

Rozsah vyživovacej povinnosti

Každé dieťa plní vyživovaciu povinnosť voči rodičom v takom rozsahu, aký zodpovedá pomeru jeho schopností, možností a majetkových pomerov k schopnostiam, možnostiam a k majetkovým pomerom ostatných detí (§ 67 ods. 1 Zákona o rodine). To znamená, že súd pri určovaní výšky výživného zohľadňuje individuálne okolnosti každého dieťaťa.

Priorita vyživovacej povinnosti

Je dôležité zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť detí voči rodičom nastupuje až po splnení vyživovacej povinnosti medzi manželmi alebo vyživovacej povinnosti rozvedeného manžela voči druhému manželovi (§ 67 ods. 2 Zákona o rodine).

Súdne konanie o určení výživného

Ak si deti nesplnia svoju vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, rodičia sa môžu obrátiť na súd so svojím návrhom na určenie výživného. Konanie vo veciach určenia výživného plnoletých osôb je upravené v § 154-157 Civilného mimosporového poriadku. Súd pri rozhodovaní prihliada na majetkové pomery rodičov, ich schopnosť pracovať, vek a zdravotný stav, a má zabezpečiť uspokojenie všetkých bežných životných potrieb rodičov. Súdne konanie o určení výživného pre dieťa (do 18 rokov) sa môže začať aj bez návrhu (ex offo), po dosiahnutí plnoletosti len na návrh oprávneného, t. j. Výživné možno priznať len odo dňa začatia súdneho konania.

Zodpovednosť za zdravotný stav rodičov

Zákon o rodine neukladá deťom priamu zodpovednosť za zdravotný stav rodičov v zmysle povinnosti kontaktovať ich alebo ich navštevovať.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Ďalšie relevantné ustanovenia Zákona o rodine

Zákon o rodine upravuje aj ďalšie aspekty rodinných vzťahov, ktoré môžu mať vplyv na starostlivosť o rodičov.

Striedavá osobná starostlivosť

Ak je maloleté dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, súd pri určení výživného prihliadne na dĺžku striedavej osobnej starostlivosti každého rodiča alebo môže rozhodnúť aj tak, že počas trvania striedavej osobnej starostlivosti rodičov výživné neurčuje (§ 62 ods. 6 Zákona o rodine).

Náhradná starostlivosť

Zákon upravuje aj inštitúty náhradnej osobnej starostlivosti, pestúnskej starostlivosti a ústavnej starostlivosti o maloleté deti. Tieto formy starostlivosti majú prednosť pred ústavnou starostlivosťou.

Právo dieťaťa na vyjadrenie názoru

Maloleté dieťa má právo vyjadriť samostatne a slobodne svoj názor vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú (§ 43 ods. Rodičia sú povinní sústavne a dôsledne sa starať o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývin maloletého dieťaťa a chrániť jeho záujmy (§ 28 - 30 Zákona o rodine).

Rodičovské práva a povinnosti

Základný rámec rodičovských práv a povinností voči ich (maloletým) deťom obsahuje ustanovenie § 28 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. Zákon o rodine (ďalej ako „ZR“). Ako však prezrádza už použitie slova „najmä“, ZR ani z ďaleka nestačí na to, aby pokryl všetky práva a povinnosti rodiča, ktoré sa od neho očakávajú vo vzťahu k jeho dieťaťu. Samozrejmým je napr. ZR ďalej uznáva, že „Rozhodujúcu úlohu vo výchove dieťaťa majú rodičia. Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením (§ 30 ods. 1 ZR).“ Výchovou sa rozumie zabezpečovanie starostlivosti o komplexný a všestranný rozvoj dieťaťa v rovine telesnej, duševnej, mravnej, citovej, zdravotnej i rozumovej (zdroj: Pavelková: Zákon o rodine - Komentár, 3. vydanie, C.H. Rodičia sú zároveň oprávnení i povinní zastupovať svoje maloleté dieťa pri všetkých úkonoch, na ktoré samo nemá spôsobilosť, a to až do momentu, kým nedosiahne plnú spôsobilosť na právne úkony (štandardne dovŕšením 18-teho roku života). Rodičia majú na starosti aj správu majetku ich maloletého dieťaťa. Majetok, ktorý zaňho spravovali, mu odovzdajú „najneskôr do 30 dní od dosiahnutia plnoletosti (§ 32 ods. Vyživovaciu povinnosť majú rodičia voči svojim deťom až do času, „kým deti nie sú schopné samé sa živiť (§ 62 ods.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností

Úprava výkonu rodičovských práv a povinností je v kompetencii súdu, ktorý na návrh jedného z rodičov, resp. osoby ktorá zabezpečuje starostlivosť o dieťa upraví rodičovské práva a povinnosti. Pred samotným rozhodnutím súdu sa rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu kedykoľvek dohodnúť na úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovská dohoda musí byť schválená súdom. Rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, sa môžu kedykoľvek dohodnúť o úprave výkonu svojich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj bez návrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností. Súd určí najmä to, ktorému z rodičov zverí maloleté dieťa do osobnej starostlivosti, a určí aj výživné na maloleté dieťa zo strany druhého rodiča.

Ak rodičia žijú trvalo neusporiadaným spôsobom života, alebo svoje rodičovské povinnosti nevykonávajú vôbec, alebo nezabezpečujú výchovu maloletého dieťaťa, súd im v záujme maloletého dieťaťa obmedzí výkon rodičovských práv. Návrh na obmedzenie alebo pozbavenie rodičovských práv môže podať odbor sociálnych vecí ÚPSVaR, obec alebo ktokoľvek, kto má záujem na riadnej výchove dieťaťa (napr. blízka osoba alebo zariadenie náhradnej výchovy). Rodič, ktorému nie je dieťa zverené do výchovy, má právo osobne sa stýkať s dieťaťom.

Spoločná osobná starostlivosť

Spoločná osobná starostlivosť o deti bola zavedená do nášho právneho poriadku v roku 2023. Ide o pomerne nový model starostlivosti o deti po rozvode rodičov. Základom tohto modelu je režim starostlivosti o spoločné deti, ktorý fungoval už pred ich rozvodom a rodičia ho chcú zachovať i po oficiálnom rozvode. Ak sa rodičia dohodnú na spoločnej osobnej starostlivosti, súd a štát zasahujú minimálne do ich dohody, súd neurčuje u koho a kedy budú deti, nie sú presné stanovené časové rámce stretávania sa. Rodičia sa sami medzi sebou dohodnú kedy a u koho bude dieťa. Ďalšie spôsoby starostlivosti o deti, ktoré pozná väčšina z nás sú striedavá starostlivosť oboch rodičov alebo osobná starostlivosť jedného z rodičov. Na tom, či bude dieťa v striedavej alebo osobnej starostlivosti sa rodičia môžu dohodnúť. Je potrebné, aby túto dohodu súd schválil inak je takáto dohoda nevykonateľná. Pri rozhodovaní o tom, či bude dieťa zverené do striedavej starostlivosti oboch rodičov alebo do osobnej starostlivosti len jedného rodiča, súd zohľadňuje niekoľko aspektov ako je napr. V prípadoch, ak sa rodičia nevedia dohodnúť ani na časovom rámci, kedy a u koho bude dieťa tráviť napr. víkendy, prázdniny, sviatky a pod., tak o tomto časovom rámci rozhoduje tiež súd. Rodičia však môžu zhodne uviesť, že súd právo styku upravovať nemá. V takom prípade súd stretávanie (tzn. Avšak aj súd aj Vy ako rodičia by ste mali brať ohľad na najlepší záujem dieťaťa a snažiť sa dohodnúť. V prípade, ak nie ste manželia, na úpravu pomerov starostlivosti o deti sa aplikujú presne tie isté zákonné ustanovenia ako v konaní o rozvod, ktoré je spojené s konaním o úpravu pomerov k deťom na čas po rozvode. V takom prípade sa však nepodáva na súd návrh na rozvod spojený s konaním o úprave rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, ale ktorýkoľvek z rodičov môže podať návrh na úpravu rodičovských práva a povinností.

Kto má v starostlivosti deti po rozvode?

Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. zákon o rodine platí: „V rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, či maloleté dieťa zverí do spoločnej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov alebo do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Z citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v rozhodnutí, ktorým sa Vaše manželstvo rozviedlo, súd upraví i výkon rodičovských práv a povinností k spoločným deťom, ktoré sa narodili počas manželstva alebo ešte pred uzavretím manželstva. V konaní o rozvod nie je však možné upraviť rodičovské práva a povinnosti k ešte nenarodenému dieťaťu aj napriek tomu, že je manželka vo vysokom štádiu tehotenstva. Súd vychádza zo stavu manželstva v čase vyhlásenia rozsudku. Podľa § 24 ods.

Čo je výlučná osobná starostlivosť rodiča?

Čo je výlučná osobná starostlivosť rodiča?„Dieťa bolo zverené mne, takže o ňom rozhodujem len ja!“ Je to naozaj tak? Kto rozhoduje o dieťati, ktoré bolo zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov?Podľa zákona o rodine môže súd rozhodnúť o tom, že dieťa sa zveruje do výlučnej osobnej starostlivosti len jedného z rodičov. To znamená, že tento rodič má zákonné právo a zároveň povinnosť poskytovať dieťaťu každodennú osobnú starostlivosť. Druhý rodič má následne spravidla právo sa s dieťaťom v dohodnutých, alebo súdom určených časoch stretávať. Zverenie dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti, resp. výlučná osobná starostlivosť však neznamená, že ten rodič, ktorému bolo dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti môže rozhodovať sám absolútne o všetkom a ani to, že druhý rodič nemá právo rozhodnúť o ničom. Potvrdzuje to aj Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp.zn. 6Cdo/61/2011 zo dňa 11.05.2011, v ktorom, okrem iného uviedol: „Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností.“

Či je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, alebo do striedavej, či spoločnej starostlivosti, obaja rodičia majú právo rozhodovať o dieťati. Zákon rozlišuje dve kategórie záležitostí týkajúcich sa dieťaťa, o ktorých rodičia rozhodujú, a to bežné veci a podstatné veci. Každý z rodičov je oprávnený sám, teda aj bez súhlasu druhého rodiča, rozhodovať o bežných veciach týkajúcich sa maloletého dieťaťa. Bežné veci sú veci každodenného života. Pri podstatných veciach sa musia rodičia dohodnúť, alebo musí na návrh niektorého z rodičov, rozhodnúť súd. Podstatné veci (záležitosti) upravuje (príkladmo) § 35 Zákona o rodine, podľa ktorého:Ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd.

Takže, či je dieťa vo výlučnej osobnej starostlivosti jedného rodiča, alebo nie, stále o dieťati môžu rozhodovať obaja rodičia. V bežných veciach každý sám a v podstatných sa musia dohodnúť a ak sa nedohodnú, rozhodne na návrh súd. Výlučná osobná starostlivosť a zastupovanie a správa majetku dieťaťaZastupovanie a správa majetku je jednou zo zložiek rodičovských práv a povinností. Spravidla prináleží obom rodičom (ak súd nerozhodne inak). Aj pri zastupovaní a správe majetku dieťaťa platí v podstate to isté, čo bolo uvedené vyššie. To znamená, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti rodiča, druhý rodič má stále právo dieťa tiež zastupovať a spravovať aj jeho majetok. Záver?Zhrnutím vyššie uvedeného dospejeme k veľmi jednoduchému záveru, a síce, že aj keď je dieťa zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov, druhý rodič o ňom môže tiež rozhodovať, zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Ak ide o podstatné veci musia sa rodičia dohodnúť, inak rozhodne súd. O tom, že je rodič vylúčený zo zastupovania, či správy majetku, alebo celkovo rodičovských práv a povinností môže rozhodnúť len súd. Nie rodič, ktorému dieťa bolo zverené do výlučnej starostlivosti.

Kolízny opatrovník

Kolíznym opatrovníkom je ten, koho v prípade možnej kolízie záujmov maloletého dieťaťa a jeho rodičov ustanovil súd maloletému dieťaťu za zástupcu, ktorý bude maloleté dieťa zastupovať v určitom konaní alebo pri určitom právnom úkone. Súd je povinný vždy vymedziť rozsah práv a povinností kolízneho opatrovníka podľa účelu, pre ktorý bol opatrovník ustanovený (viď R 45/1986). Funkcia tohto opatrovníka zaniká vykonaním úkonu, na ktorý bol opatrovník ustanovený za zástupcu maloletého dieťaťa, alebo skončením príslušného konania, pre ktoré bol opatrovník ustanovený maloletého zastupovať. Súdom ustanovený kolízny opatrovník sa v rozsahu, v ktorom je oprávnený za maloleté dieťa konať, stáva zástupcom maloletého dieťaťa namiesto rodiča (rodičov); len kolízny opatrovník je potom oprávnený a povinný maloleté dieťa v konaní zastupovať v rozsahu určenom súdom tak, aby ochrana záujmov maloletého dieťaťa bola riadne zabezpečená bez ohľadu na prípadné záujmy niektorého z rodičov.

Kolízneho opatrovníka ustanoví súd v prípadoch, ak maloleté dieťa nemá zákonného zástupcu, alebo ak zákonný zástupca nemôže z vážneho dôvodu maloleté dieťa v konaní, alebo pri určitom právnom úkone zastupovať. Postavenie účastníka konania ho oprávňuje k tomu, že v priebehu konania sa kolízny opatrovník zúčastňuje na pojednávaniach a má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré vyšli v konaní najavo. Navrhuje vykonať procesné dôkazy, prípadne navrhuje ďalšie dokazovanie, a taktiež navrhuje súdu, ako má vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na záujem dieťaťa a názor dieťaťa k prejednávanej veci, ktorý súdu prezentuje. Všetky dôkazy a skutočnosti musia byť súdu predložené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd ukončí dokazovanie za skončené a v konaniach, v ktorých súd nenariaďuje pojednávanie, najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej. Z procesného postavenia kolízneho opatrovníka vyplýva povinnosť kolízneho opatrovníka vždy uplatňovať procesné práva dieťaťa v konaní pred súdom. Prednesené návrhy a vyjadrenia kolízneho opatrovníka musia vychádzať z objektívneho zisťovania pomerov dieťaťa a musia byť riadne zdôvodnené. Všetky zistené skutočnosti z prešetrenia pomerov, písomne oznámil súdu, ako i nové skutočnosti, ktoré počas konania napr. na pojednávaní vyšli najavo, predniesol ústne do zápisnice, a to priamo na pojednávaní. Počas pojednávania mu môžu byť kladené rôzne otázky zo strany ostatných účastníkov konania, ako i súdu, na ktoré musí vedieť pohotovo reagovať. Súčasťou sociálneho poradenstva poskytovaného dieťaťu musí byť spôsobom primeraným veku a rozumovým schopnostiam dieťaťa najmä vysvetlenie významu a úlohy kolízneho opatrovníka v súdnom konaní, v prípade, že je sociálne poradenstvo poskytované pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka.

Pozbavenie rodiča výkonu rodičovských práv a povinností

Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás výkonu rodičovských práv a povinností - pozn. autora) je najtvrdším zásahom do vzťahov medzi rodičmi a deťmi. K naplneniu skutkovej podstaty pozbavenia rodičovskej zodpovednosti musí byť splnená jedna z dvoch skutočností predpokladaných v hypotéze ustanovenia § 44 ods. 3 ZR (u nás § 38 ods. 4 ZR - pozn. autora), a to že rodič svoju rodičovskú zodpovednosť alebo jej výkon zneužíva alebo ho závažným spôsobom zanedbáva. Aby bol tento zásah odôvodnený, nestačí ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti. Za zneužívanie rodičovskej zodpovednosti je predovšetkým považované ohrozenie telesného a duševného vývoja detí, umožnenie im páchať trestnú činnosť, zvádzanie k nemorálnemu spôsobu života, týranie detí a podobne. Doba, počas ktorej jeden z rodičov rodičovskú zodpovednosť riadne nevykonával, sama o sebe nepredstavuje rozhodujúcu skutočnosť pre pozbavenie rodičovskej zodpovednosti. Z uvedeného vyplýva všeobecný korektív pre uvedený krajný zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, spočívajúci v tom, že takýto zásah musí byť súčasne „jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa", potreba jeho vykonania musí v každom konkrétnom prípade, z hľadiska intenzity riadneho nevykonávania rodičovskej zodpovednosti rodičom, prevážiť nad právom dieťaťa na rodinný život, zachovanie rodinných zväzkov, na starostlivosť rodičov a osobný kontakt s nimi, nad právom poznať svojich rodičov. Inými slovami, takýto zásah musí byť v záujme dieťaťa, sledovať jeho blaho. Len takéto poňatie podmienok pozbavenia rodičovskej zodpovednosti zodpovedá jeho ústavne konformnému výkladu.

Vplyv neplnenia výživného na rodičovské práva

Součástí rodičovské zodpovědnosti tak, jak je vymezena v ustanovení § 31 odst. 1 zákona č. 94/1963 Sb., není vyživovací povinnost rodiče k dítěti. Tato povinnost vyplývá ze samé podstaty právního vztahu rodičovství. Neplnění vyživovací povinnosti rodičem, byť je lze považovat za soustavné a dlouhodobé, se do oblastí výkonu jeho rodičovské zodpovědnosti podle § 31 odst. 1 zákona o rodině nemusí negativně promítat za situace existujícího vzájemného citového vztahu mezi nezletilým dítětem a rodičem, jejich kontaktů a zájmu rodiče o dítě, proto není v zájmu nezletilého, aby rodič byl rodičovské zodpovědnosti zbaven (§ 44 odst. 3 cit. zákona) či aby jeho rodičovská zodpovědnost byla omezena (§ 44 odst. 2 cit. zákona).

Závažné zanedbávanie rodičovských povinností

Za závažné zanedbávanie rodičovských povinností je konštantnou judikatúrou (porovnaj napríklad R 41/1976) považované najmä dlhodobé neplnenie rodičovských práv a povinností k maloletému, ďalej trvalé ponechanie dieťaťa vo výchovnom zariadení spojené s nezáujmom o toto dieťa a s neprejavením snahy prevziať ho do rodinnej výchovy, nemorálny spôsob života rodičov, sústavné neplnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu, trestný postih pre zanedbávanie povinnej výživy a podobne. Pozbavenie rodičovskej zodpovednosti (u nás pozbavenie výkonu rodičovských práv - pozn. aut.) je zásadným zásahom do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a najtvrdšou sankciou, ktorú zákon o rodine pozná. Aby tento zásah do vzťahu medzi rodičom a dieťaťom bol odôvodnený, nestačí len ojedinelé vybočenie alebo opomenutie rodičovskej starostlivosti, ale zneužívanie či zanedbávanie rodičovskej zodpovednosti takého stupňa, že pozbavenie rodičovskej zodpovednosti je jediným účinným prostriedkom ochrany dieťaťa. Predpokladom pozbavenia rodičovskej zodpovednosti je, že rodič neplní svoje povinnosti, aj keby ich plniť mohol. Súčasne však judikatúra pripúšťa, že opatrenie podľa § 44 zákona o rodine (u nás § 38 ZR - pozn. aut.) sa dá zrušiť a rodičovské právo obnoviť, ak odpadnú dôvody, pre ktoré došlo k pozbaveniu rodičovských práv (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu z 24. novembra 1964, sp. zn. Cz 48/64).

Nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu

Z hľadiska aplikácie Dohovoru (článku 13) eliminujúce dôvody návratu dieťaťa do miesta bydliska otca ( čl. 3 Dohovoru ) musia byť zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu, boli čo najvyššou mierou pravdepodobnosti vylúčené a obdobne, aby čo najúplnejšie boli ozrejmené taktiež všetky okolnosti, z ktorých by bolo možné usudzovať na skutočný postoj otca k maloletému a jeho pobytu na Slovensku.

Zastupovanie dieťaťa v exekúcii na vymoženie výživného

Vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je zákonnou povinnosťou, ktorá v sebe zahŕňa právo dieťaťa na výživu a s tým korešpondujúcu povinnosť obidvoch rodičov dieťa vyživovať. Z povahy výživného vyplýva, že právo na výživné je osobným právom dieťaťa; nie rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Ak si vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, určenú právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou, povinný rodič neplní, dieťa má právo domáhať sa splnenia tejto povinnosti jej núteným výkonom. Pri vymáhaní pohľadávok výživného je teda oprávneným dieťa, v prospech ktorého je výživné priznané, a povinným je rodič, ktorému bola uložená povinnosť platiť výživné. Pri zastupovaní maloletého dieťaťa v exekučnom konaní na vymoženie výživného od povinného rodiča sa pripúšťa, aby pri podaní návrhu na exekúciu dieťa zastupoval druhý rodič (R 21/1981).

Rozhodnutie súdu o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských práv a prípustnosť dovolania

Rozhodnutie súdu o podstatnej veci týkajúcej sa výkonu rodičovských práv podľa § 49 Zákona o rodine nie je rozhodnutím obmedzujúcim rodičovské práva, umožňujúcim podanie dovolania v zmysle § 238 ods. 4 OSP.

Rodičovské práva a povinnosti v prípade odovzdania dieťaťa do starostlivosti druhého rodiča

Rodičovské práva a povinnosti, a teda aj právo zastupovať svoje maloleté dieťa, majú obaja rodičia. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere.

#

tags: #starostlivost #deti #o #rodicov #povinnosti