Starostlivosť cirkvi o sociálne problémy

Úvod

Reflexia nad aktuálnymi sociálnymi problémami vo svetle náuky Katolíckej cirkvi je snahou o hľadanie odpovedí v duchu Evanjelia na otázky dnešného človeka. Tieto otázky sa týkajú nielen jeho osobnej existencie, ale aj sociálnych vzťahov, od manželských a rodinných až po medzinárodné vzťahy. Cirkev je vyzývaná, aby prispela k hľadaniu riešení problémov v prospech ľudskejšieho sveta, ktorý viac zodpovedá ľudskej dôstojnosti. Súčasne sa objavuje úsilie vytlačiť Cirkev z spoločenských štruktúr, napriek tomu, že súčasná kultúra prináša ovocie, ktoré dokazuje jej zvrátenosť a škodlivosť.

Postoj Katolíckej cirkvi k sociálnym problémom

Interpretácia a argumentácia

Katolícka cirkev (jej Učiteľský úrad i všetci jej pokrstení, a najmä pobirmovaní členovia) sú povolaní interpretovať sociálne problémy na základe svojej viery. K tomu už vyše sto rokov účinne napomáha svojimi princípmi, kritériami a usmerneniami Katolícka sociálna náuka. Cirkev sa usiluje načrtnúť niektoré základné oblasti, v ktorých identifikuje sociálne problémy ako akútne ohrozenia ľudskej dôstojnosti, a následne i ľudského spolunažívania. Cirkev svoje usmernenia opiera nielen o teologické, ale i o racionálne argumenty, aby svojich veriacich usmerňovala rešpektujúc ich slobodu, teda nie z titulu hierarchickej poslušnosti, ale presvedčením o správnosti predkladaných riešení a ich prospešnosti pre človeka ako takého i pre spoločnosť.

Oblasti záujmu a riešenia

Učiteľský úrad Katolíckej cirkvi od roku 1891 reflektuje aktuálne sociálne problémy a vo svojich dokumentoch predkladá aj teoretickú inter-pretáciu týchto problémov, aj praktické usmernenia na ich riešenie. Obzvlášť závažné je v tejto súvislosti konštatovanie širšieho dosahu tejto náuky, keďže Cirkev svoje usmernenia opiera nielen o teologické, ale i o racionálne argumenty, aby svojich veriacich usmerňovala rešpektujúc ich slobodu.

Ľudské práva a relativizmus

Na prvom mieste možno pozorovať vyhrotený konflikt v oblasti ľudských práv, ktoré ako dôsledok ľudskej prirodzenosti si vo svojej podstate vyžadujú neodňateľnosť a nenarušiteľnosť. Súčasný relativizmus, odmietajúci akékoľvek objektívne hodnoty, normy či kritériá, ich nielenže vystavuje reálnemu ohrozeniu, ale už i reálne porušuje, ba tento trend pokladá za výdobytok civilizácie a predpoklad demokracie. S osobitnou dramatickosťou sa táto skutočnosť prejavuje v okliešťovaní práva na život a v ďalších útokoch na život človeka a jeho dôstojnosť v mene akéhosi „vedeckého imperatívu“.

Kríza rodiny

V tejto súvislosti možno interpretovať aj problematiku „krízy“ rodiny. Tento pojem na jednej strane reflektuje súčasnú situáciu rodín, ktoré sa nachádzajú pod veľkým vonkajším tlakom hedonistickej a individualistickej kultúry, a zároveň nezriedka práve túto kultúru živia vo vnútri svojich vzťahov. Cirkev v tejto situácii stojí na čele obrancov rodiny, nie preto, že by si neuvedomovala slabosť mnohých súčasných rodín, ale práve preto, že súčasné rodiny sú slabé a potrebujú oporu i zvonka - zo spoločenskej klímy i z legislatívnej vôle chrániť ju a nie zdegradovať ju na úroveň akejkoľvek inej formy spolunažívania.

Prečítajte si tiež: Sociálna starostlivosť cirkvi

Antikoncepcia a demografia

Súčasťou tejto kritickej situácie vo vnútri rodinného spoločenstva je i otázka antikoncepcie, ktorá pôvodne mala za cieľ uvoľnenie sexuálnych prejavov medzi partnermi, a tým stabilizáciu manželských vzťahov. Skutočnosť však dokazuje, že táto kultúra len znížila pôrodnosť, devalvovala dieťa na objekt chcenia či nechcenia, otvorila dvere pre egoizmus v sexuálnom vzťahu medzi manželmi, a najmä pre širokú promiskuitu na všetkých rovinách.

Ohrozenie svetového mieru

Aj tieto problémy, najmä v dlhodobom kontexte ohrozujú svetový mier, ktorý po prekonaní „studenej vojny“ neprestáva byť krehkou hodnotou, najmä pokým zbrojársky priemysel nie je dôsledne podriadený širším etickým požiadavkám mierovej politiky a pokým pretrvávajú v medzinárodných vzťahoch prejavy, nerešpektujúce ľudské (a národné) práva a spravodlivosť, a preto rozdúchavajúce nenávisť. Tu si osobitnú zmienku zasluhuje problematika medzinárodného terorizmu, najmä keďže v ostatnom období sa usiluje „hrať“ aj náboženskou „kartou“. Cirkev nie je ochotná akceptovať v pozadí tohto problému kultúrny a náboženský konflikt, ale práve naopak, usiluje sa nadviazaním účinného medzináboženského dialógu oslabiť túto interpretáciu teroristických činov a reakcií na ne.

Nezamestnanosť

Nezamestnanosť konštatuje Cirkev ako staronový problém, pretrvávajúci naprieč celému spektru krajín, od tých najrozvinutejších až po tie ekonomicky najzaostalejšie. Cirkev tu nie je ochotná zmieriť sa s teóriami, ktoré nezamestnanosť pokladajú za neriešiteľnú skutočnosť, ba do istej miery dokonca za prospešnú. V pozadí tohto javu totiž vidí človeka - živiteľa rodiny, ktorý sa dostáva nielen do ekonomických, a tým i do širších sociálnych problémov, ale v ktorom sa kompromituje ľudská dôstojnosť, a navyše i narušuje stabilita rodiny.

Ekologická problematika

Ako obzvlášť závažný sociálny jav konštatuje Cirkev ekologickú problematiku, najmä v súvislosti s nezodpovednosťou, ktorá sa na tomto poli šíri ruka v ruke s egoistickým pohľadom na ekonomický rozvoj. Cirkev nemôže akceptovať žiadne krátkodobé ekonomické ciele, nezohľadňujúce dopad na ďalšie generácie, resp. úzko ekonomicky formulované rozvojové riešenia, nezohľadňujúce dopad na zdravie či dokonca život obyvateľov. V pozadí týchto tendencií identifikuje totiž materialistickú koncepciu ekonomiky, ale i sociálnych vzťahov, a v konečnom dôsledku praktický ateizmus, negujúci morálne dôsledky vlastného konania a záväzky voči nasledujúcim generáciám.

Dôvody angažovanosti

Odhodlanie Katolíckej cirkvi konfrontovať sa s aktuálnymi sociálnymi problémami pramení z jej viery, že Boh spolu so Zjavením integrálnej pravdy o človekovi zveril jej starostlivosti celého človeka a každého človeka. Cirkev sa cíti zodpovedná vynaložiť v tomto zápase všetky svoje energie, aj keby na tom-ktorom „fronte“ ostala jediná proti všetkým ostatným, zastávajúcim opačný názor. Zároveň sa Cirkev usiluje i ona sama, v rámci svojich štruktúr a možností uskutočňovať v praxi to, čo učí vo svojej sociálnej náuke.

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

Katolícka cirkev a sociálna náuka

Vznik a vývoj

Kresťanské sociálne učenie vzniklo po zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, ktorý založil Cirkev vymenovaním sv. Petra za hlavu cirkvi a za svojho námestníka na zemi. Kresťanské sociálne učenie nadväzuje na Kristovo učenie a začalo sa rozvíjať v staroveku. Ďalší medzník predstavuje obdobie raného stredoveku v dielach cirkevných otcov a mimoriadne sa rozvinulo v stredoveku v škole scholastikov pod vedením sv. Tomáša Akvinského. Katolícka sociálna náuka vznikla však neskôr, na sklonku 19. storočia, vydaním prvej sociálnej encykliky „Rerum novarum“, ktorú napísal pápež Lev XIII. v roku 1891.

Katolícku sociálnu náuku a kresťanské sociálne učenie nemožno stotožňovať. Katolícka sociálna náuka je založená na viere a v nej hľadá východiská na riešenie sociálnych problémov.

Fázy vývoja kresťanského sociálneho učenia

• Prvá fáza: názory významných cirkevných otcov v období raného stredoveku (Sv. Augustín, sv. Bazil, sv. Ambróz, sv. Chrizostom, sv. Gregor Veľký, sv. Alberta Veľkého a ďalších).
• Druhá fáza: názory predstaviteľa „Školy scholastikov“ sv. Tomáša Akvinského, ktorý ich uvádza vo svojom rozsiahlom diele „Summa theologica“. Významné miesto zaujíma teória a obhajoba súkromného vlastníctva, ktoré považuje za prirodzené právo človeka.
• Tretia fáza: názory kresťanských utopických socialistov.

Fázy vývoja katolíckej sociálnej náuky

• Prvá vývojová fáza (1891-1931): od vydania prvej sociálnej encykliky „Rerum novarum“ pápežom Levom XIII. Riešenie tzv. „robotníckej otázky“.
• Druhá vývojová fáza (1931-1961): od vydania druhej sociálnej encykliky „Quadragesimo anno“ pápežom Piom XI. Kritická analýza neznesiteľnej biedy a ťažkého sociálneho postavenia pracujúcich v podmienkach svetovej hospodárskej krízy.
• Tretia vývojová fáza (1961-1981): od roku 1961 až do roku 1981. V roku 1961 vydal pápež Ján XXIII. sociálnu encykliku „Mater et Magistra“ (Matka a učiteľka), v ktorej zdôrazňuje, že v súčasnej dobe sa musí katolícka sociálna náuka, ale aj kresťanské sociálne učenie dôslednejšie zaoberať „sociálnou otázkou“. Následne v roku 1963 vydal encykliku „Pacem in terris“. V tomto období sa vynorila aj naliehavá otázka, či má katolícka cirkev právo podieľať sa na riešení závažných sociálnych problémov spoločnosti. Pápež Pavol VI.
• Štvrtá vývojová fáza (1981-súčasnosť): od roku 1981 až po súčasné obdobie, ktoré je bohaté na významné svetové udalosti a nové sociálne problémy. V tomto období vydal pápež Ján Pavol II. tri sociálne encykliky.

Vývoj názorov katolíckej sociálnej náuky v rámci štvrtej fázy

• Prvá etapa (1981-1987): Pápež Ján Pavol II. vydal v roku 1981 svoju prvú sociálnu encykliku „Laborem exercens“, v ktorej sa zaoberá charakterom živej ľudskej práce, ktorá v katolíckej sociálnej náuke cirkvi zaujíma ústredné postavenie a je kľúčom na riešenie všetkých sociálnych otázok.
• Druhá etapa (1987-1991): Pápež Ján Pavol II. vydal ďalšiu sociálnu encykliku „Sollicitudo rei socialis“ (Starostlivosť o sociálne otázky). V nej pápež pozornosť venuje hospodárskej a sociálnej zaostalosti krajín tretieho sveta.
• Tretia etapa (1991-súčasnosť): Pápež Ján Pavol II. vydal tretiu sociálnu encykliku „Centesimus annus“ (Stý rok). Pápež hodnotí a charakterizuje najvýznamnejšie udalosti svetových novodobých dejín, ktoré sa udiali začiatkom deväťdesiatych rokov 20. storočia.

Terminológia a význam

Časť a v podstate aspekt učenia Cirkvi, týkajúci sa sociálnej existencie človeka môžeme nájsť v literatúre pod rôznymi názvami, pričom nie všetky zodpovedajú podstate veci. Treba sa predovšetkým vyvarovať mýlenia s kresťanskou sociológiou, nakoľko sociológia je spoločenskou vedou, ktorá skúma a analyzuje zákonitosti vývoja a života spoločnosti, pričom postupuje z hľadiska jej prejavov, čo znamená, že prinajmenšom nemôže byť vyjadrením cirkevného magistéria. Ďalšie rozlíšenie v súvislosti s terminológiu sa týka vyjadrenia „kresťanská (katolícka) sociálna náuka (resp. učenie)“. Týmto výrazom sa súhrnne označuje náuka, učenie kresťanských, resp. katolíckych bádateľov v sociálnej problematike. Sociálne učenie ktoréhokoľvek autora je len do tej miery učením Cirkvi, do akej sa s ním stotožňuje. Na druhej strane učenie Cirkvi čerpá z učenia jednotlivých autorov, avšak vo svojej podstate toto ich učenie presahuje.

Zamyslime sa, prečo sociálne učenie Cirkvi na Slovensku tak málo v živote kresťanov, Cirkvi, a najmä spoločnosti cítiť?! Ide o výraz „sociálne“ v súvislosti s učením Cirkvi. Z definícií sociálneho učenia Cirkvi je zrejmé, že oblasťou, ktorú učenie zasahuje, je oblasť spoločenských vzťahov, a vôbec prejavov človeka, nie len výlučne oblasť sociálna.

Sociálna práca a teológia

K profesionalizácii sociálnej práce, k jej teórii a praxi prispieva niekoľko disciplín. Okrem sociológie, psychológie alebo práva, tu môžeme zahrnúť aj teológiu. Práve pri teológii a jej vedeckom prínose pre sociálnu prácu je veľkou výzvou reflektovať jej prínos, ktorý by nebol postavený iba ľudovej zbožnosti, ale na kompetentnom teologickom bádaní. V literatúre je možné nájsť viacero označení spolupráce teológie so sociálnou prácou: „teológia v sociálnej práci“, „teológia v kontexte sociálnej práce“, „teológia a sociálna práca“, či „teológia sociálnej práce“.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Skutočnosť, že teologická reflexia v teórii a praxi sociálnej práce v priestore postkomunistických krajín hrá pomerne malú rolu, má rôzne dôvody. Jedným z nich je skutočnosť, že univerzitná teológia nemá veľa skúseností s reflexiou sociálnej práce, ktorá je stále veľmi mladou disciplínou. V najlepšom prípade vidí túto úlohu niekoľko rozptýlených univerzitných programov zameraných na misiológiu a diakoniu. Takýto stav je tu aj napriek tomu, že motivačné modely sociálnej práce nepochybne majú svoje korene v kresťanstve, a doteraz sú viaceré cirkevné inštitúcie výraznými poskytovateľmi sociálnych služieb.

Obe disciplíny sa doteraz ťažko zosúlaďujú: sociálni pracovníci teológiu nepotrebujú a teológovia majú dostatočne široký záber aj bez sociálnej práce. Avšak, ak teológia berie poctivo svoju dimenziu „diakonie“, sociálne témy nemôže obísť. Takisto aj sociálni pracovníci si musia byť vedomí potreby holistického prístupu ku klientovi a pri takejto paradigme sa nezaobídu len s „monoprofesnými“ pracovníkmi. Teológia je v praxi spojená s konkrétnymi ľuďmi, v ich sociálnom kontexte, ktorému je potrebné nielen dostatočne porozumieť, ale podľa neho aj prispôsobiť adekvátnu pastoračnú pomoc. O to konkrétnejšie sa prejavuje potreba prekrývania sociálnej práce a teológie pri aktivitách v cirkevných spoločenstvách.

Diakonia ako základná funkcia Cirkvi

Pri pohľade do cirkevnej histórie je možné identifikovať jeden fenomén: Charitatívna služba cirkevných spoločenstiev sa rozvíjala oveľa skôr, ako jej teologické zdôvodnenie. Do 19. storočia hrala Cirkev so svojimi farnosťami vo veľkej časti Európy rozhodujúcu rolu v sociálnom systéme. Farnosti boli spoločenskými inštitúciami, ktorým popri starostlivosti o rodiny, bola zverená úloha podporovať chudobných a chorých.

Sociálna práca sa teologicky začala hodnotiť ako základná funkcia Cirkvi až 20. storočí. V teológii poznáme tri základné funkcie Cirkvi: ohlasovanie slova, vysluhovanie sviatostí, a diakonia ako služba pomáhajúcej lásky. Charitatívna a pomáhajúca práca je podstatným znakom Cirkvi, neodmysliteľným elementom pastoračného konania, ako realizácie cirkevného života. Charitatívne angažovanie sa takto súvisí so životaschopnosťou cirkevných spoločenstiev.

Charita a spoločenské podmienky

Usporiadanie cirkevnej charity, ktorá by chcela byť v blízkosti ľudskej biedy jasne teda závisí od aktuálneho stavu a biedy spoločnosti: „Pre teológiu a prax charity z toho vyplýva, že Cirkev je svojim rozmerom diakonicko - charitatívna, ktorá sama sebe neurčuje, ktorým smerom sa vydá, ale svoju cestu necháva určovať tým, ktorým má byť blízkou. Formy uskutočnenia tejto dimenzie nie sú stanovené, skôr sa menia so zmenou spoločenských podmienok. Aké organizačné formy charita prevezme v určitej krajine, nie je teda iba otázkou viery, ale aj spoločenských a sociálno-politických pomerov.

Rovnako dôležitá ako charita cez priamy výkon služby, je aj politika. „Čím je človek mystickejší, čím je mystickejšie spoločenstvo, tým sú politickejší. Kto sa ponorí do Boha, nemôže nič iné, ako sa svojim spôsobom angažovať pre chudobných a utláčaných. Politika je potrebná vždy vtedy, keď konkrétna núdza nie je ojedinelým osudom jednotlivca, ale súvisí so spoločenskými okolnosťami.

Funkcie charity

V historickej perspektíve bola pomoc pôvodne vecou rodiny, domácnosti, príbuzenstva a iných neformálnych spoločenstiev. Popri tejto neformálnej sfére sa vytvorila v modernej spoločnosti formálna sféra na vykonávanie sociálnych služieb. Charite, ako cirkevnej činnosti, tiež ako sociálne činnej organizácii v sociálnej sieti štátu, trhu a neformálnej oblasti, prislúchajú viaceré funkcie, ktoré možno definovať na základe korelácie charitatívnej činnosti voči týmto oblastiam.

• Služba: Pre službu je charakteristický vzťah dvoch aktérov: pomáhajúci - núdzny, opatrovateľ - opatrovaný, poradca - hľadajúci pomoc. Pri profesionálne vykonávaných sociálnych službách sa vychádza z toho, že musia byť pokryté prinajmenšom materiálne náklady.
• Advokácia: Charita prijíma podľa jej možností všetkých ľudí, ktorí prepadli cez sieť štátnej sociálnej istoty. Jej úlohou je byť obhajcom ľudí, ktorí sú na okraji spoločnosti.
• Solidarita: Jednotlivci sa nechápu len ako subjektívne celky, ale stotožňujú sa so skupinou a sú medzi sebou emocionálne prepojené.

Katolícka sociálna náuka a sociálna práca

Na makroúrovni perspektív sociálnej práce je možné hovoriť o príspevku katolíckej sociálnej náuky. Poskytuje pomoc pri identifikácii hodnotového základu sociálnej práce a tiež nástroj kritickej reflexie sociálnej politiky a kultúry organizácie, ktorá poskytuje sociálne služby. Teológia v sociálnej práci nadväzuje na takú vedu sociálnej práce, ktorá dáva priestor pre rôzne filozofické pohľady a diskutuje o nich. Ide hlavne o artikuláciu a reflexiu sveta trpiacich a pomáhajúcich.

Globálne problémy a posolstvo Benedikta XVI.

Svet 21. storočia sa stretáva s novými výzvami. Globalizácia prináša zmenšenie sveta vďaka technológiám, no zároveň prináša aj nové formy otroctva, najmä otroctvo mysle prostredníctvom médií a reklamy. Zabúda sa na človeka, na jeho hodnotu a dôstojnosť, čo vedie k egoizmu a k vytváraniu horizontov bez morálnych hodnôt.

Dr. Carlo Casini hovorí: „Globalizácia znamená, že svet je zároveň menší aj väčší. Väčší preto, že pred vyše sto rokmi každý poznal len svoj malý svet, zvyšok sveta bol neobjavený, iba žil v našich mysliach. Dnes je však už možné za pár hodín dostať sa do najvzdialenejších krajín a prostredníctvom informácií ako televízia, internet, rádio, telefón vedieť všetko o všetkých a o všetkom. A preto sa svet stáva rukami aj očami človeka. Veľký svet sa stal malým. Napriek tomu táto informačná spoločnosť, ktorá je, samozrejme, dobrá, spoznala aj nový druh otroctva. Je to neviditeľné otroctvo, ale veľmi tvrdé otroctvo. A je to otroctvo mysle. A toto nie je kvantitatívna ale kvalitatívna zmena. Už nemáme otrokov, ktorých by sme videli, že majú zviazané ruky a nohy. A tak my, novodobí otroci médií, nepriamo súhlasíme s tým, aby nám reklamné šoty usmerňovali náš život. Ani netušíme, ako rýchlo naletíme na slová že máme smradľavý dych, že naša bielizeň nie je dosť biela, že nejazdíme na primerane dobrom aute či nemáme dostatočný paušál na komunikáciu s najbližšími. Za tým všetkým sa skrýva ani nie tak starostlivosť o nás, čo potrebujeme, ale svet veľkých peňazí. Preinformatizovaný svet zmenil naše myslenie. Ak sme sýty, často nemyslíme na to, že miliarda ľudí vo svete hladuje. Ak sme v teplom odeve, necítime, čo prežívajú ľudia, ktorí stratili zamestnanie a dostali sa na ulicu. Príčinou každého globálneho problému je zabúdanie na človeka, na jeho hodnotu a dôstojnosť. Zbavenie ľudskej dôstojnosti a hodnoty je výsledkom egoizmu, ktorý pramení z neprijatia seba samého. Vlastné neprijatie neskôr smeruje k neprijatiu aj tých druhých a k vytváraniu novodobých horizontov, bez morálnych hodnôt a zásad. Žiaden nový horizont globálnej spoločnosti nemôže brať človeka ako nejaké „multifunkčné zariadenie“, ktoré bude nonstop k dispozícii, bude v najlepšej kvalite čo sa týka výzoru a dokáže ovládať všetko, len aby uspokojilo spoločnosť, ktorá toto požaduje. Život každého jedného z nás je darom a má veľkú hodnotu.

Riešením je zmena pohľadu človeka na svet a hlboká kultúrna obnova založená na základných hodnotách. Cirkev sa usiluje o zmenu sŕdc a konanie skutkov na premenu sveta.

Encykliky Benedikta XVI. ako sprievodca sociálnou prácou

Pápež Benedikt XVI. vo svojej trilógii encyklík ponúka učenie zamerané na každého jednotlivca a predstavuje sprievodcu pri realizácii sociálnej práce.

Deus Caritas Est (Boh je láska)

Vysvetľuje podobenstvo o chudobnom Lazárovi a boháčovi. Encyklika poukazuje na potrebu poskytovať humanitárnu pomoc a na dôležitosť lásky a spoločenstva prekonávajúceho bariéry.

Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi

Sociálna práca je poslaním stať sa blížnym - stať sa Samaritánom. Aby sme sa stali dobrými Samaritánmi treba vychovávať náš pohľad. Ak si dokážeme všimnúť toho, kto trpí, neznamená to, že už sme urobili všetko. Dôležité je pozrieť sa mu do tváre a precítiť s ním jeho bolesť. No najdôležitejšie je zísť z koňa, zašpiniť si ruky v prejave skutku lásky.

Chudoba a pomoc rozvojovým krajinám

Pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál napísal o pomoci týmto krajinám: „Ak pomáhame iba hmotne, robíme málo. Pri poskytovaní pomoci rozvojovým krajinám sa ukazuje čoraz jasnejšie, aké je dôležité poskytovať ľuďom vzdelanie, ktoré im umožní vziať vecí do vlastných rúk. Iba vtedy, keď pomáhame duchu, keď pomáhame celému človeku, pomáhame naozaj.“

Encyklika Jána Pavla II. Sollicitudo Rei Socialis

Sociálna starostlivosť Cirkvi o opravdivý rozvoj človeka a spoločnosti, ktorý by rešpektoval a povznášal ľudskú osobnosť vo všetkých jej rozmeroch, sa vždy prejavovala najrozličnejšími spôsobmi. Jedným z výsadných činiteľov v tomto smere sa v ostatnom čase stal učiteľský úrad rímskych pápežov, ktorý už od encykliky Leva XIII. Rerum novarum. Encyklika Populorum progressio je určitým spôsobom dokumentom o uplatňovaní koncilového učenia. Táto bieda a nedostatočný rozvoj sú inými slovami "smútkom a úzkosťou dnešných ľudí, zvlášť chudobných": pri pohľade na panorámu bolesti a utrpenia Koncil chce ukázať obzory radosti a nádeje.

Encyklika Populorum progressio je značným novým prínosom k celkovému sociálnemu učeniu Cirkvi i k samému chápaniu rozvoja. Ak sociálna otázka skutočne nadobudla celosvetový rozmer, tak preto, lebo požiadavke spravodlivosti sa môže urobiť zadosť len na tej istej, t.j. celosvetovej úrovni. Encyklika zdôrazňuje, že rozvoj sa alebo stane spoločný pre všetky časti sveta.

Negatívne konštatovania

Prvé záporné konštatovanie, ktoré sa nanucuje, je trvalá a často ešte viac prehlbovaná priepasť medzi oblasťami takzvaného rozvinutého Severu a rozvíjajúceho sa Juhu. Ak pozorujeme rôzne časti sveta, oddelené stále väčšou priepasťou, zdá sa nám, akoby každá z nich sledovala svoju vlastnú cestu a uskutočňovala svoje vlastné záujmy. Svetová spoločnosť ukazuje príznaky roztrieštenosti.

Formy chudoby

V dnešnom svete jestvujú aj mnohé iné formy chudoby. Popieranie alebo obmedzovanie ľudských práv, napríklad práva na náboženskú slobodu, práva zúčastniť sa na budovaní spoločnosti, sloboda združovať sa, zakladať odborové organizácie, osobne podnikať v hospodárstve - vari toto neochudobňuje ľudskú osobu práve tak, ak nie ešte viac, ako keď je pozbavená hmotných majetkov? V krátkosti možno povedať, že nedostatočný rozvoj našich dní je nielen hospodársky, ale aj kultúrny, politický, a jednoducho ľudský.

Zodpovednosť

Zodpovednosť za toto zhoršenie majú rôzne príčiny. Treba poukázať na nepochybnú nedbalosť samých rozvíjajúcich sa národov a zvlášť osôb, ktoré u nich majú v rukách hospodársku a politickú moc. Treba však odsúdiť aj hospodárske, finančné a sociálne mechanizmy, ktoré, aj keď riadené ľud- skou vôľou, často fungujú skoro automaticky a ešte viac zväčšujú bohatstvo jedných a chudobu druhých.

tags: #starostlivosť #cirkvi #o #sociálne #problémy