Štátny dôchodok je ilúzia: Fakty a argumenty

Verejnosť na Slovensku má často skreslené predstavy o schopnosti štátu zabezpečiť sociálne zabezpečenie na súčasnej úrovni. Mnohí veria, že štát by mal zohrávať kľúčovú úlohu v ich životných podmienkach, čo potvrdzujú aj prieskumy verejnej mienky. Tento článok sa zaoberá faktami a argumentmi, ktoré poukazujú na iluzórnosť štátneho dôchodku a s tým spojené problémy.

Kolektivistické postoje a očakávania od štátu

Prieskumy ukazujú, že značná časť slovenskej populácie verí v schopnosť štátu garantovať výšku dôchodkov a zabezpečiť slušnú životnú úroveň. Až tri štvrtiny respondentov sa domnievajú, že bez zásahov štátu by sa mnohí ocitli v chudobe. Silné kolektivistické postoje sa prejavujú aj v preferencii štátneho zabezpečenia práce a životnej úrovne pred individuálnou zodpovednosťou. Mnohí zároveň prejavujú skepsu voči dobrovoľnej solidarite a súkromným poskytovateľom v sociálnom systéme.

Tieto predstavy súvisia s pretrvávajúcimi deformáciami v myslení zo socializmu a s rozsiahlymi garanciami sociálneho štátu. Živia ich aj rôzne "sociálne balíčky" a ekonomické mýty o "získavaní niečoho zadarmo" či "nespravodlivosti trhu". Takéto ilúzie podporujú rast štátu a ospravedlňujú jeho zásahy do vlastníctva a osobných slobôd.

Rozsiahla sociálna solidarita a jej dôsledky

Hlavnou systémovou charakteristikou sociálneho systému na Slovensku je rozsiahla vládou garantovaná "sociálna solidarita". Tá sa odvíja od nadmernej úlohy štátu v spoločnosti a je súčasťou sociálneho systému s dominanciou verejných schém a princípu povinnosti. Predstavuje centrálne prerozdeľovanie finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a poskytuje ich ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok.

Ľudia sú tak prostredníctvom daní a odvodov nedobrovoľnými klientmi verejného sociálneho systému. Sociálny systém je príliš komplikovaný a komplexný, pričom stále existuje početná skupina tých, ktorým štát pre nízku flexibilitu nedokáže pomôcť. Vládou vynucovaná solidarita je rozsiahla a rastúca, pričom poskytuje ľuďom široko garantované nároky, bez dostatočných limitov a neraz relatívne veľké.

Prečítajte si tiež: Štátny príspevok na bývanie a refinancovanie

Podporovaním nárokov ľudí na benefity v sociálnom systéme bez ohľadu na možnosti zdrojov popiera kľúčový ekonomický koncept: vzácnosť. Centrálne prerozdeľovanie vyžadujúca sociálna solidarita je široko nastavená, keďže sa pretavuje aj do dávok, ktoré sú v rámci klasického chápania sociálnej politiky spochybniteľné. Patria medzi ne dávky, ktorých reálnym cieľom je univerzálna podpora všetkých poberateľov, napríklad jednorazové nesystémové dávky štátnej sociálnej podpory a prídavky na deti a iné rodinné dávky. Súčasťou rozširovania sociálnej solidarity sú rôzne selektívne "podpory" spoločenským skupinám, napríklad študentom či dôchodcom ako "obedy a vlaky zadarmo." Spôsobujú nezamýšľané dôsledky ako nižšiu zodpovednosť ich užívateľov, väčšie plytvanie, neefektívnosť, nižšiu kvalitu služieb a dodatočné náklady.

Takáto rozsiahla sociálna solidarita spolu s ostatnými systémovými deformáciami spôsobuje závislosť mnohých ľudí od štátu v sociálnej sfére, nízku mieru motivácie postarať sa o seba a svoju rodinu, pascu ekonomickej neaktivity, pasivitu a spoliehanie sa na štát, cudzie zdroje a politické rozhodnutia. Tým sa zároveň výrazne oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život.

Príklad starobného dôchodkového systému

Príkladom je starobný dôchodkový systém, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí a kde sa vytratila väčšina osobnej iniciatívy. Takto nastavený systém vyvoláva nemorálne očakávania získavania podpory z peňazí iných a motivuje ľudí k snahe o ich získavanie. Súčasný sociálny systém tak prehlbuje zo socializmu zdedenú kultúru závislosti a mentalitu nárokovateľnosti, vytláča dobrovoľnú (reálnu) solidaritu a súkromné aktivity v sociálnej sfére, a spôsobuje vysoké a do budúcnosti devastačné náklady.

Finančná náročnosť a neudržateľnosť systému

Takýto sociálny systém výrazne tlačí na zdroje financovania a generuje veľké objemy výdavkov v súčasnosti a neúmerné finančné nároky do budúcnosti. Neprehľadný a administratívne náročný verejný systém sociálneho zabezpečenia prináša plytvanie zdrojov a dodatočné náklady. Celkovo tak vyžaduje značné príjmy z daní a odvodov. Veľká záťaž týmito administratívne vynútenými platbami tiež vytláča dobrovoľnú solidaritu a súkromnú iniciatívu ľudí.

Výdavky na celkové sociálne zabezpečenie na Slovensku predstavovali v roku 2018 až 34,3 % celkových verejných výdavkov, pričom ich pomer k HDP zodpovedal vyše 14 % HDP. Z daní sú financované najmä výdavky v rámci štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci, ktoré sú na centrálnej úrovni dominantnou súčasťou výdavkov kapitoly Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR (MPSVR SR). Celkové výdavky kapitoly ministerstva sú rozpočtované v roku 2020 na 2,9 mld. eur, čo je takmer 3 % HDP.

Prečítajte si tiež: Štátny príspevok na pobyt pre schizofrenikov

Rozsiahlejšia štátna podpora rodiny s deťmi je v rámci kapitoly ministerstva práce tvorená finančnými jednorazovými a opakovanými štátnymi dávkami (v roku 2020 vo výške 939 mil. eur), pričom prevažnú časť týchto výdavkov tvorí rodičovský príspevok a prídavok na dieťa. Pri ich poskytovaní sa nesleduje a ani netestuje príjem rodiny. Tieto dávky boli zavedené s cieľom pomôcť rodičom so zabezpečením starostlivosti o nezaopatrené deti s ich výchovou a výživou. Sú výrazne zamerané na peňažné benefity na úkor služieb oproti iným krajinám EÚ. Ich plošným poskytovaním sa dostávajú aj do rodín, ktoré ich vzhľadom k svojim vyšším príjmom nepotrebujú a stráca sa tak pri nich zmysel pomôcť tým, ktorí pomoc reálne potrebujú. Aj chudobnejší daňovníci tak nedobrovoľne prispievajú na prídavky na deti či rodičovský príspevok bohatším rodičom.

Napríklad podľa prepočtov INESS je celková výška štátnej podpory na priemernú rodinu počas prvých piatich rokov až na úrovni takmer 9900 eur ročne, resp. 824 eur mesačne. Súčasťou tejto podpory je aj dávka materskej dovolenky, ktorá je tiež plošná a navyše je značne štedrá. Z nemocenského poistenia garantuje poberateľom až 75 % ich hrubej mzdy. Nárok majú aj otcovia (dokonca aj súčasne matka i otec), pričom priemerná výška otcovskej dávky bola v roku 2019 až 891 eur mesačne. Táto štedrá a navyše v čase zvyšovaná podpora z peňazí iných (v tomto prípade prostredníctvom nemocenského poistenia) motivuje k jej získaniu. Výsledkom je rýchly nárast poberateľov, najmä u otcov.

Dôchodkový systém a jeho problémy

Náklady sa najvýraznejšie kumulujú celkovo v odvodovom systéme, zameranom predovšetkým na financovanie nárokov na dôchodky a zdravotníctvo. Celkové odvodové zaťaženie predstavovalo na Slovensku v roku 2018 až takmer 35 % mzdových nákladov zamestnanca s priemernou mzdou, pričom záťaž odvodov do Sociálnej poisťovne bola na úrovni 21,6 %. Najväčšiu zaťaž v súčasnosti a enormné finančné tlaky predstavujú do budúcnosti nároky na dôchodky.

V spoločnosti pritom prevláda názor, že štát je schopný zabezpečiť minimálne súčasnú výšku dôchodkov aj do budúcnosti. Verejnosť si však plne neuvedomuje systémovo deficitný charakter priebežného piliera, ktorý bol prehĺbený nedávnymi zmenami ako minimálny dôchodok, trinásty dôchodok a najmä zastropovanie dôchodkového veku. Výdavky na starobné dôchodky pritom už v súčasnosti raketovo rastú.

Pri zavádzaní opatrení tohto typu sa zabúda, odkiaľ pochádzajú zdroje financovania. Tie vytvára súčasná produktívna časť populácie a následne sa len prerozdeľujú na dôchodky a iné sociálne dávky. Pre finančnú udržateľnosť priebežného dôchodkového systému je dôležitý pomer prispievateľov a dôchodcov. Problém nastáva vtedy, ak sa výdavky automaticky neupravujú k výške zaplatených odvodov.

Prečítajte si tiež: Príspevok pre zamestnancov mimo obce

Keby sa pomer podpory rovnal hodnote 100 v priebežnom dôchodkovom systéme, znamenalo by to, že jeden prispievateľ by mal odviesť dostatočnú sumu odvodov na pokrytie jedného dôchodku. Tento pomer podpory by sám o sebe nemusel byť problémom, ak by sa znížila miera náhrady (teda pomer priemerného starobného dôchodku k priemernej mzde). Tá je však na Slovensku v súčasnosti na úrovni 42,2 %. Znamená to, že pri pomere podpory 100 by jeden prispievateľ s priemernou mzdou z nej odvádzal približne 42 % len na financovanie dôchodku jedného dôchodcu. Je ťažké si predstaviť pracujúceho človeka ochotného financovať niekomu takto vysoký dôchodok. Odvodové zaťaženie je už príliš vysoké.

Vo verejnom priebežnom dôchodkovom systéme sa tak aj s vedomím takto vysokej kompenzácie vytráca individuálna zodpovednosť a zainteresovanosť za svoje finančné zabezpečenie v starobe. Dnešný dôchodkový systém je financovaný hlavne z povinných odvodov pracujúcich, pričom mzdové odvody sa pritom delia na zamestnanecké a zamestnávateľské, čo znižuje transparentnosť financovania.

Štát miesto úpravy výdavkovej časti pristupuje k riešeniu problému zo strany príjmov. Zmenou z roku 2012 sa rozšíril vymeriavací základ pre výpočet odvodov, a to dvomi spôsobmi. Radikálne sa zvýšil vymeriavací základ, vďaka čomu dnes už len 0,5% poistencov presiahne strop odvodov sociálneho poistenia. V zdravotných odvodoch strop zmizol úplne. Druhým spôsobom bolo zmenšenie príjmov II. piliera. Každé zvýšenie odvodovej sadzby do II. piliera dnes znamená zníženie nákladov I. piliera.

II. pilier ako čiastočné riešenie

Čiastočnou úpravou systému sociálneho poistenia z priebežného systému na súkromný kapitalizačný systém sa začali tvoriť predpoklady na určité, i keď obmedzené a nedostatočné, redukovanie úlohy štátu v dôchodkovom zabezpečení. Dôchodková reforma z rokov 2004 a 2005 spustila II. pilier, do ktorého sa presmerovalo 9 % z hrubej mzdy na sporiace účty sporiteľov. Týmto klesli zdroje I. piliera a najjednoduchšou cestou pre politikov bolo opätovné navýšenie sadzby do I. piliera s ďalšími reformami podporujúcimi navýšenie toku peňazí do tohto piliera.

tags: #štátny #dôchodok #je #ilúzia #fakty #a