Stravné lístky, DPH a nárok na ne: Komplexný prehľad

Cieľom tohto článku je poskytnúť objektívne informácie o platných skutočnostiach týkajúcich sa stravných lístkov, DPH a nároku na ne, a to aj po novele Zákonníka práce účinnej od 1. marca 2021. Článok sa nezameriava na propagáciu stravných lístkov ako preferovanej formy stravovania, ale skôr na poukázanie na rozdiely vo výhodnosti rôznych možností prispievania zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov, s dôrazom na daňové aspekty stravných lístkov a účelovo viazaných finančných príspevkov na stravovanie. Tento článok je súčasťou série, a preto pre získanie komplexných informácií odporúčame prečítať si aj ostatné články z tejto série.

Stravné SZČO a daňové výdavky

Ak ste samostatne zárobkovo činná osoba (SZČO), nemusíte byť odborníkom na dane, no určite vás zaujíma, ako si môžete znížiť základ dane a tým aj daň z príjmu prostredníctvom stravného. SZČO, ktoré dosahujú príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ZDP), teda príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, si môžu uplatniť stravné ako daňový výdavok.

Uplatnenie stravného ako daňového výdavku pre SZČO

ZDP upravuje stravné ako daňový výdavok pre SZČO v dvoch rozdielnych ustanoveniach, v závislosti od toho, či ide o stravné, na ktoré má SZČO nárok za každý kalendárny deň odpracovaný na tzv. "mieste pravidelného výkonu činnosti".

Podľa § 19 ods. 2 písm. p) ZDP je stravné (okrem výdavku na stravu, ktorá bola poskytnutá ako nepeňažné plnenie držiteľom poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti) daňovo uznateľné za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku, maximálne v rozsahu a vo výške ustanovených na kalendárny deň pre časové pásmo 5 až 12 hodín podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ZoCN). Táto možnosť platí, ak SZČO súčasne nevzniká nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi u zamestnávateľa) alebo ak daňovník neuplatňuje výdavky (náklady) na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP, ktoré sa týkajú výdavkov vynaložených v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva.

Z uvedeného vyplývajú pravidlá a možnosti uplatňovania stravného ako súčasti daňových výdavkov SZČO. Zároveň je dôležité upozorniť, že ak daňovníkovi nevzniká počas čerpania dovolenky nárok na príspevok na stravovanie v súvislosti s výkonom závislej činnosti (t. j. ako zamestnancovi, ak je SZČO zároveň zamestnancom), potom mu vzniká nárok na stravovanie za každý odpracovaný deň v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti.

Prečítajte si tiež: Čo potrebujete vedieť o sociálnom fonde a stravných lístkoch?

Upozornenie: Ide o maximálnu sumu daňovo uznaného výdavku na stravné SZČO za každý odpracovaný deň. Táto suma môže byť nižšia, ak si SZČO kúpi stravné lístky v nižšej menovitej hodnote (pre rok 2021 minimálne 3,83 €) alebo predloží doklad o nákupe najmä teplého hlavného jedla v nižšej sume.

V ďalšej časti sa zameriame na stravné SZČO uplatňované do daňových výdavkov za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku. Zamestnancovi vzniká právo na zabezpečenie stravovania (vo vlastnom/zmluvnom stravovacom zariadení alebo formou stravovacích poukážok) alebo po novele Zákonníka práce účinnej od 1. marca 2021 ako alternatíva právo na poskytnutie účelovo viazaného finančného príspevku na stravovanie (ak si zamestnanec nezvolí stravný lístok), ak zamestnanec v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. SZČO má právo na uplatnenie stravného do daňových výdavkov za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku.

Za odpracované dni sa považujú aj dni pracovného voľna a pracovného pokoja, ako aj štátne sviatky, ak SZČO v týchto dňoch pracovala. Žiadna právna úprava nešpecifikuje, či za "odpracovaný deň" SZČO sa má považovať deň, v ktorom odpracoval určitý počet hodín, alebo je to "akýkoľvek" odpracovaný deň (hoci aj v rozsahu jednej hodiny). Keďže by rozsah odpracovaných hodín v prípade SZČO bol nepreskúmateľný (SZČO na rozdiel od zamestnancov nemajú povinnosť evidovať svoju dochádzku na pracovisku), vnímajme odpracovaný deň bez ohľadu na dĺžku trvania vykonaných pracovných úkonov a rozsahu prác.

ZDP podmieňuje daňovú uznateľnosť stravného u SZČO odpracovaním dňa v kalendárnom roku, preto je potrebné túto skutočnosť vedieť preukázať. ZDP nešpecifikuje spôsob, akým sa má preukázať skutočnosť, že SZČO daný kalendárny deň naozaj odpracovala. Nárok na uplatnenie stravného za každý odpracovaný deň v kalendárnom roku musí SZČO preukázať dokladom (napr. o nákupe stravných lístkov alebo dokladom o nákupe najmä teplého hlavného jedla z reštaurácie, bufetu a pod.), a teda nemôže ísť o paušálne uplatnenie týchto výdavkov [§ 2 písm. i) ZDP]. Finančná správa SR (FR SR) upozorňuje, že pri zahrňovaní výdavkov vynaložených na stravovanie SZČO do daňových výdavkov je nutné sledovať ich preukaznosť, ako aj rozsah a výšku.

Spätný nákup stravovacích poukážok nespĺňa podmienku preukaznosti vynaloženia výdavkov na stravovanie za odpracovaný deň, pretože dodatočným spôsobom nemôže byť preukázané stravovanie podnikateľa za obdobie, ktoré už ubehlo. Zakúpené stravovacie poukážky sa v momente úhrady nepovažujú za výdavok ovplyvňujúci základ dane.

Prečítajte si tiež: Príspevok na stravu pre deti

Príklad:

SZČO odpracovala v roku 2021 celkom 330 dní (vrátane sobôt, nedieľ a sviatkov). Nebola počas roku 2021 zamestnaná v pracovnoprávnom vzťahu a nevznikol jej nárok na príspevok na stravné v súvislosti s výkonom závislej činnosti. Taktiež si neuplatňovala do daňových výdavkov stravné v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP, tzn. stravné v súvislosti s výkonom práce v inom ako pravidelnom mieste výkonu jej činnosti. SZČO sa rozhodla kúpiť si stravné lístky, ktoré jej boli doručené kuriérom 2. februára 2021. Od 2. februára 2021 do 31. decembra 2021 odpracovala celkovo 300 dní.

Riešenie:

SZČO si môže zahrnúť do daňových výdavkov v roku 2021 stravné zodpovedajúce 300 odpracovaným dňom, pretože stravné lístky mala k dispozícii až počnúc 2. februárom 2021.

Praktická rada pre SZČO

SZČO si môže uplatňovať výdavky na stravné aj formou dokladu o kúpe teplého hlavného jedla za každý odpracovaný deň. Ak by však viedla jednoduché účtovníctvo, zaúčtovanie dokladu o nákupe jedla za každý jeden odpracovaný deň by (v porovnaní s jednou faktúrou za kúpu stravných lístkov) zvýšilo jej výdavky na spracovanie účtovníctva. Ak by za zaúčtovanie jednej položky SZČO zaplatila účtovníčke 1 €, pri 300 odpracovaných dňoch (a teda 300 dokladoch o nákupe hlavného jedla napr. z reštaurácie) by to znamenalo 300 €.

Z uvedeného dôvodu (aj keď zohľadníme dodatočné výdavky na obstaranie stravných lístkov v podobe provízie za ich kúpu a prípadného poštovného a balného) vychádzajú aj naďalej stravné lístky (či už v papierovej alebo elektronickej podobe) ako finančne výhodnejšia alternatíva, ktorou je možné (za predpokladu splnenia vyššie uvedených podmienok) znížiť základ dane SZČO. Ďalším argumentom pre stravný lístok je, že pri doklade z reštaurácie by si SZČO musela niekedy aj priplatiť (nie vždy vie využiť napr. obedové menu), a taktiež nevzniká nárok na odpočet DPH v zmysle § 49 ods. zákona o DPH.

Zmeny v účtovaní pre jednoduché účtovníctvo

Upozorňujeme aj na zmenu Opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky z 13. decembra 2007 č. MF/27076/2007-74, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a podrobnosti o usporiadaní, označovaní a obsahovom vymedzení položiek účtovnej závierky pre účtovné jednotky účtujúce v sústave jednoduchého účtovníctva, ktoré podnikajú alebo vykonávajú inú samostatnú zárobkovú činnosť, ak preukazujú svoje výdavky vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov na účely zistenia základu dane z príjmov, v znení neskorších opatrení, konkrétne na doplnenie § 21a.

Prečítajte si tiež: Stravné Lístky a Sociálny Fond

Pracovná cesta a stravovanie

Pri prevádzkovaní podnikateľskej činnosti podnikatelia a ich zamestnanci vykonávajú prácu alebo inú činnosť aj na iných miestach, ako je sídlo alebo prevádzka podnikateľa, resp. zamestnávateľa. Zúčastňujú sa tuzemských i zahraničných pracovných ciest, na ktorých im vznikajú rôzne výdavky. Základnou právnou normou, ktorá ustanovuje možnosť uplatnenia výdavkov súvisiacich s pracovnou cestou podnikateľov do daňových výdavkov, je zákon o dani z príjmov, podľa ktorého v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) ZDP sú daňovo uznateľné výdavky na cestovné náhrady pri pracovných cestách, na ktoré vznikol nárok podľa zákona o cestovných náhradách.

Definícia pracovnej cesty

Pojem pracovná cesta podnikateľa nie je v žiadnom zákone špecifikovaný. Pracovnou cestou podnikateľa po vecnej stránke rozumieme skutočnosť, že podnikateľ uskutoční cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho miesto pravidelného vykonávania činnosti. Miestom pravidelného vykonávania činnosti môže byť miesto podnikania uvedené v živnostenskom liste, koncesnej listine alebo inom oprávnení na výkon činnosti, miesto, v ktorom je zriadená prevádzkareň, kancelária, predajňa a pod. V prípadoch, keď vzhľadom na charakter vykonávanej činnosti nie je možné vymedziť miesto pravidelného vykonávania činnosti, za miesto pravidelného vykonávania činnosti možno považovať miesto podnikania stanovené miestom trvalého pobytu.

Z časového hľadiska sa pracovná cesta začína nástupom fyzickej osoby v mieste pravidelného vykonávania činnosti na cestu do iného miesta, pokračuje výkonom činnosti v tomto mieste a končí návratom do miesta pravidelného vykonávania činnosti. Podnikateľ sám rozhoduje o svojej pracovnej ceste a sám znáša dôkazné bremeno, že ide o pracovnú cestu, ktorá priamo súvisí s jeho podnikateľskou činnosťou. Písomné stanovenie podmienok pracovnej cesty v zmysle § 3 zákona o cestovných náhradách sa naňho nevzťahuje.

Zákon o dani z príjmov uznáva ako daňový výdavok výdavky na cestovné náhrady pri pracovných cestách, na ktoré vznikol nárok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon o cestovných náhradách. Výdavky zamestnávateľa na pracovné cesty, ktoré vznikli osobám špecifikovaným v zákone o cestovných náhradách a boli poskytnuté v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom o cestovných náhradách, sú v zmysle § 19 ods. 2 písm. e) ZDP daňovo uznateľné. To platí aj pre fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, t. j. dohodárov.

Pracovná cesta zamestnanca je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pravidelným pracoviskom je miesto písomne dohodnuté so zamestnávateľom alebo miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohode o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Podmienky, za akých môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, stanovuje § 57 Zákonníka práce, v zmysle ktorého môže zamestnávateľ vyslať zamestnanca na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca len so súhlasom zamestnanca. Súhlas zamestnanca nie je potrebný, ak výkon práce vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce. Trvanie pracovnej cesty nie je Zákonníkom práce obmedzené, pracovná cesta trvá nevyhnutne potrebné obdobie.

Zamestnanec môže vykonať pracovnú cestu len vtedy, ak ho zamestnávateľ vyšle. Obvykle sa to robí vystavením cestovného príkazu pred nástupom na pracovnú cestu. Cestovný príkaz by mal obsahovať všetky náležitosti účtovného dokladu a údaje vyplývajúce zo zákona o cestovných náhradách. Záväzný formulár cestovného príkazu právnym predpisom stanovený nie je. Daňovú uznateľnosť takto poskytnutých náhrad je potrebné posudzovať podľa všeobecnej definície daňového výdavku v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Ak zamestnávateľ preukázateľne vynaloží tieto výdavky v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou vykonávanou prostredníctvom svojich zamestnancov a poskytovanie týchto náhrad je dohodnuté v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo vo vnútornom predpise, možno tieto výdavky považovať za daňové výdavky. V opačnom prípade tieto výdavky nie je možné považovať za daňové výdavky. Za daňové výdavky nemožno považovať ani poskytnutie vyšších náhrad, ako ustanovuje zákon o cestovných náhradách.

Výšku stravného, resp. výdavkov na stravovanie, ustanovuje opatrenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR, ktoré sa vyhlasuje uverejnením v Zbierke zákonov. V zmysle opatrenia MPSVaR SR č. 533/2010 Z. z. o sumách stravného sú od 1. 1. 2011 platné tieto sumy stravného:

• 3,80 € pre časové pásmo 5 až 12 hodín,
• 5,70 € pre časové pásmo 12 až 18 hodín,
• 8,60 € pre časové pásmo nad 18 hodín.

Príklad:

Podnikateľ bol na pracovnej ceste, ktorá trvala od 5:30 do 18:45. V tomto prípade má nárok na stravné vo výške 5,70 €, pretože pracovná cesta trvala viac ako 12 hodín, ale menej ako 18 hodín.

Stravovanie pri zahraničných pracovných cestách

Pri zahraničných pracovných cestách si podnikatelia aj zamestnanci môžu uplatniť výdavky na stravovanie za každý kalendárny deň pracovnej cesty. Výška stravného v eurách alebo v cudzej mene je stanovená v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky. Základné sadzby stravného v cudzej mene ustanovuje Ministerstvo financií SR vždy za kalendárny rok. Základné sadzby pre rok 2011 stanovilo opatrením MF SR č. 482/2010 Z. z.

Príklad:

Zamestnanec bol na trojdňovej zahraničnej pracovnej ceste v Českej republike. Prvý deň prekročil hranicu o 14:00. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného, t. j. 300 Kč. Druhý deň bol celý deň v ČR. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť vo výške 600 Kč. Tretí deň prekročil hranicu o 5:00. Výdavky na stravovanie si môže uplatniť vo výške 25 % zo základnej sadzby, t. j. 150 Kč.

Bezplatné stravovanie na pracovnej ceste

Ak má fyzická osoba na tuzemskej alebo zahraničnej pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie v plnom rozsahu, nárok na uplatnenie výdavkov na stravovanie nemá.

Príklad:

Podnikateľ sa zúčastnil predstavenia nových výrobkov svojho dodávateľa. Pracovná cesta sa začala o 7:00 a skončila na druhý deň o 15:00. Dodávateľ mu poskytol bezplatné stravovanie, t. j. obed, večeru a raňajky. V tomto prípade si podnikateľ nemôže uplatniť žiadne výdavky na stravovanie.

Ak má fyzická osoba na pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, výdavky na stravovanie sa krátia. Za bezplatne zabezpečené jedlo považujeme hlavné jedlo, na ktoré fyzická osoba nemusí doplácať.

Príklad:

Podnikateľ sa zúčastnil na tuzemskom pracovnom rokovaní s obchodným partnerom v sídle obchodného partnera. Pracovná cesta sa začala o 17:00. Večeru a raňajky si podnikateľ zabezpečil sám. Obed mu bezplatne poskytol obchodný partner. Pracovná cesta sa skončila na druhý deň o 17:00. Podnikateľ si môže uplatniť výdavky na stravovanie za prvý deň vo výške 3,80 €. Za druhý deň si môže uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného pre časové pásmo 12 až 18 hodín, ale krátené o 40 % z dôvodu zabezpečenia bezplatného obeda, t. j. 5,70 € - 40 % = 3,42 €.

Príklad:

Zamestnanec sa zúčastnil na školení. V účastníckom poplatku bolo zahrnuté aj občerstvenie. Stravovanie zabezpečené nebolo. Tuzemská pracovná cesta trvala od 6:00 do 19:00. Zamestnanec si môže uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného pre časové pásmo nad 12 hodín až 18 hodín v plnej výške, t. j. 5,70 €.

Príklad:

Podnikateľ bol na zahraničnej pracovnej ceste v Rakúsku. Pracovná cesta na území Rakúska trvala od 8:00 do 17:00. Obed mu bezplatne poskytol rakúsky obchodný partner. Podnikateľ si môže uplatniť výdavky na stravovanie vo výške stravného v časovom pásme nad 6 hodín až 12 hodín vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného kráteného o 40 % za bezplatne poskytnutý obed, t. j. (50 % zo základnej sadzby) - 40 %.

Stravovanie pri prechode cez viacero krajín

Pri zahraničnej pracovnej ceste za čas strávený na území Slovenskej republiky patria výdavky na stravovanie ako pri tuzemskej pracovnej ceste. Na uplatnenie výdavkov na stravovanie v cudzej mene je rozhodujúci čas prechodu štátnej hranice. Pri prechode cez viaceré krajiny v rámci jedného kalendárneho dňa vzniká nárok na výdavky na stravovanie v mene a výške ustanovenej pre krajinu, v ktorej podnikateľ strávi v jednom kalendárnom dni najviac hodín.

Stravovanie zamestnancov a zákon o dani z príjmov

Zamestnávateľ, či už právnická alebo fyzická osoba účtujúca v sústave podvojného alebo jednoduchého účtovníctva, musí pri poskytovaní stravovania svojim zamestnancom postupovať okrem Zákonníka práce aj v súlade so zákonom č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov.

Daňové aspekty príspevkov na stravovanie

Povinnosť zamestnávateľa prispievať na stravovanie zamestnancov zohľadňuje aj zákon o dani z príjmov. Povinný príspevok zamestnávateľa v súlade so Zákonníkom práce je v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bod 4 zákona o dani z príjmov uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa.

Príspevok zamestnávateľa na stravovanie je možné uplatniť do daňových výdavkov len v prípade, že spĺňa podmienky definované v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, t. j. ide o výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka. Ak výšku výdavku limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu. Daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť v rozsahu a za podmienok stanovených osobitným predpisom, sú aj výdavky zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov.

Maximálna výška príspevku

Výška príspevku zahrnovaného do daňových výdavkov sa vypočítava z ceny jedla. Ak zamestnávateľ nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty a stravovanie zabezpečuje u platiteľa dane, DPH je súčasťou ceny jedla. Ak zamestnávateľ je platiteľom dane z pridanej hodnoty, príspevok sa vypočítava z ceny jedla v súlade s § 22 ods. 1 zákona o DPH.

Podmienky pre daňovú uznateľnosť príspevku

Ak zamestnávateľ so súhlasom zástupcov zamestnancov upraví podmienky, za ktorých bude poskytovať stravovanie aj pri prekážkach v práci, aj zamestnancom pracujúcim mimo rámca rozvrhu pracovných zmien a rozšírenému okruhu zamestnancov, ktorým zabezpečí stravovanie, príspevok zamestnávateľa na stravovanie je uznaným daňovým výdavkom v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) ZDP.

Ak zamestnávateľ poskytuje zamestnancom na stravovanie finančný príspevok v súlade so Zákonníkom práce, aj tento príspevok je uznaným daňovým výdavkom v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) ZDP.

Príklady z praxe

Príklad:

Zamestnávateľ v oblasti lesného hospodárstva zamestnáva zamestnancov, ktorí vykonávajú ťažbu dreva v lese. Zamestnávateľ im stravovanie zabezpečiť nevie, preto im poskytuje finančný príspevok, ktorý je uznaným daňovým výdavkom. Zamestnávateľ však poskytuje finančný príspevok aj administratívnym zamestnancom, ktorí sa odmietli stravovať v stravovacom zariadení, v ktorom im zabezpečil stravovanie. V tomto prípade nie je možné uplatniť príspevok na stravovanie administratívnych zamestnancov do daňových výdavkov.

Príklad:

Zamestnávateľ zabezpečuje svojim zamestnancom stravovanie v hodnote jedla 4,20 €. Na toto jedlo prispieva sumou 3,10 €. V zmysle Zákonníka práce môže prispievať maximálne vo výške 55 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, t. j. 1,98 € - iba túto čiastku si môže uplatniť do daňových výdavkov. Suma nad túto hodnotu, t. j. 1,12 €, je nedaňovým výdavkom.

Stravné lístky a DPH

Stravné lístky a stravovacie poukážky od rôznych spoločností, ktoré majú oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, nie sú predmetom dane z pridanej hodnoty. Ide iba o inú formu platobného prostriedku, ktorým je cenina, teda stravný lístok, resp. poukážka.

Platiteľ dane si môže odpočítať daň v rozsahu a za podmienok stanovených v § 49 až § 51 zákona o DPH. Jednou z podmienok odpočítania dane je, že platiteľ prijme tovary a služby na účely svojho podnikania ako platiteľ. Povinnosť zabezpečovať stravovanie pre zamestnancov mu stanovuje osobitný zákon.

Príklady z praxe

Príklad:

Zamestnávateľ poskytuje stravovanie zamestnancom vo vlastnej reštaurácii. Pri nákupe potravín a služieb si odpočítava daň v plnej výške. Cena jedla je na základe kalkulácie stanovená vo výške 3 €. Zamestnancom prispieva na stravovanie vo forme zákonného príspevku podľa Zákonníka práce vo výške 1,98 € a zo sociálneho fondu 0,32 €. Zamestnanec zaplatí sumu 0,70 €. Základom dane pri dodaní tovaru alebo služby podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

Príklad:

Zamestnávateľ - platiteľ DPH, zabezpečuje stravovanie zamestnancom formou nákupu stravovacích poukážok. Sprostredkovateľ vyhotovuje pre zamestnávateľa faktúru - daňový doklad, v ktorej mu fakturuje aj službu za sprostredkovanie. V tomto prípade si zamestnávateľ môže odpočítať DPH zo služby za sprostredkovanie, ale nie z hodnoty stravných lístkov.

Príklad:

Podnikateľka - fyzická osoba, ktorá je platiteľom DPH, prevádzkuje maloobchodnú predajňu s potravinami. Nemá žiadneho zamestnanca. Mesačne dostáva faktúru za obedy od spoločnosti poskytujúcej stravovanie. V tejto faktúre je vyčíslená aj DPH. Z hľadiska § 49 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty č. 222/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov platí, že platiteľ si môže odpočítať iba daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovaru a služieb ako platiteľ. Stravovanie podnikateľky je prijatím služby, ktorú nepoužije na dodávku tovaru alebo služieb ako platiteľ DPH. Z tohto dôvodu nemá nárok na odpočítanie dane z faktúry za obedy.

Príklad:

Platiteľ dane - fyzická osoba, nemá žiadneho zamestnanca. Nakupuje pre vlastnú osobnú spotrebu stravovacie poukážky a uplatňuje si výdavky na stravovanie podľa § 19 ods. 2 písm. p) zákona o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. V tomto prípade nemá nárok na odpočítanie DPH, pretože stravovacie poukážky používa na osobnú spotrebu, a nie na účely svojho podnikania.

Stravné lístky pre dohodárov

Dohodári nemajú zo zákona nárok na stravné lístky. Zároveň však zákonník firme umožňuje dobrovoľne rozšíriť okruh osôb, ktorým stravovanie zabezpečí a bude naň dokonca aj prispievať. T. j. firma stravné dohodárom dať nemusí, ale ak sa tak dobrovoľne rozhodne, môže. Podmienkou v zákonníku práce je “prerokovanie so zástupcami zamestnancov”. Ak firma dobrovoľne poskytne stravné aj dohodárovi, môže si príspevok uplatniť v nákladoch, avšak opäť ho trochu brzdí to byrokratické a pomerne hlúpe prerokovanie so zástupcami…

tags: #stravne #listky #DPH #narok