Stredoveká starostlivosť o núdznych: Prehľad a historický kontext

Stredovek, hoci často vnímaný ako obdobie temna a násilia, mal aj svoju menej známu stránku - vyvíjajúci sa systém sociálnej starostlivosti. Hoci sa tento systém značne líšil od moderného chápania sociálnej práce, jeho základy možno nájsť už v tomto období. Tento článok sa zameriava na preskúmanie stredovekej starostlivosti o núdznych, pričom zdôrazňuje vplyv kresťanstva, sociálnu náuku Cirkvi a vývoj sociálnej práce v priebehu storočí.

Vplyv kresťanstva a sociálna náuka Cirkvi

Kresťanstvo zohralo kľúčovú úlohu v stredovekej starostlivosti o núdznych. Sociálna práca v zmysle sociálnej pomoci má korene v počiatkoch ľudstva a na území Európy ju po stáročia zabezpečovali najmä kresťanské cirkvi. Sociálna služba cirkvi sa v prvých storočiach zameriavala na starostlivosť o vdovy, siroty, chorých a núdznych, väzňov a vyhnancov, zomrelých, pútnikov a blížnych v neočakávanom nešťastí, otrokov, manželstvá a rodiny. Biblia vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe, ako je nasýtenie hladných, napojenie smädných, pomoc chudobným a trpiacim, chorým a väzneným. Už v ranom období existoval prepracovaný systém sociálnej svojpomoci. Po celej Európe vznikali prvé rehoľné spoločenstvá, ktoré sa venovali sociálnej práci, orientovanej najmä na chudobných a postihnutých.

Sociálna náuka Cirkvi je dôkladnou formuláciou výsledkov pozornej úvahy o zložitých skutočnostiach ľudského života v spoločnosti a v medzinárodnom kontexte, vo svetle viery a cirkevnej tradície. Skúma človeka v konkrétnej situácii, v rámci osobných vzťahov a v celosvetovom merítku. Východiská čerpá z Písma a z jeho interpretácie - cirkevnej tradície. Sociálna náuka nie je ideológia, ale vychádza z predstáv a názorov Boha. Je súčasťou teológie, konkrétne morálnej teológie.

Svätá Alžbeta Uhorská je významným príkladom prepojenia viery a sociálnej práce. Svätá Alžbeta Uhorská sa narodila v roku 1207 a bola dcérou uhorského kráľa Ondreja II. z rodu Arpádovcov a jeho manželky Gertrúdy. Ako trinásťročná sa vydala za Ľudovíta IV. Obaja boli vzornými panovníkmi, zakladali chudobince, podporovali chudobných a chorých, zamestnávali ich pri svojom dvore a snažili sa odstrániť sociálnu nerovnosť zmenou medziľudských vzťahov, rešpektovaním ľudskej dôstojnosti a priznaním práv každému človeku. Alžbeta je známa ako krstná matka durínskych chudobných, a ako opatrovateľka chorých a opustených, ktorých vlastnoručne umývala a ošetrovala. Po smrti svojho manžela musela opustiť durínsky dvor a svoje tri deti dala do výchovy. Sama sa stala jednou z chudobných. Bola ctiteľkou sv. Františka, začala zakladať útulky pre chorých, chudobných a opustených ako františkánska charitná sestra.

Historický priebeh sociálnej starostlivosti

Historický priebeh sociálnej starostlivosti možno rozdeliť do niekoľkých úsekov:

Prečítajte si tiež: Prevencia kriminality a postpenitenciárna starostlivosť

1. Starostlivosť o núdznych v prvých storočiach po Kristovi (1. - 5. stor.)
2. Starostlivosť o núdznych v stredoveku (6. - 13. stor.)
3. Starostlivosť o núdznych na začiatku novoveku (14. - 16. stor.)
4. Starostlivosť o núdznych v dobe absolutizmu a osvietenstva (17. - 18. stor.)
5. Starostlivosť o núdznych v dobe industrializácie (18. - 19. stor.)
6. Starostlivosť o núdznych v postindustriálnej spoločnosti (od 20. storočia)

V európskych podmienkach môžeme organizovanú formu účinnej pomoci odkázaným sledovať už od 9. storočia nl. Vo svojich začiatkoch bola takmer výlučne viazaná na kláštory a rôzne cirkevné spoločenstvá, ktoré pomáhali aj cudzincom a pocestným, ktorí sa dostali do ťažkostí, poskytnutím nocľahu a stravy. Postupne sa táto pomoc špecializovala podľa jednotlivých rádov (napr. františkáni, lazaristi). Rehoľné spoločenstvá vznikali ako reakcia na aktuálne potreby spoločnosti, ktorými bola nielen charitatívna oblasť, ale aj aktivity v zdravotnej činnosti, výchovno-vzdelávacie aktivity a pod.

Právne normy a ich uplatňovanie

Už od 14. storočia sú známe policajné nariadenia, ktoré udeľovali policajným orgánom a pomocným strážam rozsiahle právomoci pri stíhaní a trestaní priestupkov a trestných činov. Efektivita týchto nariadení však bola obmedzená pre nízky počet pomocníkov a vysoké náklady na údržbu polície. Na druhej strane, každý rozsudok zahŕňal finančný trest, ktorý bol rozdelený medzi poškodeného, sudcov a mestskú pokladnicu.

Podľa historických prameňov sa ľudia v stredoveku pri sporoch a potýčkach často uchyľovali k násiliu, vrátane použitia zbraní. V dôsledku toho bolo stredoveké mesto nebezpečným a brutálnym miestom. V prípade zabitia v bitke existovala možnosť mimosúdneho vyrovnania s pozostalými prostredníctvom finančnej kompenzácie. Ak k dohode nedošlo, mestský súd mohol násilníkovi uložiť trest vyhnanstva, či už doživotného alebo časovo obmedzeného. Zabitie počas lúpeže bolo trestané smrťou, pričom trest smrti sa uplatňoval aj pri krádežiach.

Je však dôležité poznamenať, že nie každý ľudský život mal rovnakú hodnotu. V susednom Poľsku bola situácia odlišná. V 14. storočí sa znásilnenie stalo zločinom, pričom mestské a krajinské právo chránilo ženu. Žena však musela preukázať aktívnu obranu - kričať, brániť sa a mať roztrhané šaty. Muži sa mohli zbaviť viny pomocou očistných prísah, za ktoré sa muselo zaručiť deväť hodnoverných svedkov. Sudcovia však boli pri tomto zločine opatrní a často neprihliadali na svedectvá, uprednostňujúc ochranu potenciálnych obetí. Mešťania sa snažili od panovníka vykúpiť správu územia a obsadzovať ju vlastnými úradníkmi, aby si zabezpečili väčšiu slobodu. Ak sa im to podarilo, mali neobmedzenú moc nad právom. Kati, hrobári a šarhovia patrili k nečistým remeslám, pretože prichádzali do kontaktu s mŕtvymi telami. V niektorých mestách býval kat mimo mesta, zatiaľ čo v iných ho bolo možné nájsť vnútri hradieb. Kati sa nesmeli zúčastňovať na politickom živote a nemohli sa stať radnými ani súdnymi prísediacimi. Ceny za popravy boli vysoké, pretože kat verejne porušoval prikázanie "Nezabiješ", čím mu hrozilo večné zatratenie.

Pri politických zločinoch sa niekedy popravovalo aj niekoľko radných alebo vzbúrencov naraz. Radnému, ktorý zradil svoje mesto alebo vyzradil tajné informácie z rokovaní mestskej rady, hrozil trest smrti. Popravy sa konali verejne, aby potrestali vinníka a odradili ostatných. Vystavovanie častí tiel popravených bolo bežné, najmä pri politických prečinoch. Pobyt vo väzení bol pomerne nákladný, čo platilo najmä pre väzenie pre dlžníkov. Tí často čakali v krčmách, kým ich príbuzní a známi nezoženú potrebné peniaze. Tresty boli zvyčajne krátkodobé, takže vo väzení ste zvyčajne strávili len niekoľko dní. U ľudí, ktorí si väzenie nemohli dovoliť, sa uplatňovali fyzické tresty.

Prečítajte si tiež: Prevencia rizík v opatrovateľskej starostlivosti

Vývoj sociálnej práce

Dejiny sociálnej práce nemožno vymedziť iba od 13. alebo 19. storočia. Korene siahajú do Nového zákona, kde Biblia vyzýva k láske blížneho v konkrétnej podobe. Vznikali prvé rehoľné spoločenstvá po celej Európe, ktoré sa venovali sociálnej práci, orientovanej hlavne na chudobných a postihnutých.

Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka ku človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti za iných, osvojovania rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov. Korene sociálnej práce môžeme hľadať všade tam, kde sa hovorí o opatere žobrákov, opatere chorých, starostlivosti o chudobných, o deti, siroty a vdovy.

Sociálna práca mala v každej krajine rozdielny vývoj a priebeh. Jej novodobé počiatky spadajú do začiatkov 19. storočia v Anglicku a v USA, kde sa začína presadzovať individuálna starostlivosť. Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne 1908, v Londýne 1915, v Indii, Austrálii.

Začiatkom 20. storočia môžeme hovoriť o počiatkoch formovania sociálnej práce ako špecifickej profesie. V roku 1917 bola vydaná kniha „Social diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali predovšetkým krátkodobými kurzami (Nemecko 1899, New York 1889, Praha 1917).

V 20. a 30. rokoch výrazne ovplyvňuje sociálnu prácu psychológia predovšetkým - Freud, Mayer, Adler a iní. Zakladateľkou novodobej "prípadovej sociálnej práce" (case work) je Mary Richmondová. Významným medzníkom vo vývoji sociálnej práce sú 50. a 60. roky, ktoré sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka.

Prečítajte si tiež: Všetko o poručníctve a náhradnej starostlivosti

Z hľadiska vývoja sociálnej práce môže byť medzníkom inštitucionalizácia sociálnej práce. Potom sa dejiny sociálnej práce budú deliť na obdobia: do inštitucionalizácie sociálnej práce a po inštitucionalizácii sociálnej práce.

Predmet dejín sociálnej práce tvoria praktické činnosti, ktorými sa sociálna práca realizovala v minulosti, ale tiež aj praktická sociálna práca, ktorú môžeme rozdeliť do celkov: sociálna práca na úrovni charitatívnej činnosti, začiatok organizovanej pomoci, rozvoj organizovanej sociálnej práce. Ďalej teoretické aktivity, práce, názory, školy, ktoré sociálnu prácu posúvajú za rámec praktickej, aplikovanej disciplíny, čiže sociálna práca ako špecifická oblasť teoretického poznávania.

Špecifické oblasti starostlivosti

Starostlivosť o postihnutých

Rozmach priemyslu a nástup osvietenstva v 18. storočí priniesli do Európy rozvoj ústavnej starostlivosti. V druhej polovici 18. storočia vznikali ústavy, ktoré sa zo začiatku zameriavali na najťažšie postihnutia.

Starostlivosť o chorých a umierajúcich

Kláštory poskytovali opatrovanie a nemocnice, ktoré nevznikali len na podnet cirkví, ale aj miest. V 18. - 19. storočí sa rozvinula spolková činnosť - cechy - spolky. Stopy hospicovej starostlivosti možno nájsť už v 16. storočí, kedy sv. Ján Gotsky zdôrazňoval nedeliteľnosť fyzickej a psychickej starostlivosti. V 19. storočí existovali sociálne pracovníčky - sestry, ktoré sa zaoberali dojčeneckou úmrtnosťou, alkoholizmom a pohlavnými chorobami.

Starostlivosť o chudobných

Chudoba je stav. V staroveku v Sparte, Ríme, Egypte boli chudobní otroci. Vplyv kresťanstva bol významný. Rozmach manufaktúr prehlbuje chudobu. Morálna starostlivosť obce zahŕňala starostlivosť o chudobných - domové právo (16. storočie).

Penitencionárna a postpenitencionárna starostlivosť

Do 18. storočia boli väzni umiestňovaní v žalároch a trestniciach. Koncom 18. storočia sa objavujú myšlienky o prevýchovných spôsoboch starostlivosti. Elizabeth Fryová sa zaoberala problematikou žien vo väzení. V Anglicku a USA vzniklo dobrovoľnícke hnutie zamerané na poľudštenie väzníc. Cirkev sa snažila o zmierenie väzňov so sebou samými a pochopenie proti spoločenskosti svojich činov. Pre sociálnu prácu je dôležitá skutočnosť, že diferenciácia odsúdených vytvárala lepšie predpoklady pre realizáciu resocializačných tendencií a pre skvalitnenie samotnej sociálnej práce.

Starostlivosť o deti, mládež a rodinu

Okruh je široký - týranie detí, žien, chudoba rodiny, výchovnoproblémové deti a mládež. V 19. storočí dochádza k akceptácii noriem, ktoré hovoria o týraní a zneužívaní detí ako o spoločenskej ochrane. V 20. storočí sú poruchy správania často u obetí vojnových konfliktov. O siroty sa starali kláštory, vývarovne, opatrovane. Komplexná starostlivosť o rodinu a dieťa prichádza do Európy v 16. - 18. storočí prostredníctvom zákonov, ktoré majú deti uchrániť o násilných činov - biedy a pod.

Starostlivosť o pracujúcich a nezamestnaných

Je to oblasť prelínajúca sa hlavne s chudobou a súvisí so vznikom zákonov.

Starostlivosť o utečencov

Azyl je politicko-právne povolenie pobytu v štáte a útulok na prechodné bývanie. Dôvodov pre opustenie krajiny je veľa (vojny, rasová, politické, náboženské prenasledovanie, hlad a pod.). Najstarší azyl je zachytený v Biblii - odchod Izraelov z Egypta pod Mojžišovým vedením.

Zdravie, lekárstvo a hygiena

V stredoveku sa v súvislosti so zdravím, resp. s jeho stratou a následným prepuknutím ochorenia, zásadný vplyv kresťanstva nemohol prejaviť flagrantnejšie. Ak by sme mohli generalizovať, choroba bola primárne považovaná za dôsledok hriešneho života a nedostatku cnosti. Na druhej strane zároveň predstavovala skúšku, po ktorej sa pozemské príkorie premení na následnú odmenu v podobe večného života pre tých, ktorých Boh miloval. Vzdelanosť sa skoncentrovala do tajomného a uzavretého sveta kláštorov, v ktorých mnísi zhromažďovali, opatrovali, opisovali, kontrolovali a študovali dedičstvo antického poznania. Výťah vyspelej antickej medicíny ako súčasti vzdelanosti sa v teoretickej rovine skoncentroval do kláštorných infirmárií. Tie by sme len vo veľmi prenesenom význame mohli považovať za akýsi predstupeň prvých špitálnych zariadení. Základom lekárstva zostala humorálna patológia, teda teória o rovnováhe štyroch telesných štiav, jeden z primárnych atribútov tzv. hippokratovsko-galénovskej koncepcie medicíny, ktorému sa podarilo pretrvať z antiky a neskôr hral aj významnú rolu pri budovaní akademickej medicíny. Povinnosťou stredovekého lekára bolo v rámci diagnostiky rozpoznať pacientovo telesné, ale i povahové zloženie. Teda to, či je sangvinik, flegmatik, cholerik alebo melancholik.

V protiklade stála chirurgia ako zaznávaná manuálna činnosť. Na dlhý čas sa dostala do rúk zručným a skúseným, ale zato formálne nevzdelaným holičom/barbierom, felčiarom, ránhojičom, ktorých dopĺňali kúpeľníci (balneatores), sčasti pôrodné babice či mastičkári. Keďže išlo o „remeselníkov“, väčšina z nich sa združovala do cechov. Taktiež anatómia - poznanie „vnútra“ ľudského tela - ktorá má markantný vplyv na udržanie zdravia jednotlivca, bola z medicíny akoby vyčlenená. Zostalo to tak do začiatku 14. storočia, teda do obdobia, keď na „scénu“ prichádzajú prví akademicky vzdelaní chirurgovia ako Mondino dei Liuzzi (ktorý v roku 1315 alebo 1316 vykonal prvú zdokumentovanú pitvu na univerzite v Bologni) či Guy de Chauliac.

tags: #stredovek #starostlivosť #o #núdznych