
Nezávislosť a nestrannosť súdnej moci sú základnými piliermi spravodlivého súdneho konania. Ústava Slovenskej republiky deklaruje tieto atribúty ako kľúčové pre fungovanie súdnictva. V kontexte zabezpečenia týchto princípov zohráva dôležitú úlohu inštitút námietky zaujatosti sudcu. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku, analyzovať jej právne aspekty a priblížiť relevantnú judikatúru.
Nezávislosť súdnej moci znamená, že iné orgány verejnej moci nemajú žiadne oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému.
Nezávislosť a nestrannosť úzko spolu súvisia, často sa prekrývajú a nie je vždy ľahké ich od seba odlíšiť. Nestrannosť, definovaná aj ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti, býva považovaná za pojem širší ako nezávislosť. Nestrannosť sudcu musí byť podstatou jeho funkcie, zatiaľ čo jeho nezávislosť ju má iba umožňovať. Pod sudcovskou nezávislosťou a nestrannosťou treba rozumieť aj nezávislosť a nestrannosť každého jednotlivého sudcu.
Rozhodujúcim prvkom pri posudzovaní námietky zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená a relevantná. Relevantnou je len taká obava z nedostatku nestrannosti, ktorá sa zakladá na objektívnych, dostatočne konkrétnych a závažných skutočnostiach. Základom pre vylúčenie sudcu môžu byť len objektívne existujúce zákonné dôvody, nie to, že účastník sa nestotožňuje s jeho rozhodovaním. Na dosiahnutie nápravy v občianskom súdnom konaní slúžia predovšetkým opravné prostriedky, nie námietka zaujatosti, ktorej účel je zásadne odlišný.
Pri posudzovaní nezaujatosti sudcu je potrebné vnímať príbuzenský vzťah v objektívnom a subjektívnom zmysle. Pokiaľ by išlo o súrodenecký alebo rodičovský vzťah, v takýchto prípadoch by bez hlbšieho skúmania bolo nevyhnutné dospieť k záveru, že sa mal nechať sudca z rozhodovania vylúčiť, pretože takýto vzťah má v prirodzenom kontexte výrazne emocionálny rozmer. To, že už samotná okolnosť príbuzenstva vedie k tomu, že sa sudca nejaví v očiach strany sporu ako nezaujatý, samo osebe neznamená porušenie práva na zákonného sudcu, pokiaľ pri takomto stupni príbuzenstva (syn bratranca) nie je preukázaná aj existencia iných, bližších sociálnych väzieb.
Prečítajte si tiež: Riziká príspevkov online
Subjektívne hľadisko sudcovskej nestrannosti sa musí podriadiť prísnejšiemu kritériu objektívnej nestrannosti. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne niekomu javí, ale to, či reálne neexistujú okolnosti objektívnej povahy, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým, nie nezaujatým vzťahom k veci disponuje. Aj pri zohľadnení teórie zdania môže byť sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio", teda nezávisle a nestranne.
Vzájomné vzťahy medzi sudcami sú založené na profesionalite a kolegiálnosti. Ak rámec týchto vzájomných vzťahov neprekročí hranicu profesionálnosti a kolegiálnosti, nemožno mať bez ďalšieho pochybnosti o ich nezaujatosti. Až v prípade, že by vzájomný vzťah prerástol cez rýdzo profesionálny rámec výkonu funkcie sudcu a nadobudol charakter bližšieho osobného vzťahu, pôjde o okolnosť vzbudzujúcu opodstatnené pochybnosti o nezaujatosti a teda išlo by o dôvod pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Vzťahy medzi sudcami, ktoré však bežný pracovný a kolegiálny rámec neprekračujú (t.j. ak tieto vzťahy spočívajú iba na tom, že sa sudcovia navzájom poznajú), nemajú teda samé osebe povahu dôvodov vylučujúcich sudcu z prejednávania a rozhodovania veci.
V praxi sa námietka zaujatosti uplatňuje v rôznych situáciách. Napríklad, v konaní o úpravu rodičovských práv a povinností matka maloletého dieťaťa vzniesla námietku zaujatosti voči sudkyni Krajského súdu v Košiciach z dôvodu jej údajného blízkeho priateľského vzťahu k právnej zástupkyni otca. Matka maloletého dieťaťa preto zastáva názor, že vo veci existujú objektívne okolnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti sudkyne Krajského súdu v Košiciach a rovnako aj ostatných sudcov Krajského súdu v Košiciach, Okresného súdu Košice I, Okresného súdu Košice II a Okresného súdu Košice - okolie, pretože možno dôvodne predpokladať, že aj iní sudcovia majú blízky priateľský vzťah s advokátkou a stýkajú sa s ňou, resp. mohli byť účastní spoločných dovoleniek či iných spoločných aktivít.
Prečítajte si tiež: Humanitárne víza a rozhodnutie ESD
Prečítajte si tiež: Podmienky nároku na súdny poplatok
tags: #sudny #poplatok #namietka #zaujatosti #sudcu