
Stravovanie zamestnancov a živnostníkov je dôležitou súčasťou pracovného života a slovenská legislatíva upravuje nárok na stravné, jeho výšku, podmienky a možnosti odpočtu. Tento článok komplexne rozoberá problematiku stravných lístkov a stravovania v kontexte slovenských zákonov a predpisov, vrátane zmien platných v priebehu roka 2025.
Zamestnávateľ má podľa Zákonníka práce povinnosť zabezpečiť svojim zamestnancom stravovanie. Táto povinnosť vyplýva zo stravovacieho zákona č. 311/2001 Z. z. a súvisí aj s vysielaním zamestnanca na pracovnú cestu. Forma zabezpečenia stravovania a výška stravného sú definované v Zákonníku práce a ďalších predpisoch.
Nárok na zabezpečenie stravovania má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako 4 hodiny. Ak zamestnanec odpracuje menej ako 4 hodiny (napríklad kvôli návšteve lekára), nárok na stravovanie mu nevzniká. V prípade pracovnej zmeny trvajúcej viac ako 11 hodín môže zamestnávateľ (ale nemá zákonnú povinnosť) zabezpečiť zamestnancovi aj ďalšie stravovanie.
Zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie rôznymi spôsobmi:
Príspevok zamestnávateľa na stravovanie upravuje § 152 ods. 3 Zákonníka práce. Zamestnávateľ je povinný prispievať na stravovanie najmenej 55 % ceny jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín. Hodnotu stravného pri pracovnej ceste upravuje oznámenie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 39/2025 Z. z.
Prečítajte si tiež: Ako ovplyvňuje dĺžka práce váš dôchodok?
Od 1. apríla 2025 platí pre pracovnú cestu v trvaní 5 - 12 hodín suma stravného vo výške 8,80 eur. To znamená, že zamestnávateľ musí prispievať na stravovanie najviac sumou 4,84 eur za každé jedlo (55 % z 8,80 eur).
Ak zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie vo vlastnom zariadení alebo prostredníctvom inej osoby, môže prispievať zamestnancom na stravovanie sumou vyššou ako 4,84 eur, pričom rozdiel môže hradiť napríklad zo sociálneho fondu. Príspevok zo sociálneho fondu nie je limitovaný.
V niektorých prípadoch je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancom finančný príspevok na stravovanie. Maximálna výška tohto príspevku je stanovená Zákonníkom práce a zodpovedá 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín, teda najviac 4,84 eur (55 % z 8,80 eur).
Príspevok na stravovanie je pre zamestnanca oslobodený od dane z príjmov, tzn. nezdaňuje sa.
Stravovacie poukážky (gastrolístky) sú jednou z foriem zabezpečenia stravovania zamestnancov. Zamestnávateľ ich môže nakupovať od spoločností, ktoré sa zaoberajú sprostredkovaním stravovacích služieb.
Prečítajte si tiež: Odchod do dôchodku - kalkulačka
Zamestnávateľ platí za nákup stravných lístkov poplatky, ktoré môžu zahŕňať províziu. Provízia za nákup stravných lístkov je pre zamestnávateľa daňovo uznateľný výdavok.
V jednoduchom účtovníctve sa stravné lístky evidujú v peňažnom denníku ako hotovosť.
Živnostník (SZČO) v júli 2025 kúpil 40 ks stravných lístkov. Hodnota jedného stravného lístka je 8,80 eur. Na faktúre je aj provízia za stravné lístky vo výške 12,60 eur s DPH.
SZČO si môžu v roku 2025 uplatniť daňový výdavok na stravné na každý deň, kedy vykonávali podnikateľskú činnosť (t. j. aj na sobotu, nedeľu, ak preukážu, že podnikateľskú činnosť vykonávali aj v tieto dni). Uplatnenie daňového výdavku je možné bez preukazovania nákupu stravných lístkov alebo dokladu o nákupe stravy (obedov).
Ak si SZČO uplatňuje výdavky na stravovanie v súvislosti s pracovnou cestou mimo miesta pravidelného výkonu činnosti, postupuje sa podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov. V tomto prípade sa nárok na stravné vypočíta podľa sadzby stravného, ktorá platila v aktuálnom mesiaci.
Prečítajte si tiež: Štatistiky zamestnanosti dôchodcov
Príspevok zamestnávateľa na stravovanie je daňovo uznateľný výdavok, ale len do výšky stanovenej zákonom. Dobrovoľný príspevok zamestnávateľa (nad rámec povinného príspevku) je nedaňovým výdavkom.
Ak je zamestnávateľ platiteľom DPH, môže si odpočítať DPH zo stravných lístkov.
Zamestnávatelia zvyčajne vydávajú stravné lístky začiatkom mesiaca na aktuálny mesiac alebo podľa počtu skutočne odpracovaných dní zamestnancom v predošlom mesiaci.
Zamestnanci si za stravné lístky platia časť ich hodnoty. Výhodné je uplatniť maximálnu prípustnú sumu povinného príspevku, t.j. predstavuje na 1 stravný lístok sumu 2,81 €. Ak zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravné lístky viac, tak zníži svoj dobrovoľný príspevok.
Ak má zamestnávateľ dohodu s reštauráciou, v ktorej sa zamestnanci stravujú, môže si uplatniť na celú sumu stravných lístkov daňový výdavok.
Cestovné náhrady sú daňovým výdavkom podľa § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napr. podľa zákona 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách).
Pri zahraničnej pracovnej ceste môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi vreckové vo výške do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13 ods. 4 a 5 zákona o cestovných náhradách. Suma prevyšujúca 40 % ustanoveného stravného je pripočítateľnou položkou k výsledku hospodárenia.
Ak spoločnosť organizuje pre zamestnancov školenie mimo pravidelného pracoviska, fakturované stravovacie služby poskytnuté zamestnancom pri pracovnej ceste zahrnie do daňových výdavkov len do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa § 5 zákona o cestovných náhradách. Suma stravného zúčtovaná do nákladov nad limit stanovený zákonom o cestovných náhradách je pri zistení základu dane položkou zvyšujúcou základ dane.
Ak spoločnosť prenajme byt, ktorý využíva na účely ubytovania konateľov spoločnosti počas výkonu ich činnosti pre spoločnosť, resp. iných zamestnancov spoločnosti pri pracovných cestách, prípadne byt využíva na iné účely v súvislosti s podnikateľskou činnosťou, je možné náklady na prenájom tohto bytu, ako aj výdavky súvisiace s jeho prevádzkou, ak ich úhrada vyplýva z nájomnej zmluvy, napr. na spotrebu elektriny, plynu, vody, uznať za daňové výdavky spoločnosti za splnenia podmienky daňového výdavku podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.
Pokiaľ spoločnosť hradí osobám, ktoré sú vymedzené v zákone o cestovných náhradách, a to v rozsahu stanovenom v tomto zákone, je to pre neho daňový výdavok v súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona. V prípade, ak spoločnosť uhradí tieto náklady osobám, ktoré nie sú uvedené v § 1 ods. 1 a 2 zákona o cestovných náhradách, takýto výdavok nie je možné uznať za daňový výdavok v zmysle § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov.
Pokiaľ došlo k zrušeniu zahraničnej pracovnej cesty, poplatok za zrušenie letu možno považovať za daňový výdavok v súlade so zákonom o dani z príjmov za predpokladu, že spoločnosť vie preukázať, že zahraničnú pracovnú cestu bola nútená zrušiť v dôsledku nepredvídateľných skutočností.