
Koncom októbra si Slovensko pripomína výročie založenia Česko-Slovenskej republiky. Hoci toto obdobie je spojené s formovaním moderného slovenského národa, existujú aj menej známe negatívne aspekty česko-slovenskej štátnosti, ktoré poukazujú na zložitosť tohto historického obdobia.
Na území Slovenska sa dlhodobo stretávali maďarské a české geopolitické záujmy, ktoré sa prejavovali aj snahou o asimiláciu Slovákov. Maďarizácia a čechizácia mali za cieľ eliminovať slovenský národ a jeho kultúru z mapy Európy. Napriek týmto snahám, Slováci prežili a zachovali si svoju identitu. Je dôležité podrobne zmapovať procesy maďarizácie a čechizácie, aby budúce generácie mali prístup k pravdivým informáciám o ideológiách, ktoré odôvodňovali pokusy o odnárodňovanie.
Martinská deklarácia je považovaná za zásadný krok k vzniku Česko-Slovenska. Avšak, okolo jej prijatia a obsahu existujú rôzne kontroverzie. Matúš Dula, predseda Slovenskej národnej strany, podmienil účasť Slovákov na vytvorení česko-slovenského štátu bezpodmienečným a bezvýhradným samourčovacím právom slovenského národa. Táto podmienka sa však nemusela plne odraziť v konečnom znení deklarácie.
Z hľadiska legitimity je dôležité vyriešiť mandát účastníkov zhromaždenia v Turčianskom Sv. Martine. Profesor štátneho práva Vojtech Tuka vysvetľoval túto otázku tézou interregna, stavu, keď staré kráľovstvo zaniklo a nové ešte nevzniklo. V takomto stave sa bývalí občania stávajú dočasnými nositeľmi suverenity a môžu prijímať štátoprávne akty v mene národa. Avšak, v čase prijatia Martinskej deklarácie ešte Uhorské kráľovstvo existovalo.
Okolo Martinskej deklarácie sa objavili dohady o jej sfalšovaní a existencii tajného dodatku. Informácie o úpravách textu deklarácie sa dostali na verejnosť v roku 1922. Podľa týchto informácií bol text deklarácie po zhromaždení upravený, pričom boli vynechané vety, v ktorých si Slováci žiadali osobitné zastúpenie na mierovej konferencii v Paríži.
Prečítajte si tiež: Všetko o dodatkoch k nájomnej zmluve a príspevkoch na bývanie
Po tom, čo sa Andrej Hlinka zoznámil s Pittsburskou dohodou a jej ustanoveniami o slovenskej autonómii, začal boj za slovenskú autonómiu, ktorý sa stal hlavným heslom jeho ľudovej strany.
Ferdiš Juriga ako prvý verejne hovoril o tajnej klauzule deklarácie, podľa ktorej sa mal do desiatich rokov dohodnúť nový štátoprávny pomer Slovákov v republike. Vojtech Tuka túto myšlienku rozvinul a tvrdil, že na okrúhle výročie deklarácie nastane na Slovensku mimoriadny stav. Tuka bol za svoje aktivity proti celistvosti štátu a za špionáž odsúdený na 15 rokov väzenia.
Po vzniku prvej Česko-Slovenskej republiky sa čechoslovakizmus stal nástrojom na asimiláciu slovenského národa. Českí politici vnímali Slovensko ako dobyté územie a snažili sa o asimiláciu Slovákov a využívanie Slovenska ako českej kolónie.
Medzi Čechami a Slovenskom existovala ekonomická nerovnosť, ktorá sa prejavovala v likvidácii slovenských priemyselných podnikov, nižších tarifách na železniciach na Slovensku a vyššej dopravnej dani.
Zahraniční diplomati poukazovali na problémy v medzivojnovom Česko-Slovensku, vrátane nepriateľstva Čechov voči nemeckým Čechom, Maďarom a Slovákom, nezhodných hospodárskych záujmov Čiech a Slovenska a existencie xenofóbie hraničiacej s hystériou u českých politikov.
Prečítajte si tiež: Vzor dodatku k nájomnej zmluve
Počas existencie Česko-Slovenska sa Slováci trikrát pokúšali o autonómiu. Tieto snahy boli motivované snahou o dosiahnutie reciprocity a riešenie zložitého česko-slovenského vzťahu.
Prvá vlna témy autonómie priniesla niekoľko variantov, ktoré predkladali vrcholní politici ľudovej strany. Tieto návrhy smerovali k vytvoreniu samostatného slovenského štátu s neúplnou suverenitou.
Druhý pokus o autonómiu bol formálne jednoduchý a chcel autonómny štatút, ktorý mala Podkarpatská Rus, rozšíriť aj na Slovensko.
Tretí pokus o autonómiu sa uskutočnil v roku 1938, keď bola autonómia Slovenska prijatá v pléne bez diskusie.
Prečítajte si tiež: Všetko o príspevku na mobilitu
tags: #tajný #dodatok #martinskej #deklarácie