Testament Jána Pavla II.: Analýza a Odkaz

Druhý vatikánsky koncil v línii neprerušenej Tradície veľmi jasne potvrdzuje vnútorný misionársky charakter Cirkvi. Z teologického uhla pohľadu je misionársky charakter zahrnutý v každej zmienke o Cirkvi a zvlášť ho reprezentuje jej katolíckosť a apoštolský ráz. Misia Cirkvi je navyše poslaním, ktoré Cirkev prijíma od Ježiša Krista spolu s darom Ducha Svätého. Toto poslanie sa týka všetkých ľudí, zo všetkých kultúr, na všetkých miestach a v každej dobe.

Misionársky Charakter Cirkvi a Jeho Zakorenenie

Vnútorný misionársky charakter Cirkvi je dynamicky zakorenený v poslaní samotnej Trojice. Cirkev je zo svojej povahy povolaná ohlasovať celému ľudstvu osobu Ježiša Krista, ktorý zomrel a vstal z mŕtvych, na základe poverenia prijatého od samotného Pána: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu” (Mk 16, 15); „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21). Na uskutočnenie tejto misie prijíma Cirkev Ducha Svätého, poslaného od Otca a od Syna v čase Turíc. Duch, ktorý zostúpil na apoštolov, je Ježišov Duch: znova umožňuje konať Ježišove gestá, hlásať Ježišove slová (porov. Sk 4, 30), odriekať Ježišovu modlitbu (porov. Sk 7, 59; Lk 23, 34. 46); lámaním chleba umožňuje zvečniť vzdávanie vďaky a Ježišovu obetu a zachovať medzi bratmi jednotu (porov. Sk 2, 42; 4, 32). Duch Svätý potvrdzuje a zjavuje jednotu učeníkov ako nového stvorenia, ako spoločenstva eschatologickej spásy a posiela na misie: „Budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8). Duch Svätý pohýna rodiacu sa Cirkev vykonávať svoje poslanie po celom svete, aby sa ukázalo, že on bol vyliaty na „každé telo“ (porov. Magistérium petrinum v priebehu posledných desaťročí rozhodne a naliehavo vyjadrilo potrebu obnoviť misijné úsilie. Stačí spomenúť dokumenty Evangelii nuntiandi Pavla VI. Nie menší je aj záujem pápeža Benedikta XVI. o misie ad gentes, ako to ukazuje jeho neustála starostlivosť v tomto smere. Treba vyzdvihnúť aj aktivitu mnohých misionárov, ktorí sú i dnes vysielaní ad gentes a čoraz viac ju zdôrazňovať a povzbudzovať k nej. Samozrejme, stále ich nie je dosť.

Vzťah Misijného Aspektu Teológie k Tajomstvu Krista

Nemôžeme uvažovať o misijonárskom aspekte teológie a kňazskej spirituality bez toho, aby sme nevysvetlili jeho vzťah k tajomstvu Krista. Ako už bolo zdôraznené, Cirkev má svoj základ v poslaní Krista a Ducha Svätého: teda všetky „misie“ a misijný rozmer samotnej Cirkvi, ktorý je vlastný jej povahe, sa zakladajú na účasti na božskom poslaní. Pán Ježiš je par excellence ten, ktorý bol poslaný od Otca. V Evanjeliu sv. Lukáša sa Ježiš predstavuje ako ten, ktorý bol po pomazaní Duchom poslaný, aby hlásal dobrú zvesť chudobným (porov. Lk 4, 18; Iz 61, 1 - 2). V troch synoptických evanjeliách sa Ježiš stotožňuje s milovaným synom v podobenstve, ktorého pán vinice nakoniec po svojich sluhoch poslal k zlým vinohradníkom (porov. Mk 12, 1 - 12; Mt 21, 33 - 46; Lk 20, 9 - 19); inokedy hovorí o tom, ku komu je poslaný (porov. Mt 15, 24). Aj v Pavlových listoch sa objavuje myšlienka o Kristovom poslaní od Boha Otca (porov. Častejšie sa o Ježišovom „poslaní“ hovorí v Jánových textoch. „Byť poslaný Otcom“ je bezpochyby súčasťou Ježišovej identity: on je ten, ktorého Otec vysvätil a poslal do sveta, a tento fakt vyjadruje jeho jedinečné božské synovstvo (porov. Jn 10, 36 - 38). Ježiš uskutočňuje dielo spásy ako ten, ktorý je poslaný od Otca a ktorý koná diela toho, ktorý ho poslal, v poslušnosti jeho vôli. Práve napĺňaním tejto vôle Ježiš vykonával svoju službu kňaza, proroka a kráľa. Zároveň ako ten, ktorý bol poslaný od Otca, posiela aj on svojich učeníkov. Ježiš je poslaný, aby následne posielal ďalších (porov. Jn 17, 18). „Misionársky charakter“ je predovšetkým rozmerom Ježišovho života a služby, a preto je aj rozmerom Cirkvi a každého jednotlivého kresťana, podľa požiadaviek jeho osobného povolania. Aj keď sa Ježiš pri svojom ohlasovaní Božieho kráľovstva a vo svojej funkcii zjavovateľa Otca, cítil byť poslaný zvlášť k ľudu Izraela (porov. Mt 15, 24; 10, 5), predsa sú rôzne epizódy v jeho živote, v ktorých sa ukazuje univerzálny horizont jeho posolstva: Ježiš nevylučuje pohanov zo spásy, chváli vieru niektorých z nich, napríklad stotníka, a ohlasuje, že pohania prídu z končín sveta, aby zasadli na hostinu s patriarchami Izraela (porov. Mt 8, 10 - 12; Lk 7, 9); podobne hovorí kanaánskej žene: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš“ (Mt 15, 28; porov. Mk 7, 29). V kontinuite so svojím poslaním posiela zmŕtvychvstalý Ježiš učeníkov, aby ohlasovali evanjelium všetkým národom - ide o univerzálne poslanie (porov. Jn 20, 21 - 22; Mt 28, 19 - 20; Mk 16, 15; Sk 1, 8). Zjavenie Boha ako Otca, ktoré priniesol Ježiš, vychádza z jeho neopakovateľnej jednoty s Otcom, je zakorenené v jeho vedomí Syna; iba na základe tohto môže vykonávať svoju funkciu zjavovateľa (porov. Mt 11, 12 - 27; Lk 10, 21 - 22; Jn 1, 18; 14, 6 - 9; 17, 3.4.6.). Konečným cieľom celého Ježišovho učenia je, aby ľudia spoznali Otca so všetkým, čo z tohto poznania vyplýva. Jeho poslanie zjavovateľa je tak zakorenené v tajomstve jeho osoby, že jeho zjavovanie Otca pokračuje aj vo večnom živote: „Ohlásil som im tvoje meno a ešte ohlásim, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja“ (Jn 17, 26; porov. 17, 24). Táto skúsenosť božského otcovstva musí pohýnať učeníkov k láske voči všetkým, v tom spočíva ich „dokonalosť“ (porov. Ježišovu kňazskú službu nemožno pochopiť bez perspektívy univerzálnosti. Novozákonné texty jasne svedčia o tom, že Ježiš si uvedomoval svoje poslanie smerujúce k obetovaniu života za všetkých (porov, Mk 10, 45; Mt 20, 28). Ježiš, ktorý bol bez hriechu, sa stavia na miesto hriešnych ľudí a obetuje sa za nich Otcovi. Slová ustanovenia Eucharistie odrážajú to isté vedomie a ten istý postoj; Ježiš ponúka svoj vlastný život ako obetu novej zmluvy pre naše dobro: „Toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých“ (Mk 14, 24; porov. Kristovo kňazstvo je najhlbšie objasnené v Liste Hebrejom, kde sa zdôrazňuje, že je večným kňazom a jeho kňazstvo neprechádza na iného (porov. Hebr 7, 24), je dokonalým kňazom (porov. Hebr 7, 28). V protiklade k mnohosti starovekých kňazov a obiet, obetuje Kristus sám seba, raz a navždy, v dokonalej obete (porov. Hebr 7, 27; 9, 12.28; 10, 10; 1 Pt 3, 18). Táto jedinečnosť jeho osoby a jeho obety dáva aj jeho kňazstvu jedinečný a univerzálny charakter; celá jeho osoba a konkrétne jeho vykupiteľská obeta, ktorá trvá naveky, nesie znak toho, čo nepominie a čo nemôže byť prekonané. Kristus, náš najvyšší a večný kňaz, sa aj teraz v oslávenom stave prihovára za nás u Otca (porov. Ježiš poslaný od Otca sa ukazuje aj ako Pán Nového zákona (porov. Sk 2, 36). Práve udalosť zmŕtvychvstania dáva kresťanom poznať Krista ako Pána. V prvých vyznaniach viery sa tento základný titul (Pán) objavuje práve vo vzťahu k zmŕtvychvstaniu (porov. Rim 10, 9). V mnohých textoch, ktoré nám hovoria o Ježišovi ako o Pánovi, nechýba odkaz na Boha Otca (porov. Fil 2, 11). Na druhej strane Ježiš, ktorý ohlasuje Božie kráľovstvo, osobitne spojené s jeho osobou, je kráľom, ako sa v Jánovom evanjeliu sám nazýva (porov. Jn 18, 33 - 37). Kristovo panstvo má pravdaže len máločo spoločné s vládou mocných tohto sveta (porov. Lk 22, 25 - 27; Mt 20, 25 - 27; Mk 10, 42 - 45), pretože, ako sám hovorí, jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta (porov. Jn 18, 36). Preto je Kristovo kraľovanie vládou Dobrého pastiera, ktorý pozná všetky svoje ovce, položí za ne svoj život a chce všetky zjednotiť v jedinom stáde (porov. Jn 10, 14 - 16). Aj podobenstvo o stratenej ovci hovorí nepriamo o Ježišovi Kristovi ako o Dobrom pastierovi (porov. Mt 18, 12 - 14; Lk 15, 4 - 7). V Ježišovi sa výnimočným spôsobom uskutočňuje to, čo starozákonná tradícia hovorila o Bohu ako pastierovi ľudu Izraela: „Po najhojnejších pastvách ich budem pásť, na vrchoch izraelského pohoria budú ich nivy, tam budú košiariť na výbornom trávniku. Budú sa pásť na záživnej paši, po vrchoch Izraela. Sám budem pásť svoje ovce a sám ich dám do košiara, hovorí Pán, Boh. Stratené vyhľadám, odohnané zavrátim, poranené obviažem, nemocné posilním, vykŕmené a nemocné ochránim a budem ich pásť svedomito“ (Ez 34, 14 - 16). A tiež ďalej: „I postavím nad ne jedného pastiera, ktorý ich bude pásť: svojho sluhu, Dávida; on ich bude pásť, on im bude pastierom. Ja, Pán, im budem Bohom a môj sluha Dávid bude medzi nimi kniežaťom; ja, Pán, to hovorím“ (Ez 34, 23 - 24; porov. Iba počnúc Kristom má zmysel tradičná úvaha o tria munera, ktoré tvoria posvätný úrad kňazov. Nesmieme zabúdať, že na základe vlastných slov je Ježiš prítomný v tých, ktorých posiela: „Kto prijíma toho, koho ja pošlem, mňa prijíma. A kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal“ (Jn 13, 20; porov, aj Mt 10, 40; Lk 10, 16).

Ide teda o celú „misijnú reťaz“, ktorá má svoj pôvod v samotnom tajomstve trojjediného Boha, ktorý chce, aby všetci ľudia mali účasť na jeho živote. Trojičné, kristologické a ekleziologické zakorenenie kňazského úradu je základom misionárskej identity kňaza. Božia univerzálna spásna vôľa, jedinečnosť a nevyhnutnosť Kristovho sprostredkovania (porov. Tim 2, 4 - 7; 4, 10) neumožňujú stanoviť hranice cirkevného diela evanjelizácie a posväcovania. Celé dielo spásy má svoj pôvod v Otcovom pláne zjednotiť všetko v Kristovi (porov. Druhý vatikánsky koncil jasne hovorí o vykonávaní Kristových tria munera kňazmi ako spolupracovníkmi biskupského stavu: „Podľa stupňa svojej služby majú účasť na poslaní jediného Prostredníka Krista (porov. 1 Tim 2, 5) a všetkým ohlasujú Božie slovo. Svoje posvätné poslanie vykonávajú predovšetkým v eucharistickom kulte alebo zhromaždení (synaxis), kde konajú v osobe Krista a ohlasujú jeho tajomstvo, a tak spájajú prosby veriacich s obetou ich Hlavy; v obete svätej omše sprítomňujú a aplikujú až do Pánovho príchodu (porov. 1 Kor 11, 26) jedinú obetu Nového zákona, čiže obetu Krista, ktorý raz a navždy sám seba priniesol Otcovi ako obetu bez poškvrny (porov. Hebr 9, 11 - 28) […] V medziach svojej moci vykonávajú poslanie Krista - Hlavy a Pastiera, zhromažďujú Božiu rodinu ako v jednom duchu zmýšľajúcich bratov a skrze Krista ju v Duchu privádzajú k Bohu Otcovi, ktorému sa uprostred svojho stáda klaňajú v Duchu a pravde (porov. V sile sviatosti posvätného stavu, ktorá udeľuje nezmazateľný duchovný znak, sú kňazi vysvätení, teda vyňatí „zo sveta“ a zasvätení „živému Bohu“ ako „jeho vlastníctvo, aby tak vychádzajúc od neho mohli vykonávať svoju kňazskú službu pre svet“, hlásať evanjelium, byť pastiermi veriacich a sláviť bohoslužbu ako praví novozákonní kňazi (porov. Najvyšší veľkňaz Benedikt XVI. v príhovore adresovanom účastníkom plenárneho zasadania Kongregácie pre klérus potvrdil, že „misionársky rozmer kňaza sa rodí z jeho sviatostného pripodobnenia Kristovi Hlave: a preto nesie so sebou úprimné a totálne priľnutie k tomu, čo cirkevná tradícia nazvala formou apoštolského života. Táto spočíva v účasti na novom, duchovne chápanom živote, na tom novom štýle života, ktorý zaviedol Pán Ježiš a ktorý si osvojili apoštoli. Vkladaním rúk biskupa a konsekračnou modlitbou Cirkvi sa kandidáti stávajú novými ľuďmi, stávajú sa presbytermi. Dekrét o účinkovaní a živote kňazov Presbyterorum ordinis objasňuje túto pravdu, keď hovorí o kňazoch ako o služobníkoch Božieho slova, správcoch posväcovania sviatosťami, a zvlášť Eucharistiou, a vodcoch a učiteľoch Božieho ľudu. Misionárska identita kňaza, aj keď nie je priamo predmetom týchto textov, je v nich jasne prítomná. Výslovne sa zdôrazňuje povinnosť ohlasovať na základe Pánovho poverenia Božie evanjelium všetkým, s jasným odkazom na neveriacich a na potrebu povolania k viere a sviatostiam prostredníctvom ohlasovania evanjeliového posolstva. Aj posynodálna apoštolská exhortácia Pastores dabo vobis potvrdzuje, že kňaz, hoci je začlenený do partikulárnej cirkvi, mocou svojej vysviacky prijal duchovný dar, ktorý ho uschopňuje na univerzálne misie - až po samý kraj zeme - „každá kňazská služba má účasť na tom istom univerzálnom rozsahu toho poslania, ktoré Kristus zveril apoštolom“. Preto duchovný život kňaza musí charakterizovať misijný elán a dynamizmus; v línii Druhého vatikánskeho koncilu bolo stanovené, že kňazi majú tak formovať spoločenstvo, ktoré im bolo zverené, aby z neho vytvorili autenticky misijné spoločenstvo. Funkcia pastiera si vyžaduje prežívanie a odovzdávanie misionárskeho zápalu, lebo celá Cirkev je vo svojej podstate misionárska. Keď sa hovorí o misiách, treba mať nevyhnutne na pamäti, že ten, kto je na ne poslaný - v tomto prípade kňaz - má nevyhnutne vzťah tak s tým, kto ho posiela, ako aj s tými, ku ktorým je poslaný. Keď skúmame kňazov vzťah s Kristom, ktorý bol ako prvý poslaný od Otca, treba zdôrazniť skutočnosť, že podľa textov Nového zákona je Kristus tým, kto posiela a prostredníctvom daru Ducha Svätého vyliateho pri sviatostnej vysviacke ustanovuje služobníkov svojej Cirkvi; nemožno ich preto považovať len za zvolených alebo delegovaných spoločenstvom či kňazským ľudom. Poslanie pochádza od Krista; služobníci Cirkvi sú živými nástrojmi Krista, jediného Prostredníka. „V kňazovi sa overuje plná pravda jeho identity tým, že má pôvod v Kristovi, špecifickú účasť s Kristom a je pokračovaním samého Krista, jediného a najvyššieho kňaza novej a večnej zmluvy. Misionársky rozmer kňazského života sa jasne vynorí, ak prijmeme za východisko kristologický vzťah: Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych za všetkých ľudí, ktorých chce zhromaždiť v jednom stáde; musel zomrieť, aby zhromaždil vedno rozptýlené Božie deti (porov. Jn 11, 52). Ako všetci zomierajú v Adamovi, tak sa všetci v Kristovi vracajú do života (porov. Kor 15, 20 - 22); v ňom Boh zmieruje svet so sebou (porov. 2 Kor 5, 19) a prikazuje apoštolom hlásať evanjelium všetkým národom. Celý Nový zákon je preniknutý myšlienkou univerzálnosti Kristovho spásneho konania a jeho jedinečným prostredníctvom. Pokiaľ ide o ľudí, ktorým má Cirkev ohlasovať evanjelium a ku ktorým je kňaz v tejto súvislosti poslaný, treba zdôrazniť, že Druhý vatikánsky koncil opakovane hovorí o jednote ľudskej rodiny, založenej na tom, že všetci boli stvorení na Boží obraz a podobu a majú spoločný osud v Kristovi: „Veď všetky národy tvoria jedno spoločenstvo a majú jeden pôvod, lebo Boh stanovil, aby celé ľudstvo obývalo povrch zeme, a majú aj jeden konečný cieľ - Boha, ktorého prozreteľnosť, svedectvo dobroty a plán spásy sa rozprestierajú na všetkých“18. Táto jednota má dosiahnuť svoj vrchol vo všeobecnom zjednotení v Kristovi (porov. Ef 1, 10). Na konečné zjednotenie všetkého v Kristovi, ktoré predstavuje spásu ľudí, sa zameriava celá pastoračná činnosť Cirkvi. Keďže všetci ľudia sú povolaní k zjednoteniu v Kristovi, nikto nemôže byť vylúčený zo starostlivosti kňaza, ktorý je mu pripodo…

Ján Pavol II. a Fatima: Duchovný Kompas

Pre svätého Jána Pavla II. nebola Fatima iba portugalskou svätyňou. Bola preňho živým posolstvom a duchovným kompasom. 13. mája, v deň výročia fatimských zjavení z roku 1917, sa navždy zapísal do duchovnej mapy jeho života, keď na Námestí sv. Petra zazneli výstrely pri pokuse o atentát. Počas rekonvalescencie si vyžiadal všetky dokumenty týkajúce sa fatimských zjavení. Práve v tichu nemocničnej izby v ňom dozrelo hlboké presvedčenie, že Fatima je odpoveďou na duchovné hrozby modernej doby. Ján Pavol II. navštívil Fatimu trikrát - v rokoch 1982, 1991 a 2000 - vždy 13. mája. Počas prvej návštevy, rok po atentáte, priniesol ako dar guľku, ktorá ho takmer pripravila o život. Umiestnil ju do koruny sochy Panny Márie ako znak vďačnosti. Počas tejto púte zasvätil svet a Rusko Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Presne na výročie atentátu, 13. mája 1982, došlo k ďalšiemu útoku - tentoraz priamo vo Fatime. Pápeža chcel napadnúť nožom Španiel Juan Fernandez Krohn, člen schizmatickej Spoločnosti Pia X. Počas druhej púte v roku 1991 už svet čelil novým výzvam. Pád komunizmu potvrdil slová fatimského posolstva o víťazstve Máriinho Srdca. Počas Jubilejného roku 2000 vyhlásil za blahoslavené fatimské deti Františka a Jacintu. Ján Pavol II. jasne ukázal, že Fatima nie je minulosťou. Je to trvalá výzva k modlitbe, obráteniu a dôvere v Boha. Atentát prežil práve v deň výročia zjavení - a celý svoj život odvtedy chápal ako odpoveď na Máriino volanie.

Prečítajte si tiež: Žofín a Kinského záhrada spomínajú

Ján Pavol II. a Mládež: Medzinárodná Mozaika Pohľadov

Priblížiť verejnosti osobnosť zosnulého pápeža Jána Pavla II. a jeho vzťah mládeži bolo poslaním dvojdňovej medzinárodnej konferencie s názvom Ján Pavol II. a mládež, ktorá slávnostne vyvrcholila na Katolíckej univerzite (KU) v Ružomberku. Pozvaní hostia zo Slovenska, Poľska a Maďarska sa vo svojich príspevkoch zamerali na život a dielo Jána Pavla II. a pripomenuli prvé výročie od jeho smrti.

Spomienka a Vzývanie o Príhovor

Chceme spomínať na tohto veľkého pápeža, ďakovať mu a prosiť ho ako služobníka Božieho o príhovor. Ján Pavol II. mal podľa prorektora pre vzdelávanie a výchovu KU v Ružomberku, prof. Ľubomíra Stančeka, mladých zvlášť v srdci. Rektor KU, prof. Boris Banáry načrtol, že aj rok po jeho úmrtí môžeme badať spojenie sŕdc mladých so svätým otcom. Kázal mladým ľuďom o tom, že skutočné šťastie nemôžu dosiahnuť bez námahy, obetí a odriekania. Pričom pripomínal, že priemernosť nie je to, čo potrebuje 21. storočie. Banskobystrický biskup, Mons. Rudolf Baláž, sa vrátil k spomienke osobného stretnutia a zdôraznil, že Ján Pavol II. bol človek, ktorý myslel na to, aby sa táto mládež nezamotala v dnešnom svete. Ružomberský primátor Juraj Čech povedal, že nepozná v dejinách výraznejšiu osobnosť, než Jána Pavla II., ktorý podľa neho všetkým ukázal obrovskú humanitu a statočnosť. Bol najskôr ľudská autorita, až potom pápež.

Ján Pavol II. ako Veľký Dar pre Cirkev a Svet

Eurokomisár pre vzdelanie a kultúru, Ján Figeľ, spomenul, že je ťažké rozprávať o velikánovi, ktorý prekračuje rozmery. Bol pre cirkev a svet veľkým darom a zmenil aj cirkev, aj svet. Osobnosť Jána Pavla II. reflektoval Ján Figeľ v troch rámcoch. V prvom sa zameral na osobnosť Jána Pavla II. v tom väčšom rozmere - Ján Pavol II. Veľký. Súčasťou jeho života bola obeta a utrpenie. Prijal kríž, a tým dopísal svoju pätnástu encykliku svedectva a viery. Ako politik hľadal pravdu a odpovede a bolo dobré a je dobré mať vždy na porúdzi autoritu, o ktorú sa dá oprieť pri veľkých historických témach. Svätý otec Ján Pavol II. sa zaslúžil o znovuzjednotenie Európy a o rozširovanie kontaktov medzi mladými ľuďmi. Najkomplexnejšou odpoveďou k myšlienkam európskej integrácie je podľa Figeľa exhortácia Cirkev v Európe. Ján Pavol II. sa od začiatku svojho pontifikátu usiloval vytvoriť jednotnú Európu, vybudovať Európu na pevných kresťanských základoch a hodnotách. Tretím rámcom bol vzťah Jána Pavla II. k mládeži, ktorú si svätý otec zamiloval a venoval im konkrétnu pozornosť, osobitnú aktivitu cez Svetové dni mládeže. Takéto dedičstvo je najlepším vyjadrením jeho vitality.

Pápež Gest a Slov

Prof. Tadeusz Zasępa z Poľskej republiky priblížil postavu Jána Pavla II. ako pápeža giest a slov. Jeho gestá boli gestami svätosti a nielen Slovensku, ale celej Európe a svetu cez ne ukazoval smer, ktorým kráčať. Pápež ukázal svetu, že ekumenizmus je integrálna časť cirkvi. Profesor Zasępa zároveň cez analýzu prvého roku pontifikátu Jána Pavla II. v jeho textoch objasnil jazyka svätého otca. Vo všetkých textoch sa stretáva slovo - prosiť. Keď pápež k niečomu vyzýval, tak pre výzvou používal vždy lahodné slová a spojenia s matkou, Pannou Máriou. Človeka je potrebné merať podľa srdca - podľa miery jeho svedomia, ktoré má byť otvorené pre Boha. Ján Pavol II. miloval Boha i človeka.

Ján Pavol II. na Prelome Tisícročí

Dekan FF KU v Ružomberku, doc. Imrich Vaško, sa zaoberal témou Ján Pavol II. na prelome tisícročí. Vzťah k umeniu a kultúre dekan Vaško odhalil cez osobné podnety z Listu umelcov a Rímskeho triptychu. Viera a veda sú dve krídla. Našou dnešnou úlohou je zmieriť tieto krídla. Odborný asistent TF KU z Košíc, ThDr. Martin Uháľ sa zameral na myšlienku jeho odkazu. Pápež vydal list (apoštolskú posynodálnu exhortáciu Reconciliatio et Paenitentia), v ktorom hovorí, že mládež je nositeľkou cirkvi. ThDr. Terézia Žigová uviedla, že viera katolíckej cirkvi vychádza z tzv. pokladu viery - depositum fidel, ktorý tvoria Písmo sväté a Tradícia.

Prečítajte si tiež: Vzor závetu z Anglicka

Odkaz Jána Pavla II. a Blízkos k Mladým

Študenti KU v Ružomberku stvárnili odkaz Jána Pavla II. a jeho blízkosť k mladým vo svojom programe, zloženom z hudby, slov, tanca, spevov a myšlienok svätého otca. Program prvého dňa medzinárodnej konferencie Ján Pavol II. a mládež vyvrcholil svätou omšou v Kostole sv. Rodiny Rybárpole, ktorej celebrantom bol banskobystrický pomocný biskup, Mons. Tomáš Galis, ktorý spomenul návštevu Svetových dní mládeže v Toronte. Svätý otec nás tam povzbudzoval, že cesta za Ježišom musí byť v znamení kríža. Nosme v sebe radosť z kríža - radosť z Krista. Poznávajme ho v Písme svätom a v Eucharistii.

Pohľad na Jána Pavla II. z Maďarska

Ostrihomský biskup, Mons. Kiss Rigo, uviedol, že pri zvolení pápeža si bol istý, že nám zo stredoeurópskych a východoeurópskych krajín pomôže na našej ceste. Okrem iného aj uviedol, že sa mu páčila túžba Jána Pavla II. byť pri mladých. Mal charizmu, volali ho usmievajúci sa pápež. Pripomenul aj spomienky zo stretnutia svätého otca s mladými počas Svetových dní mládeže. Mons. Kiss Rigo, rektor teologického inštitútu v Ostrihome, s ktorou spolupracuje FF KU v Ružomberku, priblížil vzťah pápeža k mladým aj cez postavu Matky Terezy. Obaja mali v sebe silu a tajomstvo pritiahnuť ich k sebe. Základom bol podobne ako u Ježiša ich rešpekt voči osobnosti mladého človeka.

Ján Pavol II. a Veda

Zakladateľ KU v Ružomberku a jej prvý rektor, emeritný profesor Jozef Ďurček, poukázal na situáciu medzi mládežou po II. svetovej vojne a priblížil kroky svätého otca k rozvoju filozofie a k dialógu s prírodnými vedami. Výsledkom polstoročného úsilia o harmonické vzťahy vedy a viery sú zhrnuté v encyklike Fides et Ratio. Riaditeľ historického ústavu KU, doc. Peter Zubko spomenul, že Ján Pavol II. nám Slovákom pripomenul, že sme prví v tomto priestore. Mladosť cirkvi je mladosťou národa, návrat k prameňu. Pápež pripomínal mladý, i tým, čo chceli zostať mladými, aby nezabudli odkiaľ prišli. Kto stratí pamäť, stratí identitu.

#

Prečítajte si tiež: Poézia a Nočný Testament Antikvariát

tags: #testament #jána #pavla #ii #analýza