Psychologické názory na duševné zdravie Donalda Trumpa: Etika, diagnózy a kontroverzie

Úvaha o duševnom zdraví verejných činiteľov, akým je Donald Trump, vyvoláva dôležité otázky týkajúce sa etiky, profesionality a hraníc psychologickej diagnostiky. Článok sa zaoberá rôznymi názormi psychológov na túto tému, pričom zohľadňuje argumenty pre a proti verejným diagnózam a skúma možné psychologické profily bývalého prezidenta USA.

Kontroverzie okolo duševného zdravia Donalda Trumpa

Počas prezidentovania Donalda Trumpa sa objavili rozsiahle diskusie o jeho duševnom zdraví. Niektorí odborníci v oblasti psychológie a psychiatrie vyjadrili vážne obavy týkajúce sa jeho spôsobilosti vykonávať prezidentský úrad.

Gartner tvrdí, že Trump trpí vážnou psychickou poruchou, ktorá ho robí neschopným prijímať rozhodnutia a plnohodnotne si plniť povinnosti prezidenta USA. Po spustení petície sa dostalo na verejnosť to, o čom sa dovtedy len šepkalo.

Etické dilemy a Goldwaterovo pravidlo

Je etické a vhodné, ak sa odborníci v oblasti psychického zdravia púšťajú do takýchto verejných diagnóz? Napriek všetkým príznakom, je neetické a zakotvené v tzv. Goldwater Rule, aby psychológ, či psychiater určil diagnózu niekomu, koho osobne nevyšetril. Pravidlo bolo zavedené Americkou psychiatrickou asociáciou v roku 1973 a platí dodnes.

Gartner si však myslí, že komunita psychiatrov a psychológov má povinnosť chrániť verejnosť a Trump, napriek tomu, že od inaugurácie ubehol len krátky čas, predstavuje nebezpečenstvo. Navyše tvrdí, že Goldwater Rule by malo byť zrušené, keďže bolo uvedené do platnosti ešte predtým, než bol vytvorený manuál DSM V a na určenie diagnóz Donalda Trumpa sa s ním nepotrebuje rozprávať osobne. Jeho skutky sú dostatočným dôkazom.

Prečítajte si tiež: Donald a Melania: Pravda o ich vzťahu

Názory psychológov a psychiatrov

Gartnerova diagnóza

Gartner, ktorý pôsobí v New Yorku a vydal autobiografiu Billa Clintona, tvrdí, že Trump spĺňa kritériá z DSM V (Diagnostický a štatistický manuál mentálnych porúch, piate vydanie) minimálne pre diagnostikovanie troch psychických porúch, a to: narcistická porucha osobnosti, antisociálna porucha osobnosti a paranoidná porucha osobnosti.

To, čo umožňuje určiť Donaldovi Trumpovi diagnózy je fakt, že manuál DSM V, ktorý sa aktuálne využíva, je konštruovaný tak, že patológia je reálne pozorovateľná. Popisuje pozorovateľné správanie, ale nie motívy správania. Napríklad, to, keď Trump tvrdil, že o ISIS vie viac, než vojenskí generáli, poukazuje na známky grandiozity (preceňovania vlastných schopností a vedomostí), čo je jedným z príznakov narcistickej poruchy osobnosti. Čo však robí z Trumpa ešte nebezpečnejšieho človeka, je jeho antisociálna povaha, ktorá je v DSM V charakterizovaná príznakmi ako impulzivita, zákernosť a nečestnosť (napríklad, keď využil svoj anonym John Barron v nahrávke, pomocou ktorej podporoval aktivity prezidenta Trumpa, teda podvodom svoje vlastné), nedodržiavanie zákonov a noriem (odmietal ukázať svoje daňové priznanie).

Berglasova kritika Gartnera

Ďalší psychológ, Steven Berglas, mu oponuje, že pravidlo Goldwater Rule je viac než opodstatnené. Navyše Gartnera obvinil, že jeho petícia je hrubým zneužitím DSM V. Podľa Berglasa nie je možné presne určiť, či prezentované správanie osoby je autentické, alebo je to nacvičená choreografia. Pýta sa, ako vieme, že Trump nevyvoláva chaos zámerne, aby to neskôr mohol využiť vo svoj prospech.

Berglas sa vyhlasuje za špecialistu na narcistické správanie a údajne mnoho dobrých vodcov má narcistické črty. Tvrdí, že diagnóza nie je niečo, čo by sa malo „hádzať“ v hneve. Gartnerovu petíciu nazval „temper tantrum“,teda výbuch hnevu a tvrdí, že držať teroristov za hranicami nesprávnym spôsobom ešte nie je dôvodom nazývať niekoho psychicky chorým. A to, že Trump vysmial a zosmiešnil reportéra je síce úbohé, neznamená to však, že by bol schopný stlačiť gombík na odpálenie nukleárnej rakety.

Francesov politický pohľad

S tretím názorom prišiel psychiater Allen Frances, ktorý tvrdí, že snažiť sa určiť Donaldovi Trumpovi diagnózu je síce dobre mienená ale zle mierená snaha. Podľa neho je totiž Trump zlý a nekompetentný, nie šialený. Je hrozbou pre demokraciu a snaha určiť, či sa hodí na svoj post by mala byť formulovaná viac politicky ako psychologicky.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Frances hovorí, že je prítomná istá chorobnosť, tá je však v spoločnosti ako v celku. Ignorujeme problémy ako preľudnenie, klimatické podmienky a neprávosť. A liekom na všetky tieto problémy je voliť si verejných zástupcov, ktorí sú dôveryhodní, kompetentní a dokážu čeliť reálnym hrozbám.

Šťastie a psychológia: Hľadanie pozitívneho prístupu

V kontraste s negatívnymi diagnózami a diskusiami o duševnom zdraví politikov sa objavuje aj pozitívna psychológia, ktorá sa zameriava na hľadanie šťastia a spokojnosti v živote. Vytvoril pojem happytarián. Je to človek, ktorý vedome robí veci tak, aby mu prinášali šťastie. „Všetky dávne náboženstvá a filozofie vedeli, že šťastie je to, čo robíš a aký si, a nie to, čo máš,“ hovorí Bednařík. Vedeli ste, že na šťastie máme genetickú predispozíciu? Že dnešná veda skúma, ktoré veci nás spravia šťastnými? Možno vás prekvapí, že peniaze medzi ne nepatria. A že vlastne každý môže byť šťastný - aj ten, ktorému genetika až toľko nenadelila.

Pozitívna psychológia a hľadanie šťastia

Psychológia sa naozaj seriózne zaoberá niečím takým ako je šťastie? Okolo roku 2000 vznikla tzv. pozitívna psychológia. Jej zakladateľ Martin Seligman, vtedajší prezident Americkej asociácie psychológov, v podstate zaviedol nový trend - nevenujme sa v psychológii len tomu, čo ľudí trápi, ale aj tomu, čo ľudí robí šťastnými a poďme to skúmať. Výsledkom je, že dnes vďaka výskumom do veľkej miery vieme, čo robí ľudí šťastnými.

Ľudia obvykle hovoria, že každý človek je iný a každého robí šťastným niečo iné. Nie je to úplne tak. Šťastnými nás robí približne 20 - 30 vecí. Dnes už napríklad všetci prijímajú to, že tí, čo sa hýbu, sú nielen zdravší, ale aj sa dobre cítia. Prečo to tak je? Zistilo sa, že pohyb spúšťa niektoré hormóny, ktoré ovplyvňujú tvorbu neurónov v mozgu, a aj našu náladu. Tie hormóny zvyšujú naše prežívanie šťastia nielen keď sa hýbeme, ale aj potom, keď sme sa dohýbali a užívame si relax, ktorý príde po fyzickej námahe. Dosah je aj dlhodobejší - ľudia, čo sa hýbu, sú šťastnejší aj preto, že vedia, že pre seba niečo užitočné robia. Čiže jednou z vecí je pohyb.

Šťastnými nás nespraví nové tričko, kabelka, smartfón, auto… Šťastie nie je v hmotných veciach. Všetky dávne náboženstvá a filozofie vedeli, že šťastie je to, čo robíš a aký si, a nie to, čo máš. Takže mnohí z nás kvôli konzumnému životnému štýlu žijeme v mylnej predstave o tom, čo nás môže robiť šťastnými.

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

Vplyv pandémie a izolácie na duševné zdravie

Pandémia COVID-19 a s ňou spojené opatrenia, ako sú izolácia a karanténa, mali významný vplyv na duševné zdravie ľudí. Zavedenie denného režimu, fyzický pohyb či využívanie komunikačných technológií. To sú len niektoré z odporúčaní, ktoré môžu ľuďom v záťažovej situácii súvisiacej s pandémiou pomôcť.

Podľa Klimovej je aktuálna situácia záťažová pre každého človeka a do rizikovej skupiny tak radí všetkých, ktorým aj v bežnom živote chýbajú sociálne kontakty. Cviková podotkla, že situácia môže mať výrazný vplyv aj na extrovertné typy ľudí.

Izolácia a jej psychologické dôsledky

Ak sa izolácia dotýka ľudí v karanténe, riadi sa určenými opatreniami, ktoré je potrebné dodržiavať, poznamenala Klimová. Rozdiel je podľa nej aj v tom, či je už človek chorý alebo či je „v preventívnej izolácii“. „Chorý človek izoláciu zvyčajne ľahšie akceptuje, dodrží pravidlá, môže pociťovať strach o ostatných v domácnosti, aby sa nenakazili. Ľudia, ktorí sú v preventívnej izolácii, reagujú rôzne,“ priblížila. Vysvetlila, že u takýchto ľudí môžu nastať pocity nepohody, strachu či úzkosti, ktoré si potrebujú ventilovať. Vplyv izolácie prirovnala Klimová ku stavu v nezamestnanosti. Práve dlhodobejší výpadok z bežného režimu má totiž dopady aj na psychiku.

Pokiaľ nie je človek chorý, je podľa nej vhodné, aby dodržiaval pokiaľ možno bežný denný režim aj v izolácii. Vytvoriť si denný harmonogram odporúča aj Cviková. Obe sa zhodujú, že človek by sa mal denne venovať aj nejakej fyzickej aktivite.

Vplyv na rodiny a vzťahy

„Nastáva čas, kedy sme viac v obmedzenom priestore so svojou rodinou, v prípade karantény bez možnosti odchodu z prostredia. Pre rodiny s deťmi je situácia snáď ešte náročnejšia,“ poznamenala prezidentka SKP. Dodala, že prežívanie je individuálne a v krátkom časovom horizonte zvládnuteľné. Rozdiel vidí v tom, či je človek v izolácii sám alebo je, naopak, doma celá rodina a prichádza presýtenie kontaktami, či takzvaná. „ponorka“, a tak pocit samoty niektorým ľuďom chýba. Vzťahy môžu byť teraz podľa Klimovej vyhrotenejšie alebo sa, naopak, viac stmelia. Svoju úlohu zohrávajú aj strach alebo úzkosť, ktoré prichádzajú často neočakávane v dôsledku vývoja situácie. Môžu sa objaviť stresové reakcie od agresivity, hnevu, cez zmĺknutie a neochotu komunikovať s ostatnými, pocity úzkosti, beznádeje. Poukazuje však na to, že iných ľudí môže táto situácia povzbudiť ku aktivite a objaví sa viac spolupatričnosť, snaha pomôcť ostatným, spájanie sa prostredníctvom sociálnych sietí.

Komunikácia a podpora

Cviková poznamenáva, že aj keď priamy medziľudský kontakt súčasná situácia neumožňuje, v dennom harmonograme by mal byť vyčlenený priestor na komunikáciu s druhými. Dodáva, že významnú úlohu môžu zohrať sociálne siete a možnosť sprostredkovať názory aj pocity prostredníctvom nich. Klimová tiež vyzdvihuje úlohu komunikačných technológií, ktoré umožňujú zostať v kontakte. „Veľa ľudí prežíva úzkosť a tých niekoľko ojedinelých liniek dôvery alebo on-line poradní nestačí. Počet volaní na tieto linky extrémne narastá a súvisí s prežívaním situácie počas pandémie. Preto pomôžme odborníkom formou prevencie, ktorú môžeme z ľudskej úrovne urobiť.

Sezónna afektívna porucha (SAD)

S krátkymi zimnými dňami a sychravým počasím sa spája smutnejšia nálada a menšia výkonnosť. O tom, že v niektorých prípadoch už ide o psychickú poruchu, ktorú treba liečiť, hovorí v rozhovore klinický psychológ Adam Suchý. Sezónna afektívna porucha sa väčšinou prejavuje práve v zimnom období. V bežnej, miernejšej podobe sú to stavy, ktoré do veľkej miery pozná mnoho ľudí. S príchodom jesene, keď sa dni začínajú skracovať, vonku je šedo, spavo, sme menej aktívni, skleslejší, smutnejší. Hovoríme o akejsi menšej chuti do života.

Diagnostika a liečba SAD

Sezónna afektívna porucha (SAD, z anglického seasonal affective disorder ­- pozn. red.) nie je v manuáloch vedená ako samostatná diagnóza. Pomyselnou hranicou je teda moment, keď pokles nálady začne človeka obmedzovať vo vykonávaní rutinných aktivít. V klinickej praxi skúmame SAD v rámci vyšetrení na prítomnosť depresie, pretože príznaky sú rovnaké. Ja nepoužívam žiadny konkrétny test alebo dotazník. Závažnosť situácie posudzujeme na základe rozhovorov. Intenzita sa u jednotlivých ľudí líši. Pacienti reagujú na konkrétne zmeny v počasí, nie na určitý dátum. Tie môžu nastať jeden rok v novembri, iný už v októbri. Vo všeobecnosti však hovoríme o období od neskoršej jesene do príchodu jari. Sú aj ľudia, pre ktorých je, naopak, problematické leto.

Zhoršenie nálady má pôvod v zmene hladiny hormónov. Tá sa väčšinou upravuje pomocou liekov. V prípade, že ide o miernu formu zmien, ako je zvýšená únava, znížená vôľa niečo robiť, pokles nálady, stačí nepodliehať panike. Človek si vystačí so všeobecne známymi vecami - zdravá strava, pohyb, pobyt na čerstvom vzduchu. Ak už hovoríme o chorobe, tak pacienti konzultujú stav so psychiatrom a zvyčajne začnú farmakologickú liečbu. Niekde medzi týmito prípadmi stojí liečba svetlom. Pri ľahších stavoch sa používa ako náhrada liekov.

Liečba svetlom

Na začiatok treba podotknúť, že nestačí bežná stolová lampa. Je dôležité, aby spĺňala konkrétne parametre zdravotníckeho výrobku. Jeden z najzásadnejších je intenzita osvetlenia 10 000 luxov, napodobňujúca slnečné svetlo. Lampa musí mať dostatočnú svietivosť, aby znižovala hladinu melatonínu. Liečbu je najlepšie praktizovať ráno, keď je znižovanie najefektívnejšie. Pacient sa nechá dvadsať až tridsať minút osvecovať. Vzdialenosť medzi ním a lampou by mala byť rovnaká ako dĺžka napnutej paže. Svetlo musí dopadať na sietnicu oka. To znamená, že nie je dobré chrániť sa slnečnými okuliarmi.

Melatonín nazývame aj spánkovým hormónom. Jeho hladina závisí od striedania svetla s tmou. Organizmus ho vyprodukuje najviac v tme, počas noci. S ranným rozvidnievaním sa jeho produkcia prirodzene znižuje, v dôsledku čoho nie je organizmus taký unavený a skleslý. Aj preto sa odporúča nespať so zastretými oknami a prebúdzať sa pri prirodzenom dennom svetle.

Pomoc blízkym

Pre blízkych človeka so sezónnou poruchou je náročné prijať vlastnú bezmocnosť. Väčšinou však jediné, čo môžete, je byť oporou - aby ten človek vedel, že tu ste a rozumiete, že nič nepredstiera. Treba mu dať najavo, že rozumiete, že nejde o nedostatok vôle či sily. Viac ako blízkosť a porozumenie sa väčšinou ponúknuť nedá. Je to príklad toho, že niekedy je menej viac. Nie vždy sa pomoc rovná niečo robiť. Naopak, je fajn ubrať na presvedčovaní a podobne.

Vyčerpanie a dôležitosť oddychu

Voľnočasové aktivity by nám mali robiť radosť a nemali by byť ďalším nepríjemným tlakom na výkon. Hoci je oddych vlastný celej živočíšnej ríši, ľudia ho neraz odsúvajú na okraj. Končí sa to vyčerpaním, únavou, problémami s pozornosťou, v horších prípadoch až vyhorením či depresiou.

„Keď si chceme stále niečo dokazovať a myslíme si, že sme hodnotní iba vtedy, keď podávame výkon, môžeme pri potrebe oddychu pociťovať zlyhanie. Nie je to však dobré životné presvedčenie,“ vysvetľuje v rozhovore psychologička Barbora KOČNEROVÁ.

Rozdiel medzi vyčerpaním a vyhorením

Vyčerpanie môžeme pomenovať ako extrémnu únavu a má v porovnaní s burn-out syndrómom užší vzťah k fyzickej záťaži. Zmiernenie prichádza často vďaka spomaleniu, oddychu. Pri vyhorení to už nestačí.

Fyzická únava a emocionálna vyčerpanosť môžu byť jednými zo symptómov syndrómu vyhorenia. Zároveň však platí, že vyčerpanie môže mať podobné príznaky ako depresia, napríklad spomínané problémy so sústredením, pesimizmus, negativita, únava.

Pri depresii sa objavujú aj samovražedné myšlienky, nemáme záujem o život, strácame schopnosť tešiť sa či vidieť zmyslel života. Vyhorenie a depresia majú k sebe veľmi blízko a je medzi nimi tenká hranica. Ak sa už viac ako dva týždne oddýchnutí necítime dobre a máme spomínané problémy, je namieste vyhľadať odbornú pomoc.

Ako nájsť reálny oddych

Najohrozenejší sú však výkonovo orientovaní ľudia. Tí aj počas „oddychu“ vyhľadávajú výkon, napríklad výkonové športy. Ako jediný oddych si často zvolia aktivitu, ako je aktívny beh či iný šport. Pasívny oddych môže byť pre nich signálom, že sú neefektívni, leniví, sprevádza ich pocity viny z nečinnosti. Mnohí ľudia však potrebujú práve aktívny oddych.

Mali by sme premýšľať, čo nám robí radosť a či nám aktivita prináša to, čo chceme a potrebujeme. Oddýchli sme si pri nej? Mali by sme spomaliť, zamyslieť sa nad svojimi emóciami. A položiť si otázku, kedy oddychujem, keď podávam výkon v práci aj vo voľnom čase. Oddychujem vôbec niekedy? Je to oddych?

Počúvanie vlastného tela

Je veľmi dôležité byť voči sebe otvorený a chápavý. Začať sa počúvať, lebo naše telo je múdre a dáva nám najavo, keď už nevládze. Veľkú úlohu zohráva aj sebapoznanie a sebaláska. Ak človek dlhodobo vníma, že má migrénu alebo žalúdočné problémy, čo predtým nemával, treba rozmýšľať, čo mu tým telo chce dať najavo. Mali by sme si nájsť chvíľku na oddych tak, že vypneme notebook, nepustíme si seriál, dokument, podcast, dokonca ani nebudeme čítať knihu.

Je skvelé, keď ľudia majú takéto aktivity, ale náš mozog stále načerpáva nové informácie a potom sa k oddychu ani nedostane. Niekedy treba dať priestor pokoju, tichu. Striedanie aktivít je určite dobré. Ak robím niečo hlavou, mala by som oddychovať iným spôsobom. Každý vyžaduje inú formu oddychu. Je dôležité hľadať a skúšať aj nové veci, byť stále otvorený tomu, že aj keď mi možno niečo v minulosti robilo radosť alebo mi to pomáhalo oddýchnuť si, v inej fáze života mi môže pomôcť niečo iné. Je dôležité hľadať v sebe.

Meditácia a mindfulness

Ide hlavne o to, aby sme myšlienky smerovali inam než na naše problémy - viac k sebe. Príkladom môže byť mindfullnes, teda sprítomňovanie, ktoré spočíva v tom, že si uvedomíme, že žijeme teraz, v tejto chvíli. Vnímame to, čo sa deje okolo nás. Zameriavame sa na naše zmysly a prežívanie, na to, čo počujeme, cítime, a to nás svojím spôsobom upokojuje. Myslenie na minulosť alebo na budcúcnosť v nás totiž často vyvoláva úzkosť. Očakávame, že sa stane niečo zlé a väčšinou sa zacyklíme v negativite.

Na začiatok je však najjednoduchšia meditácia taká, že si nájdete pokojné miesto, kde si môžete sadnúť či ľahnúť, buď zatvoríte oči, alebo ich necháte otvorené - podľa toho, ako vám to je príjemné - a len pomaly a zhlboka dýchate. Nie rýchlo, aby ste si nevyvolali ešte väčšiu úzkosť alebo aby ste nehyperventilovali. Práve sústredenie sa na svoj dych zabraňuje tomu, aby sa v našej mysli rozvíjali negatívne myšlienky.

Duševné choroby na Slovensku

Na Slovensku podľa epidemiologického odhadu trpí duševným ochorením cez 850-tisíc ľudí. Z nich sa lieči nejakých 201-tisíc, čo je približne 27 percent. Asi 90 percent samovrážd spáchajú ľudia, ktorí sú duševne chorí a najčastejšie sú to ľudia, ktorí trpia ťažkou depresiou, čo je až 60 percent z nich. Zvyšných zhruba 10 percent samovrážd páchajú ľudia, ktorí majú iné duševné poruchy, napr. bipolárnu poruchu, schizofréniu alebo poruchy osobnosti. depresie spolu s úzkostnými poruchami a závislosťami sú podľa Zdravotníckej ročenky z roku 2018 najrozšírenejšími psychickými ochoreniami na Slovensku.

Príčiny a faktory

Prvým dôležitým faktorom je dedičnosť. Výskum Dr. Leonarda Hestona z roku 1967 na Univerzite v Oregone zistil, že ak má dieťa matku, ktorá trpela schizofréniou, tak bola 10-percentná pravdepodobnosť, že ňou bude trpieť aj dieťa. Bolo pritom jedno, či vyrastá s matkou schizofreničkou, alebo v náhradnej rodine. Čiže ukázalo sa, že dedičnosť tu hrá veľmi významnú rolu. Samozrejme, že sú choroby, u ktorých hrá dedičnosť viac a u ktorých menej významnú rolu. Bipolárna porucha, čo je vlastne kolísanie nálad od veľmi veselej po veľmi smutnú, je čo sa týka dedičnosti najvýraznejšia.

Stigmatizácia a nedostatočná pozornosť

Jedným z faktorov je stigmatizácia alebo obava z duševnej choroby či z osoby, ktorá má duševnú chorobu. Táto obava je nezmyselná, lebo títo ľudia nie sú o nič nebezpečnejší ako ostatná populácia. My odborníci takisto nedostatočne skúmame tieto veci, nedostatočne apelujeme. Sme preťažení, sedíme s pacientami a málo informujeme verejnosť, politikov a tým pádom sa vlastne táto téma nestáva centrálnou.

tags: #trump #je #mentalne #chory #názory #psychológov