Ujma Prejavov Osobnej Povahy: Definícia a Práva Pozostalých

Smrť blízkej osoby je hlboko traumatizujúca udalosť, ktorá zasahuje do najintímnejších aspektov života pozostalých. Tento článok sa zameriava na definíciu ujmy prejavov osobnej povahy v kontexte slovenského práva, s dôrazom na práva pozostalých v prípadoch smrti blízkej osoby, a to najmä pri dopravných nehodách alebo v dôsledku nesprávne vykonaného zdravotníckeho úkonu. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o tom, čo je možné požadovať v prípade smrti blízkej osoby, aké nároky majú pozostalé osoby a ako sa určuje výška náhrady.

Právo na ochranu osobnosti a jeho zložky

Ochrana osobnosti je zakotvená v zákone č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, konkrétne v ustanoveniach § 11 a nasledujúce. Okrem Občianskeho zákonníka poskytuje ochranu osobnosti aj Ústava Slovenskej republiky a medzinárodné dokumenty. Právo na ochranu osobnosti prislúcha každej fyzickej osobe bez rozdielu. Toto právo je nescudziteľné a neodňateľné.

Základné hodnoty osobnosti

Občiansky zákonník uvádza ako základné hodnoty osobnosti život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. Tieto hodnoty sú chránené pred neoprávnenými zásahmi.

Neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

Zákon nedefinuje pojem neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnostné práva fyzickej osoby. Neoprávneným, resp. protiprávnym zásahom môže byť ako konanie, tak aj nekonanie iného subjektu, ktoré je v rozpore s platným právom na území daného štátu a v danom čase. O protiprávny zásah nepôjde vtedy, ak iná fyzická osoba plní svoju povinnosť alebo využíva svoje právo.

Právo na súkromný a rodinný život ako súčasť osobnostných práv

Súčasťou osobnostných práv je aj právo na súkromný a rodinný život, ktoré zahŕňa taktiež právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s blízkymi osobami. Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) vo svojich rozhodnutiach zdôraznil, že rešpektovanie súkromného života musí do určitej miery zahŕňať aj právo na vytváranie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami. Súčasťou súkromného života je život rodinný, do ktorého patria aj sociálne a morálne vzťahy medzi blízkymi.

Prečítajte si tiež: Nárok na kompenzáciu

Rozsudky ESĽP

ESĽP uviedol, že nepokladá za možné ani za nutné pokúsiť sa o vyčerpávajúcu definíciu pojmu súkromný život. Bolo by príliš reštriktívne limitovať tento pojem na „vnútorný kruh“, v ktorom môže jedinec žiť svoj vlastný osobný život podľa svojich predstáv. Podľa ESĽP rodinný život v zmysle článku 8 Dohovoru obsahuje prinajmenšom zväzky medzi blízkymi príbuznými, ktorí v ňom môžu hrať pozoruhodnú úlohu, napríklad medzi starými rodičmi a vnúčatami.

Narušenie vzťahov ako zásah do práva na súkromný a rodinný život

Keďže právo na súkromie zahŕňa aj právo vytvoriť si a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami (najmä v citovej oblasti, čím fyzická osoba rozvíja a napĺňa vlastnú osobnosť), protiprávne narušenie týchto vzťahov zo strany inej osoby predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život.

Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch

V prípade smrti blízkej osoby možno za určitých okolností vyvodiť zodpovednosť za zásah do osobnostných práv pozostalých a priznať im náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Blízke osoby majú možnosť domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči osobe zodpovednej za smrť prostredníctvom žaloby o ochranu osobnosti.

Rozhodnutia slovenských súdov

Slovenské súdy vydali viaceré rozsudky, v ktorých súd priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v prípadoch, kedy bol žalobca pozostalým po blízkej osobe, ktorá utrpela smrteľný úraz pri dopravnej nehode a žalovaný bol uznaný vinným z prečinu usmrtenia. Súdy pripúšťajú, že v dôsledku tragickej smrti blízkej osoby (napr. rodiča alebo dieťaťa) dochádza k nesmierne závažnej citovej ujme spočívajúcej v strate milovanej osoby, čím je pozostalý v budúcnosti ochudobnený o rodinný život, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Vzhľadom na skutočnosť, že odstránenie následkov alebo morálne zadosťučinenie v tomto prípade nie je možné, súdy priznávajú pozostalým ako žalobcom za zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromný a rodinný život) nemajetkovú ujmu v peniazoch.

Kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy

Konkrétna výška nemajetkovej ujmy nie je v slovenskej právnej úprave určená. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy niekoľko faktorov, napr. či subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť osoby spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život (či blízka osoba mala status manžela, potomka, predka alebo viacero súčasne), podľa Krajského súdu v Bratislave má na určenie výšky nemajetkovej ujmy do značnej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby.

Prečítajte si tiež: Kompenzácia za nezákonnú väzbu

Subjekty zodpovedné za spôsobenie ujmy

Podľa platného práva SR platí, že fyzická osoba je deliktuálne spôsobilá, čiže spôsobilá na protiprávne konanie dosiahnutím 14 roku života v trestných veciach a 15 roku života v oblasti správneho práva. Ak sa teda fyzická osoba dopustí protiprávneho konania a spĺňa zákonom stanovené podmienky deliktuálnej spôsobilosti, je zodpovedná za následky svojich činov, resp. tohto konania.

Zodpovednosť právnickej osoby

Právnická osoba má taktiež právnu subjektivitu. Tá jej v podmienkach Slovenskej republiky vzniká dňom zápisu do Obchodného registra SR, čo je okamih vzniku právnickej osoby. Týmto dňom právnickej osobe nevzniká len spôsobilosť na právne úkony, ale aj spôsobilosť byť zodpovedná za následky svojho protiprávneho konania, t.j. deliktuálna spôsobilosť. Keďže právnická osoba je umelý subjekt vytvorený právnym poriadkom, v jej mene musí vystupovať, resp. konať poverená osoba, nazývaná aj štatutár, či štatutárny orgán. Táto osoba v mene právnickej osoby prejavuje vôľu. V rozhodovacej praxi súdov sa ustálil jednotne zastávaný názor, že pôvodcom zásahu môže byť nielen fyzická osoba, ale aj právnická osoba.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

Podľa NS SR je potrebné vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba) alebo táto právnická osoba. Následne Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou.

Premlčanie práva na náhradu nemajetkovej ujmy

Podľa § 101 OZ je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Čiže dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Vo všeobecnosti platí, že premlčaním právo oprávneného subjektu nezaniká, len sa oslabuje. To znamená, že v prípade konania pred štátnym orgánom vo veci, ktorá je premlčaná, môže povinný subjekt vzniesť námietku premlčania a tento orgán konanie zastaví, pretože právo je nevymáhateľné.

Postmortálna ochrana

Iba za kumulatívneho splnenia predpokladov ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy možnosť tzv. postmortálnej ochrany, kedy po smrti fyzickej osoby môžu zákonom presne stanovené subjekty uplatňovať právo na ochranu jeho osobnosti. Zákon okrem toho, že určuje okruh týchto osôb, stanovuje tiež ich poradie, v akom majú právo uplatňovať ochranu. Okruh subjektov je určený aj skutočnosťou, že je vysoko pravdepodobné, že práve tieto subjekty budú najlepšie chrániť záujmy zomretej osoby. Do pozornosti dávame, že nejde o dedičské nástupníctvo, ale len o tzv. „Právo na postmortálnu ochranu sa nepremlčuje a zaniká smrťou osoby, ktorá je oprávnená ho uplatniť.“

Prečítajte si tiež: Obvinenie a nemajetková ujma

Zákonné licencie

V rámci problematiky ochrany osobnosti sa budeme podrobnejšie venovať tzv. zákonným licenciám, ktoré sú upravené v ustanovení § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a zvukové záznamy týkajúce sa občana alebo jeho prejavov osobnej povahy smú sa použiť len s jeho privolením.“ Toto ustanovenie upravuje spôsob, akým je možné použiť obrazové snímky (aj fotografie) t.j. len so súhlasom fotografovanej osoby. Predmetom ochrany nie je v tomto prípade hmotný substrát, ktorým je konkrétna fotografia, ale samotný nehmotný obsah, teda telesný vzhľad (t.j. „Fyzická osoba má aj právo na ochranu podobizne pred neoprávneným použitím.“ (I. Fekete: Občiansky zákonník. Veľký komentár 1. diel § 1 - § 459. Bratislava: Eurokódex. 2011.) Právo k podobizni vzniká okamihom zachytenia podoby. To znamená, že aj snímka zachytená v pamäti digitálneho fotoaparátu užíva ochranu v zmysle týchto ustanovení.

Súhlas s použitím fotografie

Súhlas k použitiu fotografie nemusí byť výslovný, postačuje aj súhlas konkludentný. Použitie obrazovej snímky môže mať rôzny charakter napr. uverejnenie v periodiku, vystavenie na umeleckej výstave atď. K fotografovaniu fyzickej osoby na verejnosti existuje rozsiahla judikatúra.

tags: #ujma #prejavov #osobnej #povahy #definícia