
Ochrana autorských práv je v modernej spoločnosti kľúčová pre podporu tvorivosti a inovácií. Na Slovensku, podobne ako v iných krajinách, existuje rozsiahly právny rámec na zabezpečenie týchto práv. Tento článok sa zameriava na problematiku ochrany autorských práv v podmienkach Slovenskej republiky, s osobitným dôrazom na možnosti právnych krokov, vrátane žalôb, a to aj v kontexte rozhodnutí súdov a európskej legislatívy. Cieľom je poskytnúť komplexný prehľad o nástrojoch a postupoch, ktoré môžu autori a držitelia práv využiť na ochranu svojich diel.
Autorské právo je výhradné subjektívne právo každého autora, ktoré mu zabezpečuje oprávnenie dielo používať a tiež rozhodovať o jeho ďalšom použití zo strany iného subjektu. Toto právo je nepremlčateľné, absolútnej povahy a pôsobí erga omnes, lebo už na základe vzniku diela je účinné voči každému, kto príde s dielom do styku, a to bez toho, aby medzi ním a autorom vznikla ďalšia skutočnosť.
Slovenská legislatíva upravujúca autorské právo je obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon. Tento zákon definuje autorské dielo, upravuje práva autora, trvanie autorských práv, obmedzenia autorských práv a spôsoby ochrany autorských práv. Okrem Autorského zákona je potrebné brať do úvahy aj ďalšie právne predpisy, ako napríklad Občiansky zákonník a Trestný zákon, ktoré upravujú občianskoprávne a trestnoprávne aspekty ochrany autorských práv.
Autorské práva sú chránené rôznymi právnymi prostriedkami. Pri porušení autorských práv existuje určitá logická a časová následnosť použitia prostriedkov právnej ochrany. Medzi tieto prostriedky patria:
V kontexte ochrany autorských práv je dôležité poznať rôzne typy žalôb, ktoré môžu byť podané na ochranu práv autora. Medzi najčastejšie patria:
Prečítajte si tiež: Katastrálny zákon a Ulpianus Seminár: Analýza
Príkladom sporu v oblasti duševného vlastníctva je prípad ochrannej známky OPENBOX, ktorý sa dostal až na Najvyšší súd Slovenskej republiky (uznesenie sp. zn. 5Obdo/51/2020 z 25. 1. 2022). V tomto prípade sa žalobcovia domáhali určenia, že používanie ochrannej známky „OPENBOX“ žalovanými je nekalosúťažným konaním. Súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným priznal právo na plnú náhradu trov konania. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobcom sa nepodarilo preukázať, že by spoločnosť SPYRO bola v akomkoľvek podriadenom vzťahu voči žalobcovi 2/, v dôsledku čoho by aj žalovaný l/ zastupujúci SPYRO bol v určitom nepriamom vzťahu so žalobcom 2/, teda bol jeho nepriamym obchodným zástupcom na území Slovenska a Českej republiky (kde podal prihlášky ochranných známok OPENBOX), a preto žaloba o určenie práva na zápis zmeny majiteľa slovenskej ochrannej známky OPENBOX podľa § 19 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len „ZOZ“) neobstojí. Ak prihlasovateľ ochrannej známky koná samostatne, bez toho, aby bol v špecifickom obchodnom vzťahu s majiteľom zahraničnej ochrannej známky, nemožno ho považovať za tzv. neverného agenta. Pretože žalovanému l/ patria práva k slovenskej i českej ochrannej známke OPENBOX, používanie týchto ochranných známok a uplatňovanie práv z nich na príslušnom území nemožno hodnotiť ani ako nekalosúťažné konanie, či zneužívanie práv z ochranných známok.
Tento prípad ilustruje, že úspešnosť žaloby závisí od preukázania všetkých relevantných skutočností a splnenia zákonných podmienok.
V digitálnom veku predstavujú hyperlinky dôležitý nástroj na šírenie informácií. Súdny dvor Európskej únie (SDEU) sa v uplynulej dekáde zaoberal problematikou hyperlinkov v kontexte autorského práva. Rozhodnutie SDEU v právnej veci GS Media BV proti Sanoma Media Netherlands BV C-160/15 z 8. septembra 2016 zakotvilo nové štandardné požiadavky na porušenie autorských práv na internete v európskom autorskom práve. Toto rozhodnutie vyvolalo vášnivú diskusiu medzi internetovými užívateľmi a odbornou verejnosťou, nakoľko je v problematike vzťahov medzi hyperlinkov a ochrany autorských práv k dielam prostredníctvom nich šírených najvýznamnejším rozhodnutím od roku 2014.
Online prostredie prináša nové výzvy v oblasti ochrany autorských práv. Neoprávnené zverejňovanie a rozmnožovanie autorských diel v online prostredí je častým javom. Na ochranu autorských práv v online prostredí je možné využiť rôzne právne prostriedky, ako sú predžalobné výzvy, neodkladné opatrenia a žaloby. Právnymi prostriedkami ochrany pri porušení akýchkoľvek práv v slovenskej legislatíve sú vo všeobecnosti predžalobné výzvy, neodkladné opatrenia, zabezpečenie dôkazného prostriedku a žaloby. Pri porušovaní autorských práv existuje určitá logická a časová následnosť použitia prostriedkov právnej ochrany.
Okrem občianskoprávnej ochrany je možné porušovanie autorských práv stíhať aj trestnoprávne. Otázka možnosti trestnoprávneho postihovania porušení práv duševného vlastníctva, vrátane autorských práv, je pomerne sporná a v odborných kruhoch diskutovaná. Základným problémom identifikovaným v tejto súvislosti je posúdenie skutočnosti, či práva duševného vlastníctva patria do rámca verejných záujmov, ktorých porušenie by v dôsledku ich dôležitosti malo byť postihované a sankcionované inštitútmi trestného práva.
Prečítajte si tiež: Platobný rozkaz: Všetko, čo potrebujete vedieť
Trestný zákon (zákon č. 300/2005 Z. z.) upravuje trestný čin porušovania autorských práv v § 283. Za tento trestný čin môže byť páchateľovi uložený trest odňatia slobody až na osem rokov, v závislosti od závažnosti porušenia a spôsobených škôd.
Slovenská republika je povinná implementovať európsku legislatívu v oblasti autorského práva. S deklarovaným cieľom zlepšiť cezhraničnú dostupnosť televíznych a rozhlasových programov na jednotnom trhu EÚ, a to uľahčením vysporiadania autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom na niektoré online služby vysielateľov a na retran- smisiu televíznych a rozhlasových programov inými prostriedkami než káblom, bola dňa 17. 4. 2019 prijatá tzv. Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/789, ktorá stanovuje pravidlá pre výkon autorského práva a práv súvisiacich s autorským právom uplatniteľných na určité online prenosy vysielateľských organizácií a retransmisiu televíznych a rozhlasových programov. Táto smernica vyžaduje zmenu viacerých definícií použitia autorského práva.
Na tento verejný prenos je preto potrebné získať súhlas nositeľa autorského práva. Tak znie dnešný verdikt Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu z 9. marca.
Zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon v znení neskorších predpisov upravuje osobitne v rámci paragrafového znenia postavenie počítačového programu (softvéru) ako osobitného typu autorské diela. Samotný spôsob akým zákonodarca začlenil počítačový program do znenia Autorského zákona napovedá o tom, že ide o atypický derivát autorské diela ako takého. Digitalizácia je v súčasnosti považovaná za fenomén, ktorý čoraz viac preniká do každodenného života jednotlivca ako aj do podnikateľskej sféry a prispieva k efektívnejšiemu chodu celej spoločnosti. Oblasť, v ktorej sme sa o digitalizácii ešte donedávna nemohli zmieniť bola oblasť verejnej a štátnej správy.
Autor sa v článku zameral na posmrtnú ochranu ľudských hodnôt, ktoré boli vytvorené tvorivou duševnou činnosťou autorov autorských diel, výkonnými umelcami torbou umeleckých výkonov ale aj pôvodcami predmetov priemyselného vlastníctva, ako sú vynálezy, úžitkové vzory, dizajny. Zaoberá sa jednak ochranou ktorú možno po smrti tvorcov uplatňovať subjektmi ktorým to priznáva právny predpis ako aj ochranou ktorú môžu uplatňovať dedičia zdedených práv. Rozoberá a odlišuje dedenie hmotných substrátov na ktorých resp. vktorých sú zhmotnené autorské diela. V celej sfére tvorby ľudských hodnôt má svoje významné miesto tvorba nehmotných statkov, najmä v podobe vytvárania autorských diel, umeleckých výkonov ako aj v tvorbe vynálezov, úžitkových vzorov, dizajnov alebo ochranných známok apod. Často ide o významné výsledky tvorivej duševnej činnosti, ktoré nemajú iba hodnotu ekonomickú (finančnú), ale aj hodnotu kultúrnu a morálnu.
Prečítajte si tiež: Interpretácie žaloby o nahradenie prejavu vôle
Licenčná zmluva je vo všeobecnosti považovaná za zmluvu, na základe ktorej jedna zmluvná strana poskytuje druhej zmluvnej strane súhlas na používanie určitého predmetu práva duševného vlastníctva. Licenčná zmluva je upravená nielen v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len ObchZ), ale jej úpravu možno nájsť aj v iných právnych predpisoch. Právna úprava licenčnej zmluvy je obsiahnutá aj v zákone č. 618/2003 Z. z. Autorský zákon, ktorý upravuje licenčnú zmluvu použiteľnú vo veciach autorského práva a práv príbuzných autorskému právu. Uvedenú právnu úpravu však nemožno použiť na oblasť priemyselného vlastníctva.
I. Zápisnica o pojednávaní zachytávajúca výpoveď svedka (ako verejná listina podľa § 205 CSP), potvrdzuje existenciu a priebeh daného procesného úkonu, pravdivosť toho, že sa svedok pojednávania zúčastnil a čo vypovedal.
II. Z uvedeného, na skutočnosti uvádzané vo výpovedi svedka, len z dôvodu jej zachytenia v zápisnici zo súdneho pojednávania, nemožno bez ďalšieho v inom konaní nahliadať v zmysle § 205 CSP ako na objektívne pravdivé a preukázané (ako priamy dôkaz preukazujúci určitú skutočnosť).
III. V prípade dokazovania obsahom svedeckej výpovede v inom konaní, zisťovanej zo zápisnice o pojednávaní spísanou (iným) súdom, do ktorej bola výpoveď svedka zaznamenaná, sa súd v podstate zaoberá popri sebe dvomi dôkaznými prostriedkami a to nosičom, záznamom svedeckej výpovede, ktorým je listina - zápisnica o pojednávaní ako verejná listina osvedčujúca priebeh a obsah výpovede svedka a samotnou svedeckou výpoveďou z hľadiska jej pravdivosti, úplnosti, vierohodnosti, či súladnosti s inými dôkazmi. Teda verejná listina - zápisnica o pojednávaní zachycuje predovšetkým kto vypovedal, pred akým orgánom, na aké otázky, miesto a čas výpovede a tiež, či svedecká výpoveď bola ako dôkaz v konaní vykonaná procesne prípustným spôsobom (po zákonnom poučení). Avšak samotné zachytenie výpovede svedka (v inom súdnom konaní) do zápisnice ako verejnej listiny nezbavuje súdu možnosti a súčasne procesnej povinnosti hodnotiť samotnú svedeckú výpoveď spôsobom podľa ust. § 191 ods. 1 CSP. Zachytenie výpovede do zápisnice v inom súdnom konaní, nezbavuje výpoveď svedka jej procesného charakteru ako samostatného dôkazného prostriedku, ani ho fundamentálne nemení, z hľadiska potreby jeho voľného hodnotenia súdom podľa zákonných kritérií, vyžadovaných pre vyvodenie relevantných skutkových zistení a záverov. Inými slovami, hodnotenie svedeckej výpovede súdom postupom v zmysle § 191 ods.
IV. To, či svedok v inom konaní (ne)pravdivo vypovedal o určitých skutočnostiach, môže a musí byť podrobené hodnotiacemu kritickému úsudku súdu v civilnom procese v inej veci, pokiaľ možno, akoby vypovedal pred súdom v danom konaní priamo. Dôkaznú silu obsahu (pravdivosti, správnosti) výpovede svedka nezvyšuje len samotná okolnosť jej zachytenia do zápisnice v (inom) súdnom konaní.
I. Zahraniční veritelia si môžu svoje pohľadávky prihlasovať do reštrukturalizačného konania nielen podľa čl. 55 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní [prepracované znenie; U. v. EU L 141, 5. 6. 2015, s. 19 (ďalej len „nariadenie o insolvenčnom konaní“)], ale aj podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie. Zahraničný veriteľ si môže vybrať, či podá prihlášku v reštrukturalizačnom konaní podľa lex fori concursus (podľa práva štátu, v ktorom sa začalo insolvenčné konanie), ktorým je slovenský právny poriadok (teda podľa zákona č. 7/2005 Z. z. II.
Ak sa zahraničný veriteľ rozhodne prihlásiť si svoje pohľadávky do reštrukturalizačného konania prihláškou podľa zákona o konkurze a reštrukturalizácii prostredníctvom elektronického formulára vytvoreného portálom a tento elektronický formulár bol riadne vyplnený, autorizovaný a doručený správcovi, prihlášku nie je možné odmietnuť z dôvodu, že vzhľad takto vytvoreného formulára sa nezhoduje so vzhľadom vzoru tlačiva na podávanie prihlášok podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 141/2019 z 16.