
Príprava na štátnice je pre mnohých poslednou systematickou prípravou v oblasti práva. Podobná situácia sa opakuje pri príprave na stavovské skúšky. Tento článok sa zaoberá problematikou rozlišovania medzi uznaním dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka (OZ) a uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ, a to aj s ohľadom na ich dopad na premlčanie.
Rozlišovanie medzi uznaním dlhu a uznaním práva je v slovenskej judikatúre a komentárovej literatúre menej frekventované, no inšpiráciu nachádza v českej právnej praxi. Zmysel tohto rozlišovania sa prejavuje pri posudzovaní uznania premlčaného dlhu.
Ak dlžník vedome uznáva premlčaný dlh, ide o "uznanie dlhu" podľa § 558 OZ. Dôsledkom je, že veriteľovi vzniká vyvrátiteľná domnienka o trvaní dlhu v čase uznania. V súdnom konaní sa bremeno dôkazu presúva na dlžníka, ktorý musí preukázať opak. Zároveň sa pôvodná premlčacia doba pretrháva a začína plynúť nová, desaťročná.
Na druhej strane, ak dlžník nevedome uzná premlčaný dlh, hovoríme o "uznaní práva" podľa § 110 ods. 1 druhá veta OZ. V tomto prípade veriteľ nemá domnienku o trvaní dlhu, no s premlčaním sa zaobchádza rovnako ako pri uznaní dlhu - premlčacia doba sa obnovuje.
Napriek odlišnej terminológii, článok argumentuje, že § 558 OZ a § 110 ods. 1 druhá veta OZ nehovoria o dvoch odlišných veciach. Dôvodom predlžovania premlčacej doby (z typicky 3 rokov na 10 rokov) pri uznanom dlhu je uľahčenie dokazovania. Domnienka, ktorá vzniká pri uznaní dlhu podľa § 558 OZ, zásadne uľahčuje dokazovanie. Ak "uznanie práva" nevytvára túto domnienku, motivácia pre predĺženie premlčacej doby sa stráca.
Prečítajte si tiež: Dopad pandémie na čakacie lehoty v domovoch dôchodcov
Nevedomé uznanie premlčaného dlhu neprispieva k ekonomike procesu do takej miery, aby odôvodňovalo predlžovanie premlčacej doby na 10 rokov. Ak veriteľovi nesvedčí domnienka, takéto uznanie nemá pre neho žiadnu hodnotu z hľadiska dôkazov. Preto sa autor domnieva, že "uznanie práva" si nezaslúži predlžovanie premlčacej doby a že § 110 ods. 1 druhá veta OZ má na mysli uznanie dlhu podľa § 558 OZ. Ide o nesúlad spôsobený novelizáciou Občianskeho zákonníka v roku 1991.
V diskusii k článku sa objavili rôzne názory. Milan Hlušák argumentuje, že dobromyseľný predpoklad veriteľa (že dlžník sa zrieka účinkov premlčania) si zasluhuje zákonnú ochranu, ktorá spočíva v obnovení premlčacej lehoty. Táto logika však platí len pri uznaní pred uplynutím premlčacej lehoty. Ak dlžník uzná dlh až po premlčaní, nie je dôvod chrániť veriteľa, ktorý svoje právo zanedbal.
Hlušák ďalej uvádza, že ak dlžník uznáva písomne dlh, možno predpokladať, že sa zrieka účinkov premlčania. Zákon tým chráni dobrú vieru veriteľa v takýto predpoklad. Veriteľova dobromyseľnosť si však túto ochranu zasluhuje, len ak dlžník o premlčaní vie, resp. ak sa veriteľ uistí, že predpoklad zrieknutia sa premlčania je správny. Z toho vyplýva, že k obnoveniu premlčacej lehoty uznaním dôjde len vtedy, ak dlžník o premlčaní vie. Ustanovenie § 110 OZ by sa preto malo teleologicky redukovať.
Dušan Ďurian súhlasí s názorom Milana Hlušáka a odkazuje na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/231/2018 z 24. 4. 2019. Tento rozsudok stotožňuje § 110 ods. 1 OZ a § 558 OZ a uvádza, že po novelizácii Občianskeho zákonníka v roku 1991 sú právne následky počítania novej desaťročnej premlčacej doby pri právach písomne uznaných čo do dôvodu a výšky závislé od toho, či dlžník o premlčaní vedel alebo nie. Ak dlžník o premlčaní nevedel, jeho uznanie nemá žiadne právne účinky.
Martin Friedrich upozorňuje na problém ignorovania nariadenia EIDAS slovenskými súdmi v súvislosti s elektronickými podpismi. Argumentuje, že ak sa právny úkon uskutoční prostredníctvom sociálnej siete a je zjavne identifikovateľné, kto ho vykonal, písomná forma je splnená a k právnemu úkonu bol pripojený jednoduchý elektronický podpis. Dušan Ďurian však oponuje, že v konkrétnom prípade KS BB sp. zn. 17Co/231/2018 neboli splnené predpoklady pre vznik a platnosť jednoduchého elektronického podpisu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 910/2014 zo dňa 23.07.2014.
Prečítajte si tiež: Výpovedná lehota a PN: Čo potrebujete vedieť
Ďalšia časť článku sa venuje premlčaniu pri predkupnom práve. Ak prevodca neumožní spoluvlastníkovi realizovať zákonné predkupné právo podľa § 140 OZ, ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa § 40a OZ. V tomto prípade platí trojročná premlčacia doba, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa mohlo právo vykonať po prvýkrát.
Článok sa dotýka aj problematiky odporovateľnosti právnych úkonov v kontexte exekúcie. Veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Trojročná lehota pre uplatnenie práva odporovať právnemu úkonu dlžníka je lehotou hmotnoprávnou, ktorá sa počíta od uzatvorenia odporovateľného právneho úkonu.
V závere sa článok venuje všeobecným ustanoveniam o lehotách, ich počítaniu a následkoch ich zmeškania. Rozlišuje hmotnoprávne a procesnoprávne lehoty a uvádza príklady z Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Civilného sporového poriadku a iných právnych predpisov.
Prečítajte si tiež: Aktuálne zmeny v Sociálnej Poisťovni: Dôchodky a invalidita