Určovacia žaloba v civilnom sporovom poriadku a jej podmienky

Civilný sporový poriadok (CSP) je základný procesný kódex, ktorý upravuje postup súdov v civilných sporoch. Jedným z dôležitých inštitútov v rámci CSP je určovacia žaloba. Tento článok sa zameriava na podmienky určovacej žaloby v kontexte CSP, pričom zohľadňuje judikatúru, právnu teóriu a praktické aspekty.

Úvod do civilného sporového poriadku

Civilný sporový poriadok bol prijatý s cieľom vytvoriť procesnoprávne inštitúty, ktoré umožnia rýchlu a spravodlivú ochranu práv a právom chránených záujmov procesných strán. Nový kódex si vyžiadali spoločensko-ekonomické potreby spoločnosti, najmä potreba efektívneho fungovania trhového mechanizmu, ktorý je závislý od kvality podnikateľského prostredia.

Základné princípy civilného sporového konania

Civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou judikatúrnou líniou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora EÚ. Ak sa v konkrétnom konaní súd od tejto línie odkloní, musí obligatórne vysvetliť dôvody, pre ktoré sa odklonil od tejto konštantnej línie v odôvodnení súdneho rozhodnutia.

Medzi základné princípy civilného sporového konania patrí aj princíp právnej istoty, princíp kontradiktórnosti, dispozičný princíp a princíp hospodárnosti. Súd určuje tempo a priebeh konania s prihliadnutím na princíp hospodárnosti tak, aby bol naplnený účel zákona. CSP sa vyvarúva stanovovaniu zákonných lehôt pre sudcu a umožňuje sudcovi koncentrovať určité procesné úkony strán a sankcionovať nedodržanie ním stanovených procesných lehôt vo forme procesnej preklúzie.

Určovacia žaloba a jej význam

Určovacia žaloba smeruje k určeniu práva alebo právneho vzťahu. Poskytovať súdnu ochranu v podobe určovacieho rozsudku je možné len v prípade, keď je strana skutočne v stave právnej neistoty, len vtedy totiž určovací rozsudok skutočne potrebuje. Na identifikáciu toho, či je potreba určovacieho rozsudku skutočná slúži inštitút naliehavého právneho záujmu. Jeho účelom je zabezpečiť, aby bola súdna ochrana poskytovaná rozumne, t. j. aby súdy neboli zaťažované nepotrebnými žalobami, a tiež, aby ani žalovaní neboli vystavení zbytočným súdnym sporom.

Prečítajte si tiež: Viac o neplatnosti úverov

Princíp subsidiarity určovacej žaloby

Princíp subsidiarity určovacej žaloby vyjadruje pravidlo, že pokiaľ sa žalobca môže domáhať svojej ochrany prostredníctvom žaloby na plnenie, nie je daný naliehavý právny záujem žalobcu na určení. Určovacia žaloba je tak akýmsi druhoradým prostriedkom ochrany práv žalobcu. Cieľom, ktorý sleduje princíp subsidiarity je dohliadať na to, aby súdna ochrana bola poskytovaná hospodárne. Korzonek uvádza, že je od žalobcu úplne iracionálne, ak môže žalovať viac (na plnenie), aby žaloval menej (na určenie). Princíp subsidiarity má tiež chrániť žalovaného pred viacerými súdnymi konaniami.

Naliehavý právny záujem

Podľa R 17/1972 platí, že „ak k porušeniu práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva, nemá preventívna ochrana poskytovaná podľa § 80 písm. c) O. s. p. opodstatnenie.“ V tomto kontexte treba pre úplnosť dodať, že s účinnosťou CSP právna úprava rozlišuje dve určovacie žaloby. Žalobu o určenie práva (§ 137 písm. c) CSP), pri ktorej žalobca musí tvrdiť a preukázať naliehavý právny záujem, ibaže tento vyplýva z osobitného predpisu, a žalobu o určenie právnej skutočnosti (§ 137 písm. d) CSP), ktorú môže žalobca podať len ak vyplýva z osobitného predpisu. Vzhľadom na to, že prípustnosť žalôb o určenie právnych skutočností je jasne ohraničená, a teda je prípustná len na základe výslovného zákonného splnomocnenia, o princípe subsidiarity budeme hovoriť vo vzťahu ku „klasickej“ určovacej žalobe podľa § 137 písm. c) CSP. Pri nej je prípustnosť odvodená od naliehavého právneho záujmu.

Výnimky z princípu subsidiarity

Princíp subsidiarity neplatí absolútne. Aj v slovenskej súdnej praxi sa možno stretnúť s rozhodnutiami, ktoré pripúšťajú určovaciu žalobu aj v prípade, ak je zároveň možné žalovať na plnenie.

Rozhodnutia NS SR:

• 5Obdo/51/2011: Ak žalobca môže preukázať, že má právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť.
• 6Cdo/392/2013: V danej veci pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné skúmať, či určovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie.
• 3Cdo/112/2004: Žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p., avšak neplatí to vtedy, ak žalobca preukáže, že má naliehavý právny záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu.

Z uvedených súdnych rozhodnutí vyplýva, že určovacia žaloba je prostriedkom na odstránenie rozporov strán aj za stavu, ak už k porušeniu práva došlo. Potom platí, že určovacia žaloba nemusí stratiť zmysel ani v situáciách, kedy už právo bolo porušené (nebude teda plniť preventívnu funkciu) a žalobca má k dispozícii aj žalobu na plnenie.

Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o určovacej žalobe

Alternatívne názory na subsidiaritu určovacej žaloby

Existujú názory, ktoré v subsidiarite určovacej žaloby nevidia zmysel. Gessel - Kalinowska uvádza, že zásada subsidiarity má svoje korene vo všeobecnej nedôvere voči zámerom žalobcu podávajúceho určovaciu žalobu v situácii, keď by bolo možné podať žalobu o plnenie. Podľa nej takýto paternalistický prístup mohol byť pochopiteľný v devätnástom storočí, ale nemôže obstáť vo svetle dispozičného princípu ako jedného z nosných princípov moderného civilného procesu.

Kritické názory existujú aj vo Švajčiarsku. Podľa Bodmera určovacie žaloby očividne neslúžia len ako predpríprava pre vymáhanie plnenia. Preto by sa malo upustiť od konštatovania, že určovacia žaloba by mala byť ako subsidiárna neprípustná.

Prekážka litispendencie a určovacia žaloba

Základným princípom procesného práva je právny princíp ne bis in idem, podľa ktorého nie je možné rozhodovať o tej istej veci dvakrát. Litispendencia, etymologicky pochádzajúca z latinského lis pendens, čo znamená spočívajúci spor, predstavuje prekážku začatého konania, ktorá zakazuje súdu viesť konanie o takom spore, o ktorom sa už na súde vedie sporové konanie. Zákonné vymedzenie litispendencie nájdeme v ustanovení § 159 zákona č. 160/2015 Z. z.

Vzťah určovacej žaloby a žaloby na plnenie v kontexte litispendencie

Podľa staršej judikatúry Najvyššieho súdu Českej republiky, sporové konanie, ktorého predmet je vymedzený petitom na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je (t.j. určovacou žalobou), nie je prekážkou začatého sporového konania, ktorého predmet je vymedzený petitom na splnenie povinnosti (teda žaloby na plnenie). To znamená, že v prípade, ak by žalobca podal žalobu na plnenie a neskôr by podal na tom istom skutkovom základe určovaciu žalobu, súd by podľa vyššie uvedeného názoru mal zastaviť sporové konanie o žalobe o určenie z dôvodu litispendencie. Rovnaký právny názor prijal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn.

Tento právny názor však nezdieľa časť právnej náuky. Napríklad podľa českého kolektívu autorov komentára k zákonu č. 99/1963 Sb., súd si v sporovom konaní o splnení povinnosti posúdi existenciu či neexistenciu práva len ako predbežnú otázku, a preto takéto posúdenie nie je obsiahnuté v budúcom výroku rozsudku, ale len v jeho odôvodnení.

Prečítajte si tiež: Podmienky určovacej žaloby

Najvyšší súd Českej republiky v uznesení sp. zn. To znamená, že Najvyšší súd Českej republiky pripustil, že žaloba na plnenie nemusí vždy konzumovať určovaciu žalobu z dôvodu prekážky rei iudicatae. Analogické aplikovanie tohto právneho názoru na prekážku litispendencie je však značne problematické.

Keďže konštantná rozhodovacia prax slovenského všeobecného súdnictva sa vyslovuje v prospech názoru, že konanie o splnení povinnosti je prekážkou litispendencie pre konanie o určenie práva alebo právneho vzťahu a opačný názor vyplýva zatiaľ len z právnej náuky, do budúcna sa javí ako pravdepodobné, že súdy budú rozhodovať v konaní o podanej žalobe o určenie práva alebo právneho vzťahu, ktorej predchádzala žaloba na splnenie povinnosti, tak, že konanie o určení práva alebo právneho vzťahu zastavia z dôvodu prekážky litispendencie.

Zmena žaloby v civilnom sporovom konaní

V sporovom konaní platí, že predmet sporu vymedzuje žalobca. Zmena žaloby podľa § 139 a nasl. CSP predstavuje základný dispozičný procesný úkon žalobcu. Žalobca ním totiž narába (disponuje) s predmetom sporu a určuje jeho ďalšie smerovanie.

Kvalitatívna zmena žaloby

Kvalitatívna zmena žaloby spočíva v uplatnení iného práva. Nie je však vylúčené, že súčasne so zmenou nároku dôjde aj k podstatnej zmene relevantného skutkového stavu. Otázkou zostáva, kedy sa doplnenie (nie úplná zmena) rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe považuje za tak podstatné, že pôjde o zmenu žaloby podľa § 140 ods. Podľa judikatúry platí, že o zmenu žaloby podľa tohto ustanovenia spravidla nepôjde vtedy, ak žalobca iba dopĺňa ďalšie skutkové tvrdenia na podloženie svojho nároku, avšak skutkový základ nároku ostane nezmenený.

Výnimky zo zmeny žaloby

O zmenu žaloby nejde vtedy, ak žalobca mení nárok na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu [žaloba podľa § 137 písm. c) CSP]. V praxi ide najčastejšie o konania o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov alebo o vyporiadanie nárokov z neoprávnenej stavby.

Zmenou žaloby taktiež nie je zmena právnej kvalifikácie nároku žalobcom, keďže právna kvalifikácia nároku je vecou súdu.

Priebeh zmeny žaloby

Ak žalobca zmení žalobu pred tým, ako bola pôvodná žaloba doručená žalovanému, koná súd bez ďalšieho o zmenenej žalobe. To znamená, že súd žalovanému doručuje na vyjadrenie žalobu už aj s podaním, ktorým došlo k jej zmene. Podľa CSP má súd rozhodnúť o pripustení zmeny žaloby na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje po doručení zmeňujúceho podania.

Obmedzenia zmeny žaloby

Podľa § 139 CSP platí, že žalobca môže meniť žalobu počas konania - teda od jeho začiatku (podania žaloby) až do vydania rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Zákon však z tohto pravidla pozná viacero výnimiek. Podľa § 294 CSP nemožno meniť žalobu v konaní, v ktorom je žalovaným spotrebiteľ. CSP ďalej zmenu žaloby výslovne nepripúšťa v odvolacom konaní (§ 371 CSP) a pre vylúčenie interpretačných pochybností aj v dovolacom konaní (§ 438 ods. 2 CSP).

Dôsledky zmeny žaloby na premlčanie

Premlčacia doba totiž prestane plynúť (spočíva jej plynutie) iba vo vzťahu k tomu právu, ktoré žalobca v žalobe uplatnil. Príkladom môže byť situácia, ak žalobca v pôvodnej žalobe zažaloval zo svojej pohľadávky menej, ako mu patrí. Premlčacia doba v takom prípade spočíva (neplynie) iba pri tej časti pohľadávky, ktorú žalobca zažaloval v pôvodnej žalobe. K spočívaniu premlčacej doby u novo uplatneného práva dôjde pritom až momentom, kedy bola zmena žaloby (obsahom ktorej je rozšírený alebo iný nárok) doručená na súd.

tags: #urcovacia #zaloba #civilny #sporovy #poriadok #podmienky