
Dedičské konanie je komplexný právny proces, ktorý má za cieľ spravodlivo rozdeliť majetok zosnulého medzi jeho dedičov. Často sa však stáva, že po právoplatnom skončení dedičského konania sa objavia nové skutočnosti, ktoré spochybňujú pôvodné rozhodnutie súdu. Jednou z možností, ako sa v takýchto situáciách domôcť svojich práv, je podanie tzv. určovacej žaloby.
Pri interpretácii zmlúv a iných právnych úkonov by súdy mali uprednostňovať výklad, ktorý vedie k ich platnosti, a nie k neplatnosti. Prehnané formalistické požiadavky na formuláciu predmetu zmluvy sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné. Úlohou súdu nie je hľadať dôvody neurčitosti zmluvy, ale poskytnúť súdnu ochranu účastníkom konania, pričom by mal zohľadniť všetky zákonné kritériá platné pre výklad právnych úkonov.
Pre posúdenie dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je relevantná len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu nadobudnutia vlastníctva. Domnelý (putatívny) titul nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu, ale chýba pri nej niektorá stránka, ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Príkladom môže byť dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, alebo kúpna či darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná.
Žalobou o určenie, že vec patrí do dedičstva, sa môže žalobca domáhať určenia, že určitá vec (napr. nehnuteľnosť) patrila do majetku poručiteľa v čase jeho smrti. Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že tá - ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o takých žalobách ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje ku dňu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu.
Ak súd vyhovie žalobe požadujúcej uvedené určenie a vec je následne prejednaná v konaní o dedičstve ako majetok poručiteľa, nepotvrdzuje rozhodnutie o dedičstve (osvedčenie o dedičstve), že dedič je v súčasnosti vlastníkom veci. Pre posúdenie opodstatnenosti žaloby teda nemôžu byť relevantné tie skutkové okolnosti, ktoré nastali až po smrti poručiteľa (napr. spísanie notárskeho osvedčenia, vyznačenie vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností, užívanie nehnuteľnosti v čase po spísaní notárskeho osvedčenia a pod.).
Prečítajte si tiež: Viac o neplatnosti úverov
Žaloba o určenie, či vec patrí do dedičstva, je žalobou určovacou podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej ako „CSP“). Určovacou žalobou možno v zmysle citovaného ustanovenia žiadať, aby súd rozhodol o „určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.“ Naliehavý právny záujem môže byť daný napr. tým, že ak súd vyhovie žalobe a určí, že veci, ktoré sú predmetom konania, patrili k okamihu smrti poručiteľovi, tieto sa stávajú predmetom konania o dedičstve.
Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (*v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo podľa § 78 CSP) v zmysle § 91 ods. 2 O.s.p.
O žalobe na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia.
V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, v otázke vymedzenia okruhu strán sporu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno teda považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov (§ 78 ods. 1 CSP).
Žaloba o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva, musí smerovať voči tomu, kto je vlastníkom tejto veci. Ak ide napr. o nehnuteľnosť, žaloba smeruje proti tomu, kto je ako jej vlastník zapísaný v katastri nehnuteľností.
Prečítajte si tiež: Všetko, čo potrebujete vedieť o určovacej žalobe
Nie je možné z ustanovení § 175y ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (teraz § 212 Civilného mimosporového poriadku) vyvodiť záver o tom, že by účastníkovi dedičského konania bránilo osvedčenie o dedičstve podať určovaciu žalobu, ktorou sa domáha určenia, že vec, ktorá bola pôvodne zahrnutá do dedičstva, patrila v čase smrti inej osobe. Konajúce všeobecné súdy poukázali na deklaratórnu povahu osvedčenia o dedičstve, vychádzali zo skutočnosti, že dedičstvo sa podľa § 460 Občianskeho zákonníka nadobúda smrťou poručiteľa, preto je možné dediť iba ten majetok, ktorý bol vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Deklaratórne osvedčenie o dedičstve nemôže založiť vlastnícky vzťah dedičov k veciam, ktorých vlastníkom nebol v čase smrti ich právny predchodca, teda poručiteľ.
Pre uplatnenie takejto žaloby oprávneného dediča nie je stanovená žiadna osobitná dĺžka premlčacej doby. Preto sa tu použije všeobecná trojročná premlčacia doba podľa § 101 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).
Aktívne legitimovaní na podanie takejto žaloby sú účastníci dedičského konania. Pasívne legitimovaní sú všetci ostatní dediči (ktorí žalobu nepodali), inak bude žaloba zamietnutá pre nedostatok vecnej pasívnej legitimácie. Ak súd v sporovom konaní rozhodne, že určitá vec do dedičstva patrí (t.j. že ju poručiteľ vlastnil v čase svojej smrti), táto vec sa dodatočne prejedná v dedičskom konaní, a to dodatkom k pôvodnému osvedčeniu o dedičstve.
Obsahom rozsudku, ktorý nahradzuje nedostatok vôle tretej osoby ako singulárneho právneho nástupcu pôvodného podielového spoluvlastníka (nadobúdateľa) z predkupného práva na uzatvorenie zmluvy o prevode podielu na oprávnenú osobu, je povinnosť urobiť konkrétnu ponuku - návrh na uzatvorenie zmluvy (§ 43a ods. 1 Občianskeho zákonníka). Vo výroku rozsudku súdu musí byť stanovené aj vzájomné plnenie oprávnenej osoby voči nadobúdateľovi, teda zaplatenie kúpnej ceny. Obsahom zmluvy musia byť rovnaké podmienky, za ktorých nadobudol nadobúdateľ podiel na veci od pôvodného podielového spoluvlastníka.
Ak kúpna cena zaobstaranej veci bola úplne zaplatená z výlučných prostriedkov jedného z manželov, avšak kupujúcimi boli obidvaja manželia a obidvaja pri uzavretí kúpnej zmluvy prejavili vôľu nadobudnúť kupovanú vec do bezpodielového spoluvlastníctva, potom sa táto vec stala predmetom ich bezpodielového spoluvlastníctva.
Prečítajte si tiež: Podmienky určovacej žaloby
Dedičstvo po poručiteľovi sa neobmedzuje len na majetok, ale zahŕňa aj jeho dlhy. Dedič zodpovedá za poručiteľove dlhy a za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa len do výšky ceny nadobudnutého dedičstva. Ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady pohrebu a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli k celému dedičstvu.
Pojem "predlžené dedičstvo„ sa používa v prípade, keď celkové pasíva (dlhy) dedičstva prevyšujú jeho aktíva (majetok). Súd (notár ako súdny komisár) môže nariadiť likvidáciu predlženého dedičstva aj bez návrhu. Obvykle je nariadená na návrh dediča (ak mu svedčí výhrada súpisu), štátu pri odúmrte alebo veriteľa, ktorý preukázal pohľadávku. Konečným cieľom likvidácie je rozdelenie výťažku získaného speňažením medzi veriteľov podľa pravidiel uvedených v § 175v zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a následne § 208 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“).