
Starostlivosť o matku a dieťa má v Českej republike dlhú a bohatú históriu, ktorá sa postupne vyvíjala od charitatívnej činnosti až po modernú sociálnu prácu. Tento článok sa zameriava na históriu ústavov pre starostlivosť o matku a dieťa v Prahe s ohľadom na širší kontext vývoja sociálnej práce na Slovensku a v Európe, s dôrazom na dôležité míľniky a osobnosti, ktoré prispeli k rozvoju tejto oblasti.
Náznaky organizovanej sociálnej starostlivosti možno nájsť už v 16. a 17. storočí, pričom skutočný rozmach nastal v 18. a predovšetkým v 19. storočí. Táto starostlivosť nadväzovala na charitatívnu činnosť a prišla spolu s nástupom osvietenstva v 18. storočí, ktorý priniesol do Európy rozvoj ústavnej starostlivosti o postihnutých. Prvé ústavy vznikali v druhej polovici 18. storočia, napríklad v roku 1841 vznikol Abendberg - Ústav pre kreténov. Na Slovensku sa koncom 18. a začiatkom 19. storočia objavovali prvé kláštory, pri ktorých boli nemocnice, opatrovne a hospice. Starostlivosť o potrebných sa spočiatku realizovala v rodinách, neskôr na úrovni obcí, miest a prostredníctvom významných jednotlivcov.
Príkladom je aj prvá nemocnica na území Slovenska, ktorú v roku 1095 založili Antoniti a bola zasvätená svätému Ladislavovi. Až do 17. storočia to bol jediný špitál na území Bratislavy. V roku 1363 bola založená trnavská Útulňa pre práce neschopných starcov, najstarší mestský útulok svojho druhu na Slovensku, kde starci dožívali svoj život na základe domovského práva.
V 15. a 16. storočí sa chudoba prejavovala ako nedostatok základných životných prostriedkov a prístupu k službám. Chudoba je situácia, keď príjmy nepostačujú na krytie existenčného minima. Už v starovekej Sparte, Ríme a Egypte mnohé chudobné a zadĺžené rodiny končili v otroctve. S rozvojom kresťanstva sa opäť dostáva do povedomia starostlivosť o chudobných, ktorá vyzýva k starostlivosti o nich v kláštoroch, ktoré sa stali pre mnohých útočiskom. Pre žobrákov a chudobných boli vyčlenené tzv. obecné domce - chalúpky, kde mali prácu, ktorú mohli vykonávať za stravu a bývanie.
Do 19. storočia bolo akceptované zlé zaobchádzanie s deťmi a ich využívanie ako lacnej pracovnej sily, z dôvodu šikovnosti rúk a útlosti tiel. Až v druhej polovici 19. storočia sa situácia začala meniť. Príkladom je prípad Mary Ellen, prvého dieťaťa odobratého rodičom "Spoločnosťou pre prevenciu krutosti na zvieratách". Začiatok formovania sociálnej práce na tomto úseku súvisí so zlepšením ekonomickej situácie pracujúcich.
Prečítajte si tiež: Ústavy pre seniorov Nitra a okolie
Sociálna práca na úseku starostlivosti o pracujúcich je úzko prepojená s prácou s chudobnými, pretože nepracujúci človek žije v biede a je závislý od dávok v nezamestnanosti. Rozvoj v 19. storočí sa týkal najmä teoretickej roviny - teoretických prác o postavení pracujúcich v spoločnosti. Riešenie každého problému v tejto oblasti si vyžadovalo legislatívne úpravy - prijímanie zákonov a vládnych nariadení.
Dôvody pre opustenie vlastnej krajiny boli najmä občianske vojny, rasové, náboženské a politické prenasledovanie, hlad. Pohyb osôb bol individuálny, ale aj hromadný. Najstarší príklad hromadného pohybu je biblický odchod Izraelcov z Egypta. Pod vedením Mojžiša opustilo Egypt po 430 rokoch 600 000 mužov a detí. V 19. a 20. storočí sa touto problematikou začala zaoberať predchodkyňa OSN - Spoločnosť národov, ktorá definovala utečencov ako špeciálne skupiny ľudí, ktorí by sa dostali do nebezpečenstva, ak by sa vrátili do svojej pôvodnej krajiny. V roku 1921 Spoločnosť národov vytvorila funkciu Vysokého komisára pre ruských utečencov, ktorí emigrovali z Ruska v dôsledku politických udalostí. Neskôr nasledovali Konvencia z roku 1951, Konvencia o postavení osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1954, Protokol o utečeneckom štatúte z 31. januára 1967 a Konvencia o obmedzení počtu osôb bez štátnej príslušnosti z roku 1961, ako aj Deklarácia OSN o teritoriálnom azyle.
História Slovenska neuvádza rozsiahlu sociálnu prácu s utečencami. J. A. Komenský sa zdržiaval na našom území krátko. Pomoc cudzincom bola neorganizovaná, skôr utajovaná. Naopak, Slováci emigrovali do zahraničia najmä z ekonomických dôvodov, v 50. rokoch 20. storočia aj z dôvodov politických. Rozvoj sociálnej práce s utečencami u nás zaznamenal rozvoj po roku 1989.
Už v starovekej Sparte existovali zákony o zaobchádzaní so zdravotne postihnutými. Zdravotne postihnuté deti mohli byť usmrtené, čo tolerovali aj rímske zákony. Tieto zákony obsahovali aj informácie o výchove detí pre prospech spoločnosti a sú predchodcami sociálnej pedagogiky. Rozhodnutie o živote novorodencov a ich zabíjanie tolerovali aj rímske zákony, tiež tolerovali pohodenie dieťaťa.
K zákonným normám, ktoré tvoria ochranu pracujúcich a predchádzajú vzniku sociálneho zákonodárstva, patria:
Prečítajte si tiež: Primárna starostlivosť v reumatológii
V počiatkoch sa vzdelávanie v sociálnej práci realizovalo formou kurzov. V roku 1889 vznikol v New Yorku krátkodobý kurz. Začiatkom 20. storočia sa kurzy konali aj v Nemecku a Prahe a účastníčkami boli predovšetkým učiteľky, členky dobrovoľníckych organizácií a študentky. V roku 1908 bola založená Akadémia sociálnej práce v Nemecku Alice Salomonovou. V roku 1915 vznikli sociálne školy v Londýne, New Yorku, Číne, Japonsku, Indii a Austrálii.
V roku 1917 bola v Prahe založená Ženská vyšší škola pro sociální péči Českou zemskou komisí pro péči o mládež a Spolkem pro zrízení a vydržování dívčího lycea v Prahe. Túto jednoročnú školu otvárali Masaryková, Berkovcová a Pelantová. V roku 1918 bola osamostatnená Vyšší škola sociální péče v Praze zásluhou Masarykovej. V roku 1925 vznikla Štefánikova dvojročná škola pre sociálno-zdravotné pracovníčky v Turčianskom Svätom Martine, ktorá položila základy odborného sociálneho školstva na Slovensku. V roku 1926 vznikol Ústav M. R. Štefánika. V roku 1926 bola v Poľsku založená prvá poľská škola pre sociálnych pracovníkov pri Varšavskej univerzite.
V roku 1949 bolo zrušené Masarykovej štátna škola a v roku 1951 bola zrušená aj Vysoká škola politická a sociálna v Prahe a Brne. Po tomto období bolo štúdium len domaturitné, resp. nadstavbové. V Európe na prelome rokov 1928-29 vznikla Medzinárodná asociácia škôl sociálnej práce (IASSW), ktorá na začiatku pracovala pod vedením Salomonovej, spolu s Masarykovou a Radlinskou.
Napriek tomu, že presné dátumy a detaily o vzniku a vývoji konkrétneho Ústavu pre starostlivosť o matku a dieťa v Prahe nie sú v poskytnutých informáciách uvedené, je zrejmé, že jeho vznik a činnosť súvisia s vyššie spomenutým vývojom sociálnej práce a starostlivosti o rodinu v Českej republike. Dá sa predpokladať, že ústav vznikol v kontexte snahy o zlepšenie starostlivosti o matky a deti, ktorá sa začala rozvíjať v 19. a 20. storočí. Jeho činnosť by zahŕňala poskytovanie zdravotnej, sociálnej a výchovnej starostlivosti matkám a deťom, s cieľom zabezpečiť ich zdravý vývoj a sociálnu integráciu.
Prečítajte si tiež: Garbiarska ulica, Košice: Podrobnosti o sociálnej jedálni