Ústavná sťažnosť, dovolanie a rozdiel medzi nimi

Nemožnosť vyhovieť každému je neoddeliteľnou súčasťou ľudského spolunažívania a prejavuje sa aj v súdnom systéme. Autoritatívne rozhodovanie sporov, ktoré je jednou z troch mocí v štáte, nemusí byť vždy považované za problém. Problém však nastáva, keď si súdna moc "po svojom" a izolovane vníma realitu. Ešte horšie je, ak sa tieto prístupy množia a vzniká viacero optík vnímania práva. Tento článok otvára diskusiu o tejto problematike.

Východiská

Východiskom je slovo "Nie", ktoré znamená odmietnutie. Odmietnutie je možné vyjadriť rôznymi spôsobmi. Tento príspevok je "životne nevyhnutný" z hmotnoprávneho a procesnoprávneho hľadiska.

Odmietnutie v hmotnom práve

V hmotnom práve odmietnutie definuje hmotnoprávne pozície subjektov práva v rozsahu ich práv, povinností a právnych následkov. Možno odmietnuť ofertu, právnu fikciu, zabezpečovacie inštitúty, plnenie, dedičstvo, dodanie tovaru, zodpovednosť alebo odstránenie vady.

Odmietnutie v hmotnom práve nie je pre subjekty práva finálne, pretože existuje právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane. To zahŕňa možnosť domáhať sa ochrany proti tomu, kto právo poruší alebo ohrozí, na orgáne alebo súde.

Odmietnutie v rovine hmotného práva má prvotný, nefinálny charakter a môže obsahovať mnohé variácie a mutácie významov, sociologické, právne, ekonomické a pod. Takéto odmietnutie preverujú "strážcovia" (všeobecné súdnictvo), "strážcovia strážcov" (Ústavný súd SR) a prípadne aj ESĽP či SDEU.

Prečítajte si tiež: Všetko o ústavnej sťažnosti a dovolaní

Odmietnutie v procesnom práve

V procesnom práve môže odmietnutie nadobúdať viaceré vlastnosti. Avšak, odmietnutie ako spôsob rozhodovania súdu nemožno označiť ako rýdzo procesné rozhodnutie.

V sporovom konaní môže ísť o rozhodnutie, kedy súd odmietne podanie vo veci samej ako následok neodstránenia vád podania. Typicky, ide o prípady, kedy podávateľ podaním nesplní podmienky predmetného podania alebo ak je inak neúplné. Zákonné situácie v procesnom práve produkujú aj záver hovoriaci o odmietaní, ktoré má prvky meritórneho rozhodovania.

Príklady odmietnutia s prvkami meritórneho rozhodovania

Existuje viacero príkladov, kedy sa o odmietnutí ako spôsobe súdneho rozhodovania môžeme baviť v rovine, kedy súd vec posudzoval aj po vecnej stránke.

• Odmietnuť odpor je možné vtedy, ak je odmietnutie následkom podania odporu neoprávnenou osobou, oneskorene, či bez vecného odôvodnenia. Posúdenie vecnosti odôvodnenia je vecným posúdením podaného podania.
• Odmietnuť návrh na vydanie neodkladného opatrenia je možné vtedy, ak návrh neobsahuje predpísané náležitosti alebo je nezrozumiteľný, alebo neurčitý. Nezrozumiteľnosť a neurčitosť podania je kategóriou, ktorá pripúšťa vecný prieskum jeho obsahu.
• Ďalším prípadom odmietnutia podania, kedy bude uznesenie o odmietnutí následkom vecného posudzovania posudzovaného podania je odmietnutie podania ktorým sa zneužíva právo.

Odmietnutie podaní nadobúda odlišné kontúry v odvolacom konaní sporového konania (§ 386 CSP). V konaní o žalobe na obnovu konania je odmietnutie naviazané na jej zjavnú nedôvodnosť (§ 413 CSP), čo je paradoxné, ak si uvedomíme, že zjavnú nedôvodnosť pri samotnej žalobe bude súd zamietať (§ 138 CSP).

Odmietanie má absolútne odlišné a špecifické kontúry v dovolacom konaní, pretože je viazané (aj) na neprípustnosť podaného dovolania, kde sa súd vecne zaoberá vecou samou (§ 447 v prepojení na § 419 až 423 CSP).

Prečítajte si tiež: Všetko o Dovolaniach a Ústavných Sťažnostiach

Odmietanie poznáme aj v rovine ústavného súdnictva, kde je v recentnom období ústavne neudržateľné najmä limitovanie aktívnej legitimácie ústavného prieskumu.

Všetky uvedené "odmietania" majú spoločného menovateľa - právnu istotu a precedenčnú záväznosť judikatúry najvyšších súdnych autorít.

Cieľ príspevku

Cieľom príspevku je otvoriť diskusiu o skutočnosti, o ktorej si (minimálne) advokátske prostredie šepká dlhšiu dobu. Tento šepot je šepotom strachu o právo na prístup k súdnej a inej právnej ochrane, a to má prvky diskusie o moci - o súdnej moci v štáte a o napĺňaní jej základnej úlohy - ochrane subjektov práva.

Možno sledovať vývoj, kedy súdy všeobecnej sústavy súdnictva - Ústavný súd nevynímajúc - sa akosi "skrývajú" za doktrínu odmietania, pričom pod dôvody odmietania umiestňujú a argumentujú veľakrát judikatórne závažné závery. Na mnohých miestach dochádza k (i) prekresľovaniu / redefinovaniu / stieraniu či pripodobňovaniu a odlišovaniu právnych otázok riešených v odvolacom - a dovolacom konaní (§421 CSP), (ii) extenzívnemu a nesprávnemu výkladu toho, čo je možné považovať za nesprávny procesný postup (§ 420 písm. f + § 365 ods. 1 písm. b) CSP) a pod. Absolútnym problémom je, ak sa v judikatúre súdov (a najmä opravných) zavádzajú neurčité pojmy (existujúca, ale nedostatočná miera zásahu do práva na spravodlivý súdny proces).

Príklady doktríny ne-odmietania a jej dopady

Ako príklad uvádzame prvý príklad rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, kedy odmietanie a neodmietanie (prijatie) ústavnej sťažnosti odlišne vykladá arbitrárnosť napádaného rozhodnutia v prepojenosti na konštatáciu porušeniu práva na spravodlivý súdny proces v takej (ne?)miere, aby to bolo - alebo nebolo akceptovateľné.

Prečítajte si tiež: Prípustnosť ústavnej sťažnosti

Odmietanie - arbitrárnosť

V jednom prípade to znamenalo konštatáciu o nutnosti využitia dovolacieho konania (v konaní, kde nebolo využité) oproti inému prístupu ústavného súdu rovnakého a recentného obdobia, ktorý judikuje nevyhnutnosť prijatia ústavnej sťažnosti aj v týchto prípadoch a nepotrebnosť dovolacieho prieskumu.

Nezdá sa vecne správne, že tvrdená arbitrárnosť a prekvapivosť rozhodnutí odvolacích súdov si vyžaduje dovolací prieskum, a zdá sa, že Ústavný súd by mal svoju rozhodovaciu činnosť zjednotiť, pretože ak to neurobí on, arbitrom bude pravdepodobne čoraz viac ESĽP.

• I. ÚS 574/2024: Ak sa sťažovateľ domáha na ústavnom súde preskúmania arbitrárnej právnej úvahy odvolacieho súdu, nemá arbitrárne právne posúdenie namietať v rámci dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, ale môže sa obrátiť priamo na ústavný súd, pretože dovolanie v jeho veci pre arbitrárne právne posúdenie nebolo prípustné. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť v tejto časti (na rozdiel od časti namietajúcej nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu) bez ďalšieho neodmietol ako neprípustnú podľa § 56 ods. 2 písm. d) v spojení s § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
• II. ÚS 554/2024: Pokiaľ sťažovateľka v ústavnej sťažnosti argumentuje tým, že napadnutý rozsudok je arbitrárny a prekvapivý, je potrebné uviesť, že nedostatočná kvalita súdneho rozhodnutia v podobe arbitrárnosti prijatých záverov vo väzbe na zistený skutkový stav môže byť predmetom dovolacieho prieskumu v rámci uplatnenej zmätočnosti rozhodnutia z dôvodu vady podľa § 420 písm. f) CSP. Ide teda o prípad, keď sťažovateľka mala povinnosť využiť dovolanie, ktoré je v tomto prípade potrebné považovať za účinný právny prostriedok nápravy porušenia označených práv. V zmysle § 124 in fine zákona o ústavnom súde a ustálenej judikatúry ústavného súdu by po prípadnom neúspešnom využití mimoriadneho opravného prostriedku začala lehota na podanie ústavnej sťažnosti proti tu napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu plynúť od doručenia rozhodnutia o dovolaní. Ústavný súd preto argumentáciu sťažovateľky k nepodaniu dovolania neakceptoval.

Odmietanie - právomoc

Iný prípad odmietnutia ústavnej sťažnosti hovorí o tom, že (i) žalobca, ktorý namietal počas prvoinštančného - odvolacieho a dovolacieho konania právomoc súdov (ii) mal využiť /po druhom odvolacom rozhodnutí/ dovolacie konanie a podať voči sťažnosťou napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie (nebolo podané)- hoci - /po prvom odvolacom rozhodnutí dovolací súd s odkazom na kompetenčný senát NSSR/ NSSR rozhodol (precedenčne záväzne rozhodovacou štruktúrou kompetenčného senátu v odlišnej no vecou samou obsahovo totožnej a identickej kauze) o tom, že takáto vec patrí do právomoci súdov.

Rozhodnutie je vysvetliteľné aj tak, že s argumentáciou o tom že súdy nemajú právomoc konať vo veci mal klient ísť na NSSR aby ten zmenil svoje kompetenčné rozhodnutie (precedenčne záväzné) v klasickej dovolacej senátnej štruktúre (pre ktorú je KS NSSR záväzný - ako judikoval NSSR po prvom odvolacom konaní). Klient - občan / subjekt práva - sa môže cítiť zmätený. Ústavný súd SR hovorí, že NSSR mohol zmeniť už vyslovený názor kompetenčného senátu NSSR obyčajným senátom dovlacieho konania.

• III. ÚS 571/2024: Okresný súd rozsudkom z novembra 2020 určil, že okamžité skončenie zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu dané sťažovateľom žalobcovi je neplatné a sťažovateľovi uložil zaplatiť žalobcovi 3 906,38 eur. Na odvolanie sťažovateľa krajský súd uznesením z augusta 2022 rozsudok okresného súdu zrušil, konanie zastavil a vec postúpil Arbitrážnej komisii Slovenského zväzu ľadového hokeja z dôvodu, že spor nepatrí do právomoci súdu. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca dovolanie, na ktoré najvyšší súd uznesenie krajského súdu z augusta 2022 zrušil, keďže došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý súdny proces podľa § 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) tak, že zastavením konania pre nedostatok právomoci mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Nesprávnosť právneho záveru uznesenia krajského súdu najvyšší súd vyvodil zo záverov rozhodnutia kompetenčného senátu sp. zn. 1SKomp/38/2022 z októbra 2022. Krajský súd následne ústavnou sťažnosťou namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu z novembra 2020. Nesprávne je východisko sťažovateľa o neprípustnosti dovolania. Podľa § 420 písm. a) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov. Namietaný rozsudok krajského súdu je rozhodnutím vo veci samej a námietka porušenia ústavných práv sťažovateľa vychádza z toho, že súdy nemali právomoc rozhodnúť jeho spor so žalobcom. Sťažovateľ tak mohol podať dovolanie podľa § 420 písm. a) CSP, ktoré je právnym prostriedkom nápravy, ktorý mu zákon priznáva na ochranu jeho ústavných práv. Z jeho tvrdení však využitie tohto právneho prostriedku nápravy nevyplýva, a preto je jeho ústavná sťažnosť podľa § 132 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov neprípustná a ako taká bola podľa § 56 ods. 2 písm. d) tohto zákona odmietnutá.

Kde je hranica?

Hranica, ktorá je ešte pri odmietaní touto doktrínou akceptovateľná je hranicou, ktorej citlivé dodržiavanie či jej necitlivé zneužívanie má potenciál zásahu do ústavných práv subjektov práva.

Princíp subsidiarity ústavného súdnictva je princípom, ktorý pripúšťa výnimky v prípadoch "hard cases" či v prípade zásadných ústavnoprávnych vád odvolacích inštancií (I. ÚS 574/2024), v prípadoch neprípusnosti dovolania (kde ju nie je potrebné "nasilu" hľadať - II. ÚS 554/2024) alebo jednoducho vtedy, ak využitie mimoriadnych opravných prostriedkov nedáva logický význam (prípad III. ÚS 571/2024).

Malo by platiť, že aj vtedy, ak teda platí, že účelom odvolacej inštancie je hľadanie spravodlivosti a nie formalistické "skrývanie sa" za procesné princípy, ak tieto v prípadoch in concreto neposkytujú rozumné (spravodlivé?) následky.

Pritom, čo je arbitrárne a čo je prekvapivé - je posúditeľné iba subjektívne, preto možno nadobudnúť presvedčenie, že možnosť odmietania tu stojí na rýdzo subjektívnych základoch právneho posúdenia. V takých predpokladoch je nesmierne ťažké formulovať akékoľvek "opravné podania" dotknutých subjektov práva.

Záver

Hoci sa rúbanie môže drevorubačovi páčiť, pri rúbaní lietajú triesky a je problémom, ak tieto ohrozujú právny štát stelesnený samotným - človekom - občanom, ktorý očakáva udržateľnosť právnych názorov - nielen - najvyšších súdnych autorít.

tags: #ústavná #sťažnosť #dovolanie #rozdiel