Uznanie dlhu: Dvojstranný právny úkon a jeho charakteristika

Článok sa zaoberá problematikou uznania dlhu ako zabezpečovacieho inštitútu v slovenskom práve, s dôrazom na jeho charakteristiku ako (ne)dvojstranného právneho úkonu. Analyzuje formálne a obsahové náležitosti uznania dlhu, jeho právne účinky a možnosti kombinácie s inými zmluvnými typmi.

Úvod do problematiky dlhu a pohľadávky

Vstupujeme do sveta záväzkov a finančných vzťahov, kde sa stretávame s pojmami ako dlh a pohľadávka. Pohľadávka predstavuje majetkové právo veriteľa voči dlžníkovi, zatiaľ čo dlh je záväzok dlžníka voči veriteľovi. Pochopenie rozdielu medzi týmito dvoma pojmami je kľúčové pre orientáciu v oblasti záväzkového práva.

Uznanie dlhu ako zabezpečovací inštitút

"Zmluva o vyrovnaní dlhu" nie je zmluvným typom, ktorý je osobitne upravený v zákone. V praxi sa zvykne používať najmä inštitút uznania dlhu, ktorý je upravený v § 558 Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu dlžníkom posilňuje právnu pozíciu veriteľa a je zabezpečovacím prostriedkom veriteľovej pohľadávky. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie, uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka možno považovať za zabezpečovací inštitút, ktorý zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu v čase uznania. Uznanie dlhu tak z procesného hľadiska poskytuje veriteľovi nesporný právny základ pri vymáhaní jeho pohľadávky.

Ak je uznanie dlhu urobené v zákonom požadovanej forme, zakladá do budúcnosti domnienku o tom, že v čase uznávacieho prejavu dlh skutočne existoval. V prípadnom súdnom spore potom stačí, ak veriteľ predloží súdu uznanie dlhu. Dôkazné bremeno by sa tak presunulo z veriteľa na dlžníka, ktorý by musel súdu dokázať, že pohľadávka veriteľa nevznikla alebo že už neexistuje. Druhým významným dôsledkom písomného uznania dlhu dlžníkom je založenie plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby. Pôvodná premlčacia doba sa ruší a začína plynúť nová 10-ročná premlčacia doba. Vyplýva to z ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Na to, aby uznanie dlhu malo tieto právne účinky, musí spĺňať zákonné formálne a obsahové náležitosti.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Formálne a obsahové náležitosti uznania dlhu

Zákon vyžaduje, aby tento uznávací prejav dlžníka bol urobený v písomnej forme. Uznanie dlhu musí obsahovať aj presné označenie dlžníka a veriteľa. Dlžník musí výslovne vyhlásiť, že veriteľovi zaplatí dlh v presne určenej výške, ktorý vznikol z určitého dôvodu. Dôvod, z akého dlh vznikol, musí byť v tejto listine presne špecifikovaný. Ide napríklad o nesplatenú pôžičku alebo náhradu spôsobenej škody. Na záver musí dlžník uviesť dátum a pripojiť vlastnoručný podpis, ktorý nemusí byť úradne overený. Na druhej strane možno odporučiť úradné overenie podpisu dlžníka pred notárom alebo na matrike. Dlžník potom nebude môcť na súde vyhlásiť, že on dokument nepodpísal. Podpis veriteľa na listine sa nevyžaduje, keďže ide o jednostranné vyhlásenie dlžníka, a nie o zmluvu.

Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon

Uznanie dlhu je jednostranný prejav dlžníka vo vzťahu k veriteľovi. Nejde teda o dvojstranný právny úkon. Na to, aby uznanie dlhu vyvolalo zamýšľané účinky je potrebné, aby dlžník uznal písomne, že zaplatí dlh a aby tento dlh bol určený čo do dôvodu a výšky; uznanie existencie dlhu pritom predpokladá prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. Samotný prísľub dlžníka, že …

Možnosti zmluvného vyrovnania dlhu

Napriek tomu, že zákon „zmluvu o vyrovnaní dlhu“ nepozná, nič vám nebráni, aby ste uzavreli aj takú zmluvu. V takom prípade pôjde o tzv. nepomenovanú zmluvu (inominátny kontrakt) uzavretú podľa § 51 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená ako zmluvný typ, ak zmluva neodporuje obsahu alebo účelu tohto zákona. V tejto zmluve by ste mohli skombinovať uznávací prejav dlžníka o existencii, výške a dôvode dlhu s prehlásením, že tento dlh zaplatí a zároveň by ste do textu zmluvy mohli zakomponovať aj splátkový kalendár.

Alternatívy riešenia dlhu a vymáhanie nedoplatkov

V situácii, keď sa stáva z vlastníka dlžník, vzniká pre správcu niekoľko možností. Prvou je nechať to tak. To je však závažnou chybou správcu. Žiaľ, stáva sa to bežne. Ak eviduje čo i len jeden mesiac omeškanú platbu, nikdy by to nemal nechať bez povšimnutia. Už prvá nevykonaná úhrada má svoj dôvod. Je irelevantné, či je tento dôvod objektívny alebo subjektívny. Výška úhrady a výška poplatku za správu nie sú vo všeobecnosti také vysoké a nespôsobujú v prípade nevykonania úhrady vznik splatnosti celého dlhu tak, ako je to pri iných dlhoch. Úhrady vykonávané na základe § 7b ZVBNP sa stávajú splatnými za každý mesiac zvlášť a spôsobujú tzv. kumulatívny dlh. To znamená, že sa dlh navyšuje postupne. Kumulácia dlhu síce spôsobuje časté problémy pri výpočte úroku z omeškania či zmluvnej pokuty, pri menšej dávke právnej zdatnosti sa tento výpočet dá zvládnuť. Správca má teda možnosť riešiť s dlžníkom situáciu, keď dlh ešte nie je vysoký, je značne nový a zlikvidovať ho speňažením nie je až taký problém.

Mimosúdne (predsúdne) vymáhanie dlhu

Prvé štádium vymáhania dlhu sa nazýva mimosúdne, ale časovo by skôr pasovalo označenie predsúdne. Mimosúdne je z toho dôvodu, že už dlh vznikol, ale proti dlžníkovi ešte nie je podaný návrh na súde. Ak je mimosúdne vymáhanie vykonávané správcom aspoň v tých intenciách, o ktorých píšem, správca ani nebude musieť podať proti dlžníkovi návrh na súde, prípadne, aj keď áno, tak podanie návrhu na súd bude potrebné len pri malom percente z celej skupiny dlžníkov. Každopádne, prax ma naučila, že správcovia neradi vymáhajú mimosúdne. Vyžaduje si to totiž ich aktivitu, znalosti a úsilie - či už právne, filozofické, alebo psychologické. V čom teda spočívajú možnosti správcu v mimosúdnom vymáhaní?

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Apriórne treba poukázať na paragrafy 7b a 8b ZVBNP, v ktorých sa uvádza, že „správca je povinný vymáhať vzniknuté nedoplatky“ a „spoločenstvo môže vymáhať plnenie“. Je legislatívnou chybou, že zákon rozlišuje medzi právnymi nárokmi správcu a spoločenstva. Tieto rozdiely je možné odstrániť jedine de lege ferenda. Vznik nedoplatku predstavuje akýsi štartovací modul do právneho sveta možností a je len na správcovi, ktorú si vyberie. Kritériom na vhodný vyber konkrétneho spôsobu riešenia by mali byť najmä rýchlosť vykonania úhrady a dostatočné zabezpečenie reálnosti jej vykonania.

Prvým samozrejmým krokom je doručenie výzvy na úhradu vo forme akéhosi upozornenia, že sa o vzniku dlhu vie a že sa bude jeho speňažovanie riešiť. V tomto momente začína prvé štádium mimosúdneho vymáhania, tzv. vlastná réžia správcu. Začína hneď momentom vzniku dlhu a nemala by trvať viac ako dva, najviac tri mesiace. Vo vlastnej réžii by mal správca využiť všetky prostriedky mimosúdneho vymáhania - či už na účely vymoženia pohľadávky, alebo jej zabezpečenia. A ak nie všetky, tak nevyhnutne aspoň tie najbežnejšie. Ak nie je až taký zdatný, mal by vymáhanie zveriť tretej osobe čím skôr, ideálne hneď po vzniku dlhu. Slovom „hneď“ mám na mysli bezodkladne, okamžite, nečakať ani týždeň. Je potrebné rozlišovať medzi podaním dlhu s cieľom jeho vymoženia a postúpením pohľadávky. Postúpenie je právny inštitút spojený so zmenou vlastníckeho práva k pohľadávke (postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasl.

Obsah a forma výzvy na úhradu

Pokiaľ má výzva na úhradu plniť svoj účel, musí mať určitý správny obsah a formu. Nie je celkom efektívne doručiť vlastníkovi výzvu v štýle „zaplať, inak bude vec postúpená súdu“. Toto určite nie je vhodné riešenie. Na Slovensku je viac ako 2,5 milióna exekučných konaní a je skôr omylom myslieť si, že práve váš dlžník je tou osobou, ktorá ešte nepozná atribúty slovenského súdneho procesu a procesu exekúcie. Takže uv…

Právne úkony v pracovnom práve a ich relevancia

Právna veda v pracovnom práve rozpoznáva okrem právnych úkonov aj skupinu tzv. „faktických úkonov“. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má významné následky - neaplikuje sa napr. úprava neplatnosti právneho úkonu. Napriek rozsiahlej judikatúre ostáva delimitácia medzi právnymi a faktickými úkonmi v pracovnom práve problematická. V tomto príspevku vymedzujem pojem faktických úkonov, ich právne následky a súvisiace praktické problémy. Prihliadam aj na kontext vývoja relevantnej právnej úpravy.

In addition to legal acts, jurisprudence in employment law recognizes so-called„real acts“. Classification ofan act as a real act has fundamental consequences - for example, the application of invalidity of legal acts is excluded. Despite numerous relevant case law, the delimitation between legal and real acts remains problematic. In this article I am trying to define real acts, their legal consequences and related practical issues. I am taking into account the context of changes in the legal regulation.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

Popri „klasických právnych úkonoch“ sa v pracovnom práve stretávame aj s tzv. „faktickými úkonmi“. Faktické úkony nie sú považované za právne úkony ale za iné subjektívne právne skutočnosti, na ktoré sa úprava právnych úkonov nevzťahuje. Zaradenie úkonu medzi faktické úkony má teda významné následky - neaplikuje sa naň napr. V tomto článku sa venujem definícii právnych a faktických úkonov a poukazujem na absenciu vymedzenia hraníc medzi týmito úkonmi. Opisujem, ako koncept faktických úkonov vznikol, a na skutočnosť, že jeho ponímanie sa zatiaľ napriek významným zmenám v právnej úprave neposunul. Na záver sa zaoberám znakmi faktických úkonov, ktoré súdy v rámci posudzovania platnosti súvisiacich právnych úkonov preskúmavajú (resp.

Právne a faktické úkony

Právne úkony patria medzi subjektívne právne skutočnosti, t.j. skutočnosti, s ktorými platné právo spája vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov a ktoré sú determinované správaním ľudí.ŠTEVČEK, M., a kol.: Občiansky zákonník I. § 34-51. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1754 s. Subjektívne právne skutočnosti sa vymedzujú oproti objektívnym právnym skutočnostiam alebo okolnostiam, ktoré sú na ľudskom správaní nezávislé a s ľudským správaním nesúvisia (napr. Zákon č. 311/2001 Z.z. Vzhľadom na subsidiaritu prvej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, v aktuálnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) platí pre právne úkony v pracovnom práve definícia vymedzená v § 34 Občianskeho zákonníka. Už na prvý pohľad je zrejmé, že definícia nie je uzatvorená, obsahuje iba exemplifikatívny výpočet úkonov, ktoré pod ňu spadajú. V súčasnosti platná definícia právneho úkonu bola znovuzavedená do nášho právneho poriadku novelou Občianskeho zákonníka, zákonom č. 509/1991 Zb. Úprava definície právneho úkonu spočívala v doplnení slova „najmä“ a bola odôvodňovaná existenciou úkonov ako napr. Je potrebné zdôrazniť, že napriek otvorenej definícii, nemožno pri posudzovaní, či prejav vôle predstavuje právny úkon, úplne abstrahovať od zamerania prejavu vôle na vznik, zmenu a zánik práv a povinností (spojených s prejavom vôle právnou normou). Platná definícia právnych úkonov vychádza z tzv. širokého konceptu právneho úkonu, zástancom ktorého bol akademik Viktor Knapp. Knapp považoval za právny úkon prejav vôle spôsobiť právne následky KNAPP, V.: Předmět a systém československého socialistického práva občanského. Československá akadémia věd, Praha 1959, s. Aj pre široké chápanie právneho úkonu teda stále platí, že prejav vôle musí smerovať k právnym následkom. Barancová a Olšovská opakovane poukazujú na to, že široká koncepcia právnych úkonov umožňuje za právne úkony pokladať aj napr. pokyny zamestnávateľa, aj keď priamo nevedú k vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, iba tieto práva a povinnosti konkretizujú.BARANCOVÁ, H. - SCHRONK, R.: Pracovné právo. Bratislava: Sprint 2 s.r.o., 2013. ISBN 978-80-89393-97-8, s. 214-215. OLŠOVSKÁ, A.: Jednostranné úkony v pracovnom práve. Bratislava: Veda, 2010. ISBN 9788022411455, s. Ako bolo uvedené vyššie, právne úkony predstavujú iba jednu zo skupín subjektívnych právnych skutočností. Zaradenie právnej skutočnosti medzi právne úkony má významné dôsledky. Len pre právne úkony totiž platí napr. úprava platnosti resp. neplatnosti právnych úkonov. Hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že uvedené je samozrejmé (napr.

Faktické konania

Medzi také úkony patria napr. spomínané faktické konania ako je vytvorenie či zničenie veci alebo diela. Ďalšími úkonmi, ktoré právna veda nezaraďuje medzi právne úkony sú tzv. spoločenské a priateľské úsluhy a morálne záväzkyŠTEVČEK, § 34-51. ako je napr. pozvanie na obed, sľub zalievať kvety a pod. Obdobne je tomu tak pri úkonoch v rámci hier či vzdelávania. Pre potreby tohto príspevku by som rada spomenula ešte dve skupiny úkonov, ktoré právna veda a judikatúra postavila mimo rámca právnych úkonov. Ide o rozhodnutia orgánov obchodných spoločností.Napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu 4 Obdo 22/1998, 5 Obdo 2/2017 Najvyšší súd SR opakovane judikoval, že uznesenie valného zhromaždenie nie je právnym úkonom, ale inou právnou skutočnosťou. Uznesenie valného zhromaždenia nie je konaním spoločnosti navonok, ale je skutočnosťou, ktorá je súčasťou tvorby vôle právnickej osoby. Keďže nejde o právny úkon, súdy nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť podľa § 39 a nasl. Občianskeho zákonníka (ich platnosť sa preskúmava výhradne podľa § 131 resp.

Faktické úkony v pracovnom práve

Pre oblasť pracovného práva je dôležitou skupinou úkonov, ktoré sa nepovažujú za právne úkony, skupina tzv. Koncept faktických úkonov v pracovnom práve bol vytvorený rozhodovacou praxou súdov. Súdy postupne za faktické úkony uznali napr. rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce)Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3 Cdo 33/2008, 3 Cdo 54/2018, rozhodnutie o neospravedlnenej absencii zamestnanca (§ 144a ods. 6 Zákonníka práce)Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 278/2007, R 59/2002; české súdy označujú za faktický úkon aj upozornenie zamestnávateľa na možnosť výpovede z pracovného pomeru v súvislosti s porušením pracovnej disciplínyNapr. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 21 Cdo 3046/2010, či rozhodnutie o rozvrhnutí pracovného času (§ 85 a nasl. pracovného času)Napr. V rozhodnutiach súdy konštantne judikujú, že faktické úkony nie sú právnymi úkonmi a súd teda nemôže preskúmavať ich platnosť resp. neplatnosť.Viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 278/2007, 6 Cdo 69/1994, 21 Cdo 105/2001 Podľa súdov, faktické úkony majú právne následky výhradne tam, kde sú ustanovené ako hmotnoprávna podmienka platnosti právneho úkonu. Faktické úkony v pracovnom práve ako koncept vytvorený judikatúrou nemajú legálnu definíciu. Rozhodovacia prax súdov sa obmedzuje výhradne na posudzovanie individuálnych prípadov, preto hľadať generálne platnú definíciu faktických úkonov vjudikatúre by bolo márne. Barancová v Komentári k Zákonníku práce konštatuje, že: „prejav vôle, ktorý nesmeruje ku vzniku, zmene a zániku práv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch, nieje v prevažnej miere prípadov právnym úkonom. Takýto úkon sa označuje ako faktický úkon, ktorý má právnu relevanciu v prípadoch predpokladaných zákonom.“BARANCOVÁ, H.a kol.: Zákonník práce. Komentár. 2. vydanie. Bratislava: Nakladatelství C.H.Beck s.r.o., organizačná zložka, 219. ISBN 978-80-89603-78-7, str. Matejka sa v komentári k Zákonníku práce faktickým úkonom vôbec nevenuje.TKÁČ, V. a kol.: Zákonník práce. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2014. Toman v svojej publikácii Individuálne pracovné právo k faktickým úkonom uvádza: „v pracovnoprávnych vzťahoch sa možno stretnúť s konaním, úkonmi, ktoré nie sú právnymi úkonmi, pretože nejde o taký prejav vôle, s ktorým by právne predpisy spájali vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu.“TOMAN, J.: Individuálne pracovné právo. Bratislava: Friedrich Ebert Stiftung, zastúpenie v SR, 2014. ISBN 978-80-89149^2-1, s. Najpodrobnejší opis faktického právneho úkonu nám ponúka česká právna veda. Drápal v komentári k českému Zákonníku práceZákon Českej republiky č. 262/2006 Sb. Zákoník práce. uvádza, že faktické úkony predstavujú „prejavy vôle, ktoré samé o sebe nesmerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, avšak majú (môžu mať) v spojení s inou právnou skutočnosťou (právnym konaním alebo právnou udalosťou) podľa zákona (právneho poriadku) v pracovnoprávnych vzťahoch právne následky “. Právne relevantné sú „len vtedy, keď to právne predpisy výslovne stanovia.“ BĚLINA, M. a kol.: Zákoník práce. Komentář. 3. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2019. ISBN: 978-80-7400-759-0, s.

Rozlíšenie právnych a faktických úkonov

Z uvedeného vyplýva, že definície faktických úkonov ponúkané právnou vedou zatiaľ nedali odpoveď na to, aké znaky odlišujú právny úkon (ktorý je chápaný široko) od faktického úkonu. Vzhľadom na následky posúdenia úkonu ako faktického úkonu (neaplikujú sa naň ustanovenia týkajúce sa právnych úkonov), je však ich rozlíšenie kľúčové.

Historický vývoj chápania právnych úkonov v pracovnom práve

Pre pracovné právo neplatila vždy široká definícia právneho úkonu. Pôvodný Zákonník práce (zákon č. 65/1965 Zb. Zákonník práce) definoval v § 240 ods. 1 právny úkon pre potreby pracovného práva nasledovne: „Právny úkon (pracovná zmluva, výpoveď, dohoda o náhrade škody a pod.) je prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takým prejavom spájajú.“ Pracovné právo teda vychádzalo z tzv. koncepcie úzkeho chápania právneho úkonu. Právnymi úkonmi boli len úkony, ktoré mali priamo za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Jednoznačnými právnymi úkonmi v pracovnom práve boli (a aj dodnes sú) napr.

Faktické úkony v kontexte starého a nového Zákonníka práce

Pracovné právo už vtedy predpokladalo mnoho ďalších úkonov, ktoré nevyhnutne nemali sami o sebe za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, avšak boli pre pracovnoprávne vzťahy relevantné. Tieto úkony súdna prax a právna veda označila ako „faktické úkony“. Medzi faktické úkony súdy postupne zaradili napr. Keďže v týchto prípadoch nešlo v zmysle úzkej definície právneho úkonu v pracovnom práve o právne úkony, súdy konštatovali, že nie sú oprávnené preskúmavať ich platnosť. Vzhľadom na význam týchto úkonov pre pracovnoprávne vzťahy však nebolo možné akceptovať úplnú absenciu pravidiel pre tieto úkony. Úprava chápania právnych úkonov sa však zavedením súčasného Zákonníka práce zmenila. Pre pracovné právo začala platiť definícia právneho úkonu obsiahnutá v Občianskom zákonníku, ktorá v danom čase už vychádzala z tzv. širokého poňatia právneho úkonu. Ako konštatujte Olšovská, zmena definície pracovného úkonu v pracovnom práve však ostala nepovšimnutá.OLŠOVSKÁ, A., s. 18. Hoci Olšovská upozorňuje na to, že nová definícia otvorila priestor pre to, aby sa za právne úkony považovali aj ďalšie úkony, zdá sa, že diskusia o re-charakterizovaní významných úkonov v pracovnom práve na právne úkony v zásade neprebieha.

Náležitosti faktických úkonov a ich forma

Faktické úkony nie sú právne úkony a preto nemôžeme hovoriť o náležitostiach faktických úkonov. Ako bolo spomenuté vyššie, požiadavky na faktické úkony v rámci judikatúry boli vymedzené rozsahom prieskumu faktického úkonu súdom. Tam, kde súd preskúmava faktický úkon (t.j. Je však potrebné vysporiadať sa s „náležitosťami“, ktoré pre faktické úkony ustanovuje priamo právny predpis. Napríklad, pre rozhodnutie zamestnávateľa o organizačných zmenách (§ 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce) vyžaduje Zákonník práce písomnú formu. Obdobne, pre výzvu zamestnávateľa na odstránenie nedostatkov (§ 63 ods. 1 písm. d) bod 4. Zákonníka práce), či upozornenie na možnosť výpovede v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny (§ 63 ods. 1 písm.

Dôsledky nedodržania formy faktického úkonu

Pre nedodržanie písomnej formy právnych úkonov má pracovné právo podrobne rozpracované následky. V zmysle § 17 ods. Faktické úkony však nie sú právnymi úkonmi a nemožno na ne vzťahovať úpravu právnych úkonov. V tomto kontexte sa javí ako najjednoduchšie riešenie nedostatok zákonom predpísanej formy spojiť priamo s existenciou faktického úkonu. K uvedenému by však mohol byť zaujatý aj iný postoj. V odborných publikáciách sa objavili náznaky návrhov na použitie analógie k § 17 ods. 2 Zákonníka práce. Vtakom prípade by napr. nedostatok písomnej formy rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene neznamenal jeho „neplatnosť“ resp. neexistenciu, nakoľko § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce neobsahuje pre toto rozhodnutie doložku neplatnosti.Viď Kundrát, I.: „Prvé zdanie klame“ (Neplatnosť pracovnoprávnych úkonov), In: Žulová, J. (ed.): Zákonník práce do každej ruky alebo lingvistika a sankcie v pracovnom práve: Univerzite P. J. Nepriama podpora k uvedenému (aj keď možno nie úplne úmyselná) by sa dala hľadať aj v komentári k Zákonníku práce, kde Barancová/Olšovská uvádzajú: „Ak ide o formu rozhodnutia o organizačnej zmene, Zákonník práce vyžaduje písomnú formu rozhodnutia. K uvedenému riešeniu však podľa môjho názoru treba pristupovať s obozretnosťou. Je zrejmé, § 17 ods. 2 Zákonníka práce má za účel ochranu zamestnanca - právo nemôže pripustiť, aby zamestnanec, ktorý nemusí byť schopný primäť zamestnávateľa vyhotoviť písomnú formu úkonu, bol vadou, ktorú nespôsobil, negatívne dotknutý. Je tomu tak napr. Tam, kde písomná forma je nevyhnutná na ochranu zamestnanca, zákonodarca uvádza doložku neplatnosti (napr. výpoveď s pracovného pomeru). Písomná forma faktických úkonov ako napr. Zákonodarca však pri nich evidentne neuvažoval ako o právnych úkonoch, ktoré by mohli byť považované za neplatné a preto pri nich doložka neplatnosti absentuje.

Konanie za zamestnávateľa pri faktických úkonoch

Podobne ako pri následkoch nedodržania formy faktického úkonu, pre konanie za zamestnávateľa pre faktické úkony neexistuje v pracovnom práve zákonná úprava. Konanie za zamestnávateľa upravené v § 9 a nasl. Zákonníka práce je limitované na právne úkony („V pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa…“ § 9 ods. Prvým riešením je analogické použitie ustanovení o konaní za zamestnávateľa pri právnych úkonoch aj na faktické úkony. Uvedené riešenie bolo jednoznačne prijaté v českej judikatúreViď napr. Iný prístup však zvolil v svojich nedávnych rozhodnutiach Najvyšší súd SR.Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 8 Cdo/70/2019, 8 Cdo/60/2019. Miesto využitia analógie s úpravou konania za zamestnávateľa pri právnych úkonoch podľa § 9 a nasl. Zákonníka práce, našiel úpravu konania zamestnávateľa pri rozhodnutí o organizačnej zmene v zákone č. 513/1991 Zb. Obchodnom zákonníku, v aktuálnom znení (ďalej len „Obchodný zákonník“). Najvyšší súd SR vyslovil, že rozhodnutie zamestnávateľa o organizačnej zmene je možné zaradiť pod obchodné vedenie spoločnosti. Uvedené rozhodnutia sa stretli u odborn…

Ochrana pred odporovateľnými právnymi úkonmi dlžníka

Právna možnosť brániť sa voči odporovateľným právnym úkonom dlžníka je prenechaná výlučne veriteľom a fakticky mimo rámca osobného bankrotu; insolvenčný správca nemá vytvorený žiadny legálny priestor pre odporovaciu realizáciu. Vo svojej podstate ide - pri zohľadnení zmyslu a účelu všetkých dotknutých právnych inštitútov - o chybne nastavené pravidlá, ktoré sú v rozpore so základným postulátom ústavnoprávnej proporcionality a ako také sú nekoncepčné, nesystematické a predovšetkým popierajúce základnú ideu spravodlivosti a rovnaký obsah základných práv zaručený každému bez ohľadu na ich nositeľa, pričom uvedené, akcentujúc práve (aj) princíp proporcionality, spôsobuje hodnotovo konfliktné situácie, častokrát riešiteľné len za pomoci ústavokonformného teleologického výkladu, čo v žiadnom prípade nenapĺňa postuláty právnej istoty, resp. V čl. 1 ods. (Pl. 1.3.2017 vstúpila do účinnosti nová právna úprava oddlžení fyzických osôb, v Slovenskej republike známa pod označením „osobné bankroty“. V štvrtej časti zákona č. 7/2005 Z.z.

#

tags: #uznanie #dlhu #dvojstranný #právny #úkon #charakteristika