Uznanie Slovenskej Republiky v Historickom Kontexte

Vznik a existencia Slovenskej republiky v rokoch 1939-1945 je komplexná téma, ktorá si vyžaduje dôkladné preskúmanie politických, hospodárskych a spoločenských faktorov, ktoré ju formovali. Táto éra je dodnes predmetom diskusií a polemík, a to ako v odbornej, tak aj v laickej verejnosti. Cieľom tohto článku je poskytnúť vyvážený pohľad na toto obdobie, s prihliadnutím na rôzne aspekty jej existencie.

Vznik Slovenskej Republiky

Vznik takzvanej prvej Slovenskej republiky 14. marca 1939 bol podmienený predovšetkým zmenou geopolitickej situácie v strednej Európe a silným tlakom nacistického Nemecka. Po Mníchovskej dohode a následnom rozpade Česko-Slovenska sa Slovensko ocitlo v zložitej situácii, keď bolo vystavené tlaku zo strany Nemecka a Maďarska. Jozef Tiso, vtedajší predseda autonómnej vlády, bol pozvaný do Berlína, kde bol postavený pred dilemu: buď vyhlási samostatnosť Slovenska pod ochranou Nemecka, alebo bude Slovensko rozdelené medzi susedné štáty.

Hospodársky Vývoj Slovenska počas Vojny

Zmena politických pomerov v krajine nemohla, samozrejme, obísť ani hospodársky profil Slovenska. Po vzniku nového štátu slovenský priemysel postupne prežíval vojnovú konjunktúru, ktorá bola výraznejšia ako v protektoráte a prejavila sa, aj keď so značnými rozdielmi, vo všetkých hlavných odvetviach. Kulminačným bodom slovenského hospodárstva bol rok 1943, počas ktorého vzrástol celkový objem priemyselnej výroby na území Slovenskej republiky oproti roku 1937 o 63 percent. Naopak, v roku 1945 sa objem výroby znížil na menej ako dve tretiny úrovne z roku 1937.

Najvyšší nárast produkcie v slovenskom štáte zaznamenal chemický, kožiarsky a kovospracujúci priemysel, najmenšie prírastky potravinársky a papierenský priemysel. Na úspešnom rozvoji slovenského hospodárstva sa počas existencie samostatného štátu podieľalo viacero faktorov. Na priemyselný rast Slovenska vplývalo pozitívne i hnutie regionalizmu. Išlo o slovenských politikov odmietajúcich československý centralizmus, ale i snahy o autonómiu. Regionalisti, medzi ktorých patril napríklad Imrich Karvaš, dopomohli v druhej polovici 30. rokov k investičnej vlne smerujúcej na Slovensko. Zvyšovanie priemyselnej produkcie a následnú konjunktúru slovenského hospodárstva výrazne podporili aj priemyselné kapacity, ktoré sa na územie Slovenska presunuli počas tlaku Nemecka na ČSR. Koncom 30. rokov spustili svoju prevádzku veľké zbrojárske, chemické a kožiarske podniky, napríklad v Dubnici či Považskej Bystrici. Pozitívny vplyv na rozvoj výroby podporovala aj pomerne výhodná štruktúra slovenského priemyslu. Zbrojovky, chemické a drevárske závody, ktoré tvorili kostru slovenského hospodárstva, vyhovovali špecifickým vojenským potrebám a nachádzali odbyt na európskych trhoch. Vďaka ekonomicky neštandardnému dosahu vojny na priemysel mohli zároveň prosperovať aj inak nerentabilné banské či hutnícke podniky.

Hospodárska Situácia Obyvateľstva

Slovenská odborná, ale i laická verejnosť v poslednom období veľmi intenzívne diskutuje o (ne)prosperite či blahobyte Slovenského štátu. Aká je vlastne pravda? Existoval na Slovensku naozaj blahobyt? Po rozpade Č-SR v marci 1939 málokto veril v pozitívny vývoj slovenskej ekonomiky. Pohľady zahraničných pozorovateľov boli skeptické, ba dokonca hovorili o "neživotaschopnosti" Slovenska. Prax však ukázala, že 1. Určitý "zázračný" nádych malo odstránenie nezamestnanosti na Slovensku. Okrem zvýšenej potreby pracovnej sily na nových stavbách a závodoch sa na tejto skutočnosti podieľali ešte dva zásadné faktory. Prvým bol jav tak trošku podobný dnešnej dobe. Ľudia neodchádzajú za lepším zárobkom do zahraničia len dnes, ale robili to aj počas vojny. Vďaka účtovaniu zárobkov v ríšskych markách a jeho vyplácaniu v slovenských korunách disponovali pomerne slušným zárobkom. Nové pracovné miesta sa ale uvoľnili aj po odchode Čechov a vyradení Židov z pracovného procesu. Zlepšenie sociálne situácie determinovalo aj niekoľko populárnych sociálnych opatrení ako: rodinné prídavky, drahotné prídavky, valorizácia miezd a pod. Bežní občania na rozdiel od väčšiny Európy nepociťovali ani prílišný nedostatok potravín. Väčšina produktov bola dostupná, i keď niektoré za vyššie ceny na čiernom trhu. Relatívne dobrú zásobovanosť využívali aj mnohí Nemci, ktorí často chodievali na Slovensko dobre nakúpiť. Dobré podmienky ale neplatili pre všetkých občanov. Hospodársky život nemohlo samozrejme obísť ani riešenie "židovskej otázky". Protižidovská politika sa prejavila hlavne arizáciou židovských podnikov, ale aj zaberaním hnuteľného majetku. "Neárijským" osobám boli napríklad odoberané poľovnícke lístky, písacie stroje, motorové vozidlá, či fotoaparáty. Najvýznamnejším majetkovým prevodom však bola samotná arizácia. Proces arizácie slovenskú "podnikateľskú" vrstvu neuspokojil, ba priam sklamal. Najväčšie a najziskovejšie židovské podniky totiž získali Nemci, no a pre veľa stredných a malých závodov sa nenašiel odborne spôsobilý "árijský" arizátor. Arizácia tak nepriniesla obyčajným vrstvám nijaké zlepšenie ich sociálneho postavenia. Situáciu s arizáciou zhodnotil výstižne už v marci 1942 na zasadaní Štátnej rady J.

Prečítajte si tiež: Ťažká astma a invalidný dôchodok

Vplyv Nemecka na Hospodárstvo

Nacistické Nemecko malo o rozvoj slovenského hospodárstva eminentný záujem, sledovalo však pri tom vlastné ciele. Ochranná zmluva z 23. marca 1939 obsahovala aj tajný protokol, ktorý naznačoval nemecké požiadavky. V dohode sa podľa neho síce hovorilo o rozvoji slovenského hospodárstva, vždy však s ohľadom na nemecké potreby. Aj napriek zrejmej stratégii tajného protokolu uzatvoreného medzi Slovenskom a Nemeckom však nemožno brať jeho účinnosť v každom úseku absolútne. A tiež do určitej miery od úspešnosti slovenskej politiky lavírovania, teda plnenia hlavných požiadaviek Nemecka a čiastočného sabotovania, zdržiavania a odsúvania menej dôležitých nárokov a požiadaviek. Pri celkovom katastrofálnom účinku uskutočňovania politiky tajného protokolu na národné hospodárstvo možno konštatovať isté autonómne znaky, ako napríklad možnosť vlastného zahraničného obchodu, colnú a menovú samostatnosť, vlastnú, aj keď obmedzenú, hospodársku politiku. Paradoxne, na rozdiel od súčasnosti, keď máme problémy s pasívnou obchodnou bilanciou, musela prvá Slovenská republika čeliť nebezpečenstvu neobmedzeného výpredaja tovarov do zahraničia. Väčšina slovenských výrobkov si našla bez problémov miesto na vyprázdnených európskych trhoch. Veľký problém zahraničného obchodu s Nemeckom však predstavoval takzvaný klíringový styk. Znamená to, že recipročné zúčtovanie pohľadávok spočívalo na bezhotovostnom, bezdevízovom a bezúrokovom realizovaní vzájomných pohľadávok prostredníctvom viacerých účtov a podúčtov. O nevýhodnosti klíringového obchodu pre slovenské hospodárstvo svedčí aj skutočnosť, že dlh Nemecka voči Slovensku vzrástol na 7 -- 8 miliárd slovenských korún. Tento dlh Nemecko nikdy neuhradilo. Rok 1943 bol určitým kulminačným bodom slovenského priemyslu. Postupne sa však začína meniť situácia na frontoch, obmedzuje sa zahraničný odbyt a vojenská konjunktúra stagnuje. Čoraz výraznejšie začína presadzovať svoje požiadavky voči Slovenskej republike aj nacistické Nemecko. K celkovému podriadeniu Slovenska vojnovo-hospodárskym potrebám nacistov došlo 9. októbra 1944. Slovensko takto už úplne stratilo akúkoľvek možnosť samostatného rozhodovania o svojich ekonomických otázkach. Slovenská strana sa síce postavila proti nemeckým snahám a usilovala sa zabrániť zdevastovaniu hospodárstva, jej protesty však boli väčšinou neúčinné. Po príchode Nemcov až do skončenia 2.

Politický Systém Slovenskej Republiky

Ústava prijatá snemom 21. júla 1939 dala slovenskému štátu definitívne meno „Slovenská republika\" (SR) a štruktúru, na ktorej sa málo zmenilo až do roku 1945. Zákonodarnú moc mal snem volený na 5 rokov. Ústava v § 100 určila, že ostáva fungovať snem zvolený v decembri 1938; roku 1943 bol jeho mandát predĺžený až do roku 1946. Na čele štátu bol prezident; v októbri 1939 bol zvolený do tejto funkcie Dr. Jozef Tiso, na poste ministerského predsedu ho vymenil Dr. V. Tuka.

Ústava formálne vyhlasovala občianske práva, ale tieto boli skoro za každým paragrafom obmedzené formulou, že platia, pokiaľ nerušia „verejný poriadok\", „kresťanské mravy\". Výklad bol ponechaný exekutíve, ktorá mala veľkú moc. Mala možnosť roky zadržiavať v táboroch ľudí aj po odpykaní súdom uložených trestov. Novými orgánmi v štátnej sústave boli Štátna rada, ktorá však nenadobudla väčší vplyv. Priamo v ústave bol zakotvený politický monopol ľudovej strany. § 58 Ústavy určuje, že „slovenský národ účastní sa štátnej moci prostredníctvom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (Strany slovenskej národnej jednoty)\". § 59 predvídal podobný monopol „registrovaných strán\" národnostných menšín - nemeckej a maďarskej. Roku 1942 zákon o ľudovej strane ešte viac zdôraznil prepätosť štátneho aparátu a ľudovej strany, priamo predpisoval spojenie niektorých straníckych a štátnych funkcií a na čelo strany a štátu staval „vodcu\".

Zvláštne postavenie malo 128 000 príslušníkov nemeckej menšiny. Pri vláde vznikol nemecký Štátny sekretariát, vedenie Deutsche Partei a „vodca\" menšiny F. Zatiaľ cez vojnu pokladali za svoju povinnosť byť „vzorom\" pre Slovákov v zavádzaní národnosocialistických poriadkov. Vedenie menšiny tvrdo potlačilo konzervatívne i socialistické prúdy, pred vojnou medzi slovenskými Nemcami veľmi silné; bolo predbojovníkom a strážcom realizácie protižidovských opatrení, podpory nemeckého vojenského úsilia. Organizácie Deutsche Partei tvorili dôležitú súčasť nacistickej spravodajskej siete, príslušníci menšiny konali vojenskú službu v nemeckej SS.

Politickým ideálom Dr. Jozefa Tisu a väčšiny ľudáckych politikov bol konzervatívny, paternalistický a autoritatívny systém s rozvinutou funkciou „ochrany slabých\". Dôležitou zložkou systému malo byť už v ústave zakotvených šesť stavov s povinným členstvom všetkých zamestnancov a zamestnávateľov. Vrcholnou organizáciou bola „slovenská pracujúca pospolitosť\". Bol tu pasívny odpor občanov, ktorí prešli dvadsaťročnou školou demokracie. Vnútri vládnuceho tábora nepočetná, ale vplyvná skupina okolo V. Tuku a A. Macha požadovala dôslednejšie kopírovanie nacistického vzoru, proti Tisovmu ,,ľudovému Slovensku\" stavala „slovenský národný socializmus\". Mali v tom podporu Nemcov, ktorí v stavovstve videli napodobňovanie rakúskeho stavovského štátu spred roku 1938. V. Tuka sa opieral hlavne o polovojenskú organizáciu Hlinkova garda, ktorej ,,tvrdé jadro\" tvorili veteráni fašistickej Rodobrany, zakázanej ešte v dvadsiatych rokoch. Hlavná však bola podpora Nemcov. V júli 1940 pri rokovaniach v Salzburgu Hitler nadiktoval Tisovi zmeny vo vláde; V. Tuka ako ministerský predseda a minister zahraničných vecí, A. Úplné odstavenie J. Však v nasledujúcich mesiacoch už rozhodujúce nemecké kruhy nepodporili. V situácii, keď sa intenzívne pripravovalo ťaženie proti Sovietskemu zväzu, bol J. Tiso, ktorý mal podporu väčšiny ľudovej strany, katolíckej cirkvi a disponoval väčšou autoritou u obyvateľstva, pre Nemecko vhodnejšou hlavou štátu. Zabezpečoval to, čo bolo v danej chvíli pre nacistov najdôležitejšie: stabilné zázemie a prepravné cesty, nerušené dodávky surovín, zbrojných výrobkov, využitie pracovných síl. Na čas strácali vplyv, na politickú scénu ich znova dostala až kríza režimu v závere vojny. Zatiaľ robili špinavú prácu pri sústreďovaní a prenasledovaní Židov, spravodajské a bezpečnostné služby pre slovenskú vládu, ale aj priamo pre nacistické úradovne.

Prečítajte si tiež: Sprievodca žiadosťou o dôchodok z mladosti

Stretnutie dvoch koncepcií - Tisovho „ľudového\" a Tukovho „národnosocialistického\" Slovenska, nebolo pre obyvateľov bez významu. Režim na Slovensku až do jesene 1944 bol nedemokratický, diktátorský, ale v mnohom „miernejší\" ako v Maďarsku, Rumunsku, ale najmä v nezávislom chorvátskom štáte Ante Paveliča, nehovoriac o oblastiach priamo okupovaných Nemeckom. Napríklad v susednom protektoráte Čechy a Morava nacisti trestali počúvanie zahraničného rozhlasu smrťou, na Slovensku bolo dlho zakázané iba šírenie týchto správ. Boli tvrdé, ale neboli to typické nacistické vyhladzovacie inštitúcie. „Umiernenosť\" diktatúry, aspoň v porovnaní s okolitými krajinami, bola však obmedzená a farizejská: končila sa tam, kde išlo o „neárijcov\"- o židovské obyvateľstvo.

Riešenie Židovskej Otázky

Antisemitský prvok bol v ľudovej strane ako u väčšiny stredoeurópskych konzervatívnych strán badateľný už pri jej vzniku pred prvou svetovou vojnou. Od 14. marca 1939 sa vytláčanie Židov mimo hraníc občianskej spoločnosti a ich degradácia na bytosti stojace mimo zákona uskutočňovalo sústavne, krok za krokom. Židov prepustili zo štátnych a verejných služieb, obmedzili im a neskôr celkom zakázali výkon slobodných povolaní. Odňali im živnostenské licencie, skonfiškovali poľnohospodársku pôdu, domový majetok. Zákon z 24. apríla 1940 umožnil „arizáciu\" židovských dielní, obchodov, živností. Sa urýchlili od vypuknutia vojny proti ZSSR. Ak dovtedy boli Židia obviňovaní zo všetkých hriechov kapitalizmu, teraz pribudlo obvinenie zo ,,židoboľševizmu\". Začali platiť obmedzenia pohybu, zákaz návštevy verejných miestností, kín, obmedzenia vychádzania, nákupov, vysťahovanie z niektorých ulíc a štvrtí, sústreďovanie do pracovných táborov. Pre lepšiu kontrolu museli Židia nosiť žltú šesťcípu hviezdu, označovať hviezdou svoje listy.

Protižidovské opatrenia zhrnul tzv. Židovský kódex, vládne nariadenie č. 198 z 9. 9. 1941, v 280 paragrafoch. Kódex bol založený na rasovom princípe podľa vzoru nemeckých tzv. norimberských zákonov. Realizácia jeho ustanovení rýchlo urobila zo Židov páriov, od ostatného obyvateľstva jasne segregovanú vrstvu. Že Židia budú vyvezení na „práce na východných územiach\", bolo logickým vyústením trojročnej sústavnej protižidovskej politiky vlády. Hlinkova garda, jej sesterská organizácia pri Deutsche Partei Freiwillige Schutzstaffel a žandári zvážali Židov do sústred\'ovacích táborov v Bratislave, Žiline, Seredi, Novákoch, Poprade. Odtiaľ 25. marca 1942 odišiel prvý transport do Poľska, čoskoro nasledovali pravidelne až do októbra 1942 ďalšie. Proti vysťahovaletstvu Židov u Tisu ako prezidenta a kňaza márne protestovali židovskí rabíni, ale aj predstavitelia katolíckej cirkvi a Vatikán. Do októbra 1942 bolo vysťahovaných do vyhladzovacích táborov na území Poľska 57 628 občanov Slovenska, skoro všetci zahynuli. Snem zbavil vysťahovaných slovenského štátneho občianstva a vláda zaplatila za každého vysťahovaného Žida Nemecku 500 mariek ako „usídľovací poplatok\". Nenávistná protižidovská kampaň, rabovanie majetku, ponižovanie ľudskej dôstojnosti a napokon spoluúčasť na vyvraždení desiatok tisíc vlastných občanov podobne ako účasť na vojne urobila z režimu Slovenskej republiky zajatca a rukojemníka nacistického Nemecka. Zväzovala konzervatívne zložky režimu s radikálnymi, otvorene fašistickými živlami, morálne ich ochromovala.

Vojnové Aktivity a Medzinárodné Uznanie

Ani nie pol roka po získaní samostatnosti sa Slovensko zapojilo do svojho prvého útočného vojnového konfliktu. Prvého septembra 1939 vstúpilo po boku Nemecka do vojny proti Poľsku. Ak by sme boli dôslední, samostatné Slovensko viedlo svoju prvú vojnu už v závere marca 1939, bolo to ani nie desať dní po vyhlásení samostatnosti. Po napadnutí z východu sa bránilo útočiacej maďarskej armáde. Takzvaná malá vojna mala potom vplyv aj na napäté slovensko-poľské vzťahy. Keď Maďari útočili z východu, poľská vláda ich v tom podporovala. Pritom to boli práve Budapešť a Varšava, ktoré popri Nemecku uznali ako prvé vznik nového štátu, čím vlastne dali Hitlerovi požehnanie na obsadenie Čiech a Moravy. Hlavným problémom voči Poľsku však boli dôsledky Viedenskej arbitráže z novembra 1938, po ktorej mu Slovensko muselo odstúpiť na základe decembrovej dohody zo Zakopaného 226 štvorcových kilometrov územia s vyše štyritisíc obyvateľmi. Tomu predchádzal útok poľskej armády proti vtedajšiemu Československu smerovaný hlavne do Tešínska, pričom poľská armáda bojovala aj na Kysuciach. Tieto územné spory siahali ešte do čias po prvej svetovej vojne, keď na základe verdiktu víťazných dohodových mocností Česko-Slovensko prepustilo Poľsku 25 slovenských dedín na Orave a Spiši.

Slovenský štát vystúpil na medzinárodnú scénu ešte pred vypuknutím vojny, čo uľahčilo jeho uznanie de jure alebo aspoň de facto 27 štátmi. Po začatí vojny s Poľskom 1. 9. 1939 prerušili styky so Slovenskom Anglicko i Francúzsko, zato však ako dôsledok paktu Hitler-Stalin nadviazal styky s Bratislavou Sovietsky zväz. Vypovedala Slovenská republika vojnu Anglicku i USA. Slovensko bolo prvým satelitom Nemecka, ktorý bol zatiahnutý do bojov po jeho boku. Slovenská armáda sa zúčastnila ťaženia proti Poľsku, po jeho skončení Nemecko odovzdalo slovenskej vláde územie okupované Poľskom po Mníchove, ale aj obce pripojené k Poľsku už po roku 1918.

Prečítajte si tiež: Starobný dôchodok policajtov na Slovensku

V období „podivnej vojny\" na západe medzi septembrom 1939 a porážkou Francúzska v júni 1940 sa pokúšal minister zahraničných vecí F. Durčanský oslabiť nemilosrdnú nemeckú obruč, bolo to však márne. Pri rokovaniach v Salzburgu v júli 1940 Hitler nadiktoval Tisovi zmeny vo vláde, ministrom zahraničia sa stal stúpenec jednoznačnej nemeckej politiky V. Tuka. Na jeseň 1940 sa pripojila Slovenská republika k paktu troch mocností, tzv. „Osi\" Berlín-Rím-Tokio.

Účasť Slovákov v Odboji

Slováci sa zúčastňovali vojny od jej prvých dní z oboch strán frontu. Už v lete 1939 začali utečenci vytvárať v Poľsku základ prvej československej jednotky v zahraničí. Veliteľom 1. československej divízie, ktorá sa zúčastnila bojov proti Nemcom vo Francúzsku roku 1940, bol generál Rudolf Viest- jediný Slovák, ktorý v medzivojnových rokoch dosiahol takú vysokú vojenskú hodnosť. Slováci, najmä židovskí utečenci zo Slovenska bojovali v československých jednotkách na Blízkom východe, v obliehanom Tobruku. Zo slovenskej armády mali veľký podiel v československom vojsku v ZSSR, ktorý sa z poľného práporu, nasadeného do boja roku 1943 pri Sokolove, postupne rozrástol na armádny zbor s vlastnými tankovými, výsadkovými i leteckými jednotkami. Slováci bojovali v radoch juhoslovanských partizánov, v partizánskych jednotkách na Ukrajine i v Bielorusku, v severnom Taliansku, vo francúzskom hnutí odporu. V záverečnej etape vojny bojovalo viac Slovákov so zbraňou v ruke na strane antifašistickej koalície, ako na strane Nemecka, ktorého bola Slovenská republika spojencom. A to aj keď nepočítame tých Američanov slovenského pôvodu, ktorí bojovali v Pacifiku, v severnej Afrike i v Európe.

Prečo Prvá SR Vyvoláva Stále Polemiky?

Je to spôsobené viacerými faktormi. Objektívnemu zhodnoteniu obdobia existencie Slovenskej republiky neprospeli dlhé desaťročia komunistickej ideológie, negujúcej objektívny obraz dejín, avšak ani atmosféra, aká sa vytvorila v spoločnosti v posledných rokoch. Namiesto hľadania historickej pravdy sa začalo skôr ideologické nálepkovanie názorových oponentov a útoky, najmä zo strany médií. Vlastná štátnosť ako taká je zaiste pozitívnym momentom, no nedemokratický politický režim, kroky, ktorých sa v danom období dopustil, sotva možno hodnotiť pozitívne. Na jednej strane sa vznikom Slovenskej republiky zavŕšil zápas Slovákov o vlastnú štátnosť, na strane druhej nesporný tlak nacistického Nemecka, ktorému Slovensko majúc na mysli stredoeurópske sféry vplyvu mocností - ak chcelo ako štát prežiť - nemohlo odolať, polarizovali a dodnes polarizujú výklad slovenských dejín rokov 1939 - 1945. Či už sú to otázky okolo „riešenia židovskej otázky“ či kooperácie s nacistami, každá z nich nájde v rozdielnych prácach svoj vlastný výklad. Jedna skupina historikov či laikov z týchto príčin vníma Slovenskú republiku ako prvý štátny útvar Slovákov v novodobých dejinách, poukazuje na relatívne dobrú hospodársku situáciu v porovnaní s okolitými štátmi, odporcovia na jej napojenie na nacistickú Tretiu ríšu, autoritatívne (nedemokratické) tendencie či najmä na neskoršie radikálne „riešenie židovskej otázky“. Obe skupiny si často na podoprenie svojich téz vyberajú selektívne argumenty, ktoré by mali poukázať na správnosť ich teórií a tým znemožňujú objektívny prístup k jej skúmaniu. Najväčšou dilemou nielen pre historika je, či uvedené pozitívne momenty môžu vyvážiť autoritatívne tendencie a ich praktickú realizáciu. Na túto otázku však historiografia nemôže dať jednoznačnú odpoveď. Tá sa pohybuje skôr v rovine morálnych hodnôt.

tags: #uznanie #Slovenskej #republiky #histórie