Verejné výdavky na sociálny systém: Definícia, štruktúra a dopady na Slovensku

Vládne prerozdeľovanie zdrojov prostredníctvom rozsiahlych verejných výdavkov je často vnímané ako nástroj na podporu hospodárskeho rastu a zlepšenie životnej úrovne. Na Slovensku však značná časť verejnosti preceňuje možnosti a účinnosť vlády v oblasti prerozdeľovania, spoliehajúc sa na štát a verejné zdroje. Cieľom tohto článku je zviditeľniť ucelený obraz o problematike sociálneho systému na Slovensku. Analyzuje vývoj verejných výdavkov na sociálny systém na Slovensku, ich štruktúru, financovanie a dopady na ekonomiku a spoločnosť.

Rastúci rozsah a vplyv vlády

Na Slovensku je evidentný rastúci rozsah a vplyv vlády na životy občanov. Politický dopyt po verejných výdavkoch sa prejavuje ich neustálym zvyšovaním v rámci štátneho rozpočtu a celkovo vo verejnej správe. Konsolidované verejné výdavky vzrástli v rokoch 2010 až 2019 o približne 12 miliárd eur, z 26,3 miliardy eur na 38,4 miliardy eur. Podľa rozpočtu na rok 2020 mali dosiahnuť až 39,4 miliardy eur, čo predstavuje nárast takmer o 50 % v porovnaní s rokom 2010. Ministerstvo financií SR predpokladá ďalší rast až na 43,8 miliardy eur do roku 2022.

Výdavky na zamestnancov verejnej správy sa v období rokov 2015 až 2020 zvýšili o 2,6 miliardy eur. Priemerný mzdový výdavok na jedného zamestnanca narástol z 1 000 eur v roku 2015 na 1 320 eur v roku 2020. Počet zamestnancov verejnej správy sa medzi rokmi 2015 a 2020 zvýšil o 22 600 na celkových 427 000. V roku 2019 dosiahol podiel zamestnancov verejnej správy na ekonomicky aktívnom obyvateľstve SR 15,3 %, zatiaľ čo v roku 2015 to bolo 14,8 %.

Deformovaná štruktúra verejných výdavkov

Vláda vynakladá prostriedky aj na oblasti, ktoré by nemala prioritne zabezpečovať, ako napríklad sociálne transfery pre stredné a vyššie príjmové skupiny v rámci dôchodkového systému a neadresné sociálne programy rodinnej politiky. Systémovou príčinou rastu týchto výdavkov sú zákonné nastavenia, ktoré poskytujú občanom pravidelné nároky v sociálnom systéme, avšak bez realizovaných štrukturálnych výdavkových reforiem. Ďalšou kategóriou výdavkov, ktoré prehlbujú deformovanú štruktúru, sú dotácie podnikateľským subjektom a transfery v iných oblastiach. Deformovanú štruktúru a celkové verejné výdavky navyše prehlbujú aj eurofondy a výdavkové pasce EÚ.

Miera vládneho prerozdeľovania

Miera vládneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov je na Slovensku vysoká. Pomer verejných výdavkov k HDP vzrástol z 36,4 % v roku 2007 na 41,8 % v roku 2018. Z celkového objemu verejných výdavkov na Slovensku približne 50 % prerozdeľuje vláda cez štátny rozpočet.

Prečítajte si tiež: Vývoj verejných výdavkov

Financovanie verejných výdavkov

Celkový objem príjmov verejnej správy na Slovensku z dlhodobej perspektívy postupne rastie a v roku 2018 dosiahol 41 % HDP. Najdôležitejšou položkou príjmov verejnej správy sú príjmy z daní, pričom najväčší podiel daňových a odvodových príjmov štátu pochádza zo zdanenia práce. Priemerná mzda v hospodárstve SR vzrástla v období rokov 2010 - 2019 o 42 % a od roku 2007 do roku 2019 až o 63 %. Celkové daňové príjmy verejnej správy (vrátane príjmov zo sociálnych odvodov) v rokoch 2014 až 2019 vzrástli o takmer 9,3 miliardy eur. Daňové a odvodové príjmy tak v roku 2019 dosiahli 34,5 % HDP.

Celkové bremeno daní dosiahlo v roku 2018 62,5 % vo vzťahu k mzdovým nákladom na zamestnanca s priemernou mzdou. Oproti roku 2014 sa zvýšilo z úrovne 60,34 % o viac ako dva percentuálne body.

Dôsledky deficitného financovania

Rastúce príjmy štátu nedokážu pokryť ešte rýchlejšie rastúce verejné výdavky. Pre verejné financie na Slovensku je preto z dlhodobého hľadiska charakteristické deficitné financovanie. Verejná správa nie je schopná hospodáriť tak, aby sa ňou nadobudnuté príjmy aspoň rovnali jej výdavkom ani v časoch, kedy sa ekonomike darí a výber daní významne rastie.

Podľa základného scenára vývoja verejných financií Rady pre rozpočtovú zodpovednosť (RRZ) bude medzera medzi príjmami a výdavkami štátu navyše v najbližších desaťročiach ďalej rásť. Slovenské verejné financie podľa nej nedosahujú dlhodobú udržateľnosť a celkový dlh verejnej správy bude v najbližších piatich desaťročiach prudko narastať.

Ekonomické dopady a perspektívy

Rozsiahla a nehospodárna správa vecí verejných na Slovensku výrazne finančne zaťažuje občanov. Prostredníctvom vládneho prerozdeľovania zasahuje do ich ekonomických rozhodnutí a prenáša ešte väčšiu finančnú záťaž do budúcnosti. Poskytovanie rastúceho počtu a objemu „služieb štátu“ automaticky nezvyšuje životnú úroveň obyvateľstva. Deficity verejných financií vytvárajú fiškálnu ilúziu, keďže sa sľubuje a poskytuje viac, ako je štát schopný zaplatiť. Tieto deficity znamenajú prenesenú finančnú záťaž na daňovníkov do budúcnosti, navyše aj s úrokmi. Vláda prostredníctvom verejných výdavkov prerozdeľuje značnú časť zdrojov vytvorených tvorivou podnikateľskou činnosťou v ekonomike a presmerúvava ich podľa politických rozhodnutí do menej efektívnych činností. Tým nielenže vytláča súkromné aktivity, ale zároveň vnáša falošné signály, deformuje konkurenčné prostredie, podporuje morálny hazard a závislosť občanov od štátu.

Prečítajte si tiež: Slovenský sociálny systém

Konzervatívny sociálny systém Slovenska

Slovenský sociálny systém je konzervatívny. Zásadne zmeny sociálneho systému prebiehali v rámci transformácie od roku 1989, no spočiatku bol sociálny systém v Československu a od roku 1993 na Slovensku viac paternalistický a univerzalistický, čo v prípade vysokej nezamestnanosti malo obrovský vplyv na verejné výdavky. Po voľbách v roku 2002 sa na Slovensku začali aj v sociálnej oblasti presadzovať odporúčania Washingtonského konsenzu, čo znamenalo škrty vo verejných výdavkoch. V mene biblického hesla, „kto nepracuje, nech neje“ sa rušili alebo znižovali mnohé dávky, prehodnocovali invalidné dôchodky a do systému sa začala zavádzať vyššia miera zásluhovosti. Tieto zmeny vyvolali na začiatku vlnu sociálnych nepokojov a protestov.

Súčasné nastavenie sociálneho štátu má viac-či menej konzervatívnu podobu, pričom sa v systéme nachádzajú rôzne ad hoc zavedené nesystémové opatrenia, ktoré sociálny systém zneprehľadňujú a ktorého nastavenia nie sú zamerané na odstraňovanie príčin, ale len na zmierňovanie dôsledkov.

Prebujnený sociálny systém?

Z hľadiska financovania sociálneho systému je potrebné skonštatovať, že Slovensko v žiadnom prípade nepatrí medzi krajiny s veľkým sociálnym štátom. Podľa dostupných dát v roku 2022 Slovensko dávalo na sociálne výdavky len 19,1% z HDP, pričom ide o nižší podiel ako je priemer OECD (21,1) a menej ako v Čechách (22) Poľsku (22,7) a Rakúsku (29). Eurostat s inou metodikou ukazuje mierne iné čísla, keď na Slovensku v roku 2022 máme podiel sociálnych výdavkov vo výške 15,6%, čo je pod priemerom EÚ (19,5). Podľa naposledy zverejneného Indexu sociálnej spravodlivosti bol slovenský sociálny štát z hľadiska kvality tesne pod priemerom hodnotených krajín, čo z hľadiska vyššie uvedených dát ohľadom podielov výdavkoch na sociálne veci na HDP nie je zlý výsledok, ale zároveň poukazuje na fakt, že na Slovensku existoval zásadný priestor na zlepšenie kvality sociálneho systému.

Hodnotenie sociálnej situácie cez hranicu chudoby

Ďalším pohľadom, akým sa zvykne hodnotiť sociálna situácia v krajinách EÚ je pohľad cez podiely občanov žijúcich pod hranicou chudoby. Z tohto pohľadu vychádzame ako jedna z najmenej chudobou postihnutých krajín EÚ. Limity tohto pohľadu pramenia z metodiky aj z nesprávnej interpretácie dát. Hranica rizika chudoby sa počíta ako 60 % z mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu v jednotlivých krajinách, čo nám prináša problém v podobe rôznych príjmových úrovní, ovplyvnených mnohými faktormi. Slovenský medián ekvivalentného disponibilného príjmu je relatívne nízky z viacerých dôvodov. Nízky podiel miezd na HDP, nízky podiel miezd na pridanej hodnote, nízke sociálne dávky a náhrady príjmov - toto všetko vplýva na relatívne nízky medián ekvivalentného disponibilného príjmu a tým aj na relatívne nízky podiel obyvateľstva žijúcich pod hranicou chudoby na Slovensku.

Rovnako sa nedá považovať hranica rizika chudoby za ukazovateľ, ktorý jednoznačne hovorí o tom, kto je a nie je chudobný. Tak ako sa osoba s disponibilným príjmom pod hranicou rizika chudoby nedá automaticky označiť za chudobnú, tak sa ani iná osoba, ktorej disponibilný príjem sa nachádza nad touto hranicou nedá označiť za osobu, ktorá chudobná nie je.

Prečítajte si tiež: Definícia dobrovoľného príspevku

Problémy sociálneho systému Slovenska

Problémy nášho sociálneho systému však nie sú v limitoch medzinárodných metodík, ale skôr v zlom nastavení a našich domácich prístupoch a politikách. Základný problém nášho sociálneho systému tkvie v zlom nastavení životného minima, ktorého výška nevyjadruje žiadnu reálnu hodnotu. Fakt, že na Slovenku máme v nastaveniach sociálneho systému viacero problémov, potvrdili aj analytici RRZ. Prvým podľa nich je fakt, že „pojem chudoba nie je na Slovensku legislatívne upravený“. Druhým problémom, podľa analytikov RRZ je samotná výška životného minima: „v roku 2004 bola hodnota životného minima vyššia ako hranica chudoby pre dvojicu s dvoma deťmi, avšak v súčasnosti je hodnota životného minima voči hranici príjmovej chudoby približne na polovičnej úrovni. A tretím zásadným problémom je podľa nich fakt, že: „po roku 2014 začal počet poberateľov dávky v hmotnej núdzi významne klesať, kým počet ľudí pod hranicou príjmovej chudoby sa významne nemenil. Výsledkom je, že napriek podobnému počtu ľudí ohrozených (relatívnou) príjmovou chudobou, štát nastavením sociálneho systému pomáha čoraz menšej skupine ľudí v hmotnej núdzi.

Jedným z dôvodov, ktorý stojí za všetkými vyššie spomínanými problémami je práve zavádzanie rôznych neoliberálnych a z Washingtonského konsenzu vychádzajúcich opatrení. Po roku 2002 sa robili zmeny v sociálnej oblasti, ktoré mali nezamestnaných motivovať hľadať si prácu a nepoberať sociálne dávky. Do systému sa zavádzali rôzne ad hoc zmeny, ktoré boli mnohokrát kontraproduktívne, zavádzali do sociálneho systému zásluhovosť aj tam, kde to nemalo žiaden zmysel a toto všetko bez ohľadu na ideologické pozadie vládnucich strán. Dokonca aj vlády, ktoré sa označovali ako ľavicové, či sociálno-demokratické, zavádzali neoliberálne politiky, napríklad povinnosť vykonať verejnoprospešné práce pre poberateľov dávok v hmotnej núdzi.

Energetická chudoba

Dobrým príkladom nekoncepčnosti sociálnej politiky na Slovensku je neschopnosť definovať a systémovo riešiť takú podobu chudoby, ktorou je energetická chudoba. Odborníci na Slovensku na tento problém dlhodobo upozorňovali, no v podstate sa nič nezmenilo ani počas kríz v rokoch 2020-2023. Dodnes nebola energetická chudoba definovaná a už vôbec nie systémovo (adresne) riešená.

Verejná debata a vnímanie chudoby

Nastavenie sociálneho systému vždy záleží aj od verejnej debaty na tému chudoby a problémom, ktorý determinoval vzťah verejnosti k sociálnemu systému bolo vnímanie chudoby: „ako stigma neaktívnych osôb, dôsledok ich lenivosti, nedostatočného odhodlania pracovať alebo zdravotného postihnutia. Za hlavný vysvetľujúci faktor chudoby bol považovaný nedostatok práce.“ V posledných rokoch je tento prístup vo verejnej debate už menej prítomný a začal sa lámať až po roku 2016, kedy sa na Slovensku začala vnímať prítomnosť tzv. pracujúcej chudoby, čo bolo v rozpore s vyššie uvedeným citátom. Pričom práve tento spôsob verejnej diskusie pomáhal presadzovaniu sa neolibeálnych politík do sociálneho systému. Rovnako však, pomáhala demontáži sociálneho systému aj verejná debata ohľadom „zneužívania“ sociálnych dávok rómskou komunitou a „zarábania na rodení detí“. To, že tieto pohľady sú nezmyselné a k žiadnemu skutočnému systémovému zneužívaniu dávok nedochádza a nikdy nedochádzalo, upozorňujú odborníci už roky, no táto téma bola dlhodobo zneužívaná aj politikmi, ktorí si týmto spôsobom budovali popularitu, prostredníctvom ktorej následne vedeli presadzovať aj politiky, ktoré v konečnom dôsledku dnes poškodzujú aj strednú triedu a celú spoločnosť. Aj v tomto prípade ide o dlhodobé zhoršovanie sociálnej situácie, nielen v rómskych osadách a vylúčených komunitách, ale takéto nastavenia sociálneho systému poškodzujú aj rodiny (najmä rodiny s deťmi) väčšinovej spoločnosti a strednej triedy.

Adresnosť sociálnych dávok

V posledných rokoch, najmä po roku 2020, kedy vtedajšie vlády prichádzali s rôznymi plošnými opatreniami v súvislosti s rôznymi krízami, ako bola kovidová kríza, vojna na Ukrajine, energetická kríza a inflačná kríza, sa začalo častejšie hovoriť o potrebe vyššej adresnosti. Adresnosť je samozrejme žiadúca, najmä z dôvodu udržateľnosti verejných financií. Problémom je, že nie u všetkých sociálnych dávok je adresnosť možná, mnohokrát je pomalšia ako plošná a niekedy môže byť dokonca kontraproduktívna. Najmä napríklad v rodinnej politike. Prípadná adresnosť musí byť podmienená testovaním príjmov, ktoré môže poskytovanie sociálnych dávok oproti plošným dávkam predražiť, pretože v takom prípade potrebujeme buď viac úradníkov, alebo viac investovať do informačných systémov, ich prepojenia a analytických tímov. Ďalším problémom prílišnej orientácie sociálneho systému na adresnosť je následne frustrácia väčšinovej spoločnosti, ktorá stratí „chuť“ podieľať sa na jeho financovaní. Tu treba veľmi pozorne vyvažovať a „adresnosť“, hoci tento pojem znie dobre, nie je jednoduché zavádzať a nemáme záruku, že v konečnom dôsledku naozaj ušetríme a či následne nebudeme musieť riešiť negatívne dôsledky takýchto zmien.

A v neposlednom rade, už vyššie spomenutá dlhoročná neschopnosť štátu a štátnych inštitúcií definovať energetickú chudobu, alebo celkovo chudobu na Slovensku, nám spôsobuje neschopnosť, alebo nemožnosť pristupovať k adresnosti ani tam, kde by bola žiadúca. Tento problém nám nepomáha riešiť ani oficiálne znivelizovaná spoločnosť na Slovensku, nakoľko podľa koeficientu GINI patrí Slovensko k najrovnostárskejším krajinám sveta.

Zásluhovosť a sociálne dávky

A nastavenie nášho súčasného sociálneho systému trpí na ešte jeden neduh, ktorý je akousi kombináciou neoliberálnych politík a skrytého rasizmu. Mnohé dávky sú podmienené zásluhovosťou. Dávky v nezamestnanosti sú zásluhové oprávnené, keďže do nezamestnanosti môže upadnúť len osoba, ktorá pracovala a tým pádom si platila povinné poistenie v nezamestnanosti, konkrétne podmienky sú samozrejme na diskusiu, ale potreba zásluhovosti je v tomto prípade úplne oprávnená. No zásluhovosť sa v priebehu času dostala aj do takých sociálnych dávok, kde logicky nemá čo robiť. Napríklad, ak sa sociálne dávky týkajú detí.

Verejný rozpočet a rozpočtový deficit

Finančné zabezpečovanie verejných výdavkov a služieb jednotlivými vládnymi úrovňami odzrkadľuje verejný rozpočet, ktorý je bilanciou príjmov a výdavkov danej vládnej úrovne. Vo všeobecnosti sa rozpočtovým deficitom rozumie situácia, keď sú rozpočtové príjmy v istom období nižšie ako celkové výdavky - rozdiel medzi celkovými výdavkami v hotovosti vrátane úrokov a celkovými príjmami v hotovosti s vynechaním úrokových príjmov.

Základné členenie rozpočtového deficitu:

• Štrukturálny deficit - nazýva sa aj aktívny schodok štátneho rozpočtu. Je to deficit, ku ktorému by došlo pri daných príjmoch a výdavkoch, ak by ekonomika fungovala na úrovni výstupu rovnajúcemu sa úrovni prirodzenej zamestnanosti. Zmeny štrukturálneho deficitu sú vyvolané vedomými zásahmi vlády do ekonomiky. Vzniká ako dôsledok opakujúcich sa deficitov, ktoré sú kryté emisiou vládnych obligácií.
• Štátny dlh je najdôležitejšou súčasťou verejného dlhu. Pod pojmom verejný dlh sa zväčša rozumie: dlh štátu či štátneho rozpočtu a z toho vychádza jeho pomenovanie štátny dlh, dlh miestnych orgánov či miestnych rozpočtov, miestny (obecný) dlh, dlh verejnoprospešných inštitúcií, organizácií, fondov, dlh štátnych podnikov.

Rozpočtový deficit treba rozlišovať z časového hľadiska, a to:

• pred začatím rozpočtového roka: vyjadruje predstavu vlády o vývoji a zámeroch rozpočtového hospodárenia v rozpočtovom roku,
• v priebehu rozpočtového roka: dochádza k nemu bežne pri plnení rozpočtových príjmov a výdavkov vplyvom sezónnych nepravidelností, ktoré môžu spôsobovať prechodný prebytok alebo nedostatok zdrojov v štátnom rozpočte.
• po ukončení rozpočtového roka: tento má zásadný význam. Znamená, že štát v rozpočtovom roku minul viac ako získal príjmy. Rozpočtovo deficit št. rozpočtu ukazuje zlé finančné hospodárenie štátu (vlády) Fiškálne deficit št. rozpočtu ukazuje expanzívnu fiškálnu politiku vlády, čo môže znamenať zámer vlády oživiť ekonomiku.

Keďže sa odlišuje rozpočtový význam deficitu štátneho rozpočtu a fiškálny význam, treba pri jeho hodnotení rozlišovať pasívny a aktívny deficit.

• Pasívny (cyklický) deficit: Vzniká ako dôsledok činiteľov nezávislých na zámeroch vlády, t.j. spôsobujú ho vonkajšie činitele.
• Aktívny (štrukturálny) deficit: Spája sa s fiškálnou politikou štátu.

Príčiny aktívneho deficitu: snaha rozložiť daňové zaťaženie na viac generácií pri budovaní nákladných verejných projektov, expanzívna fiškálna politika vlády, ktorá sleduje aktivizačné makroekonomické ciele a táto politika sa spája so zvyšovaním rozpočtových výdavkov, resp. znížením daní, vládny populizmus, ktorý sa prejavuje rovnako ako fiškálna expanzívna politika, snaha rozložiť na viac rokov dôsledky výdavkového šoku, ktoré súvisia napr.

Objem a vývoj štátneho dlhu

Štátny dlh úzko súvisí s deficitom štátneho rozpočtu. Tradične sa chápe rozpočtový deficit ako príčina štátneho dlhu. Z tohto poňatia vychádza aj keď nie celkom presná definícia štátneho dlhu, že je to suma minulých rozpočtových deficitov. Hrubý dlh predstavuje celkový objem záväzkov štátu a to bez ohľadu na štátne pohľadávky. Konvenčne sa štátny dlh vykazuje ako hrubý dlh. Obyčajne má formu vládnych dlhopisov - obligácií. Čistý dlh predstavuje celkový objem záväzkov (hrubý dlh) znížený o objem pohľadávok. Obyčajne sa nepoužíva na vyjadrenie štátneho dlhu. V súčasnosti sa zostavuje deficitný štátny rozpočet prakticky vo všetkých vyspelých krajinách. Preto sa štátny dlh stal bežnou metódou financovania výdavkov štátneho rozpočtu a neprestajne rastie. Tým, že štátny dlh slúži na úhradu rozpočtových výdavkov, je príjmovým zdrojom štátneho rozpočtu. V súčasnom období je bežne využívaným zdrojom rozpočtových príjmov, podobne ako dane.

Daňová sústava Slovenskej republiky

Poslaním daní je zabezpečovať tok príjmov do štátneho rozpočtu, a tým zabezpečovať peňažné vzťahy spojené s plnením funkcií štátu. Daňová sústava predstavuje súhrn daní, ktoré je možné vyberať na území SR. Daň možno charakterizovať ako: povinnú, zákonom určenú - zavedenie dane musí byť schválené formou zákona, spravidla sa opakujúcu platbu - napr.

Podľa dopadu na daňové subjekty sa dane členia na priame a nepriame. Základnými rozlišovacími znakmi sú skutočnosti z čoho, komu sa dane vyrubujú a kto ich odvádza správcovi dane. Priame dane sa vyrubujú priamo, z príjmu alebo majetku fyzickej a právnickej osoby. Výška daňovej povinnosti odráža príjmovú (daň z príjmov) alebo majetkovú situáciu (daň z nehnuteľností) týchto osôb. Fyzická a právnická osoba znáša daňovú povinnosť sama, sama si daň vypočíta a odvedie správcovi dane. Nepriame dane odvádza výrobca alebo poskytovateľ služby, ale zaplatí ich spotrebiteľ, ktorý ich znáša v cene nakupovaných tovarov alebo služieb.

• subjekt dane -FO alebo PO, ktorá je povinná platiť daň,
• objekt dane - závisí od druhu dane, môže ním byť napr. príjem pri dani z príjmov, nehnuteľnosť pri dani z nehnuteľností,
• základ dane - základ, z ktorého sa vypočítava daňová povinnosť, závisí od druhu dane,
• sadzba dane - je nástroj, prostredníctvom ktorého sa z daňového základu vypočíta výška dane, môže byť určená pevnou sumou (väčšina miestnych daní, napr.

Zákonom o dani z príjmov č. 595/2003 Z. z. v znení zmien a dodatkov s účinnosťou od 1. 1. 2004 sa zaviedol nový princíp zdanenia príjmov - zdaniteľné príjmy právnických aj FO sa zdaňujú jednotnou, rovnou sadzbou - 19 %. Daňovník - subjekt dane. Daňovníkom je FO alebo PO, ktorej príjmy, majetok alebo činnosti podliehajú dani (teda nielen tá osoba, ktorá podniká).Platiteľom dane je fyzická alebo právnická osoba, ktorá má povinnosť daň vypočítať a odviesť. Pri príjmoch zo závislej činnosti ide o dve osoby (zamestnanec a zamestnávateľ), pri príjmoch z podnikania sa môžu spájať v jednej osobe.

• FO, ktorá má na území SR trvalý pobyt alebo sa tu obvykle zdržiava (aspoň 183 dní súvisle alebo v niekoľkých obdobiach v kalendárnom roku).
• PO, ktorá má na území Slovenskej republiky sídlo alebo miesto skutočného vedenia.
• FO, ktorá nemá na území Slovenskej republiky trvalý pobyt a ani sa tu obvykle nezdržiava, t. j.

tags: #verejné #výdavky #na #sociálny #systém #definícia