Veriteľ v centre pozornosti práva: komplexná analýza právnej ochrany

Úvod

Článok sa zaoberá problematikou právnej ochrany veriteľov v kontexte slovenského práva. Analyzuje rôzne aspekty tejto ochrany, vrátane trestnoprávnych, obchodnoprávnych a exekučných nástrojov, a to aj s prihliadnutím na zmeny v legislatíve a judikatúre. Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto problematiku a identifikovať jej silné a slabé stránky.

Právna ochrana účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov

Projekt VEGA (č. 1/0907/16) sa zameral na skúmanie právnej úpravy trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ, trestného činu zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 TZ, trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a 238 TZ, trestného činu skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 a 260 TZ, trestného činu zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 265 TZ a trestného činu manipulácie s trhom podľa § 265a TZ, ich komparáciu so zahraničnými právnymi úpravami a ich fenomenológiu.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že slovenská právna úprava je postačujúca pre ochranu veriteľa prostriedkami trestného práva a zodpovedá štandardom v demokratických právnych štátoch. Väčší problém je však s reálnou aplikáciou trestného práva v prípade týchto trestných činov, pretože ich uplatňovanie je v porovnaní so slabou vymožiteľnosťou pohľadávok a celkovou slabou ochranou veriteľa v praxi v podstate zanedbateľné.

Výsledky riešenia projektu VEGA

Výsledky spomenutého projektu vo svojej podstate kopírujú vopred nastavený časový harmonogram jeho riešenia. Prvý rok riešenia bol rokom vstupným, spočíval v podrobnom určení relevantnej právnej úpravy súvisiacej so skúmanou problematikou, resp. s usporiadaním teoretických poznatkov a zostavením bibliografie. Podstatná kapacita zodpovedných riešiteľov bola venovaná analýze vybraných právnych a ekonomických problémov a ich komparácii so zahraničnou právnou úpravou a ekonomicko-právnou realitou vo vybraných štátoch (na daný účel bola vybraná Česká republika, Spolková republika Nemecko, Maďarská republika, Poľská republika, Rakúska republika, uvedený výpočet bol v treťom roku riešenia rozšírený o Ruskú federáciu).

Druhý rok riešenia bol venovaný predovšetkým mapovaniu ekonomicko-právneho prostredia prioritne v Slovenskej republike (vo vybraných oblastiach z komparačných dôvodov aj v zahraničí) a získavaniu podkladov pre sociologicko-právny a kriminologický výskum, ktorý spočíval v zložitom analyzovaní rozhodnutí v trestnom konaní. Za výsledok, ktorý sa nepodarilo naplniť na ideálnej úrovni v súlade s nastolenými cieľmi možno spomenúť analyzovanie podaných trestných oznámení, ktoré nebolo možné vzhľadom na chýbajúcu bázu podkladov, keďže tieto nebolo možné Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky poskytnúť v množstve a podobe, ako sme si na účely riešenia parciálnych cieľov projektu predstavovali. Daný rok riešenia projektu bolo vlastné publikovanie čiastkových výstupov v domácich a zahraničných vedeckých časopisoch a na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách a organizovanie medzinárodnej vedeckej konferencie (vrátane vydania zborníka pod názvom „Právna ochrana veriteľov“ ISBN 978-80-7160-456-3, 2017) zameranej na etapu vedeckých výsledkov mapovania ekonomicko-právneho prostredia.

Prečítajte si tiež: Práva veriteľov

Tretí rok riešenia projektu bol zameraný na analýzu trestnoprávnej a s ňou súvisiacej obchodnoprávnej, finančnoprávnej a správnoprávnej úpravy ochrany účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov de lege lata, na určenie jej nedostatkov aj s prihliadnutím na ekonomické faktory, rovnako tak na komparáciu vybraných právnych problémov s ich riešeniami v stanovených štátoch. Rovnako aj v tomto roku riešenia boli publikované čiastkové výstupy vo vedeckých časopisoch a na domácich a zahraničných vedeckých konferenciách, práca riešiteľského kolektívu v treťom roku riešenia bola finalizovaná v rámci organizovania medzinárodnej vedeckej konferencie (vrátane vydania zborníka pod názvom „Veriteľ v centre pozornosti práva“ ISBN 978-80-7160-488-4, 2018) zameranej na etapu vedeckých výsledkov analýzy súčasnej právnej úpravy a jej nedostatkov.

Posledný rok riešenia predstavoval nie len priestor pre konfrontáciu zistených výsledkov s vypracovanými hypotézami, ale predovšetkým na syntézu zistených vedeckých poznatkov, ktorá zaistí účinnejšiu ochranu účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov, zodpovedajúcu súčasnej ekonomicko-právnej realite. Na osvojenie a ozrejmenie právnych noriem, ich dôvodových správ napomohli najmä medzinárodné vedecké konferencie, domáca i zahraničná literatúra, judikatúra a európske dokumenty. Na základe získaných poznatkov môžeme robiť ich správny výklad, ale zároveň vieme poukázať aj na nedostatky a nachádzať správne riešenia a viesť k náprave. Na základe uvedených skutočností môžeme pozitívne zhodnotiť naplnenie vedeckých cieľov, ktoré sa odzrkadlili v publikačných výstupoch, pričom osobitne treba dať do pozornosti už spomenutú rozsiahlu monografiu v slovenskej i anglickej jazykovej mutácii.

Cieľom projektu bolo systematicky spracovať a poskytnúť viacdimenzionálny pohľad na problematiku ochrany účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov, predovšetkým veriteľov. Keďže ide o tému značne širokú, predmet skúmania bol vymedzený cez päť trestných činov stanovených v zákone č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov. Žiadny z týchto trestných činov nebolo možné aplikovať a skúmať bez prepojenia na právnu úpravu z oblasti správneho, finančného či obchodného práva a bez ekonomických súvislostí a sociologicko-právneho a kriminologického výskumu. Ochranu veriteľov sme skúmali najmä cez trestné činy poškodzovania veriteľa podľa § 239 TZ a zvýhodňovania veriteľa podľa § 240 TZ, porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 237 a nasl. TZ, ochranu ekonomických konkurentov cez trestný čin zneužívania informácií v obchodnom styku podľa § 265 TZ, pre tieto trestné činy je podstatný ich súvis s trestným činom skresľovania údajov hospodárskej a obchodnej evidencie podľa § 259 a nasl.

Za takýto výsledok pri riešení projektu VEGA č. 1/0907/16 je možné považovať kolektívnu monografiu pod názvom „Právna ochrana účastníkov ekonomicko-právnych vzťahov s akcentom na trestnoprávnu ochranu veriteľov“, publikovanú v slovenskej a anglickej jazykovej mutácii (anglický názov Legal Protection of Participants in Economic and Legal Relations with an Emphasis on Protection of Creditors under Criminal Law), ktorá predstavuje finálny výstup predmetného projektu VEGA. Členovia riešiteľského kolektívu sa v rámci jej spracovania zamerali na komplexnú analýzu vybraných trestných činov (vymedzených v rámci vedeckých cieľov projektu), ich komparáciu so zahraničnými právnymi úpravami a ich fenomenológiu. V zmysle záverov uvedeného výstupu môžeme v prvom rade konštatovať, že slovenská právna úprava je postačujúca pre ochranu veriteľa prostriedkami trestného práva a zodpovedá štandardom v demokratických právnych štátoch. Získané výsledky využívame na riešenie zistených problémov a nedostatkov, ktoré sa vyskytli v právnych úpravách jednotlivých právnych odvetviach.

Dedenie a ochrana veriteľov

Zákon upravuje zodpovednosť dedičov za dlhy poručiteľa, pričom veritelia môžu uplatňovať svoje pohľadávky aj po skončení dedičského konania. V slovenskom dedičskom práve platí zásada, že dedenie nemá byť pre dediča majetkovým rizikom. Ide o kľúčový princíp, ktorý vyvažuje práva veriteľov poručiteľa a ochranu dedičov, ktorí sa stávajú jeho právnymi nástupcami. Na rozdiel od iných právnych poriadkov však slovenská úprava dediča chráni tým, že jeho zodpovednosť za dlhy poručiteľa je obmedzená na výšku ceny nadobudnutého dedičstva.

Prečítajte si tiež: Ak veriteľ odmietne plnenie

Rozsah zodpovednosti dediča

Dedič zodpovedá za všetky dlhy poručiteľa, ktoré prešli na neho smrťou poručiteľa, a to bez ohľadu na to, či o týchto dlhoch vedel, či boli prihlásené v dedičskom konaní alebo či boli uvedené v rozhodnutí o dedičstve. Dlh poručiteľa nezaniká tým, že sa o ňom dedič nedozvedel alebo že ho veriteľ do konania neprihlásil. Všetky existujúce dlhy prechádzajú na dediča priamo zo zákona. Zodpovednosť sa viaže na hodnotu majetku, ktorý dedič nadobudol, a nie na takzvanú čistú hodnotu dedičstva. Tá predstavuje len matematický údaj vyjadrujúci rozdiel medzi majetkom a dlhmi, avšak nemá rozhodujúci význam pre určenie rozsahu zodpovednosti.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dlhodobo potvrdzuje, že pohľadávka veriteľa nezaniká ani vtedy, ak nebola do dedičského konania prihlásená. Rozhodujúce nie je, či sa dlh objavil v súpise pasív, ale to, že poručiteľ bol dlžníkom v čase smrti. Dedičstvo ako univerzálna sukcesia preto zahŕňa aj tieto záväzky.

Príklad z praxe

Na lepšie pochopenie týchto zásad si predstavme prípad dvoch súrodencov, ktorí zdedili majetok po svojom otcovi. Dcéra Zuzana nadobudla rodinný dom v hodnote sto tisíc eur, zatiaľ čo syn Peter získal finančnú hotovosť vo výške dvadsaťtisíc eur. Po skončení dedičského konania sa prihlásil veriteľ s pohľadávkou 36 000 eur, o ktorej dedičia netušili. Podľa právnej úpravy a súdnej praxe sa táto pohľadávka považuje za záväzok, ktorý prešiel na dedičov. Zuzana preto zodpovedá do výšky hodnoty nadobudnutého domu, teda do sto tisíc eur, a Peter do výšky 20 000 eur. Ak by dlh presahoval tieto sumy, zvyšná časť by už nebola vymáhateľná, pretože dedič nezodpovedá nad rámec hodnoty dedičstva.

Tento príklad ukazuje, že dedič má povinnosť uhradiť poručiteľove dlhy len do rozsahu získaného majetku, no zároveň musí počítať s tým, že jeho zodpovednosť nie je podmienená tým, či bol o dlhoch informovaný. Veriteľ nie je viazaný pomer rozdelenia dedičstva. Záväzok je medzi dedičmi solidárny.

Možnosti ochrany dediča

Zákon poskytuje dedičom viacero možností, ako sa chrániť pred neprimeraným finančným rizikom. Ak dedič vie alebo má dôvod sa domnievať, že poručiteľ bol výrazne zadlžený, môže dedičstvo odmietnuť do jedného mesiaca od poučenia súdom. Ak dedičstvo prijme, môže požiadať o takzvanú konvokáciu veriteľov, teda výzvu, ktorou súd vyzve všetkých veriteľov poručiteľa, aby v určenej lehote prihlásili svoje pohľadávky. Tento postup pomáha zistiť skutočný rozsah dlhov ešte pred ukončením konania. V prípade, že hodnota dlhov presahuje hodnotu majetku, môžu dedičia uzavrieť s veriteľmi dohodu o prenechaní dedičstva na úhradu dlhov. Ak sa na takomto postupe nedohodnú, môžu požiadať súd o nariadenie likvidácie dedičstva, v rámci ktorej sa majetok poručiteľa speňaží a výťažok sa rozdelí medzi veriteľov. Slovenské právo umožňuje aj uzavretie dohody medzi dedičmi o vyporiadaní dedičstva, avšak len za podmienky, že táto dohoda neodporuje zákonu ani dobrým mravom. Dohoda, podľa ktorej by jeden dedič nadobudol len majetok a druhý len dlhy, je v rozpore s kogentným ustanovením občianskeho zákonníka a nemala by byť dedičským súdom schválená.

Prečítajte si tiež: Ako postupovať pri konkurze

Dedičstvo je právny aj ekonomický akt, ktorý prináša nielen majetkový prínos, ale aj právnu zodpovednosť. Dedič musí počítať s tým, že preberá aj záväzky, ktoré na poručiteľa prešli zo zákona, a že veritelia môžu svoje pohľadávky uplatniť aj po skončení dedičského konania. Ak má dedič pochybnosti o stave dedičstva alebo ak sa v priebehu konania objavia nové skutočnosti o dlhoch poručiteľa, je rozumné obrátiť sa na advokáta.

Súdna exekúcia a ochrana veriteľov

Súdna exekúcia (ďalej len „exekúcia“) predstavuje nútený výkon súdneho rozhodnutia, ktoré ukladá účastníkovi konania povinnosť niečo plniť, niečo konať alebo sa zdržať určitého konania. Pokiaľ povinný neplní dobrovoľne to, na čo ho súd zaviazal, oprávnený má možnosť obrátiť sa na súdneho exekútora (ďalej len „exekútor“) a prostredníctvom neho sa domôcť núteného splnenia povinnosti uloženej rozhodnutím súdu. Podkladom pre vykonanie exekúcie je tzv. exekučný titul, ktorým je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok. Potvrdením o vykonateľnosti opatrí exekučný titul súd, ktorý vo veci rozhodoval ako súd prvého stupňa.

Výber exekútora a spôsoby vykonania exekúcie

Dispozičné oprávnenie vo vzťahu k exekúcii má oprávnený, ktorý si sám na základe vlastného uváženia zvolí osobu exekútora. Oprávnený disponuje právom voľby príslušného exekútora, ktorému navrhne vykonanie exekúcie, ale voľba konkrétneho spôsobu, akým sa exekúcia vykoná, je už priamo v kompetencii konajúceho exekútora. Exekútor môže kombinovať aj niekoľko spôsobov vykonania exekúcie, pri rešpektovaní efektívnosti a účelnosti exekučného konania.

Okrem Exekučného poriadku (zákon č. 233/1995 Z. z.) je zákonná úprava exekučného konania obsiahnutá aj v daňovom poriadku (zákon č. 563/2009 Z. z.), Občianskom súdnom poriadku (zákon č. 99/1963 Zb.) a správnom poriadku (zákon č. 71/1967 Zb.).

Trovy exekúcie a trestnoprávna zodpovednosť povinného

Exekútor určí aj predbežnú výšku trov exekúcie s rozlíšením, aké trovy exekúcie bude vymáhať od povinného v prípade, ak uhradí vymáhaný nárok do uplynutia lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii a aké budú predbežné trovy exekúcie v prípade, ak povinný nesplní vymáhaný nárok a exekúcia bude proti nemu pokračovať. Povinný je viazaný zákazom nakladania s majetkom a v prípade, že by sa preukázalo, že tento zákaz exekútora nerešpektoval a po doručení upovedomenia o začatí exekúcie nakladal so svojím majetkom, mohol by byť trestnoprávne zodpovedný za spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa podľa § 239 Trestného zákona, resp. trestného činu marenia exekučného konania podľa § 243a Trestného zákona. Trestného činu marenia exekučného konania sa dopustí okrem iného aj ten, kto uvedie nepravdivé údaje vo vyhlásení o svojom majetku alebo kto zadrží, sfalšuje, pozmení alebo zničí zaznamenané informácie o majetku alebo o finančných aktivitách povinného.

Námietky proti exekúcii

V námietkach proti exekúcii môže povinný argumentovať, z akého dôvodu je exekúcia proti nemu neprípustná. Zákon špecifikuje, že námietky je možné odôvodniť tým, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, bránia jeho vymáhateľnosti alebo sú tu iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, alebo že oprávnený alebo povinný nie sú právnymi nástupcami osoby uvedenej v exekučnom titule.

Exekúcia zrážkami zo mzdy

Exekútor poverený vykonaním exekúcie upovedomí o začatí exekúcie zrážkami zo mzdy oprávneného a povinného. Následným procesným krokom výkonu exekúcie zrážkami zo mzdy je vydanie tzv. príkazu platiteľovi mzdy na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného, ktorý konajúci exekútor doručí platiteľovi mzdy do vlastných rúk. Príkaz na začatie exekúcie sa nedoručuje oprávnenému ani povinnému. Platiteľ mzdy je povinný odo dňa doručenia príkazu na začatie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného vykonávať zo mzdy povinného určené zrážky a nevyplácať zrazené sumy povinného. Povinný stráca dňom, keď sa platiteľovi mzdy doručí príkaz na začatie exekúcie, právo na vyplatenie tej časti mzdy, ktorá zodpovedá určenej výške zrážok. Uvedený príkaz na začatie exekúcie je potrebné odlíšiť od exekučného príkazu - ako príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy, ktorý exekútor vydá po uplynutí lehoty na vznesenie námietok proti exekúcii alebo po tom, keď sa mu doručí právoplatné rozhodnutie súdu o námietkach, ktorým sa námietky zamietli. Praktickým prínosom štádiového rozlíšenia vydania príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu je ochrana oprávneného, ktorý takto získa právnu istotu v podobe tzv. deponovania zrazených finančných prostriedkov u platiteľa mzdy, čím si zabezpečí určitú mieru ochrany pred prípadným účelovým marením exekučného konania zo strany povinného, resp.

Účastníci exekučného konania a povinnosti platiteľa mzdy

Účastníkmi exekučného konania sú oprávnený a povinný; pokiaľ súd rozhoduje o trovách exekúcie, je účastníkom konania aj poverený exekútor. Platiteľ mzdy nie je účastníkom exekučného konania, ale zákon mu ukladá povinnosti, ktoré musí plniť, a to pod hrozbou sankcií zo strany oprávneného aj exekútora, resp. súdu. Vzhľadom na všeobecne platnú zásadu, že neznalosť práva neospravedlňuje, je dôležité, aby aj platiteľ mzdy poznal všetky svoje práva a povinnosti a dôsledne ich rešpektoval.

Mzda a iné príjmy podliehajúce exekúcii

Mzdou sa pritom rozumie nielen mzda samotná, ale aj iné nároky na peňažné plnenie, ktoré sú mzde rovnocenné. Mzda je nárok zamestnanca na peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) od zamestnávateľa za vykonanú prácu. Nároky zamestnanca na mzdu upravuje podrobne Zákonník práce, ktorý zároveň definuje, čo sa za mzdu nepovažuje. Za mzdu sa podľa Zákonníka práce nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažné náhrady podľa ustanovení Zákonníka práce a pod. Keďže sa tieto plnenia nepovažujú za mzdu, nie je možné ich postihnúť exekúciou zrážkami zo mzdy. Musíme si ale uvedomiť, že Exekučný poriadok v § 89 upravuje aj exekúciu zrážkami z iných príjmov, kde zákon priamo definuje, že ustanovenia o exekúcii zrážkami zo mzdy sa použijú aj na exekúciu zrážkami z iných príjmov. Tieto iné príjmy sú v § 89 ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne pomenované. Realita je však taká, že náhrada mzdy, náhrada príjmu pri dočasnej práceneschopnosti nie sú pred zrážkami chránené - pretože podliehajú zrážkam z iných príjmov. Ako mzda sa podľa Zákonníka práce posudzuje aj plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia, ak sa neposkytuje zo zisku po zdanení alebo zo sociálneho fondu. V rovine pracovnoprávnych vzťahov zamestnanca (povinného) je ešte potrebné uviesť, že exekúcii podlieha aj odmena poskytovaná za výkon inej činnosti zamestnanca (povinného) pre zamestnávateľa. Hoci v ustanovení § 89 ods. 1 Exekučného poriadku je pri exekúcii zrážkami z iných príjmov uvedená len odmena vyplývajúca z dohody o vykonaní práce, zákonodarca mal na mysli akúkoľvek odmenu, ktorá povinnému nahrádza mzdu za vykonanú prácu. Nie je preto dôvod, aby sem nepatrila aj odmena za pracovnú činnosť podľa dohody o pracovnej činnosti a odmeny za brigádnickú prácu študenta podľa dohody o brigádnickej práci študentov.

Informačné povinnosti a zodpovednosť platiteľa mzdy

O tom, kto je platiteľom mzdy povinného, sa exekútor dozvie priamo od povinného, ktorý je povinný exekútora pravdivo a úplne informovať o svojich majetkových pomeroch. Platiteľ mzdy je povinný po doručení príkazu na začatie exekúcie zrážať mzdu v rozsahu potrebnom na uspokojenie vymáhanej pohľadávky oprávneného a nevyplatiť ju povinnému, ale ju „blokovať“ (deponovať) do doby doručenia exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy. Po doručení exekučného príkazu na vykonanie exekúcie zrážkami zo mzdy povinného je platiteľ mzdy povinný vyplatiť, resp. poukázať zrazenú sumu oprávnenému. Zákon však poskytuje možnosť platiteľovi mzdy, aby zrazenú sumu v konkrétnom prípade nevyplatil, resp. nepoukazoval oprávnenému. Ide o prípad, kedy zrážky zo mzdy vykonáva niekoľko platiteľov mzdy zároveň. V takomto prípade všetci platitelia mzdy zašlú zrážky zo mzdy exekútorovi. Exekútor následne preverí, či celkove zrazená suma neprevyšuje pohľadávku oprávneného. Ak ju neprevyšuje, vyplatí celú zrazenú sumu oprávnenému. Ak ju prevyšuje, vyplatí exekútor zo zrazenej sumy oprávnenému len toľko, koľko zodpovedá jeho pohľadávke a zvyšok vráti povinnému.

Splatnosť mzdy je upravená v Zákonníku práce, v § 129, podľa ktorého je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Zamestnanec sa so zamestnávateľom môže dohodnúť v pracovnej zmluve alebo kolektívnej zmluve na inej splatnosti mzdy - a takto dohodnutá splatnosť mzdy má prednosť pred zákonnou úpravou. Nový platiteľ mzdy je povinný vykonávať zrážky zo mzdy od okamihu, ako sa dozvie (od exekútora, povinného alebo predošlého platiteľa mzdy), že bol vydaný príkaz na začatie exekúcie a špecifikáciu pohľadávok - najneskôr však po doručení príkazu na začatie exekúcie alebo exekučného príkazu od exekútora. Opäť je na mieste, aby platiteľ mzdy konal starostlivo a obozretne a aby si už pri prijatí zamestnanca do pracovného pomeru - v prípade, ak bol zamestnanec predtým niekde zamestnaný, od neho vyžiadal predloženie potvrdenia od predošlého zamestnávateľa, či bol vydaný príkaz na začatie exekúcie alebo exekučný príkaz, ktorým exekútorom a v čí prospech.

Čo sa týka informačných povinností povinného, tento je povinný súdnemu exekútorovi oznámiť v lehote jedného týždňa, že ukončil zamestnanie a v tej istej lehote oznámiť, že nastúpil do nového zamestnania. Obdobne aj platiteľ mzdy má povinnosť informovať exekútora v lehote jedného týždňa, že povinný uňho prestal pracovať, spolu s vyúčtovaním zrážok, ktoré zo mzdy povinného vykonal a vyplatil oprávneným. Ďalšou informačnou povinnosťou platiteľa mzdy je povinnosť informovať exekútora, pokiaľ je povinný dočasne práceneschopný a dočasná pracovná neschopnosť trvá viac ako desať dní. Platiteľ mzdy je zároveň povinný označiť príslušnú pobočku Sociálnej poisťovne, ktorá bude povinnému vyplácať nemocenské. Exekútor potom doručuje exekučný príkaz danej pobočke Sociálnej poisťovne a pokračuje v zrážkach z dávok nemocenského. Platiteľ mzdy má informačnú povinnosť voči exekútorovi aj v prípade, ak nemôže vykonávať zrážky zo mzdy povinného, pretože mzda povinného po dobu troch mesiacov nedosahuje ani takú výšku, aby z nej bolo možné vykonávať zrážky zo mzdy. Hoci to výslovne v texte zákona nie je uvedené, máme za to, že ide o dobu troch po sebe nasledujúcich mesiacov. Cieľom tohto ustanovenia zákona je to, aby exekútor zvážil iný, vhodnejší spôsob exekúcie a nespoliehal sa na výkon zrážok zo mzdy. Samozrejme, ak mzda dosiahne dostačujúcu výšku, exekúcia zrážkami zo mzdy pokračuje ďalej bez toho, aby súd alebo exekútor vydával rozhodnutie.

Pre účinné a efektívne vykonanie exekúcie je dôležitý tok informácií medzi povinným, platiteľom mzdy (predošlým, novým) a exekútorom. Nedodržanie týchto informačných povinností zákon sankcionuje - možnosťou ukladania poriadkových pokút zo strany súdu na návrh exekútora alebo tzv. žalobou podľa § 42 ods. 3 Exekučného poriadku. V prípade, že exekútor nadobudne podozrenie o tom, že konaním platiteľa došlo, resp. dochádza k porušovaniu Exekučného poriadku, je povinný podať podnet na príslušný inšpektorát práce, ktorý je oprávnený uložiť platiteľovi mzdy pokutu až do výšky 33 193,91 €.

#

tags: #veritel #v #centre #pozornosti #čo #to