Výchova mentálne postihnutého dieťaťa: Rady a tipy pre harmonický rozvoj

Detstvo je kľúčové obdobie pre rozvoj osobnosti a schopností každého dieťaťa. Pre deti s mentálnym postihnutím to platí dvojnásobne, pričom rodičia a pedagógovia zohrávajú nezastupiteľnú úlohu pri podpore ich rastu a rozvoja. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný pohľad na výchovu mentálne postihnutých detí, ponúknuť praktické rady a stratégie, ktoré im pomôžu rozvíjať svoj potenciál a viesť plnohodnotný život.

Telesné ochorenia a ich vplyv na psychiku dieťaťa

Každá choroba, najmä hospitalizácia, mení život dieťaťa a vyžaduje si prispôsobenie. Z psychologického hľadiska je dôležité porozumieť, ako dieťa chorobu prežíva. Medzi časté mechanizmy patria popretie, introjekcia (sebaobviňovanie) a projekcia (obviňovanie iných). Učitelia by mali byť informovaní o psychologických a somatických faktoroch ovplyvňujúcich žiakov. Individuálny prístup je nevyhnutný.

Starostlivosť o žiaka pri telesných ochoreniach

Pri telesných chorobách sa stretávame s psychologickými problémami, ako je vplyv psychogénnych faktorov, vzťahy medzi chorobou a osobnosťou žiaka, psychologická starostlivosť a problematika bolesti.

Vplyv psychogénnych faktorov na vznik a priebeh choroby

Psychologické faktory ovplyvňujú vznik a liečbu choroby. Deti, ktorým sa venuje intenzívna pozornosť, dosahujú lepšie výsledky. V súčasnosti narastá počet detí s endokrinnými ochoreniami, hypertenziou, migrénami a inými, čo spôsobuje negatívna dynamizácia interakcií, frustrácia, stres, deprivácia a depresia.

Psychosomatika sa zaoberá vzájomným pôsobením duševných a telesných procesov. Človek reaguje na negatívne podnety holisticky. Problémy, s ktorými si nevie poradiť telo, často rieši chorobou (somatizáciou), ktorá predstavuje ochranu psychiky.

Prečítajte si tiež: Tipy pre rodiny s mentálne postihnutým dieťaťom

Medzi psychosomatické poruchy u detí patria bolesti hlavy, vysoký alebo nízky krvný tlak, bolesti brucha, žalúdočná nevoľnosť, zvracanie, poruchy dýchacieho traktu, bronchiálna astma, alergie, atopický ekzém, znížená imunita, závraty, chudokrvnosť, reumatologické problémy, poruchy prijímania potravy, obezita, anorexia, bulímia, poruchy vyprázdňovania a poruchy reči. Príčiny môžu byť rôzne: strach, úzkosť, pocity menejcennosti, negatívne pocity k rodičom, direktívna výchova alebo hostilný postoj k dieťaťu. V škole sa najčastejšie objavujú pocity osamelosti, zlé vzťahy s pedagógmi, odmietanie zo strany spolužiakov, zlý prospech a nezhody s pedagógom.

Ak sa psychosomatické problémy objavujú pravidelne, je vhodné sledovať dochádzku, prospech a udržiavať kontakt s triednym učiteľom. Akúkoľvek zmenu v správaní dieťaťa treba riešiť. Dieťa by malo mať pocit, že rodičia a blízki stoja pri ňom. Treba pracovať na zvyšovaní jeho sebaúcty a sebavedomia, podporovať ho v tom, v čom vyniká.

Komplex menejcennosti u detí

Približne tretina ľudí trpí komplexom menejcennosti, ktorý u niektorých vzniká už v detstve. Prejavuje sa nedostatkom sebadôvery, zníženým sebavedomím, neistotou, úzkosťou a presvedčením, že človek nie je schopný vyrovnať sa ostatným.

Komplex menejcennosti môže vzniknúť aj vtedy, keď dieťa vychovávajú v nevhodnom prostredí, v ktorom ho neuznávajú, hania, ponižujú alebo ustavične vychvaľujú iné dieťa. Takáto výchova škodlivo pôsobí na jeho psychiku a vývin predstáv o sebe.

Vychovávateľ by mal postrehnúť, ak dieťa trpí týmto citom, a podľa toho s ním zaobchádzať. V školských podmienkach sa odporúča ukladať mu ľahšie úlohy, o ktorých pedagóg vie, že ich dieťa splní, a potom mu vysloviť uznanie a pochváliť ho. Tento postup treba viackrát opakovať, aby sa dieťa nezbavilo komplexu menejcennosti, zlepšilo sa mu nálada, vrátilo sa mu sebavedomie a postupne sa vrátilo do kolektívu svojich spolužiakov ako medzi seberovných.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o nemeckého ovčiaka

Jednotlivec prežíva vnútornú krízu, chce svoj komplex menejcennosti prekonať a dokázať, že je taký schopný ako iní. Jeho ťažkosti sa prejavujú na pracovisku, vo vzťahu k druhému pohlaviu, v rodine i v spoločnosti. Následkom deštruktívnych predstáv sa na pracovisku domnieva, že nie je schopný dokázať to, čo jeho spolupracovníci, preto podľa toho koná, reaguje a vyjadruje sa. Je precitlivenejší, preto každú kritiku pokladá za osobný útok. Okolie chce presvedčiť, že sa mu krivdí, ponosuje sa, usiluje sa obhájiť si svoje práva. Stáva sa z neho konfliktná osoba. V iných prípadoch sa jednotlivec podkladá, zalieča, podlizuje, preto ním spolupracovníci pohŕdajú. Vo vzťahu k druhému pohlaviu je bojazlivý, utiahnutý, bojí sa dievčat/chlapcov, hoci túži po ich uznaní a aj láske.

Osoby trpiace týmto komplexom môžu mať práve takú ctižiadostivosť ako osoby so zdravou sebadôverou. Čím je postihnutá osoba ctižiadostivejšia, tým intenzívnejšie a žalostnejšie na ňu tento komplex dolieha a tým vyvíja väčšie úsilie svoj ničivý cit nejako kompenzovať, dostať sa dopredu, presadiť sa, a nielen vyrovnať sa ostatným osobám, ale aj prekonať ich. Práve u osôb trpiacich škodlivým komplexom menejcennosti je nebezpečenstvo, že keď sa im to nepodarí prekonať primeranými prostriedkami, sú schopné uchýliť sa aj k prostriedkom nedovoleným, dopustiť sa aj trestného činu a narobiť spoločnosti škody.

Ak sú rodičia nevhodným zaobchádzaním s dieťaťom za jeho komplex menejcennosti zodpovední, mali by si uvedomiť, že dieťaťu psychicky veľmi ublížili, pretože následky ich nesprávneho zaobchádzania bude dieťa pociťovať ešte mnoho rokov. Keď si mladík alebo deva svoj komplex menejcennosti preniesli cez pubertu do veku adolescencie, vyhýbajú sa spoločnosti, sú utiahnutí, samotári, vyhľadávajú spoločnosť mladších alebo takých, pri ktorých môžu ukázať svoju prevahu a uplatniť svoju osobnosť. Niektorí si doma čítajú alebo sa venujú prácam v tichosti a osamote. Pri verejných vystúpeniach mávajú jedinci trpiaci komplexom menejcennosti trému, úzkosť, neodôvodnený strach, čo sa niekedy prejaví tým, že postihnutý celkom „stratí reč“, nie je schopný povedať ani slovo, hoci prednes vie naspamäť, alebo nie je schopný prečítať napísané. Ak niektorý z manželských partnerov trpí týmto deštruktívnym pocitom, obyčajne je submisívny, podriaďuje sa vôli druhého partnera, ale po čase sa uňho môžu objaviť negatívne črty a vlastnosti, i škriepnosť, zádrapčivosť, úsilie triumfovať, nanútiť mu svoj spôsob správania i konania, a aby mal istotu, že jeho manželské právo nebolo narušené, patologická žiarlivosť.

Individuálna psychológia a pocit menejcennosti

Individuálna psychológia, založená Alfredom Adlerom, zdôrazňuje nedeliteľnosť a jedinečnosť každého indivídua. Adler tvrdil, že človek je večný pútnik, ktorý si vytvoril skupiny, ktoré mu dodávali väčší pocit bezpečia. Rozvinul svoju inteligenciu, ktorá umožňuje obranu pre nebezpečenstvom. Naučil sa využívať prírodné sily vo svoj prospech. Keď to dokázal, zistil, že vystúpil obrazne iba na kopec, z ktorého sú vidieť ďalšie hory. Objavil svoju nepatrnosť v priestore, pochopil veľmi obmedzené hranice svojej existencie. Opäť rezignoval. Našiel si kompenzáciu v náboženstve, filozofii, umení. Poznal svoju tvorivú silu. K tej ale musí každý dozrieť.

Adler nabádal, ak človeku niečo vadí, nesmie to svojím správaním podporovať. Pokiaľ túži hoci len v hĺbke svojej duše po tom, aby ho ľudia mali radi, nebude sa správať tak, aby z neho mali v najlepšom prípade strach. Zmeniť už raz vytvorené, zabehané vzorce správania nie je ľahké, a tak zostáva snáď najpodstatnejší „adlerovský“ krok: dodať odvahu!

Prečítajte si tiež: Rodové stereotypy vo výtvarnej výchove

Nástup do školy a príprava prváčikov

Školská psychologička Katarína Dobrovodská radí deťom vysvetliť pri nástupe do školy najmä praktické zmeny, ako je toaleta, učenie a zvonenie. Rodičia by sa mali na túto zmenu tešiť. Zmena spočíva v tom, že v škole už ide o výkon. Pokiaľ v škôlke bolo dieťa zvyknuté viac sa hrať, tu musí podať určitý výkon, ak chce byť úspešné vo svojich očiach alebo v očiach rovesníkov, rodičov…

Rozprávky ako nástroj rozvoja a inklúzie

Mentálne postihnutie predstavuje výzvu v oblasti výchovy a vzdelávania detí. Narušená komunikačná schopnosť mentálne retardovaných detí má svoje špecifiká. V súčasnosti sa však čoraz viac objavujú inšpirujúce rozprávky, ktoré približujú problematiku inklúzie. Práve vďaka takémuto začleňovaniu do príbehov sa deti začnú zaujímať o problematiku hendikepu.

Špecifiká komunikácie a potreby mentálne postihnutých detí

Narušená komunikačná schopnosť mentálne retardovaných detí má svoje špecifiká. Metódy starostlivosti o reč takto postihnutých detí majú tiež svoje výrazné osobitosti.

Psychopédia je vedný odbor, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť poznané veci transformovať do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, prejavujúce sa už v útlom detskom veku.

Delí sa na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia, čiže slabomyseľnosť, je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, poprípade vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý, trvá počas celého života, nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky alebo sociálne podmienené (napr. extrémna výchovná zanedbanosť). Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových i duševných schopností. Vzniká ako následok nejakého ochorenia, úrazov po 2.

Delenie mentálnej retardácie podľa IQ:

• Debilitu (ľahká mentálna retardácia) s IQ 70-50 - deti sú vychovávateľné a vzdelávateľné.
• Imbecilitu (stredná mentálna retardácia) s IQ 49-35 - deti nie sú vzdelávateľné, iba vychovávateľné.
• Idiocitu (ťažká a hlboká mentálna retardácia) s IQ 34-0 - deti nie sú vzdelávateľné ani vychovávateľné.

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi. V každom meste existujú osobitné školy a pomocné školy, kde chodia mentálne postihnuté deti.

Význam rozprávok pre rozvoj mentálne postihnutých detí

Rozprávky zohrávajú kľúčovú úlohu vo vývoji všetkých detí, no pre deti s mentálnym postihnutím majú ešte hlbší význam. Ponúkajú im bezpečný priestor na spoznávanie sveta, učenie sa novým veciam a rozvíjanie sociálnych zručností.

• Rozvoj fantázie a predstavivosti: Rozprávky podnecujú fantáziu a predstavivosť detí, čo je dôležité pre ich kognitívny vývoj.
• Učenie sa novým pojmom a konceptom: Prostredníctvom rozprávok sa deti učia novým pojmom, konceptom a hodnotám.
• Rozvoj sociálnych zručností: Rozprávky často zobrazujú rôzne sociálne situácie a interakcie, ktoré deťom pomáhajú lepšie porozumieť svetu okolo seba a učiť sa, ako sa správať v rôznych situáciách.
• Emocionálny rozvoj: Rozprávky pomáhajú deťom spracovať emócie, učiť sa empatii a porozumieť pocitom iných.
• Podpora inklúzie: Moderné rozprávky čoraz častejšie zobrazujú postavy s rôznymi hendikepmi, čím podporujú inklúziu a odbúravajú predsudky.

Pri výbere rozprávok pre mentálne postihnuté deti je dôležité zohľadniť ich individuálne potreby a schopnosti.

• Zvoľte jednoduché a zrozumiteľné príbehy: Rozprávky by mali mať jednoduchú dejovú líniu a zrozumiteľný jazyk.
• Používajte vizuálne pomôcky: Obrázky, ilustrácie a iné vizuálne pomôcky pomáhajú deťom lepšie pochopiť príbeh.
• Uprednostňujte interaktívne rozprávky: Interaktívne rozprávky, ktoré umožňujú deťom zapojiť sa do deja, sú pre ne pútavejšie a efektívnejšie.
• Vyberajte rozprávky s pozitívnym posolstvom: Rozprávky by mali deťom prinášať pozitívne posolstvo a podporovať ich sebavedomie.
• Zohľadnite vek a záujmy dieťaťa: Rozprávky by mali byť primerané veku a záujmom dieťaťa.

Príklady rozprávok a projektov podporujúcich inklúziu

• Vnímajkovia: Výnimočné háčkované bábiky pomáhajú vysvetliť deťom odlišnosť jednoduchým detským jazykom - cez rozprávku a hru. Zároveň je to nástroj, ako ich viesť k vnímavosti voči sebe navzájom aj voči ľuďom, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom odlišní. Súčasťou Vnímajkov sú rozprávky k jednotlivým postavičkám, pracovné materiály, omaľovánky i CD s pesničkami.
• Nejmenší slon na světě: Český animovaný seriál, ktorého hlavnou postavou je slonie mláďa Bedříšek s trpasličím vzrastom. Prínosom tohto animovaného seriálu je okrem iného aj to, že zobrazuje postoj rodiča, ktorý má niekedy problém prijať hendikepované dieťa.
• Projekt Rozprávky večných detí: Kysucká knižnica v Čadci realizuje projekt, ktorý umožňuje mentálne znevýhodneným deťom a mládeži kysuckého regiónu využívať knižné bohatstvo pomocou špeciálne upravených aktivít a zároveň ich netradičné nápady a výtvory predstaviť ich rovesníkom a ostatným návštevníkom knižnice.

Praktické tipy pre prácu s rozprávkami

• Vytvorte príjemnú a uvoľnenú atmosféru: Deti by sa mali pri počúvaní rozprávok cítiť príjemne a uvoľnene.
• Používajte rôzne zmysly: Zapojte do rozprávania rôzne zmysly - používajte hračky, obrázky, hudbu, vône a chute.
• Buďte trpezliví a flexibilní: Každé dieťa je iné a potrebuje individuálny prístup.
• Opakujte rozprávky: Opakovanie rozprávok pomáha deťom lepšie si zapamätať príbeh a učiť sa novým veciam.
• Diskutujte o rozprávke: Po prečítaní rozprávky sa s deťmi porozprávajte o tom, čo sa im páčilo, čo sa naučili a ako sa cítili.

Hra ako dôležitý doplnok k rozprávkam

Hra je pre deti s mentálnym postihnutím rovnako dôležitá ako rozprávky.

• Chápanie vecí cez hru.
• Hra znamená veci zažiť (stotožňovanie sa s tým čo robí).
• Hranie v kolektíve rozvíja osobnosť.
• Nerušená hra uspokojuje a spôsobuje radosť (považované za efektívny spôsob spoznávania sociálnych zručností).

Pri hre je dôležité brať do úvahy mentálny vek detí a prispôsobiť hry ich schopnostiam. Dôležité je do hry zapojiť celý kolektív detí a striedať aktivity, aby sa deti nenudili. Hra by nemala trvať dlho, maximálne 20 minút.

Poznáme veľké množstvo hier, musíme ich rozdeliť do určitých kategórií, každá hra má iný cieľ. Vlastná aktivita detí sa prejavuje v hrách, tak že dieťa zavádza do hry vlastné, novšie varianty. Dieťa si uplatní vlastnú fantáziu. Tvorivosť v hre a hra v tvorivosti. V tvorivej činnosti by nemala chýbať spontánnosť. Pri hre má byť pocit voľnosti, potešenia, nezávislosti, slobody bez ktorej by hra nebola možná. Pri spontánnej hre sa uplatňujú tak vonkajšie potreby, ako aj vnútorné potreby. Pri hre by mal byť uvoľnený pocit, tvorivá činnosť by mala byť tvorivo uspokojená. Hra citovo napĺňa a obohacuje. Pri hre sa prejavuje nadšenie a entuziazmus. Hra znižuje napätie. V tvorivej hre sa vyjadrujú zážitky zo života, u starších detí dej dokážu rozvíjať a v tom im pomáha fantázia.

Hry tvorivé môžu byť:

• hry predmetové - dieťa manipuluje s predmetom,
• hry úlohové, námetové - dieťa berie na seba známu sociálnu rolu, napodobňuje činnosť dospelého
• dramatizačné hry - dieťa vo svojej predstave vytvára rôzne postavy a deje

Isté je že deti pri napodobňovaní dospelých si nájdu priestor pre individuálny prejav vlastnej tvorivosti. Postihnuté deti sa tiež radi hrajú ako každé zdravé dieťa ale musíme brať do úvahy ich postihnutie aby sa nezhoršil ich zdravotný stav. U mentálne postihnutých detí musíme brať ohľad na ich mentálny vek. Dôležité je do hry zapojiť celý kolektív detí, nie stále tých istých, musíme docieliť aby sme deti zaujali a aby sa deti nezačali nudiť, pretože potom nastáva nepozornosť a vyrušovanie, rozptyľovanie ostatných žiakov. Hra by nemala trvať dlho, jedna hra maximálne 20 minút.

Inklúzia v detských kolektívoch

V súčasnosti sa súčasťou detských kolektívov čoraz častejšie stávajú integrovaní žiaci. Deti sa tak viac stretávajú s rovesníkmi s rôznymi hendikepmi, ako je telesné či duševné postihnutie. Kľúčovým obdobím v živote dieťaťa pre vytváranie si vzťahu s hendikepovanými je obdobie predškolského veku, keď začína nadväzovať prvé kamarátske vzťahy. Práve preto poukazuje psychológ a pedagóg Zdeněk Helus na veľký význam výchovy: „Deti v predškolskom veku nemajú v sebe zakorenené stereotypy voči hendikepovaným vrstovníkom, dokážu ich veľmi dobre prijať. Vhodným výchovným pôsobením dokážu rodičia nielen zabrániť vytváraniu predsudkov, ale aj vzbudiť záujem detí o hendikepovaných a túžbu pomáhať im. Ak však okolie, napr. rodičia, pedagógovia, prezentujú negatívne postoje, dieťa ich preberie.

Stereotypy a mediálna prezentácia hendikepovaných

Najmä reklama, i tá, ktorá je určená deťom, často kladie dôraz na fyzickú formu, potrebu „mať sa dobre“, žiť bezstarostný život. V reklamných spotoch vystupujú fyzicky dokonalé a dobre naladené deti, v duchu stereotypného obrazu pekné = dobré. Na druhej strane niektoré reklamy, najmä v snahe získať peniaze pre charitatívne organizácie, deformujú stereotypným obrazom hendikepovaných v snahe vyvolať u publika dojatie a ľútosť. Najčastejšie stereotypné zobrazenia hendikepovaných sú postavy žobrajúci mrzákov či slepých muzikantov ako komparz filmu alebo „super mrzákov“ s mimoriadnymi schopnosťami, ktoré kompenzujú ich hendikep. Vzniká tak predstava, že každý hendikepovaný má nejaké superzručnosti. Treba si však uvedomiť, že ľudia na invalidných vozíkoch sa nedokážu v silnej emocionálne chvíli prekonať a zrazu sa postaviť na nohy a kráčať.

Lenka Krhůtová vo svojej štúdii uvádza, že výrazný pozitívny posun v zmene postojov voči ľuďom so zdravotným postihnutím nastáva v tých krajinách, ktoré mediálne prezentujú zdravotné postihnutie už v detskej produkcii. Nie však stereotypným zobrazením, ale vytváraním modelových situácií. Zmeny správania kladie do priamej súvislosti s pôsobením špeciálnych programov. Ich sledovaním sa deti môžu priamo konfrontovať so situáciami, do ktorých sa môžu v reálnom živote dostať.

Zmyslové čítanie pre mentálne postihnuté deti

Snažíme sa vzbudiť záujem o knižky u mentálne postihnutých detí. Deti pomocou dotyku vnímaju príbeh. Čítanie prebieha cez zmysly. Naše deti nevedia čítať, preto sa snažíme priblížiť im rozprávky a príbehy inou formou. Pracujeme s deťmi, ktoré majú mentálne postihnutie, viacnásobné postihnutie, sú nevidiace, majú metabolické poruchy. Každé dieťa vyžaduje individuálny prístup a metódy práce. Pracujeme v menších skupinách po 2 až 3 deti. Samozrejme závisí od formy postihnutia. Ak pracujeme s autistami, tak máme niekedy aj štyri deti, ak s viacnásobným postihnutím tak dve. Knižky vyberáme my - terapeuti alebo rodičia detí podľa aktuálnych potrieb konkrétneho dietaťa. Uprednostňujeme hmatové knižky, čierno-biele rozprávkové knižky s veľkými jednoduchými obrázkami. Neskôr prechádzame na leporelá, bez hmatového sprievodu. Na úvod aktivity si vždy zaspievame pesničku NA HADA (opakujúca sa melódia je veľmi ľahko zapamatateľná pre deti) a po nej si zopakujeme týždňovú aktivitu. Každý týždeň sa venujeme inej téme. Napríklad: Z rozprávky do rozprávky, Zvedavý sloníček, Na záhrade, Ružové kráľovstvo. Každú aktivitu rozoberieme na menšie časti, aby deti lepšie pochopili postavám, deju alebo len jednotlivým obrázkom. Napríklad tak, že keď pozeráme knižku o záhradníkovi, terapeut si nasadí klobúk, zoberie košík so zeleninou… Snažíme sa deťom dať nové zručnosti, aby ich vedeli modifikovať. Časový úsek je individuálny, niekedy to trvá mesiac, inokedy aj šesť mesiacov. Ak dieťa zareaguje na daný obrázok, považujeme to za zvládnutú akciu. Každé dieťa má svoju knižku. Pri našich deťoch sme zatiaľ neskúsili vzájomné podávanie alebo výmenu knižiek, nakoľko kým sa naučia pracovať s jednou knižkou, často prejdú aj mesiace. Ale závisí to od postihnutia a potrieb konkrétneho dieťaťa. Príbehy sa menia tak, ako si ich zvolí sám terapeut. Pracujeme s jednou stranou v knihe, maximálne s dvomi. Ide nám o kvalitu a pochopenie práce s knihou, rešpektujeme preto pomalé tempo našich detí. S knižkou pracujeme každý deň, pomáhame im prekonávať bariéry a snažíme sa vytvárať podnetné prostredie pre ich komplexný vývin. Po desiatich minútach zväčša knižky odkladáme, lebo vieme, že ich zrakový vnem je unavený. Reakcie detí sú úžasné. Keď vidia, že sa chystajú knižky, prejavujú radosť. Niektoré tlieskajú alebo kričia. Občas niektorým deťom vyvolávajú drsné povrchy v knižke záchvaty. Stalo sa nám už aj, že povrch vyvolal epileptický záchvat. Na druhej strane je potrebná rôznorodosť materiálu v knižkách, aby sa vytvárali nové prepojenia (synapsie) v mozgu. S týmto treba rátať, nezľaknúť sa a citlivo to odsledovať. Odporúčame opakovať aktivity aspoň dvakrát do týždňa. Aby si dieťa vytvorilo postupnosť a získalo návyk na aktivitu. Veľký pozor venujem postupnosti obrázkov, menej je niekedy viac.

Psychologické aspekty starostlivosti o dieťa s postihnutím

Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím je pre rodinu náročná situácia, ktorá si vyžaduje rozsiahlu starostlivosť a podporu.

Narodenie postihnutého dieťaťa predstavuje psychické vypätie i veľkú fyzickú záťaž nielen pre rodičov, ale aj pre blízkych rodinných príslušníkov, čo ovplyvňuje rodinné fungovanie. Stresová situácia spojená s oznámením diagnózy dieťaťa je nemenný fakt bez ohľadu na to, či už ide o dieťa, ktoré trpí mentálnym, fyzickým, sluchovým alebo zrakovým postihnutím. Pre pozitívnu akceptáciu zdravotného postihnutia v rodine je dôležité vytvárať podnecujúce podmienky, ktoré umožňujú rodičom vysporiadať sa s novou životnou situáciou, ako aj mať dostatočnú opornú sieť skladajúcu sa z rodiny, vonkajšieho prostredia a inštitúcií pomáhajúcich skvalitňovať životné podmienky zdravotne znevýhodneným.

Emocionálne prežívanie rodičov

Narodenie dieťaťa so závažným zdravotným postihnutím a starostlivosť o neho spôsobuje rodičom mimoriadnu záťaž. Pre mnohých predstavuje takzvanú zlomovú životnú krízu, ktorá je spojená s veľmi trýznivým pocitom nenaplneného očakávania narodenia zdravého dieťaťa, ktoré malo uspokojiť „vyprojektované“ túžby a predstavy, niekedy prevyšujú objektívne dané možnosti. Ak sa do rodiny narodí dieťa, ktorému je diagnostikované zdravotné postihnutie, pocity šťastia z narodenia dieťaťa sú zväčša vystriedané či nahradené strachom, úzkosťou a beznádejou spojenou s nejasným vývojom budúcnosti. Nejasnosť z ďalšieho vývoja dieťaťa je často utvrdzovaná zdravotným personálom a lekármi, ktorí sú veľmi opatrní pri prognózovaní vývoja zdravotného postihnutia a jeho dopadov na motorické funkcie, nervovú centrálnu sústavu, rečový aparát a pohybové ústrojenstvo dieťaťa.

#

tags: #vychova #mentalne #postihnuteho #dietata #rady #a