Vymáhanie pohľadávok podľa Občianskeho zákonníka: Podmienky a postupy

Článok sa zaoberá problematikou vymáhania pohľadávok v zmysle slovenského Občianskeho zákonníka, so zameraním na podmienky a postupy, ktoré musia veritelia dodržiavať. Dôraz sa kladie na postúpenie pohľadávok, odporovacie žaloby a praktické rady pre veriteľov, ktorí sa snažia získať svoje peniaze späť.

Postúpenie pohľadávky a jeho dôsledky

Predstavte si situáciu, že ste majiteľom pohľadávky, ktorú chcete predať. Záujemca je ochotný za ňu zaplatiť, ale len pod podmienkou, že súdne konanie ohľadom vymáhania pohľadávky prebehne pod vašou taktovkou. Súhlasíte a začnete s vymáhaním. Avšak zistíte, že dlžník nemá majetok, alebo ho previedol na tretiu osobu.

Slovenský zákonodarca umožňuje riešiť takéto konanie dlžníka odporovacou žalobou. Otázka však znie, kto je v tomto prípade aktívne procesne legitimovaný na jej podanie.

Podľa § 530 Občianskeho zákonníka, na žiadosť postupníka (nového veriteľa) môže postupca (pôvodný veriteľ) vymáhať postúpený nárok vo vlastnom mene na účet postupníka. Hoci § 526 ods. 1 OZ ukladá postupcovi povinnosť oznámiť dlžníkovi postúpenie pohľadávky, nesplnenie tejto povinnosti nebráni postupcovi vo vymáhaní pohľadávky vo vlastnom mene a na účet postupníka.

Odporovacia žaloba a aktívna procesná legitimácia

Ustanovenie § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka hovorí, že veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Pojem "vymáhanie pohľadávky" nie je legálne definovaný.

Prečítajte si tiež: Sociálna poisťovňa a preplatok na dôchodku

Slovenská právna veda sa venovala právnym následkom dohody podľa § 530 Občianskeho zákonníka. Postupca má v súvislosti s vymáhaním pohľadávky na účet postupníka všetky práva veriteľa, ktoré bezprostredne súvisia so súdnym alebo rozhodcovským uplatnením pohľadávky a s vedením exekúcie. Disponuje aktívnou procesnou legitimáciou, ktorú v tomto prípade nemôže spochybniť námietka postúpenia nároku.

Postupca je riadnym účastníkom konania a svedčí mu aj prípadný exekučný titul. Je legitimovaný na všetky úkony v rámci konkurzného a reštrukturalizačného konania vrátane návrhu na vyhlásenie konkurzu alebo povolenie reštrukturalizácie, prihlásenia pohľadávky do týchto konaní, podanie incidenčnej žaloby a vedenie incidenčných sporov a pod. Rovnako je postupca oprávnený konať ako navrhovateľ dražby v zmysle § 7 ZoDD a realizovať iné úkony v súvislosti s vymáhaním pohľadávky zo zabezpečovacích práv, ktoré sa na ňu vzťahujú.

Do kategórie úkonov, na ktoré je postupca legitimovaný, však nemožno zahrnúť úkony, ktoré bezprostredne nesúvisia s vymáhaním pohľadávky. Odporovacia žaloba teda podľa právnej doktríny zrejme nie je nástrojom vymáhania pohľadávky ani vedenia exekúcie.

Účelom odporovacej žaloby je ochrana veriteľa spočívajúca v možnosti dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že dlžníkom urobený právny úkon je voči veriteľovi neúčinný. Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, potom predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu, vydaného proti dlžníkovi, domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (právne neúčinným) úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi, ale voči osobe, v prospech ktorej bol právny úkon urobený (tretej osobe).

Ak by sme aj značne extenzívnym výkladom pojmu vymáhanie pohľadávky (postúpeného nároku) dospeli k záveru, že tento pojem v sebe zahŕňa aj možnosť podať odporovaciu žalobu, narazíme na ďalšiu prekážku, ktorou je samotné znenie ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré právo podať odporovaciu žalobu priznáva len veriteľovi. Súdna prax v tomto kontexte definuje pojem veriteľ nasledovne: „Veriteľom môže byť - ako už bolo uvedené vyššie - len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Z hľadiska ustanovenia § 42a obč. zák. nie je rozhodujúce, či ide o pohľadávku splatnú alebo nesplatnú, prípadne budúcu; významné je, že vznikol záväzkový právny vzťah, z ktorého vznikla pohľadávka alebo z ktorého má pohľadávka v budúcnosti vzniknúť. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom a je tiež - ako správne uvádza odvolací súd - pojmovo vylúčené, aby dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť „svojho veriteľa" (t. j. skrátiť uspokojenie veriteľovej pohľadávky).

Prečítajte si tiež: Odškodnenie od vodiča pri PN

V našom modelovom prípade však dlžník už nemá pohľadávku voči postupcovi ale voči postupníkovi.

Vzhľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že pojem „vymáhanie pohľadávky“ opisuje proces, v ktorom subjekt vykonáva kroky vedúce buď k žalovaniu pohľadávky alebo k podaniu návrhu na vykonanie exekúcie, prípadne návrhu na vyhlásenie konkurzu či podanie prihlášky do konkurzu alebo reštrukturalizácie. Pôjde teda o kroky priamo vedúce k získaniu (spravidla) peňažnej pohľadávky za pomoci orgánov verejnej moci (súd, exekútor), ktoré v sebe nezahŕňajú aj možnosť podať odporovaciu žalobu. Ak by tomu tak aj bolo, túto možnosť má len veriteľ, ktorým postupca vykonávajúci oprávnenie vymáhať postúpenú pohľadávku už nie je.

Analógia legis a ochrana veriteľa

Do úvahy však prichádza možné použitie analógie legis, teda analogická aplikácia zákonnej možnosti veriteľa odporovať právnemu úkonu dlžníka na základe ustanovenia § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka aj na prípad, v ktorom pohľadávku vymáha postupca podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky pod spisovou značkou IV. ÚS 414/2013: „Analógia zákona (analógia legis) je použitie „práva na prípady, ktoré nie sú upravené v žiadnom ustanovení právneho predpisu, t. j. nachádzanie práva v oblasti mimo rozsah pojmu“. Analógia je metodologický nástroj na uzavretie medzier zákona, ktorej podstatou je to, že „spojuje právne dôsledky (dispozíciu) noriem s prípadmi, ktoré nie sú zahrnuté do ich jazykového vyjadrenia v právnych predpisoch“. Prípustnosť analógie musí vyplynúť z objektívnej teleologickej argumentácie, teda v zásade z účelu právneho predpisu (jeho teleologického pozadia) a z vyvažovania právnych princípov. Použitie analógie zákona (a to zvlášť v prípadoch, ak na jej použitie zákon priamo neodkazuje) musí byť vždy citlivým, premysleným a argumentačne podloženým postupom, nakoľko v danom prípade sa sudca de facto stáva zákonodarcom, keďže z vlastnej vôle subsumuje pod zákonodarcom prijaté normy aj spoločenské vzťahy, o ktorých si myslí, že by mali byť pod tieto normy subsumované a je len dôsledkom chyby legislatívy, že tomu tak nie je.

Účelom ustanovenia § 530 ods. 1 OZ je najmä vytvoriť subjektom priestor na predaj (prípadne darovanie) pohľadávok, ktoré nebudú zaťažovať postupníka „nepríjemnosťami“ spojenými so súdnym konaním (strata času, prípadná povinnosť nahradiť trovy konania a podobne). Ak by musel postupník odporovať právnemu úkonu vo vlastnom mene, účel ustanovenia § 530 ods. 1 OZ by sa sčasti stratil. Či by už iné subjekty vedeli o tom, na koho účet sa pohľadávka vymáha alebo nie, ostáva pravdou, že by to bol práve postupca, kto by podával návrh na vykonanie exekúcie, ktorá by sa viedla „v jeho mene“, no na účet postupníka.

Prečítajte si tiež: Starostlivosť o dieťa a dôchodok z Anglicka

Protiargumentom však je, že právo vymáhať nárok vo vlastnom mene na účet postupníka môže zaniknúť (napríklad jeho odvolaním). Mohla by teda nastať hypotetická situácia, v ktorej by postupca disponoval vykonateľným rozsudkom vo veci nároku na zaplatenie pohľadávky, ako aj rozsudkom o neúčinnosti právneho úkonu voči nemu a postupník by mu odvolal právo na vymáhanie pohľadávky. Rozhodnutie o neúčinnosti právneho úkonu voči postupcovi by tak bolo „len akademické (teoretické) rozhodnutie, neslúžiace praktickej potrebe ochrany veriteľa. Uvedené platí bez ohľadu na to, že odvolanie práva na vymáhanie pohľadávky postupcom na účet postupníka by s najväčšou pravdepodobnosťou pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie nebolo vykonané. Už len samotná teoretická možnosť odvolania tohto práva musí byť braná v úvahu.

Postupca a postupník si tak budú musieť ošetriť prípadnú situáciu, v ktorej budú nútení podať voči dlžníkovi odporovaciu žalobu iným nástrojom, než postupom podľa ustanovenia § 530 Občianskeho zákonníka. Do úvahy prichádza napríklad plnomocenstvo pre postupcu na podanie odporovacej žaloby a zastupovanie v konaní, ktoré odbremení postupníka od absolvovania súdneho konania. Dlžník sa však dozvie o tom, kto je novým veriteľom a v prípade prehry sporu vznikne postupníkovi povinnosť nahradiť trovy. Trovy v prípade konaní o odporovacích žalobách však nezvyknú byť vysoké a navyše postupca s postupníkom môžu uzatvoriť dohodu.

Dualizmus záväzkového práva a jeho dôsledky

Súčasný dualizmus záväzkového práva, teda stav, keď sú inak rovnaké inštitúty (napr. zodpovednosť za škodu, premlčanie) upravené odlišne v Občianskom a Obchodnom zákonníku, predstavuje problém. Najväčším problémom tohto dualizmu je skutočnosť, že mnohé inštitúty sú v Obchodnom zákonníku upravené len čiastočne a subsidiárne sa na ne vzťahuje Občiansky zákonník. To vedie k roztrieštenosti, neprehľadnosti a nejednoznačnosti právnej úpravy, čo spôsobuje spory medzi zmluvnými partnermi.

Rekodifikácia Občianskeho zákonníka by mohla byť príležitosťou na uskutočnenie nevyhnutných zmien. Vhodným riešením by bolo prejsť od dualistickej koncepcie k monistickej koncepcii, teda k jednotnej úprave záväzkového práva obsiahnutej v Občianskom zákonníku, ktorá by sa vzťahovala aj na obchodné záväzkové právne vzťahy. Toto riešenie sa javí ako vhodné aj z dôvodu, že v súčasnosti už napr. spotrebiteľ a podnikateľ nemôže uzatvoriť zmluvu, ktorá sa spravuje Obchodným zákonníkom, a to ani v prípade, ak by to bolo v záujme spotrebiteľa. Súčasne by toto riešenie odstránilo mnohé problémy aplikačnej praxe, v ktorej je v súčasnosti v mnohých prípadoch ťažké vôbec ustáliť, akým kódexom sa má právny vzťah spravovať. Naviac, ani z praxe okolitých štátov, ktoré uplatňujú takúto monistickú koncepciu nevyplýva, že by uplatňovanie tejto koncepcie nepriaznivo vplývalo na záväzkové právne vzťahy medzi podnikateľmi.

Záväzkové právo by malo len stanovovať určité mantinely, v rámci ktorých sa zmluvné strany daného vzťahu môžu dohodnúť tak, ako to bude pre nich najvýhodnejšie.

Ochrana spotrebiteľa

V posledných rokoch sa stupňuje právna ochrana spotrebiteľov, teda fyzických osôb, nepodnikateľov, ktoré uzatvárajú zmluvu so stranou, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvy, ktorej jedna zmluvná strana je spotrebiteľom a druhá dodávateľom sa nazývajú spotrebiteľské zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je napr. poistná zmluva (medzi klientom a poisťovňou) ale môže ňou byť aj kúpna zmluva. Ak by v súčasnosti spotrebiteľ s dodávateľom uzavrel zmluvu podľa Obchodného zákonníka, jeho právny vzťah sa bez ohľadu na takúto dohodu obsiahnutú v zmluve bude spravovať Občianskym zákonníkom, ktorý obsahuje vo viacerých smeroch pre osobu priaznivejšiu právnu úpravu. Paradoxne ak uzatvárajú zmluvu o dielo napr. dve fyzické osoby - nepodnikatelia, nekonajúce v rámci svojej obchodnej či podnikateľskej činnosti, títo sa môžu dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať Obchodným zákonníkom.

Napríklad, v rámci záväzkových vzťahov, ktoré sa spravujú Obchodným zákonníkom sa v rámci zodpovednosti za škodu uplatňuje princíp objektívnej zodpovednosti, teda zmluvná strana bude zodpovedať za škodu aj v prípade, ak ju nezavinila. Naopak, v rovnakom právnom vzťahu, ktorý by sa ale riadil občianskym právom by táto osoba za škodu zodpovedala len v prípade, ak škodu zavinila. Uvedené obdobne platí napr. aj pri posudzovaní nároku na zmluvnú pokutu. Ak zmluvná strana porušila povinnosť sankcionovanú zmluvnou pokutou v zmluvnom vzťahu, ktorý sa spravuje Obchodným zákonníkom, bude spravidla povinná zaplatiť ju aj v prípade, ak povinnosť porušila nezavinene.

Riziká podnikania a vymáhanie pohľadávok

Ústava Slovenskej republiky priznáva každému právo podnikať. Podnikateľská činnosť sa vykonáva za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Preto riskuje každý, kto obchoduje na úver, predáva na splátky, alebo s dlhými lehotami splatnosti faktúr. Je otázne, či takéto úverovanie odberateľov je prejavom dobrovoľného súperenia alebo nevyhnutnou taktikou podnikateľského "boja".

Práva a povinnosti veriteľa a dlžníka

Podľa § 517 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je povinný platiť poplatok z omeškania. A ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá dlžník za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, ibaže by k tejto škode došlo aj inak.

Veriteľovo právo požadovať plnenie od dlžníka predpokladá vôľu a úsilie veriteľa urobiť všetko pre to, aby dlžník čo najskôr splnil to, na čo sa veriteľovi zaviazal. Táto povinnosť sa najčastejšie nazýva záväzok či obligácia. Povinnosť dlžníka plniť veriteľovi spočíva buď v tom, že mu má niečo dať, niečo konať, niečoho sa má zdržať, alebo má strpieť niečo, čo robí veriteľ. Medzi veriteľom a dlžníkom nejde teda vždy o peňažný vzťah, pretože pohľadávka veriteľa voči dlžníkovi môže mať aj inú než platnou menou vyčíslenú sumu.

Pri plnení v splátkach môže veriteľ žiadať zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie niektorej splátky len vtedy, ak to bolo dohodnuté alebo v rozhodnutí určené. Podľa § 565 OZ môže toto právo veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Právo veriteľa požadovať od dlžníka okrem dlžnej istiny aj úroky z omeškania, resp. dohodnutý poplatok z omeškania patrí veriteľovi len v prípade, že dlžník je v omeškaní s plnením peňažného dlhu.

Domáhať sa náhrady škody vzniknutej v dôsledku omeškania dlžníka smie veriteľ v súlade s § 566,19 OZ vtedy, ak mu skutočne vznikla majetková ujma, ktorá je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Ďalším predpokladom je, že práve týmto konkrétnym nesplnením záväzku vznikla práve táto konkrétna škoda veriteľovi, teda, že práve omeškanie dlžníka je príčinou vzniku konkrétnej ujmy na strane veriteľa. Dlžník by sa zbavil zodpovednosti za škodu vzniknutú v dôsledku omeškania s plnením svojho záväzku veriteľovi len v prípade, že preukáže, že vzniknutú škodu nezavinil (§ 420 OZ). Veriteľovi patrí oprávnenie na náhradu škody aj vtedy, ak dlžník splnil svoj dlh v dodatočnej primeranej lehote, ktorú mu samotný veriteľ poskytol; to isté platí i v prípade odstúpenia od zmluvy veriteľom, ako aj v prípade, keď by došlo k zrušeniu zmluvy, pretože aj za týchto okolností platí, že ak vznikla zároveň veriteľovi škoda v dôsledku omeškania dlžníka s plnením záväzku, je na jej náhradu dlžník povinný.

Skutočnosť, že dlžník je okrem povinnosti dodatočného splnenia povinnosti, ďalej povinnosti hradiť úrok z omeškania, poplatok či dohodnutú zmluvnú pokutu, povinný priamo zo zákona na náhradu škody, nie je v praxi veriteľmi využívaná.

Možnosti veriteľa pri vymáhaní pohľadávky

Plnenia zo strany dlžníka sa môže veriteľ domáhať prostredníctvom súdu, takémuto predovšetkým finančne nákladnému postupu obvykle predchádzajú pokusy veriteľa domôcť sa zaplatenia pohľadávky mimosúdnou cestou. Pokiaľ sa veriteľovi nepodarilo vymôcť si pohľadávku inak, tak mu zákon o konkurze a vyrovnaní priznáva právo, v záujme aspoň čiastočného uspokojenia svojej pohľadávky, podať na konkurznom súde návrh na vyhlásenie konkurzu na dlžníka. V prípade, že veriteľ nemá záujem vynakladať úsilie na zmierlivé riešenie celej záležitosti čakaním najskôr na to, či dlžník prejaví úmysel zaplatiť dlh, prípadne neskôr čakať na súdne rozhodnutie vo veci, má možnosť predať pohľadávku inej osobe. Predaj pohľadávky je dovolený i bez súhlasu samotného dlžníka. V praxi má ekonomický prínos predať pohľadávku osobe, ktorá dlhuje niečo dlžníkovi, ktorý bol zaviazaný postupcovi (pôvodnému veriteľovi). Nový veriteľ (postupník) takto vlastní kúpenú pohľadávku a môže pristúpiť k realizácii svojho cieľa: k započítaniu vzájomných pohľadávok, ktorých plnenie je rovnakého druhu.

Predaj pohľadávky je právne ošetrený ustanoveniami § 524 - § 530 OZ. OZ definuje predaj pohľadávky ako akt jej postúpenia. Táto právna úprava je záväzná aj pre postúpenie pohľadávok vzniknutých z obchodných záväzkových vzťahov podľa Obchodného zákonníka, pretože Obchodný zákonník neobsahuje osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky. Postúpiť možno len pohľadávku existujúcu. Zaniknutú pohľadávku nemožno postúpiť. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávky, uzatvorenej medzi veriteľom (doterajším vlastníkom pohľadávky - postupcom) a treťou osobou (postupníkom), dochádza k prevodu práv na nového veriteľa. Takýmto spôsobom dôjde k zmene osoby veriteľa.

Zákon umožňuje veriteľovi aj bez súhlasu dlžníka urobiť prevod pohľadávky na nového veriteľa, ale následne je nový veriteľ povinný bez zbytočného odkladu túto skutočnosť oznámiť dlžníkovi. Dlžník bude svoj dlh uhrádzať už novému veriteľovi. V podnikateľských kruhoch sú už dnes známe tzv. faktoringové alebo forfaitingové spoločnosti, ktoré sa “živia” skupovaním pohľadávok. V závislosti od lehoty splatnosti predávanej pohľadávky uzatvárajú tieto spoločnosti dva typy zmlúv o postúpení (odkúpení) pohľadávok - buď ide o faktoringový obchod, alebo forfaitingový obchod. Pri faktoringu dochádza k jednorazovému alebo priebežnému odkúpeniu krátkodobých pohľadávok a pri forfaitingu k odkúpeniu dlhodobých pohľadávok od veriteľa. Pri rozhodovaní sa o tom, či pohľadávku predať alebo nie, je dôležité vedieť, že nie každú pohľadávku dovoľuje zákon postúpiť.

Okrem samotnej pohľadávky prejde na nového veriteľa aj jej príslušenstvo a práva týkajúce sa pohľadávky. Príslušenstvo pohľadávky je interpretované ako úroky, úroky z omeškania, poplatky z omeškania a náklady spojené s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 OZ). Následkom postúpenia pohľadávky stratí doterajší veriteľ pohľadávku aj so všetkými právami s ňou spojenými: právom vymáhať, podávať námietky týkajúce sa pohľadávky atď. Ak mal dlžník záväzok a časť uhradil, veriteľovi patrí právo disponovať so zvyšnou sumou s príslušenstvom, ktorú môže napr. predať.

Prechod príslušenstva a práv spojených s postúpenou pohľadávkou ustanovuje § 524 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Je dovolené, aby sa účastníci zmluvy dohodli odchylne od § 524 ods. 2 OZ a postúpili tak peňažnú pôžičku bez úrokov? Občiansky zákonník je prevažne dispozitívnym právnym predpisom. Postupca a postupník môžu usporiadať vzájomné práva a povinnosti v zmluve o postúpení pohľadávky slobodne, a tým aj odlišne od § 524 ods. 2 OZ, pretože z neho nevyplýva zákaz a ani príkaz, že sa od takejto úpravy nemožno odchýliť. Zároveň neobsahuje ani vyhlásenie, že by v prípade odchylnej právnej úpravy bol takýto právny úkon neplatný.

Úkon predaja pohľadávky si vyžaduje písomnú formu, inak je dohoda o postúpení pohľadávky neplatná. Postúpenie pohľadávky môže byť za odplatu alebo bezodplatné. V prípade odplatného postúpenia pohľadávky je bývalý veriteľ (postupca) zodpovedný za dohodnutý obsah postúpenej pohľadávky, a to bez ohľadu na výšku odplaty. Inak je tomu v súvislosti s vymožiteľnosťou postúpenej pohľadávky, pretože tu má postupca obmedzenú zodpovednosť. Postupca zodpovedá za vymožiteľnosť pohľadávky len do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi - za podmienky, že sa na to písomne zaviazal. Tomuto nebráni ani skutočnosť, že postúpená pohľadávka je vyššia než odplata za jej postúpenie. Pokiaľ postupník neuplatní postúpenú pohľadávku bez zbytočného odkladu na súde, zanikne ručenie postupcu.

Ďalšou formou ako pohľadávku zhodnotiť, je kapitalizovať ju. Z ekonomického hľadiska ide o vklad pohľadávky do obchodnej spoločnosti, o jej premenu, ktorou veriteľ získava kapitálovú účasť v obchodnej spoločnosti. Pohľadávka, ktorá sa má kapitalizovať, je v súlade s § 59 ods. 2 a nasl. Obchodného zákonníka nepeňažným vkladom, preto musí byť ocenená peniazmi, musí byť prevoditeľná a hospodársky určiteľná. Je zákonnou povinnosťou, aby hodnotu nepeňažného vkladu spočívajúceho v pohľadávke určil znalec v jednom znaleckom posudku. Keďže vklad do spoločnosti spočíva v prevode pohľadávky, postupuje sa primerane podľa ustanovení o postúpení pohľadávky. Spoločník, ktorý previedol na spoločnosť ako vklad pohľadávku, ručí za jej vymožiteľnosť do výšky hodnoty svojho vkladu.

Praktické rady pre veriteľov

• Výzva na plnenie: Už pri prvých náznakoch neplatenia zo strany dlžníka je vhodné zaslať písomnú výzvu na zaplatenie dlhu, ktorá preukazuje poskytnutie dodatočnej lehoty na plnenie. Pri peňažných pohľadávkach je vhodné ponúknuť aj splátkový kalendár.
• Žaloba voči dlžníkovi: Každý má právo domáhať sa ochrany práva, ktoré bolo ohrozené alebo porušené. Záväzky možno preto zásadne uplatniť na súde žalobou.
• Návrh na vydanie predbežného opatrenia: Ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený, je možné podať na súde návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Postúpenie pohľadávky a jeho špecifiká

V praxi sa čoraz viac stretávame s postúpením pohľadávok na tretie osoby, ktorých predmetom činnosti je vymáhanie pohľadávok. Postúpenie pohľadávky je upravené v ustanovení § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka a vzťahuje sa tak na občianskoprávne, ako aj na obchodnoprávne vzťahy. Veriteľ je oprávnený svoju pohľadávku postúpiť písomnou zmluvou inému, a to aj bez súhlasu dlžníka. Spolu s postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.

Postupník, t. j. nový veriteľ dlžníka, nadobúda pohľadávku nielen spolu s jej príslušenstvom a všetkými právami s ňou spojenými, ale aj so všetkými námietkami, ktoré možno proti nej uplatniť. Občiansky zákonník ustanovuje, ktoré pohľadávky nie je možné postúpiť:

• ktorá zaniká najneskôr smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil,
• pokiaľ táto pohľadávka nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia,
• ak by jej postúpenie odporovalo dohode s dlžníkom.

Na platnosť postúpenia pohľadávky nie je potrebný súhlas dlžníka, o postúpení pohľadávky však musí byť pôvodným veriteľom (postupcom) informovaný.

V prípade odplatného postúpenia pohľadávky postupca (pôvodný veriteľ) zodpovedá postupníkovi (novému veriteľovi), ak:

1. postupník sa nestal namiesto postupcu veriteľom pohľadávky s dohodnutým obsahom,
2. dlžník splnil postupcovi záväzok skôr než bol povinný ho splniť postupníkovi,
3. postúpená pohľadávka alebo jej časť zanikla započítaním nároku, ktorý mal dlžník voči postupcovi.

Postupca ručí za vymožiteľnosť postúpenej pohľadávky do výšky prijatej odplaty spolu s úrokmi, a to len v prípade, keď sa na to postupníkovi písomne zaviazal. Ručenie zaniká, ak postupník nevymáha postúpenú pohľadávku od dlžníka bez zbytočného odkladu na súde - napríklad ak nepodá včas návrh na vykonanie exekúcie, resp. na výkon rozhodnutia.

Pokiaľ splnenie postúpenej pohľadávky je zabezpečené záložným právom, ručením alebo iným spôsobom, je postupca povinný o postúpení pohľadávky podať správu osobe, ktorá zabezpečenie záväzku poskytla. Súhlas záložného veriteľa, resp. ručiteľa alebo inej osoby sa nevyžaduje. Pre úplnosť uvádzame, že zabezpečenie postúpenej pohľadávky trvá aj naďalej.

Občiansky zákonník zakotvuje povinnosť pôvodnému veriteľovi - postupcovi - odovzdať postupníkovi všetky doklady a poskytnúť mu všetky informácie, ktoré sa týkajú postúpenej pohľadávky.

Započítanie pohľadávky

Dlžník je oprávnený použiť na započítanie voči postupníkovi (novému veriteľovi) aj svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré mal voči postupcovi v čase, keď mu bolo oznámené alebo preukázané postúpenie pohľadávky, a to za predpokladu, že ich oznámil bez zbytočného odkladu postupníkovi.

Postupca (pôvodný veriteľ) môže sám vo svojom mene vymáhať pohľadávku od dlžníka aj po postúpení pohľadávky, a to na žiadosť postupníka a na jeho účet. V prípade, ak sa postúpenie pohľadávky oznámilo dlžníkovi, môže postupca vymáhať pohľadávku iba v prípade, ak ju nevymáha postupník a postupca preukáže dlžníkovi súhlas postupníka s týmto vymáhaním. V prípade, ak pohľadávku vymáha postupca, dlžník môže použiť svoje na započítanie spôsobilé pohľadávky, ktoré má dlžník voči postupcovi v čase jeho vymáhania, nie však pohľadávky, ktoré má voči postupníkovi.

tags: #vymahanie #pohladavok #obciansky #zakonnik #podmienky