Vývin kresby u mentálne postihnutých detí

Úvod do projektívnych techník a kresby

Analýza kresby získala nový rozmer s poznaním, že podobne ako aj ostatné správanie človeka, poskytuje informácie o emocionálnom prežívaní, osobnosti a vzťahoch dieťaťa. V psychologickej diagnostike a psychoterapii, vrátane arteterapie, sa v posledných desaťročiach rozvíja projektívna diagnostika a jej neoddeliteľné súčasti - projektívne techniky. Termín "projekcia" sa v psychologickej literatúre udomácnil vďaka psychoanalýze, kde S. Freud opísal projekciu ako jeden z psychických obranných mechanizmov. Autorstvo termínu "projektívne techniky" sa pripisuje Lawrencovi K. Frankovi, ktorý ho verejne použil v roku 1939 a prirovnal ich k röntgenovým lúčom.

Hartl a Hartlová (2010) definujú projektívne techniky ako metódy založené na skúmaní osobnosti pomocou neuvedomelých, projektívnych procesov, ktoré odhaľujú emócie, priania, názory a povahové rysy vyšetrovanej osoby. Projektívne metódy sú charakterizované nielen povahou podnetového materiálu, ale predovšetkým prístupom k interpretácii testových výsledkov. V projektívnych technikách ide o málo štruktúrovanú úlohu, ktorá umožňuje takmer neobmedzené množstvo odpovedí, globálny prístup k hodnoteniu osobnosti a zvyčajne účinnosť pri odhaľovaní skrytých, latentných alebo neuvedomovaných aspektov osobnosti. Nevýhodou projektívnych metód je problematická validita a interpretácia, ktorá je často ovplyvnená osobnosťou administrátora, ďalej prácnosť pri vyhodnocovaní s dôrazom na čas, obsiahla teoretická príprava administrátora a jeho veľké skúsenosti s používaním príslušnej projektívnej metódy.

Kreslenie je pre deti príjemnou a príťažlivou činnosťou, ktorá eliminuje strach či nechuť výtvarne sa vyjadriť. Zo všetkých prostriedkov, ktoré má psychológ k dispozícii na dôkladnejšie poznanie dieťaťa a skúmanie jeho osobnosti, predstavuje kreslenie najvhodnejší spôsob vyjadrovania, kresbou totiž dieťa „graficky rozpráva”, bez toho, aby do toho muselo nutne vstupovať hovorené slovo. Dieťa tu odhaľuje obsahy, o ktorých by sa mu inak nevypovedalo ľahko alebo preto, že sa mu ešte nedostáva slov. Kresba môže poskytnúť orientačný odhad úrovne vývinu rozumových schopností, predovšetkým v predškolskom a mladšom školskom veku. V kresbe sa odrážajú aj niektoré osobnostné charakteristiky dieťaťa, predovšetkým emočne ladená kvalita sebahodnotenia, ale i postoje k druhým ľuďom. V tejto súvislosti sa využívajú predovšetkým tematické kresby ako je kresba ľudskej postavy alebo rodiny. Tak v súvislosti s projektívnymi metódami hovoríme o grafických projektívnych metódach, kam zaraďujeme Test kresby ľudskej postavy, Test kresby rodiny, Test kresby začarovanej rodiny a iné.

Grafické projektívne metódy

Test kresby ľudskej postavy

V roku 1926 F. Goodenoughová vytvorila Test kresby ľudskej postavy, pri ktorého koncipovaní vychádzala z predpokladu, že detská kresba sa zákonite vyvíja a jej vývoj sa prejavuje pribúdaním detailov, ale i vzrušujúcej správnosti a presnosti, a tak sa môže používať a dodnes sa používa ako metóda na orientačné hodnotenie rozumových schopností dieťaťa. Test v roku 1968 rozšíril a revidoval D. B. Harris, v českej verzii je známy ako Test kresby postavy Šturma, Vágnerová. V tomto teste sa predpokladá, že dieťa sa identifikuje s nakreslenou postavou a prisudzuje jej také vlastnosti a znaky, aké má samo. Ale nakreslená postava môže reprezentovať aj prianie dieťaťa alebo osobu, ktorá mu je veľmi blízka. Preto je treba výsledky tejto metódy overiť následným rozhovorom s dieťaťom a použitím ďalších testových metód.

Test kresby rodiny

S kresbou rodiny ako projektívnou metódou sa v detskej psychologickej diagnostike stretávame výdatne od tridsiatych rokov dvadsiateho storočia. Túto námetovú kresbu odporúčajú u detí od šesť do dvanásť rokov, výnimočne mimo toto vekové pásmo. Predškolské deti nie sú tak kresliarsky vyspelé, aby mohli uspokojivo zobraziť svoje predstavy o rodine a pubertálne deti bývajú k svojim výkonom kritické, čo je závažná zábrana v ich voľnom kresbovom vyjadrovaní. Kresbu rodiny je možné vnímať ako symbolické spracovanie konštelácie primárnej sociálnej skupiny - rodiny, tak ako ju dieťa vníma a prežíva a ako hodnotí jej jednotlivých členov. Spôsob zobrazenia vlastnej rodiny vyjadruje jeho názory, postoje, pocity. Dieťa zobrazí svoju rodinu tak, ako sa mu javí z jeho subjektívneho pohľadu.

Prečítajte si tiež: Mentálna retardácia a kresba

Test kresby začarovanej rodiny

Test kresby začarovanej rodiny vznikol viac-menej náhodne v päťdesiatych rokoch minulého storočia. Test kresby začarovanej rodiny je veľmi užitočná projektívna metóda, ktorú začali používať Matějček a Strohbachová (1981). Autori volili symboliku zvierat, pretože sa im zdala byť prehľadnejšia a pochopiteľnejšia než symbolika rastlín a vecí (dnes sa využíva aj symbolika rastlín a vecí). Skúsenosť s týmto testom je aj v kombinácii s testom kresby rodiny hlavne u detí v školskom veku veľmi dobrá a jej význam je pri skúmaní rodiny nepopierateľný. Symbolické vyjadrenie jednotlivých postáv si dieťa nemusí uvedomiť, a tak je schopné vypovedať na papieri informácie, ktoré by ťažko verbalizovalo. Hlavná sila tejto metódy, zdôrazňujú Matějček a Stohbachová (1981), je v poňatí „kľúčových osôb“. Význam začarovania členov rodiny do zvieraťa je v možnosti sledovať povahové vlastnosti jednotlivých členov rodiny, ktoré sa tu na základe voľných asociácií premietajú do všeobecných charakterov prisudzovaných jednotlivým zvieratám. Matka býva najčastejšie zobrazovaná v podobe vtáka, potom mačky. Kresba začarovanej rodiny doplní významne pohľad dieťaťa na vlastnú rodinu, predovšetkým pokiaľ ide o rozdelenie rolí, moci a statusov, ukáže na skryté konflikty, rivalitu, pocity menejcennosti (Langmeier, Krejčířová, 1998). Pri posudzovaní emocionálnej percepcie v rodine je dôležité kombinovať kresbu rodiny s kresbou začarovanej rodiny, pretože kresba rodiny síce odokryje túto problematiku, ale symbolika zvierat lepšie na jednej strane zobrazí emocionálne vzťahy detí k rodičom a zároveň na druhej strane predstavuje hlbšie preniknutie k emocionálnej atmosfére v rodine, pretože umožňuje v po rozhovore klásť dieťaťu väčšie množstvo otázok.

Arteterapia ako liečba umením

Pojem arteterapia pochádza z latinčiny, pričom „art“ alebo „artis“ preložíme ako umenie. Ak by sme šli úplne do detailov, musíme si vysvetliť aj pojem „therapón“ - v pôvodnom význame je vyjadrením ošetrovateľa bohov alebo ich služobníka. Z tohto slova vznikol pojem „therapeia“ čo značí liečenie, ošetrovanie. Z tohto vysvetlenia možno vyjadriť najjednoduchšiu definíciu arteterapie - liečba umením. Arteterapia sa veľmi často spája s výtvarným umením. Pre splnenie svojho cieľa využíva prostriedky, ktorými sú kresba, maľba, modelovanie, sochárstvo, grafika či tvorba masiek. J. Pogády ju vo svojej knihe o použití detskej kresby v diagnostike a liečbe charakterizuje ako: „…predovšetkým terapeutické využitie výtvarnej činnosti.“ Nie všetci odborníci ju však spájajú len s výtvarným umením. Mnohí pod pojmom arteterapia rozumejú liečbu rôznymi druhmi umenia. Bez ohľadu na presné vymedzenie arteterapie, jej cieľ zostáva stále rovnaký - pomáhať tam, kde slová nemôžu alebo nedokážu pomenovať to, čo trápi dušu alebo telo človeka. Arteterapia sa úspešne využíva pri diagnostike psychických a fyzických ťažkostí a liečbe najrozličnejších ochorení, pretože: „umenie je zvláštne a krásne tým, že sa v ňom nedá klamať.“ (A. P.

Význam a uplatnenie arteterapie

Využitie arteterapie je naozaj široké. Táto diagnostická a terapeutická metóda dokáže analyzovať povahové rysy človeka. Podieľa sa na vnútornom obohatení človeka, jeho vzdelávaní a rozvoji. Správne aplikovanie arteterapie uvoľní stres. Pre mnohých je táto metóda vďačným relaxačným prostriedkom. Rovnako dobre sa uplatňuje pri liečbe ľudí s psychickým alebo telesným postihnutím. Pri svojej činnosti ju využívajú psychológovia, vychovávatelia, sociálni i rehabilitační pracovníci. Nesmieme zabudnúť na jej pozitívne účinky pri procese nadobúdania nových informácií. Arteterapiu využívajú odborníci pri komunikácii s deťmi v predškolskom a ranom školskom veku, pretože navodiť slovný prejav neznámeho a dieťaťa je často veľmi ťažké. Kresba či maľba dokáže vypovedať to, čo je ukryté hlboko v detskej dušičke. Detský obrázok je malým umeleckým dielom. Ako povedal Eugéne Jonesco: „Umelecké dielo je výrazom tajomnej skutočnosti, ktorú sa človek pokúša povedať iným…“ Arteterapia u detí patrí medzi základné komunikačné prostriedky, je spôsobom ich sebavyjadrenia. Existujú metódy arteterapie, ktoré pomáhajú deťom s poruchami reči, sluchu, problémami v učení, ale aj zdravotnými ťažkosťami v podobe astmy. „Liečba umením“ zahŕňa prostriedky, ktoré dokážu pomôcť týraným a zneužívaným deťom alebo dospievajúcim toxikomanom. Významné uplatnenie má arteterapia v štádiu dospievania, keď sa mladý človek stretáva s problémami hľadania seba samého či odmietaním autorít.

Deti a arteterapia

Pre detský vek je charakteristické, že dieťa nedokáže prostredníctvom verbálnej komunikácie vyjadriť to, čo vie prostredníctvom hry, kresby alebo pohybu. Drvivá väčšina terapeutov sa stotožňuje s názorom, že deti dokážu prostredníctvom výtvarných dielok vyjadriť svoj vnútorný svet. nahliadnutie do nevedomých sfér detského bytia, ktoré si bežne neuvedomuje resp. Často pri diagnostike a terapii detí nestačí len samotné využitie arteterapie. Preto sa táto metóda kombinuje s autogénnym tréningom (u starších detí), terapiou hrou, liečbou prostredníctvom rôznych bábok, psychogymnastikou alebo psychodrámou. Známe je jej súbežné použitie s hypnózou. Z uvedeného vyplýva, že „liečbu umením“ môžeme kombinovať s inými druhmi terapií.

Individuálna a skupinová arteterapia

Už samotný názov individuálna arteterapia napovedá, že dieťa je v kontakte len s terapeutom. Najčastejšie komunikácia medzi nimi začína spontánnou kresbou. Neskôr sa vyberajú témy, ktoré súvisia s problematikou dieťaťa. U detí s poruchami správania prichádza najčastejšie na rad kresba s názvom Moja rodina. Deti dokážu prostredníctvom takejto kresby veľa vypovedať o členoch svojej rodiny i jeho postavení v nej. Často kreslia zvieratá, ktoré sú podľa nich plnohodnotným členom rodiny. Ak dieťa v tejto téme zobrazí predovšetkým nábytok a nie ľudské postavy, svedčí to o nedostatočnom fungovaní rodiny resp. o neplnení jej skutočného poslania. V niektorých prípadoch deti na obrázku jasne nakreslia konflikty, ktorých sú svedkom v bežnom živote (hádky rodičov, bitky a pod.). Deti s úzkostnými poruchami alebo poruchami správania dokážu vyjadriť svoje úzkostné pocity práve prostredníctvom kresbičky. Rovnako aj deti, ktoré majú problémy v škole, vedia svoje pocity jasne preniesť na papier. Kreslia konkrétne konflikty prebiehajúce v škole i doma. Diagnostika prostredníctvom kresby prináša informácie o vnútornom svete dieťaťa a dáva možnosť porozumieť mu.

Prečítajte si tiež: Význam sociálneho vývinu v predškolskom veku

Arteterapia v praxi

Pôvodne sa arteterapia využívala v klinickej praxi. Začiatky možno hľadať v psychopatológii schizofrénie, keďže prvé monografie vyšli práve o expresívnych tvorivých prejavoch schizofrenikov. Neskôr sa začal výtvarným prejavom zaoberať Freud, ktorý tvrdil, že ho možno tak isto psychoanaliticky skúmať ako sny. A až humanistické psychoterapeutické smery uvoľnili komunikáciu, ktorá sprevádza výtvarný prejav. V súčasnosti sa najčastejšie výtvarné techniky využívajú na uľahčenie vyjadrovania pocitov klienta. Terapeutovi umožňujú rozpoznať niektoré osobnostné rysy klienta, ktoré by boli inak ťažko prístupné. Psychoterapeutickému procesu môže arteterapia dodať ďalší rozmer a tým ho aj výrazne obohatiť. V priebehu výtvarného vyjadrovania dochádza k mimovoľnému zlučovaniu klientových vedomých a nevedomých tendencií, čo by slovným vyjadrovaním prebiehalo zložitejšie a po dlhší čas. Arteterapia sa využíva pri práci s klientmi, ktorý sa ťažko slovne vyjadrujú, napríklad u ľudí trpiacimi psychózami, detí, dospievajúcich, mentálne postihnutých a starších ľudí. Arteterapia sa uplatňuje aj u smrteľne chorých pacientov v paliatívnej starostlivosti. Ponúka možnosti tvorivej činnosti, ktorá má svoje teoretické pozadie v teóriách osobnostného rastu a tvorivosti Rogersa a Maslowa. Arteterapia sa využíva aj pri emočne labilných klientoch, pre ktorých je možnosťou k spracovaniu a uvedomeniu si svojich emócií. Arteterapia napomáha zmierniť pocity úzkosti, k úľave pri depresii a k celkovej kognitívnej a psychickej stimulácii. Arteterapia je vhodná ako doplnková terapia pre akýkoľvek typ psychoterapie a okrem toho, že sa pri nej objavuje nových psychoterapeutický materiál, klient objavuje aj svoje tvorivé sily a vďaka tomu si môže významne posilniť sebavedomie. Arteterapia si našla svoje miesto aj v neuropsychológii. Neuropsychologickou arteterapiou sa nazýva arteterapia, ktorá sa využíva u ľudí s traumatickým poranením mozgu. Jej princíp je založený na tom, že ak sa na kresbe založené testy môžu využívať na určenie lokácie a charakteru poranenia, môže sa využívať kresba aj na rehabilitáciu. Preto je arteterapia užitočná pri nácviku a udržovaní motorických, senzorických a spatických funkcií. Arteterapeutické intervencie sa využívajú napríklad u ľudí po mozgovej príhode na nácvik jemnej a hrubej motoriky, obnovenie pamäťových funkcií ako aj na udržanie emocionálnej stability. Napriek tomu, že pozitívny vplyv arteterapie v oblasti neuropsychológie je známy, ešte stále je potrebný ďalší výskum.

Niektorí autori (Dostálová, 2001; Slavík, 1997) odporúčajú využívať arteterapeutické metódy v školskej praxi ako preventívnu výchovu. Zmysel vstupu atreterapie do výchovy vidia v kultivácii emocionálnej a hodnotovej sféry detského vnútorného sveta. Arteterapia by mala sprostredkovať východiská pre životné záťažové situácie. Pozitívna prevencia by mala byť účinná hlavne v nestabilných a málo láskavých rodinách, pretože v takej situácii môže arteterapeut predstavovať veľmi dôležitú osobu v sociálnom okolí dieťaťa a pomáha mu integrovať jeho vnútorný svet a podporovať jeho zdravý emocionálny vývoj. Podľa Dalleyho (in Slavík, 1997, s.181) v takýchto prípadoch arteterapeutický vplyv skvalitňuje aj procesy učenia. S rastúcimi nárokmi dnešnej doby, nadobúda arteterapia význam aj ako relaxačná a stres uvoľňujúca činnosť. Ponúka únik do iného sveta, kde sa dá odpútať od denných starostí. Slúži na ventiláciu pocitov hnevu, depresie, úzkosti ale aj radosti. Arteterapia umožňuje uvoľnenie týchto pocitov a tak napomáha k ich zvládaniu a načerpaniu novej energie. Je významným prostriedkom k rozvoju vnímania a k prípadnému sebauzdraveniu. Ako motivujúci prvok podnecuje samotný výtvarný proces, vyvoláva fantazijné predstavy a núti k hľadaniu ďalších súvislostí. Vedie k celkovému citovému, intelektuálnemu a duchovnému rozvoju osobnosti. Podobné možnosti ponúka arteterapia vo forme tzv. kitchen art. Ide o malé skupiny detí a dospelých, ktorí sa stretávajú za účelom spoločného záujmu vo voľnej výtvarnej tvorbe. Arteterapia v tejto forme poskytuje maximálnu slobodu v rámci kohezívnej skupiny. Takéto jednoduché stretávanie jednotlivcov pri tvorivej činnosti má pozitívny vplyv na duševné zdravie. Uvoľňuje napätie, stres a uspokojuje potrebu zmysluplnej činnosti.

Kresba detí s rôznym postihnutím

Deti s vrodenou psychickou alebo telesnou chybou sa v kresbe prejavujú ako ktorékoľvek iné dieťa, ale postihnutie ich pri tom môže ovplyvňovať a nedovoliť im podať výkon ako dieťa zdravé. U jedincov s postihnutím musíme prihliadať na druh hendikepu.

• Sluchovo postihnuté deti majú kresbu veľmi prepracovanú, odpovedajúcu vyšším vekovým obdobiam. Ich postavy majú často zvýraznené uši a ústa.
• Zrakovo postihnuté deti majú kresbu naopak chudobnejšiu. Je rozdiel v kresbe detí nevidomých od narodenia- kreslenie ich nezaujíma, väčšinou ich baví zvuk kresliaceho prostriedku; deti, ktoré o zrak prišli kreslia častejšie, ale takýto druh prejavu je pre ne nezaujímavý, radšej sa vyjadrujú v reliéfe; slabozraké deti majú kresbu hrubšiu, rozmazanú (záleží na stupni slabzrakosti)
• Mentálne retardované deti väčšinou nepostrehnú detaily a ostávajú na vývojovom stupni hlavonožca.
• Epileptici kreslia malé postavičky, nápadne široké, taktiež bez detailov.
• Deti s ľahkou mozgovou demenciou nekreslia súvislú čiaru, postavu kreslia väčšinou naklonenú.

Interpretácia kresby

„Vedome písať znamená nevedome kresliť samého seba.“ (Pluver - grafológ) Môžeme povedať, že kreslenie je spôsob písania, ku ktorému by sme sa neodhodlali. Môžeme si všimnúť rozdiel prístupov u dospelých a u detí. Dospelým sa ľahšie a radšej vyjadruje písaním, písmo je štandardizované, aby mu rozumela väčšina. Dieťa sa radšej utiahne ku kresbe pri ktorej nemusí dodržiavať pravopis, krasopis a nalinajkovaný predurčený smer prejavu. V kresbe sa môže uvoľniť, kresliť na ľubovoľnú časť papiera bez obmedzení. Kresba sa stáva jeho nevedomým písmom, čiara, ktorú nakreslí o niečom vypovedá.

Keď dieťa kreslí mali by sme pozorne sledovať jeho reakcie. Pri kreslení väčšinou hovorí a rozpráva nejaký príbeh. Stáva sa, že dieťa v priebehu kresby svoj zámer zmení v dôsledku nejakého nepodarku, alebo iného dôvodu. Poradie, v ktorom autor kreslí postavy zodpovedá príbehu, ale nie je náhodné, odhaľuje sa tým aký postoj k ním autor má. Platí to hlavne pri kresbe rodiny.

Prečítajte si tiež: Charakteristika vývinu detí

Čiara a pocity

Zvládnuť držanie ceruzky nie je samozrejmé, vyžaduje to veľa úsilia, potrebujeme sa s ňou spriateliť. Ruku pri kreslení však vedie intelekt a emócie. Preto sa určitá klasifikácia dá previesť aj podľa sily a intenzity čiar. Pri skúmaní čiar môžeme pozorovať agresivitu alebo lásku, ktorú autor kresby cíti pri jednotlivých objektoch.

• Dieťa s nízkou sebadôverou ustrašené, so zábranami- tenká ľahko naznačená čiara, obrázok prepracovaný, pomáha si pravítkom
• Dieťa agresívne- silné čiary, občas až pretrhne papier
• Dieťa vyrovnané- silu čiary má pod kontrolou
• Problémy s písaním a grafickým prejavom- zmätené, špinavé, nedbalé kresby
• Nedostatočná sebadôvera, alebo skrývanie, potláčanie a utajovanie niečoho, čo by mohlo vyjsť na povrch nám prezrádza gumovanie a preškrtávanie
• Mierne citlivé deti- radšej kreslia krivky
• Realistické a podnikavé deti- často sa upriamujú na priamky a uhly
• Jedinec s impulzívnosťou pod kontrolou- rovnováha medzi krivkami a priamkami
• Psychologické konflikty- až prehnaná dôležitosť prikladaná horizontálnym čiaram
• Úzkostlivá pozornosť- prevažujú bodky a drobné škvrny

Pri teste medzi dospelými, ktorí mali za úlohu nakresliť čiaru, ktorá čo najviac znázorňuje prídavné meno (celkovo bolo použitých 24 prídavných mien).

Kresba defektných jedincov

Postupným skúmaním kresieb boli identifikované znaky kresby rozumovo hendykepovaných detí. U normálnych detí postupuje vývin kresby rovnomerne s vekom, u mentálne postihnutých postupuje podľa stupňa postihnutia.

Znaky kresby mentálne postihnutého dieťaťa

Čmáranie:

• má rozmach, je dôrazné, s agresívnym prítlakom a rytmické,
• trvá dlhšie ako do troch rokov,
• v kresbe sa prejavuje stereotypnosť, bizarnosť a dysharmónia.

Oligofrenici majú okrem týchto znakov kresby aj časový posun v etapách vývinu kresby oproti intaktnej populácii. Človeka zobrazia napríklad až v 6.-7. roku života (normálne je to v 3. roku). Slabomyseľné deti nedosiahnu etapu realistického zobrazovania javov.

Úroveň kresby podľa stupňa mentálneho postihnutia

• IDIOCIA (Ťažká mentálna retardácia): Dieťa si neuvedomuje význam pomôcok na kreslenie.
• IMBECILITA (Stredná mentálna retardácia): Dieťa čmára inadekvátnym respektíve adekvátnym spôsobom. Primitívne zobrazovanie postavy.
• DEBILITA (Ľahká mentálna retardácia): Sú schopní zobrazovať udalosti. Kresba sa približuje mladším normálnym deťom, no je chudobnejšia.

Kresba mentálne retardovaných má tri základné znaky a tými sú:

• PERSEVERÁCIA
• AUTOMATIZMUS
• STEREOTYPNOSŤ

Kresba normálnych detí má tri stupne a to:

• vymenovanie,
• vyrozprávanie,
• interpretáciu.

Mentálne retardovaný sa dostane iba po druhý stupeň, to znamená, že nikdy nedosiahne interpretáciu.

tags: #vývin #kresby #u #mentálne #postihnutých #detí