Vyživovacia povinnosť po rozvode a svadbe: Komplexný prehľad

Jednou zo základných zákonných povinností rodičov je zabezpečiť výživu svojich detí. Táto povinnosť môže byť plnená v naturálnej alebo peňažnej forme, a to buď dobrovoľne, alebo na základe súdneho rozhodnutia. Tento článok poskytuje komplexný prehľad o výživnom na dieťa po rozvode, ako aj o vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov a iných situáciách, kedy vzniká nárok na výživné.

Základná vyživovacia povinnosť rodičov

Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom je zakotvená v Zákone o rodine (§ 62 a nasl.). Zákon stanovuje, že obaja rodičia sú povinní vyživovať svoje dieťa, pretože dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Dĺžka trvania vyživovacej povinnosti je zákonom stanovená do doby, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, teda plne a trvalo uspokojovať svoje životné potreby.

Dôležité je zdôrazniť pojmy "úplne a trvale". Nestačí, ak má dieťa len jednorazový alebo nepravidelný príjem, napríklad zo študentskej brigády. Vyživovacia povinnosť má obnoviteľný charakter. Ak sa dieťa po neúspešnom pokuse o štúdium na vysokej škole zamestná, čím sa stane schopným samo sa živiť, vyživovacia povinnosť rodičov zaniká. Ak sa však dieťa neskôr rozhodne pokračovať v štúdiu, vyživovacia povinnosť sa obnoví.

Trvanie vyživovacej povinnosti a štúdium

Vyživovacia povinnosť nie je viazaná na dosiahnutie konkrétneho veku. Rodičia majú povinnosť viesť dieťa k získaniu vzdelania a umožniť mu sebarealizáciu. Počas štúdia dieťaťa vyživovacia povinnosť rodičov trvá. Ukončenie prípravy na budúce povolanie sa v praxi chápe ako ukončenie vysokej školy v určitom študijnom programe. Ďalšie štúdium v inom odbore alebo postgraduálne štúdium sa už nepovažuje za relevantné pre trvanie vyživovacej povinnosti.

Vzhľadom na súčasnú situáciu na trhu práce existuje mnoho foriem vzdelávania, ktoré sú nevyhnutné pre sebarealizáciu, ako sú rekvalifikačné kurzy, nadstavbové štúdium alebo zahraničné stáže. V týchto prípadoch je ťažké určiť, či je dieťa schopné samo sa živiť. Dôležité je, že vyživovacia povinnosť nezaniká dosiahnutím plnoletosti (18 rokov) alebo veku 26 rokov. Na vek 26 rokov sa viaže len vyplácanie rodičovského príspevku, ak dieťa spĺňa podmienku nezaopatrenosti. Aj ťažko zdravotne postihnuté deti môžu študovať na vysokej škole, ak im to mentálne zdravie umožňuje. Je však pravdepodobné, že po ukončení štúdia sa nebudú môcť realizovať v žiadnej profesii.

Prečítajte si tiež: Rozvod a výživné: Striedavá starostlivosť

Zvýšenie výživného počas štúdia na vysokej škole

V súvislosti so štúdiom na vysokej škole sa stáva relevantnou aj otázka zvýšenia výživného. Potreby dieťaťa sa v prípade štúdia mimo miesta bydliska zvyšujú. Výživné určené súdom na stredoškoláka nemusí byť postačujúce pre študenta vysokej školy. Po dosiahnutí plnoletosti môže dieťa podať žalobu na určenie výživného proti matke, otcovi alebo obom rodičom na základe zmeny pomerov. Rodičia môžu vyživovaciu povinnosť plniť aj dobrovoľne, napríklad platením internátu, telefónnych nákladov, poistného alebo poskytovaním stravy. Za výživné sa nepovažujú príležitostné plnenia, ktoré rodič poskytne dieťaťu v čase osobného styku, ako bežné nákupy alebo zaplatenie účtu v reštaurácii, ak tieto plnenia nepresiahnu určitú hranicu.

Ak dieťaťu vznikne nárok na sociálne štipendium, toto štipendium sa bude považovať za príjem dieťaťa a zohľadní sa pri určovaní výšky výživného vo vzťahu k obom rodičom. V prípade prospechového štipendia, ktoré je jednorazové a motivačné, závislé od prospechu študenta, nemožno vyvodiť rovnaký záver. Na štipendium sa má prihliadať predovšetkým pri nižších možnostiach na strane povinného.

Faktory ovplyvňujúce schopnosť dieťaťa sa osamostatniť

Schopnosť dieťaťa osamostatniť sa a zabezpečovať si základné životné potreby sa vyhodnocuje komplexne, v závislosti od viacerých faktorov. Okrem veku dieťaťa je dôležitý jeho zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. Môže nastať situácia, kedy je plnoleté dieťa schopné čiastočne uspokojovať svoje životné potreby, napríklad si dokáže zabezpečiť stravu, zdravotnú starostlivosť a záujmovú činnosť, ale nie bývanie. Rodičia sú v takom prípade povinní zabezpečiť tomuto dieťaťu bývanie, až kým si ho nebude vedieť zabezpečiť samo. Vyživovacia povinnosť trvá aj počas prípravy dieťaťa na budúce povolanie a nezaniká iba z dôvodu ukončenia štúdia, ak na to nie sú splnené ďalšie zákonné predpoklady. Ak dieťa študuje a riadne v štúdiu pokračuje až do jeho dokončenia, na povinnosti platiť výživné nič nemení ani skutočnosť, ak dieťa štúdium prerušilo, napríklad z dôvodu nevydarenej skúšky. Uvedené platí aj pre dobu štúdia nasledujúcu po primeranej praxi, kedy bolo dieťa zárobkovo činné. Ak dieťa vstúpilo do zamestnania, ktoré mu umožnilo samostatne sa živiť, ale toto neskôr preruší s cieľom ďalšieho štúdia a kvalifikácie na iné povolanie, vyživovacia povinnosť sa neobnovuje.

Spôsob platenia výživného

Výživné sa platí do rúk rodiča, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. To neplatí, ak ide o plnoleté dieťa, ktorému sa výživné vypláca priamo, najčastejšie na účet v banke. Takýmto spôsobom vie povinný rodič preukázať riadne plnenie svojej vyživovacej povinnosti voči nezaopatrenému plnoletému dieťaťu. Zákon stanovuje minimálnu výšku vyživovacej povinnosti, ktorú je povinný platiť každý rodič, bez ohľadu na jeho schopnosti, možnosti či majetkové pomery. Jeho výška je 30% zo sumy životného minima nezaopatreného dieťaťa.

Náhradné výživné

V prípade, ak si povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť stanovenú právoplatným súdnym rozhodnutím, má dieťa právo požiadať o náhradné výživné, ktorým sa zabezpečuje výživa nezaopatrenému dieťaťu. Oprávnená osoba má nárok na náhradné výživné, ak povinná osoba neplní vyživovaciu povinnosť v plnej výške, v lehote a spôsobom určených právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenou dohodou najmenej tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie na vymoženie pohľadávky na výživnom trvá najmenej tri mesiace od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdu a povinná osoba nezačala platiť výživné.

Prečítajte si tiež: Aspekty výživného na rozvedeného manžela

Ak ide o plnoleté dieťa, žiadosť o náhradné výživné podáva samotné plnoleté dieťa. Žiadosť sa podáva písomne na príslušnom Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý rozhoduje o náhradnom výživnom, vypláca ho a prehodnocuje nárok naň každých 6 kalendárnych mesiacov. Náhradné výživné sa poskytuje vo výške určenej právoplatným rozhodnutím súdu alebo súdom schválenej dohody, najviac však vo výške 1,2 násobku sumy životného minima pre nezaopatrené dieťa. Po priznaní náhradného výživného je poberateľ povinný informovať príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny o každej zmene skutočnosti, ktorá je rozhodujúca na vyplácanie náhradného výživného najneskôr do ôsmich dní odo dňa zmeny skutočnosti.

Zrušenie vyživovacej povinnosti

V prípade, ak je dieťa schopné sa samo o seba starať, odporúča sa podať návrh na zrušenie vyživovacej povinnosti.

Určovanie výšky výživného súdom

Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Pri zisťovaní majetkových pomerov povinného rodiča súd berie do úvahy jeho zdaniteľné príjmy a vlastníctvo majetku. Ak povinný rodič nepreukáže súdu všetky požadované dokumenty o jeho príjme a majetku, súd môže rozhodnúť o výške výživného na základe predpokladu, že rodič má mesačné príjmy vo výške 20-násobku životného minima dospelej osoby.

Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Minimálne výživné je stanovené zákonom a jeho výška je 30% zo sumy životného minima nezaopatreného dieťaťa. Vyživovacia povinnosť voči deťom nie je časovo obmedzená a nezanikne ani dovŕšením 26 rokov. Rodičia sú povinní starať sa o svoje deti, ktoré študujú dennou formou na strednej alebo vysokej škole. Obnovenie vyživovacej povinnosti nastáva vtedy, keď dieťa nemá schopnosť samo sa živiť.

Ako sa určuje výživné?

Výživné, čiže alimenty, predstavujú sumu peňazí, ktorá má zabezpečiť a pokryť potreby dieťaťa. Vyživovacia povinnosť platí pre oboch manželov, nielen pre jedného. Výživné platí ten rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti, najčastejšie otec dieťaťa. Výživné sa platí na pokrytie odôvodnených potrieb dieťaťa - teda všetkého toho, čo potrebuje na zdravý vývoj a spokojné detstvo a dospievanie, no platobným miestom je druhý rodič dieťaťa.

Prečítajte si tiež: Rozvod a výživné

Výživné sa platí v pravidelne opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu. Odôvodnené potreby dieťaťa sú všetko to, čo dieťa potrebuje na to aby mohlo bez problémov a zdravo žiť. Jedná sa o tie potreby, ktoré sú nevyhnutné a ktoré sú predvídateľné. Medzi odôvodnené potreby patrí strava, ošatenie, bývanie, platenie za škôlku, školu, internát, krúžkovú činnosť, hygienické potreby, cestovné, zdravotné pomôcky a lieky a podobne.

Výška výživného závisí od množstva faktorov a určuje sa na základe viacerých skutočností. Do úvahy súd berie viacero faktorov, tak na strane povinného rodiča ako aj dieťaťa. Minimálne výživné MUSÍ platiť každý rodič a to bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery, vek, zdravotný stav či finančnú situáciu. Minimálne výživné je definované priamo v zákone vo výške 30% zo sumy životného minima na dieťa.

Náhradné výživné od štátu

Ak nie je výživné na dieťa platené v určenej výške a včas, pomôže štát. Takéto výživné sa nazýva náhradným výživným - nakoľko nahrádza to výživné, ktoré by inak a za normálnych okolností platil povinný rodič. Ak nastane situácia, že vám výživné nie je zaplatené aspoň sčasti (teda v plnej výške, akú očakávate) a včas, máte nárok o toto výživné požiadať. Nerozhoduje súd, ale priamo Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny.

Takéto náhradné výživné vám bude poskytnuté vo výške, ktorá vám bola ako výživné priznaná súdnym rozhodnutím, alebo ktorú ste si s bývalým partnerom dohodli v rámci rodičovskej dohody. Výška tohto náhradného výživného je však najviac vo výške 1,2- násobku sumy životného minima. Nato, aby ste si požiadali o takéto výživné však musíte splniť viacero podmienok - výživné ste od jeho platcu nevideli aspoň dva po sebe nasledujúce mesiace a výživné si vymáhate od exekútora - teda že beží exekučné konanie. V prípade žiadosti o náhradné výživné sa posudzuje aj splnenie ďalších podmienok, ktoré uvádza priamo zákon o náhradnom výživnom- jedná sa najmä o výšku priemerného mesačného príjmu žiadateľa, zohľadňuje sa napríklad trvalý pobyt či riadne plnenie školskej dochádzky dieťaťa a podobne.

Maximálne výživné

Maximálne výživné neexistuje. Ak by dieťa malo astronomicky a rozprávkovo vysoké výživné, nikdy v živote by nebolo motivované samo na sebe pracovať a uplatniť sa.

Vyživovacia povinnosť medzi manželmi

Málokto z nás vie, že vyživovacia povinnosť vzniká automaticky uzavretím manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva. Je teda viazaná iba na existenciu manželstva. Vychádza zo základných zásad zákona o rodine, konkrétne z článku 1 vety tretej… „Manžel a manželka sú si rovní v právach a povinnostiach.“ A z článku 4 prvého odseku… Ako sa v manželstve žartom zvykne hovorievať, čo je tvoje, to je i moje, pomyslíte si, keď sme manželia a všetko máme spoločné a o všetko sa spolu delíme, o akú vyživovaciu povinnosť tu vlastne ide? Ak obaja manželia žijú v spoločnej domácnosti, riadne sa obaja svojou prácou pričiňujú o životnú úroveň ich oboch, vtedy nie je dôvod zamýšľať sa nad pojmom vyživovacia povinnosť. Stáva sa však, že jeden z manželov opustí spoločnú domácnosť, že manželia prestanú spoločne hospodáriť, pričom jeden zarába oveľa viac a vzniká problém so životnou úrovňou toho druhého manžela. V takýchto odôvodnených prípadoch, ak sa obaja manželia nevedia rozumne dohodnúť a ak jeden z manželov vyživovaciu povinnosť neplní dobrovoľne, ten druhý má právo písomným návrhom podaným na príslušný súd požiadať súd, aby určil manželovi vyživovaciu povinnosť v takom rozsahu, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. O uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom sú povinní starať sa obidvaja manželia podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Uspokojovaním potrieb rodiny je aj osobná starostlivosť o deti a domácnosť.

V prípade nedodržiavania týchto vzájomných práv a povinností manželmi môže dôjsť k uplatňovaniu si vzájomnej vyživovacej povinnosti a k zohľadňovaniu pri rozhodnutiach súdov o určovaní vyživovacej povinnosti medzi manželmi. K vyživovacej povinnosti medzi manželmi však môže dochádzať i v takých prípadoch, ak obaja manželia sa podieľajú na zabezpečovaní si svojich osobných potrieb zárobkovou činnosťou, avšak u každého z nich je táto úroveň rozdielna (z objektívnych či subjektívnych dôvodov), obaja manželia žijú oddelene a z toho dôvodu v celkovej životnej úrovni oboch manželov je značný rozdielny nepomer. Je potrebné rozlišovať jednotlivé príklady takýchto životných situácií, pretože do úvahy je nutné vziať i tie skutočnosti, javy a chovania jednotlivých osôb, ktoré vedú k vyššie spomínanému nepomeru v životnej úrovni, v životnom štandarde. Je totiž rozdiel, ak jeden z manželov vyvíja snahu a i napriek tejto snahe (z rôznych dôvodov) nie je schopný dosiahnuť takú úroveň života ako jeho partner (najčastejšie je príčinou nedostatok vzdelania, zlý zdravotný stav či iné osobné problémy) a iná vec je, ak jeden z manželov nemá na rozdiel od druhého manžela takú mieru životného štandardu spôsobenú svojím konaním, správaním a rozhodnutiami, ktoré majú sklon jedinca skôr ťahať ku dnu. Ide napríklad o holdovanie alkoholu, drogám či iným návykovým a omamným látkam a o taký spôsob života, ktorý zákonite nemôže viesť k lepšiemu životnému štandardu. Výživné medzi manželmi, rovnako ako v iných prípadoch výživného podľa prvej až piatej hlavy tretej časti zákona o rodine však nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore so zásadami morálky. Z tohto hľadiska súd pri rozhodovaní o nároku na výživné medzi manželmi za trvania manželstva bude musieť vziať do úvahy najmä dĺžku manželského spolužitia, vzájomné správanie sa oboch manželov, starostlivosť o spoločnú domácnosť a o výchovu detí a tiež príčiny, pre ktoré manželia neplnia vzájomnú vyživovaciu povinnosť dobrovoľne. Pre záver, či priznanie výživného neodporuje zásadám morálky, môže byť významnou okolnosťou, či manžel uplatňujúci nárok na výživné neodmieta bez závažných dôvodov zo svojej strany plniť povinnosti vyplývajúce z ust. § 18 a § 19 zákona o rodine, či žije s druhom a pod. Vždy bude treba súhrnne uvážiť postoj každého z manželov k manželstvu a jeho účasť na zabezpečovaní potrieb spoločnej rodiny i domácnosti a význam vzájomnej vyživovacej povinnosti pre obnovenie manželského spolužitia. Vyživovacou povinnosťou sú osobné potreby, stravovanie, ošatenie, vzdelanie, kultúra, bývanie, šport. U oboch manželov by mal byť jej rozsah za normálnych okolností taký, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Dôležité je slovíčko v zásade. Nemožno totiž predpokladať, že bude úplne na rovnakej úrovni. V zásade by sa však mali o to pokúsiť. Tento jav ovplyvňuje množstvo faktorov. Nie každý z manželov rovnako holduje športu či kultúrnym aktivitám. Niekomu stačí k životu málo, niekto si potrpí na luxus a zbytočnosti. Takisto sa v zákone explicitne stanovuje, že pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti sa prihliada na starostlivosť o domácnosť. Je to pochopiteľné, pretože starostlivosť o domácnosť vyžaduje nielen finančné náklady, ale i čas, energiu a osobné nasadenie, ľudovo povedané kopec práce, ktorá nie je zaplatená.

Podmienky určenia výživného a schopnosti povinného

Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Podľa citovaného ustanovenia prihliada sa na schopnosti - t. j. zdravotný stav, osobné vlohy, danosti, vedomosti, vzdelanie, na možnosti - t. j. pracovný trh a možnosť zamestnať sa, na majetkové pomery - t. j. príjem, majetok (hnuteľný, nehnuteľný), ale i pôžičky, úvery, dlhy. Prihliada sa na to, či sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania - napr. z dôvodu, že odmieta cestovať za výhodnejšou prácou, ukončenie podnikateľskej činnosti, i majetkového prospechu - napr. ak odmietne dedičstvo, dar, výhru. Takisto sa prihliada na neprimerané majetkové riziká, ktorými môžu byť podnikateľské riziko, pochybné, špekulatívne transakcie s vidinou rýchleho zisku a pod. Pri úprave vzťahov s medzinárodným prvkom sa majetkové vzťahy manželov, pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, neustanovuje inak, spravujú právom štátu, ktorého sú príslušníkmi. Ak sú manželia príslušníkmi rôznych štátov, tieto vzťahy sa spravujú slovenským právom. Dojednaná úprava manželského majetkového práva sa posudzuje podľa právneho poriadku, ktorý bol pre majetkové vzťahy manželov rozhodujúci v čase, keď k úprave došlo. Ak má oprávnený alebo povinný bydlisko alebo obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, je na konanie daná právomoc slovenského súdu. Ak nemá slovenský súd právomoc konať, na návrh účastníka môže nariadiť predbežné opatrenie. Priamo v ustanovení zákona sa uvádza, že v prípade výživného, teda pri plnení vyživovacej povinnosti, ide o periodicitu platenia určitej stanovenej sumy, čiastky, ktorej splatnosť je vždy mesiac vopred. Vyplýva to z podstaty vzniku potreby určenia výživného a vyživovacej povinnosti z dôvodu uhrádzania priebežne vyskytujúcich sa výdavkov.

Zmena dohody a príspevok na výživu po rozvode

Dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Už zo znenia samotného ustanovenia zákona je zrejmé, že na príspevok nemá nárok každý rozvedený manžel. O príspevok môže požiadať iba ten rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je základom pre uplatnenie tohto nároku na súde v prípade, že nedôjde k vzájomnej dohode bývalých manželov. Podmienkou je, samozrejme, právoplatne rozvedené manželstvo. V opačnom prípade, teda ak by manželia neboli rozvedení, by išlo o vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, o ktorej bolo písané v úvode. O príspevku rozvedeného manžela na výživu môže súd rozhodnúť iba na návrh rozvedeného manžela. Podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov môže prispievať bývalý manžel na primeranú výživu. Ak sám nemá dostatočné schopnosti, možnosti a ani jeho majetkové pomery by mu neumožňovali a nedovoľovali podieľať sa priznaným príspevkom na primeranú výživu bývalého manžela, súd by nemohol takýto príspevok priznať a bývalého manžela zaviazať na jeho úhradu. V takomto prípade bude vecou súdu dokazovaním určiť a stanoviť jednak povinnosť bývalého manžela prispievať na primeranú výživu rozvedenému manželovi a jednak výšku tohto príspevku.

Dôležitým prvkom v obsahu predchádzajúcej vety je primeranosť výživy. Táto je vymedzená reštriktívnejšie oproti vyživovacej povinnosti manželov. V manželstve sa pri vyživovacej povinnosti má na mysli v zásade rovnaká životná úroveň oboch manželov, pričom u rozvedených manželov a nároku na príspevok na rozvedeného manžela zákon upravuje primeranú výživu. Nevyhnutnou výživou rozvedeného manžela v zmysle ustanovenia § 72 ods. 1 ZR sa nerozumejú len nevyhnutné náklady na stravovanie, ale aj uspokojenie ďalších nevyhnutných životných potrieb rozvedeného manžela, vyplývajúcich z jeho veku, zdravotného stavu, spôsobu života a pod. Príspevok môže požadovať rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, čo je ďalšou nevyhnutnou podmienkou vzťahujúcou sa na uplatnenie tohto nároku. Čo znamená neschopnosť sám sa živiť? Kde je tá hranica? Závisí to od jednotlivých konkrétnych prípadov. Nie je to stanovené, zákon to neurčuje. Zvyčajne pôjde o také prípady, kedy rozvedený manžel v dôsledku napríklad zlého zdravotného stavu nie je schopný dosahovať vlastnými silami také príjmy a zárobky, ktoré by mu umožňovali a dovoľovali viesť život na takej úrovni, že by bol spôsobilý pokryť nimi svoje základné životné potreby, vyššie uvádzané. Nemusí to byť iba zlý zdravotný stav. Môže takisto ísť o dlhodobejšiu stratu zamestnania, nedostatok pracovných príležitostí (samozrejme nie z vlastného pričinenia, to znamená, že nie z dôvodu, že sa niekomu nechce pracovať), môže ísť o starostlivosť o invalidného rodinného príslušníka. A tieto všetky skutočnosti spojené i nie s priaznivými majetkovými pomermi. K otázke výšky príspevku na výživu rozvedeného manžela je úlohou súdu zadovážiť si spoľahlivý podklad pre posúdenie otázky, či a v akom rozsahu je rozvedená manželka schopná zo svojho zárobku uspokojiť svoje potreby.

V druhom odseku ustanovenia § 72 zákona o rodine zákonodarca stanovuje podmienku, že súd o príspevku na výživu rozhoduje v prípadoch, ak medzi bývalými manželmi nedôjde k dohode. Ak by sa aj dohodli na úhrade, ibaže nie na výške tejto úhrady, i v takomto prípade bude musieť o výške príspevku rozhodovať súd na návrh bývalého manžela. Zároveň je stanovené v danom odseku, že súd pri určovaní rozsahu príspevku na výživu prihliada aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi, teda k rozvodu manželstva. To znamená, že súd bude skúmať, kto a akou mierou sa pričinil o rozpad manželstva a z akých dôvodov sa manželstvo rozpadlo. Súd bude čerpať z rozvodového spisu a z výpovedí oboch manželov. V dôvodovej správe k zákonu o rodine sa uvádza, že koncepcia priznania príspevku na výživu rozvedeného manžela obsiahnutá v pôvodnom § 92 až § 94 zostáva nezmenená. Návrh zákona sa v § 67 ods. 3 vracia k úprave, ktorá bola vypustená novelou č. 132/1982 Zb. Limitovanie povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela na dobu piatich rokov po rozvode nie je absolútne. Návrh zákona umožňuje výnimočné predĺženie, ak sú na to objektívne dôvody. Podľa platnej právnej úpravy obsiahnutej v odseku tri príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na obdobie piatich rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Toto limitovanie, tak ako sa uvádza v dôvodovej správe, nie je absolútne, to znamená, že je možné túto dobu predĺžiť za určitých zákonom stanovených podmienok. Aj tie sú iba príkladmo vymenované, pretože sa definujú najmä určité podmienky. Predĺženie poskytovania príspevku na výživu rozvedeného manžela nad zákonom stanovenú hranicu piatich rokov je možné len na návrh oprávneného manžela.

Zánik práva na príspevok

Právo na príspevok na výživu zanikne, ak oprávnený manžel uzavrie nové manželstvo alebo ak povinný manžel zomrie. Smrť povinného subjektu je v zmysle zákona objektívnou právnou skutočnosťou zakladajúcou zánik povinnosti. V tomto prípade povinnosti na plnenie vyživovacej povinnosti, resp. platenia príspevku na výživu. V prípade uzatvorenia nového manželstva takisto zaniká táto povinnosť priamo, pretože sa má za to, že podpornú funkciu i vo vzťahu poskytovania vyživovacej povinnosti plní manžel a prechádza táto funkcia naňho. Ak by nastala situácia, že by sa rozvedenému manželovi, ktorému bol priznaný príspevok na výživu a ktorý uzavrel nové manželstvo, čím došlo k zániku príspevku, znova manželstvo rozpadlo, nebolo by možné obnoviť opätovne nárok na príspevok na výživu od prvého manžela. V prípade, že sa počas povinnosti platiť príspevok na výživu rozvedeného manžela zmenia pomery na strane manžela, ktorému bol príspevok priznaný a tento by sa časom bol schopný sám živiť, pôjde takisto o dôvod na zánik tejto povinnosti.

Príspevok pre nevydaté matky

Napokon tu máme ešte jeden druh príspevku, ktorý zákon priznáva nevydatej matke. Nie vždy totiž dochádza k uzatvoreniu manželského zväzku a je to v dnešnej dobe čoraz častejší jav. I keď sa žena rozhodne, že zostane s dieťaťom sama a s otcom dieťaťa neuzavrie manželstvo, nemusí všetku ťarchu spojenú s nákladmi na svoju výživu a na tehotenstvo s pôrodom, ako i na výživu dieťaťa znášať sama. V kontexte citovaných ustanovení možno hovoriť o dvoch povinnostiach vyplývajúcich zo zákona. Prvou je povinnosť prispievať na výživu matke, a to primerane a druhou povinnosťou je príspevok na úhradu nákladov spojených s tehotenstvom a pôrodom. Doba, počas ktorej je otec dieťaťa povinný prispievať matke dieťaťa, je stanovená na dva roky. Medzi náklady spojené s tehotenstvom patrí predovšetkým úhrada tehotenského ošatenia, topánok, tehotenskej stravy, náklady spojené s lekárskymi vyšetreniami, so zdravotným stavom. Náklady spojené s pôrodom predstavujú predovšetkým úhradu nemocničných nákladov.

tags: #vyživovacia #povinnosť #po #rozvode #a #svadbe