Zakázané kmene v Nemecku: História a osídlenie slovanských kmeňov

Úvod

Územie dnešného Nemecka bolo v minulosti osídlené rôznymi kmeňmi, vrátane germánskych a slovanských. Tento článok sa zameriava na históriu a osídlenie slovanských kmeňov na území Nemecka, s dôrazom na obdobie od 6. do 12. storočia.

Osídlenie územia Slovanmi

Po páde Durínskej ríše v roku 531 zostali na území východne od Labe a Sály iba jednotlivé skupiny germánskych Sasov či Durinkov. Následne do konca 6. storočia n. l. sa toto územie mocensky stalo pravdepodobne zemou nikoho, čo sa odrazilo aj v nezáujme súvekých včasnostredovekých autorov. A najskôr až v tomto čase sa mohli Slovania z českého Polabia začať presídľovať ďalej do uvoľneného priestoru pozdĺž Labe, Sále a Havoly až do stredného Nemecka.

Na území Saska a východného Durínska medzi Sálou a Labe sa počiatok slovanského osídlenia slovanskou kultúrou, tzv. kultúrou pražského typu kladie na koniec 6. až do prvej polovice 7. storočia. Zvyšok východných častí dnešného Nemecka približne po Labe a jeho sever - Predné Pomoransko až po Rujanu a východné Holštajnsko, bol osídlený asi o niečo neskôr, a to postupne vo viacerých vlnách hlavne zo severozápadu včasnoslovanskou kultúrou Sukow-Dziedzice, ktorá bola pravdepodobne regionálnou severnou deriváciou kultúry pražského typu a z ktorej sa v priebehu 8. a 9. storočia vyvinula polabsko-pomoranská kultúra.

Kmeňové zväzy a ich charakteristika

V čase od 9. do 11. storočia sa na území dnešného Nemecka vytvorili viaceré slovanské kmeňové zväzy. Medzi najvýznamnejšie patrili Veleti (neskôr známi ako Lutiči), Obodriti a Ráni.

Veleti (Lutiči)

Veletský kmeňový zväz sídliaci v oblasti južného Predného Pomoranska, východnej časti Mecklenburgska a na severe Brandenburska mal silnú centrálnu vládu najneskôr v druhej polovici 8. storočia. Na jej čele stál knieža Dragovit. Jeho sídlo známe ako Civitas Dragaviti, ako vôbec prvý slovanský hrad písomne doložený v dnešnom severovýchodnom Nemecku, spomínaný v roku 789 v Análoch Franskej ríše, býva stotožňovaný s lokalitou Vorwerk-Alte Schanze pri Demmine v Prednom Pomoransku s rozlohou asi 2,5 ha.

Prečítajte si tiež: Obmedzenia fajčenia na balkóne

V roku 789 podľahol vilčiansky (veletský) kmeňový zväz ťaženiu Karola Veľkého s podporou Obodritov. Táto porážka oslabila ústrednú vilčianskú vládu natoľko, že jednotlivé kmene zväzu sa osamostatnili, resp. rozpadli. Podľa Geografa Bavorského mali Veleti (Uuilci Wieleten), tiež označovaní ako Vilčania (Wilzen, Vuilci), v 9. storočí 95 hradov a štyri kmeňové územia. Boli riadení snemom, ktorý bol tvorený z predstaviteľov štyroch základných kmeňov okolo rieky Peene.

Letopisy kráľovstva Frankov k roku 823 zapísali, že u Veletov vládol akýsi rex Wilzorum menom Ljub (Liub), ktorý padol vo vojne s Obodritmi. Ljub vládol zrejme jednej z veletských regiones a v čase vojny s Obodritmi zastával funkciu najvyššieho vojenského veliteľa. Ljub sa zrejme tešil vysokému rešpektu, pretrvávajúcemu aj po jeho smrti, čo vyústilo do voľby jeho najstaršieho syna Milogasta kmeňovým zhromaždením (populus Wilzorum).

Po zvyšok 9. storočia, temného storočia veletských dejín, zanikla ústredná kniežacia moc a došlo k výraznému oslabeniu kniežat, o ktorých sa v písomných prameňoch už nič nedozvedáme. Znovu nadobudlo význam kmeňové zhromaždenie, a predovšetkým kňazský zbor, ktorý si v tomto krízovom období vydobyl veľký vplyv na fungovanie celého zväzu. Kniežatá jednotlivých regiones boli v priebehu druhej polovice 9. storočia buď zlikvidované, alebo im zostal len nepatrný zlomok moci v celozväzových záležitostiach.

Nové politické zriadenie veletského zväzu sa zakladalo na spoločných snemoch zástupcov kňazov jednotlivých civitates a regiones . Svoj vplyv si kňazský zbor udržiaval rozsiahlou sieťou pohanských chrámov v jednotlivých kmeňových okrskoch, odvádzajúcich do Retri pravidelné dávky. Hoci Veleti mali mnoho i veľmi veľkých hradov (Feldberg, Liepen, Neu Niekör, Sternberger Burg, Sukow, Vorwerk, Wildberg a Kastorf a ď.), hlavné kniežacie vláduúce centrum asi nemali, resp. ho tvorila pohanská svätyňa v Retre (Riedigost).

Až veľká vzbura naďalej pohanských Vilčanov v roku 983, po ktorej sa začali nazývať Lutici, znamenala nielen obnovenie ich kmeňového zväzu, ale aj získanie nezávislosti slovanských území východne od Labe od Nemeckého kráľovstva na dlhé, takmer 200 rokov trvajúce obdobie. Vilčianský zväz , ktorý vzburu vyvolal, povstal z trosiek a v 11. stor. sa stal významnou vojenskou silou na severe strednej Európy.

Prečítajte si tiež: Ako zmierniť príznaky histamínovej intolerancie

Ráni (Rujani)

Kmeň Ránov, Rujanov severne od Veletov na ostrove Rujana v severnom Nemecku, bol tiež dlho vyznávačom pohanského náboženstva. Odolával viacnásobným vojnovým pokusom najmä Dánov, až im v roku 1168 definitívne podľahol. Centrálny hrad Arkona bol dobytý, vylúpený a vypálený. Vtedajší kmeňoví vládcovia Jaromar I. a Teslaw, sídliaci na hrade v neďalekej Charenze (Garz, Venz?), sa po páde Arkony vzdali dánskemu kráľovi Waldemarovi a stali sa jeho vazalmi až do roku 1325 (Wisław III.). Neskôr boli závislí od západopomoranského nemeckého kniežatstva, do ktorého boli po smrti Warcisława X (1478) včlenení.

Obodriti

Azda najviac písomných údajov máme k obodritskému kmeňovému zväzu, ktorý vznikol v západnom Mecklenbursku a juhovýchodnom Holštajnsku, teda západne od vilčianského zväzu, asi už v 8. stor. z rôznych, menovite neznámych malých kmeňov, zrejme blízkych pôvodom, ktoré mali na čele vlastných náčelníkov, či - ako sa uvádza vo franských prameňoch - malých kráľov (regulus). Spomedzi nich volili a menovali hlavného vojvodcu zväzu, knieža niekedy nazývaný aj kráľ, ktorý rozhodoval so súhlasom snemu.

Zväz, v oblasti zahraničnej politiky niekedy delený aj na západných a východných Obodritov, nemal suverenitu, pretože malé kmene na pobreží Baltského mora mali samostatné vzťahy so škandinávskym prostredím, najmä s Dánmi. Ostatné územia pod vládou zväzového kniežaťa Vlčana (Witzan) boli najneskôr v roku 780 vazalmi Frankov a ich spojencami proti vtedy ešte pohanským Sasom. Pravdepodobne aj ďalšie obodritské kniežatá Dražko (Drasco), Slavomír (Sclaomir) a Sedrag (Ceadrag) boli volené, resp. dosadené s podporou franských panovníkov a ich úlohou bolo kontrolovať pravobrežné územia Labe východne od hranice Franskej ríše.

Najväčší rozsah, siahajúci od ústia Havoly až k Severnému moru, mal obodritský zväz za vlády Vlčanovho syna Dražka (795/804 - 810), keď sa usiloval aj o pričlenenie vtedy Dánmi ovládaných území a prístavov. V službách Frankov držal roky až do svojej násilnej smrti v roku 810 na uzde ešte pohanských Sasov a Dánov. Ako príklad jedného z menších kniežat za vlády Dražka je zmienený Goidelaib. Aj tieto obodritské kniežatá už museli mať obdobné sídla ako ich súčasník, spomínaný veletský Dragovit (Civitas Dragaviti, 789). Vieme, že veľké centrálne hrady, ako Oldenburg, Mecklenburg, Hitzacker a ďalšie ležiace v obodritskej sfére, majú, aspoň podľa klasického datovania, počiatky už v 8. stor. No prvé nepočetné dendrochronologické výskumy časť z nich datujú o čosi vyššie (napríklad Alt Lübeck do roku 818, Scharstorf do roku 835, Bosau do roku 837 a Ilow do roku 840).

V 9. stor. mala mať obodritská konfederácia (Nortabtrezi) podľa Geografa Bavorského spolu 53 hradov v štyroch územiach. Jej členmi boli v rôznych časoch od 8. do 12. stor. okrem samotných Obodritov v užšom zmysle medzi Wismarskou zátokou a Schwerinským jazerom aj Vargriovia sídliaci najzápadnejšie v dnešnom východnom Holštajnsku . Tiež Polabania, ktorí sa v 11. stor. oddelili od Vagriov, ďalej Varnovia, sídliaci východne na hornom toku Warnovu a nakoniec južnejšie pri Labe sídliaci Drevania (Travunjani). Ako satelitné kmene mimo obodritského sídelného územia, resp. s obodritskou konfederáciou len spojené, sú uvádzaní Liinovania, Smeldingovia, Bethenici a Moriciani.

Prečítajte si tiež: Čierne slnko: Kontroverzný symbol

Pozitívne vzťahy Frankov k Obodritom skončili po ich pokusoch (za vlád Dražkovho brata Slavomíra a syna Sedraga) o spojenectvo s Dánmi proti Franskej ríši. O storočie neskôr napriek meniacej sa situácii a tributárnej závislosti na ríši Obodriti opäť zosilneli. V roku 955 bolo potlačené ďalšie povstanie pod vedením obodritského veľmoža Stoigneva. Až v roku 983, keď sa pripojili k povstaniu Luticov proti Nemcom a christianizácii, získali tiež na dlhý čas nezávislosť.

V 10. stor. sa dozvedáme o hlavných častiach tohto nového obodritského útvaru. Išlo o kmene Vagriov a Polabanov, predstavujúcich novo oddelené skupiny od bývalého veľkokmeňa a samotných Obodritov, ktorým zrejme naďalej vládla rovnaká kniežacia rodina či jej vzdialení príbuzní. Tieto tri celky vytvárali kmeňové jadro, ale ich vnútorná skladba nebola rovnaká. Naproti tomu u Obodritov, predstavujúcich jadro bývalého veľkokmeňa v oblasti Mecklenburska, došlo k posilneniu kniežacej moci a k eliminácii kmeňového zhromaždenia, pričom nasledovalo jeho nahradenie zhromaždením najmocnejších jedincov, ktorí stáli na čele nižších kmeňových jednotiek (nobiles, sociis) a vytvárali veľkú kniežaciu družinu.

Sídlom azda najznámejšej obodritskej dynastie Nakonovcov, snažiacej sa od 10. stor. jedno storočie (s prestávkami) o založenie vlastného štátu, a hlavnou baštou Obodritov bol hrad v Dorf Mecklenburg, pravdepodobne pôvodne nazývaný Veligrad či Michelsburg. Centrom Vagriov bol zase známy Starigrad (Oldenburg). Hoci viackrát vypálený, fungoval až do 12. stor. a bol vtedy vnútornou zástavbou porovnateľný so súvekými karolínskymi hradmi. Starigard stratil svoj politický význam v roku 1149, ked ho dobyli a spustošili Dáni a začala sa jeho masívna saská kolonizácia.

Začiatkom 13. stor. Alt Lübeck (Liubice), tiež významný obodritský hrad, sa stal v polovici 11. stor. sídelným mestom posledných obodritských nakonovských kniežat. Bol prestavaný, rozšírený a z iniciatívy kniežaťa Gottschalka tu vznikol veľký stavebný komplex. Rozkvet hradu pokračoval za obodritského „kráľa“ Heinricha z Alt Lübecku, keď nadobudol mestský charakter a pozostával z hradu, z prístavu a z troch predhradí. V roku 1138 bol hrad zničený Rujanmi.

Na začiatku 30. rokov 12. stor., pravdepodobne v roku 1131, si Pribislav, syn obodritského kniežaťa Budivoja, a jeho pravdepodobný strýko či blízky príbuzný Niklot rozdelili vládu (principatus) nie podľa kmeňov, ale podľa ich územia. Pribislav získal krajine (provinciam) Vagriov a Polabanov a Niklot vládol v krajine Obodritov. Predmetom delenia sa teda nestali ľudia, ale ich krajiny. Niklot bol následne Helmondom okrem tradičného titulu „princeps Obotritorum či princeps Slavorum" označený v spojitosti so zemou Obodritov aj ako "Niclotus princeps terrae Obotritorum“. Centrálny obodritský hrad Mecklenburg, s rozlohou 1,4 ha, obohnaný veľmi masívnym drevohlinitým valom, bol zničený po spočiatku úspešných vojnách s nemeckými a dánskymi feudálnymi pánmi v rokoch 1147 - 1164. Hoci dal meno dnešnej krajine Mecklenbursko, dnes je z neho dedina Dorf Mecklenburg.

Zánik slovanských kmeňov

V druhej polovici 12. stor. aj obodritská kmeňová konfederácia nakoniec podľahla útokom saských vojvodov. V roku 1170 sa stal ríšskym kniežaťom. Prakticky v priebehu celého sledovaného obdobia od konca 9. do záveru 12. storočia sa slovanské kmene na území Nemecka postupne germanizovali alebo boli asimilované nemeckým obyvateľstvom.

Po roku 1200 začala v Mecklenbursku intenzívna kolonizácia nemeckými osadníkmi z Westfálska, Dolného Saska, Frieslandu a Holštajnska, počas ktorej bola založená väčšina mecklenburských miest. Neskorostredoveké územno-správne členenie krajiny, organizácia tzv. gardových miestodržiteľstiev - Burgwarde - t. j. území, ktoré spravoval miestodržiteľ ako splnomocnenec kniežaťa či kráľa v centre s hradom, prinajmenšom na obodritsko-lutických teritóriách východného Holštajnska, Lauenburgu, Mecklenburska a Predného Pomoranska, bazírovala na staršom členení na staré slovanské hradské obvody (civitates, Burgbezirke) a neskoroobodritské i neskorolutické kniežatstvá a kastelánie z 11. - 12. storočia.

Hoci dynastia obodritských kniežat nedosiahla, aspoň nie celej úrovni, postavenie dedičných panovníkov s výhradným právom na vrchnú vládu, ktorým disponovali Přemyslovci či Piastovci, dokázala si svojou mocou a vplyvom niekoľkokrát znovu vydobyť svoje stratené pozície. Potomkovia Pribislava, vojvodovia a neskôr aj veľkovojvodovia z Mecklenburska, boli poprednými kniežatami a činiteľmi nemeckej ríše až do konca monarchie v roku 1918 a ich obodritský „kráľovský“ pôvod bol v kronikách dlho zdôrazňovaný. Monumentálny pamätník má mecklenburská dynastia zachovaný v hlavnom evanjelickom kostole v Bad Doberan v Mecklenbursku, kde sú umiestnené hrobky a náhrobná tabuľa mecklenburských panovníkov od Pribislava po Henryho Borwina II. Heinrich Borwin II. (1219 - 1226), knieža z Mecklenburska, pán Rostocku a zakladateľ mesta Güstrow, tu mal pri Borwinovej studni postavenú sochu už v roku 1889.

tags: #zakazane #kmene #v #Nemecku #história