Náhrada nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 215/2006 Z. z. a judikáty Najvyššieho súdu

Tento článok sa zaoberá problematikou náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi a relevantnou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“). Cieľom je poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť práva, s dôrazom na praktické aspekty a interpretáciu zákonných ustanovení v kontexte rozhodnutí súdov.

Právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 215/2006 Z. z.

Zákon č. 215/2006 Z. z. upravuje podmienky a rozsah odškodňovania osôb, ktoré sa stali obeťami násilných trestných činov. Jednou z foriem odškodnenia je aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá má kompenzovať negatívne dopady, ktoré obeť trestného činu utrpela v dôsledku zásahu do jej osobnostných práv.

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má aj osoba, na ktorej bol celkom alebo sčasti vykonaný trest, ak bola v neskoršom konaní oslobodená spod obžaloby alebo ak bolo trestné stíhanie proti nej zastavené. Tento nárok jej vznikol podľa § 6 ods. 1 zákona č. 215/2006 Z. z.

Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy

Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy súdy vychádzajú z ustanovenia § 136 Občianskeho súdneho poriadku (O. s. p.). Toto ustanovenie sa aplikuje najmä v situáciách, keď je nárok preukázaný čo do jeho základu, ale jeho výšku možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo ju nemožno zistiť vôbec.

Dôležité je, aby súdy pri určení výšky náhrady zohľadňovali aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad ustanovenie § 5 ods. 1, druhá veta zákona č. 215/2006 Z. z., podľa ktorého ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiat násobku minimálnej mzdy.

Prečítajte si tiež: Rozvod a financie

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) nepovažuje za riadne odôvodnený záver o primeranosti prisúdenej sumy bez zohľadnenia ďalších právnych predpisov upravujúcich obdobnú problematiku a bez náležitého porovnania nároku žalobcu s týmito ďalšími predpismi. Je potrebné posúdiť, v čom je nemajetková ujma žalobcu vzniknutá v príčinnej súvislosti s vadným pozbavením osobnej slobody väčšia v porovnaní so smrteľným následkom trestného činu.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

Pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadňovať aj rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v ktorých vyslovil porušenie článku 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v súvislosti s nezákonnou väzbou.

Napríklad, v prípade Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07) ESĽP rozhodol, že Slovenská republika porušila článok 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol nezákonne vo väzbe od 26. mája 2005 do 15. novembra 2005, priznal z titulu nemajetkovej ujmy sumu 8 000 Eur. Prihliadol pritom aj na čiastočné odškodnenie, ktoré sťažovateľovi priznal Ústavný súd SR v sume 1 970 Eur.

Z uvedeného vyplýva, že primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať individuálne, s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu a relevantnú judikatúru ESĽP.

Premlčanie práva na náhradu škody

Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za desať rokov odo dňa, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví (§ 106 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a na začatie jej plynutia je potrebné rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného.

Prečítajte si tiež: Školská sociálna práca na Slovensku

Ministerstvo spravodlivosti a odškodňovanie obetí trestných činov

Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o žiadostiach osôb poškodených násilnými trestnými činmi podľa zákona č. 215/2006 Z.z. nerozhoduje v správnom konaní ako orgán verejnej správy a nevydáva rozhodnutie podľa § 244 ods. 3 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku, zákonnosť ktorého by bola predmetom súdneho prieskumu.

Individualizácia trestu a jej význam pre primeranosť

V rámci požiadavky primeranosti trestu zohráva významnú úlohu sudcovská individualizácia trestu, ktorá prakticky umožňuje naplnenie tejto požiadavky v konkrétnych prípadoch. Individualizácia trestu je prostriedkom dosiahnutia primeranosti trestu. Druh a výmera trestu musia byť súdom v každom konkrétnom prípade stanovené tak, aby zodpovedali všetkým zvláštnostiam daného prípadu. Medzi skutočnosti, na ktoré by v záujme individualizácie trestu mal súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadať, patria napríklad spôsob spáchania činu a jeho následok, miera zavinenia, pohnútka, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.

Blokové konanie a zásah do práv priestupcu

Uloženie pokuty v blokovom konaní je individuálnym správnym aktom vydaným príslušným správnym orgánom, ktorým dochádza k zásahu do práv a povinností dotknutého priestupcu. Jednou z podmienok prípustnosti vydania rozhodnutia v blokovom konaní podľa § 84 ods. 1 zákona je skutočnosť, že priestupca je ochotný pokutu zaplatiť. Ďalšou podmienkou, ktorá musí byť kumulatívne splnená, je, že priestupok bol spoľahlivo zistený. V prípade, ak by priestupca nepovažoval priestupok za spoľahlivo zistený, prípadne by z iného dôvodu nebol ochotný pokutu zaplatiť, blokové konanie nie je prípustné.

Právo na obhajobu ako základný atribút spravodlivého procesu

Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutným prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale aj v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj z ochrany verejného záujmu na spravodlivom procese.

Právo na obhajobu je jedným zo základných atribútov spravodlivého procesu zabezpečujúcim „rovnosť zbraní“ medzi obžalovaným na jednej strane a prokurátorom ako žalobcom v trestnom konaní na strane druhej. Táto základná zásada trestného konania je v Trestnom poriadku upravená v ustanovení § 2 ods. 9 Tr. por. a vyplýva z čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Garantovaná je v takých významných právnych dokumentoch, akými sú Listina základných práv a slobôd a Dohovor. Podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby.

Prečítajte si tiež: Obmedzenia predčasného dôchodku

Prihliadanie na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti pri určovaní trestu

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností. Úplné a správne zistenie a ustálenie všetkých poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, určenie ich pomeru a závažnosti je teda nevyhnutnou podmienkou na určenie konkrétneho druhu trestu a jeho výmery.

Nepríčetnosť a zmenšená príčetnosť

Nepríčetnosť ako jedna z okolností vylučujúcich trestnú zodpovednosť je okolnosť skutková, nie právna, a dovolací súd ju nie je oprávnený skúmať, ani meniť. Od nepríčetnosti je potrebné odlišovať stav zmenšenej príčetnosti, kedy je v dôsledku duševnej poruchy znížená rozpoznávacia alebo ovládacia schopnosť. Stav zmenšenej príčetnosti nie je dôvodom na vylúčenie trestnej zodpovednosti, ale má za následok osobitný postup voči páchateľovi (§ 39 ods. 2 písm. c/ Tr. zák., § 40 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., § 73 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák.).

Opustenie dieťaťa

Pojem „opustenie dieťaťa“ výslovne používa Trestný zákon. Za opustenie dieťaťa sa podľa tohto zákona považuje konanie, následkom ktorého nie je dieťa schopné samo si pomôcť a je ponechané svojmu osudu, teda konanie, v dôsledku ktorého osoba, v starostlivosti ktorej sa dieťa nachádza (v uvedenej veci matka dieťaťa) nemá záujem o dieťa sa niekedy v budúcnosti starať. V Trestnom zákone okrem splnenia tejto podmienky sa predpokladá aj prerušenie starostlivosti o dieťa za takých okolností, pri ktorých pre dieťa vzniká nebezpečenstvo ujmy na zdraví alebo smrti. Súčasné splnenie uvedených podmienok musí byť preukázané.

Príčinná súvislosť medzi poistnou udalosťou a nemajetkovou ujmou

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúce príčinnej súvislosti, ale musí byť preukázaná reálna príčinná súvislosť.

Oslobodenie od súdnych poplatkov vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy

Podľa § 4 ods. 1 písm. j/ zákona č. 71/1992 od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Oslobodenie od súdnych poplatkov v konaniach o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, realizované novelou zákona č. 71/1992 vykonanou zákonom č. 531/2003 Z.z. (vtedy ešte pod písm. k/ vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 zákona), mal svoj dôvod v novej úprave konania podľa piatej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, zaradenej do tohto procesného predpisu novelou vykonanou zákonom č. 424/2002 Z.z., teda konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy.

Autorský zákon a správne súdnictvo

Autorský zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom autorských práv a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Takto potom uvedená námietka nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať. Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa podľa § 68 ods. 2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie povinnosti vysielateľa spravodajsky informovať verejnosť o dianí v spoločnosti.

Minimálna mzda a odškodňovanie obetí trestných činov

Zákon o obetiach trestných činov v rozhodujúcom znení nešpecifikoval, akú minimálnu mzdu je potrebné brať do úvahy pri výpočte maximálnych súm odškodnenia na účely § 12 ods. 3 (odškodnenia morálnej ujmy) a § 13 (celkovej sumy odškodnenia morálnej ujmy a ujmy na zdraví). Z uvedeného dôvodu je toto právne vákuum potrebné preklenúť výkladom. Zmyslom zákona o obetiach trestných činov je poskytnúť náhradné jednorazové odškodnenie zo strany štátu osobám poškodeným úmyselnými násilnými trestnými činmi, a to v prípade, že ich iné odškodnenie, najmä zo strany páchateľa trestného činu, nie je možné.

Postúpenie veci správneho súdu inému všeobecnému súdu

V aktuálnej právnej úprave absentuje ustanovenie, ktoré by explicitne upravovalo procesný postup pre postúpenie veci správneho súdu inému všeobecnému súdu ako správnemu. Následok zastavenia súdneho konania pritom právna úprava spája len s postúpením veci spôsobeným nedostatkom právomoci súdov na jej rozhodnutie (§ 18 ods. 1 SSP) a postúpením veci inému orgánu nie súdu. Správny súd vyložil v prerokúvanej veci § 18 ods. 1 SSP tak, že zákonná podmienka postúpenia veci a zastavenia súdneho konania „vec nepatrí do právomoci súdov“ označuje nedostatok právomoci správnych súdov. Preto pod toto ustanovenie nemožno subsumovať postúpenie veci inému senátu správneho súdu.

Náhrada (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu DPH

Právna úprava náhrady (úroku) za zadržanie nadmerného odpočtu bola vložená s účinnosťou od 1. januára 2017 do § 79a a nasl. zákona o DPH. V súlade s § 85ke druhá veta zákona o DPH bola spod aplikácie § 79a zákona o DPH vylúčená skupina prípadov, v ktorých bola daňová kontrola skončená do 31. decembra 2016. V tomto kontexte je relevantné, že predmetnou právnou úpravou, vylúčením nároku na náhradu (úrok) zo zadržania nadmerného odpočtu a ich súladom s únijným právom sa zaoberal už Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v stanovisku správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Správne kolégium 1/2019 zo dňa 16. decembra 2019 vyjadril právny názor, podľa ktorého § 85ke druhá veta

Likvidačný charakter uloženej pokuty

V tu prejednávanej veci jednou z námietok uplatnených žalobcom bol aj poukaz na likvidačný charakter uloženej pokuty. Len pre úplnosť najvyšší správny súd uvádza, že podľa § 106 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. stavebný úrad alebo inšpekcia uloží pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe oprávnenej na podnikanie do 165 969,59 eur; žalobcovi bola uložená pokuta vo výške 45.000 eur, čo v percentuálnom vyjadrení vo vzťahu k hornej hranici predstavuje 27 %. Likvidačný charakter sankcie predstavuje osobitnú kategóriu, keď druh sankcie alebo jej výška sú síce uložené v zákonom povolenej podobe a rozsahu, avšak ich uplatnením dochádza k zániku existencie subjektu, ktorému sú ukladané.

Náhrada za stratu na služobnom plate policajta alebo profesionálneho vojaka pri uznaní invalidity

Vo vzťahu k právnej úprave § 21 zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 80/2013 Z. z., t. j. od 01. 05. 2013, platilo, že náhrada za stratu na služobnom plate policajta alebo profesionálneho vojaka pri uznaní invalidity patrí v takej výške, aby sa spolu so služobným platom policajta alebo profesionálneho vojaka, príjmom zo zárobkovej činnosti, výsluhovým príspevkom, výsluhovým dôchodkom, invalidným výsluhovým dôchodkom a predčasným starobným dôchodkom podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení rovnala priemernému služobnému platu policajta alebo profesionálneho vojaka dosiahnutému v období posledných troch rokov pred vznikom invalidity.

Ohrozovacie správne delikty

Správne delikty zakotvené v zákone č. 122/2013 Z.z. sa javia ako tzv. ohrozovacie správne delikty. Za ohrozovací správny delikt (na základe analógie k trestnému právu) možno považovať ten, ktorý z hľadiska objektívnej stránky predpokladá taký charakter skutkového deja, ktorého následkom nemusí byť bezprostredný vznik poruchy na zákonom chránených hodnotách, ale pri ktorom, hoc aj pri malej a nepredvídateľnej zmene skutkových okolností, by takáto porucha, v intenzite predpokladanej objektívnou stránkou nastala. Pre naplnenie skutkovej podstaty teda nie je potrebné, aby nastal aj následok v podobe porušenia alebo ohrozenia záujmu chráneného zákonom, postačuje, ak takéto ohrozenie hrozilo.

tags: #zákon #c #215 #2006 #nemajetková #ujma