Dopad rozhodnutia Súdneho dvora EÚ na ochranu súkromia a transparentnosť vo verejnom sektore

Úvod

V posledných rokoch sme svedkami rastúceho napätia medzi ochranou práva na súkromie a snahou o zvýšenie transparentnosti, najmä v kontexte boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. Tento článok sa zaoberá dopadom rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ) na túto komplexnú problematiku, s osobitným zameraním na slovenské reálie.

Právo na súkromie vs. transparentnosť: Hľadanie rovnováhy

Právo na súkromie je základným ľudským právom, garantovaným Európskym dohovorom o ľudských právach (EDĽP) a Ústavou Slovenskej republiky. Proponenti ochrany súkromia argumentujú, že bez súkromia nemožno hovoriť o dôstojnosti a zmysle pre individualitu. Na druhej strane, zástancovia transparentnosti tvrdia, že súkromie je často zneužívané zločincami hľadajúcimi úkryt pre svoje financie za pomoci netransparentných štruktúr, a preto je dôležité, aby existovala možnosť ich súkromie narušiť. Rovnováha medzi ochranou práva na súkromie a záujmom predchádzať trestnej činnosti je preto komplexnou právnou otázkou.

V minulých rokoch sme boli svedkami výrazného narúšania práva na súkromie. Medzinárodné organizácie, ako napríklad OECD a EÚ, ako aj štáty samotné reagovali na finančnú trestnú činnosť zavedením noriem na zvýšenie transparentnosti, ktoré už zo svojej podstaty súkromie dekonštruujú. Najvýznamnejším prejavom bolo zavedenie smernice EÚ o boji proti praniu špinavých peňazí (AMLD).

Smernica AMLD a centrálne registre konečných užívateľov výhod

Smernica AMLD ustanovila povinnosť členských štátov zaviesť centrálne registre skutočných vlastníkov spoločností (RKÚV). V týchto registroch sa evidujú alebo zverejňujú osobné údaje o tzv. konečných užívateľoch výhod (KÚV) - fyzických osobách, ktoré skutočne „stoja“ na konci vlastníckej štruktúry spoločností.

Centrálne registre sú v zmysle AMLD registre konečných užívateľov výhod (ďalej len „RKÚV“ ), ktoré vedie štát a ktoré sú dostupné len príslušným orgánom a finančným spravodajským jednotkám, akými sú orgány činné v trestnom konaní a daňové úrady. Článok 30 ods. 5 a 9 smernice AMLD 4 umožňoval obmedzený prístup aj verejnosti, avšak len osobám, ktoré mohli preukázať "legitímny záujem" (napríklad investigatívni novinári). V reakcii na celospoločenský dopad kauzy Panama Papers Európsky parlament a Rada EÚ navrhli zmenu a doplnenie článku 30 smernice AMLD s cieľom sprístupniť RKÚV širokej verejnosti. Tento návrh vyvolal vlnu protichodných postojov najmä preto, že hlavným účelom smernice AMLD je boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, ktorý vykonávajú orgány verejnej moci, nie verejnosť. Možno tvrdiť, že samotné orgány aplikácie práva pritom z objektívneho hľadiska na svoju prácu potrebujú len centrálne (neverejné) registre.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Novelizácia smernice AMLD bola napriek uvedenému Európskym parlamentom prijatá. Zmyslom nariadenia GDPR je zabezpečiť, aby sa osobné údaje spracúvali a uchovávali výlučne v súlade so zákonom, legitímne a transparentne a len v nevyhnutnom rozsahu a na nevyhnutný čas. Pri komparácií týchto právnych aktov vznikajú viaceré otázky ohľadom proporcionality vo vzťahu k verejnému záujmu na predchádzaní a zisťovaní trestnej činnosti. RKÚV totiž obsahujú veľmi citlivé osobné údaje o stovkách miliónov občanov EÚ a tretích krajín a po prijatí smernice AMLD 5 sú dostupné každému, kto má prístup k internetu. Jedným z najzásadnejších argumentov v prospech prijatia smernice AMLD 5 zo strany Rady EÚ a Európskeho parlamentu boli praktické problémy pri sprístupňovaní informácií z RKÚV z titulu legitímneho záujmu. Pokiaľ ide o protichodné argumenty, už pri príležitosti prijatia smernice AMLD 5 upozornil Európsky dozorný úradník pre ochranu údajov na možné problémy s udržateľnosťou proporcionality spracovania osobných údajov a potenciálnych politických cieľov. K zásade proporcionality sa vyjadril Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) napr. V tomto kontexte sa problematickou javila taktiež otázka implementácie smernice AMLD 5 zo strany členských štátov. Vo výsledku je voľba na členských štátoch, v akom rozsahu a na aký účel údaje v RKÚV sprístupnia. V praxi preto rozhodnutie, či tieto údaje ponechajú dôverné alebo ich podrobia verejnému prieskumu stojí na politickom rozhodnutí jednotlivých členských štátov.

Rozsudok SDEÚ a jeho dôsledky

V prelomovom Rozsudku SDEÚ posudzoval platnosť čl. 1 ods. 15 písm. c) smernice AMLD 5 v kontexte čl. 7 a 8 Charty základných práv EÚ (ďalej len „Charta"). Podľa SDEÚ je zásah do práv garantovaných čl. 7 a 8 Charty, v podobe sprístupňovania údajov o KÚV v uvedenom rozsahu, neprimeraný. Zverejnené informácie totiž umožňujú potenciálne neobmedzenému počtu osôb zistiť majetkovú a finančnú situáciu KÚV a je pravdepodobné, že umožnia profilovanie určitých osobných identifikačných údajov viac alebo menej rozsiahlej povahy.

Bezprostredne po Rozsudku niektoré štáty EÚ okamžite začali obmedzovať prístup do svojich registrov, a to dokonca aj novinárom a zainteresovaným osobám. Luxembursko, Holandsko, Rakúsko a Malta úplne obmedzili prístup verejnosti k RKÚV. Na webovej stránke luxemburského RKÚV sa objavila krátka správa, v ktorej sa uvádzalo, že je "dočasne pozastavený" v dôsledku vydania Rozsudku. Podobná správa sa objavila aj na webovej stránke holandského RKÚV.

Situácia na Slovensku a Register partnerov verejného sektora

Čo sa týka Slovenskej republiky, taktiež môžeme očakávať zmeny v práci s informáciami o KÚV. Javí sa však potreba právny stav v dôsledku Rozsudku reflektovať vo vzťahu k Registru partnerov verejného sektora (ďalej len „RPVS“). RPVS je informačným systémom verejnej správy, ktorý obsahuje údaje najmä o právnických osobách, ich vlastníckej štruktúre a KÚV v prípadoch uložených zákonom, napr. pri účasti osoby na verejnom obstarávaní. Správcom a prevádzkovateľom RPVS je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MS SR“). Do RPVS sa môžu dobrovoľne zapísať aj iné fyzické osoby a právnické osoby, ktoré nie sú partnermi verejného sektora.

SDEÚ nemôže rozhodnutím priamo zrušiť slovenský Zákon o RPVS (či jeho časť) alebo právny predpis ktoréhokoľvek členského štátu EÚ. Zákon o RPVS je preto stále platný a prístup do RPVS prostredníctvom webovej stránky MS SR nie je k dátumu vydania tohto článku obmedzený. V zmysle zásady nadradenosti práva EÚ a povinnosti eurokonformného výkladu vnútroštátnych právnych predpisov však vyplýva, že vnútroštátne predpisy musia byť prijaté a v praxi aplikované v súlade s právom EÚ. SDEÚ pritom označil spôsob sprístupňovania údajov o KÚV v smernici AMLD za rozporný z právom EÚ. Aký bude teda ďalší osud RPVS, neobmedzeného prístupu do RPVS či zákona o RPVS?

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

Na úvod treba uviesť, že Slovenská republika doteraz na Rozsudok žiadnym materiálnym spôsobom nereagovala. RPVS rovnako nie je ani RKÚV v zmysle smernice AMLD, ale ide o samostatnú evidenciu s užšie vymedzeným účelom. SDEÚ taktiež v Rozsudku nespochybnil existenciu RPVS ako takého. Je preto nepravdepodobné, že Slovenská republika pristúpi k zrušeniu RPVS ako takého, nakoľko plní dôležitú úlohu (napríklad) na úseku verejného obstarávania.

Možnosti obrany fyzických osôb a potenciálne právne kroky

V kontexte Rozsudku taktiež vzniká otázka, aké možnosti obrany majú fyzické osoby, ktorých osobné údaje sú zverejnené v RPVS. Pokiaľ by bol zákon o RPVS v rozpore s právom EÚ, mala by nasledovať úprava národnej legislatívy.

Možnosti obrany:

• Sťažnosť proti orgánu verejnej správy: Jeden zo všeobecných nástrojov správneho práva v zmysle Zákona o sťažnostiach.
• Správna žaloba proti inému zásahu orgánu verejnej správy: Právny prostriedok ochrany na súde, v zmysle Správneho súdneho poriadku.
• Žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom: V prípade procesnej obrany prichádza do úvahy aj žaloba o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na základe zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Zákonodarca nesprávny úradný postup definuje pomerne široko, a preto pri vymedzení tohto pojmu treba vychádzať najmä z praxe súdov a právnej doktríny. V zmysle uvedeného i nesprávna transpozícia smernice EÚ, akou by bolo ponechanie verejne prístupného RPVS aj po účinku Rozsudku, spadá do jeho rozsahu.

Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov

tags: #zaloba #na #euopsky #sudny #dvor #postup