
Celý proces riešenia poskytnutia informácie, na ktorý sa vzťahuje zákon NR SR č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „infozákon“), vychádza z princípu, že žiadosť o informáciu sa musí vybaviť do ôsmich (8) pracovných dní, a to aj za predpokladu, že sa táto lehota predĺži (iná lehota sa viaže na žiadosti nevidiacej osoby). Na rozdiel od iných správnych konaní, na ktoré sa aplikuje správny poriadok [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov], pri poskytovaní žiadosti o informácie je nastavený predpoklad vydania rozhodnutia cez § 18 ods.
„Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu.“ Čiže bez toho, aby vôbec prišlo k vykonaniu úkonu, tak kvôli nečinnosti povinnej osoby, ktorá buď neposkytne informáciu, alebo nevydá rozhodnutie o nesprístupnení, obe v zákonom stanovenej lehote, nastúpi fikcia vydaného rozhodnutia o nesprístupnení. Toto rozhodnutie sa však nevydáva, jeho predpoklad existencie je daný priamo zákonom.
Je potrebné upozorniť, že v mnohých prípadoch povinných osôb sa neustále zastáva názor, že tým je agenda vybavená, je dané rozhodnutie o nesprístupnení. Takýto pohľad je však nesprávny, pretože fiktívne rozhodnutie je z povahy svojej existencie a absencie všetkých náležitostí rozhodnutia, ako je výrok, jeho správne, úplné, dostatočné a presvedčivé odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku, považované za akt nulitný. Je však voči nemu podľa infozákona prípustné odvolanie a je taktiež preskúmateľné súdom.
Špecifikom odvolacieho konania je opätovne stanovená lehota na jeho vybavenie, pričom odvolací orgán tak musí učiniť do pätnástich (15) dní od doručenia odvolania (to sa týka aj fiktívneho rozhodnutia, ktoré sa doručuje márnym uplynutím lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17 infozákona). Aj pre odvolací orgán nastupuje v prípade nedodržania lehoty na rozhodnutie fikcia, ktorá sa prejavuje tým, že predpokladá vydanie rozhodnutia, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.
Pre fikciu platí identický záver, ako sme ho vyslovili už pri fiktívnom prvostupňovom rozhodnutí, s tým rozdielom, že voči takémuto rozhodnutou sa už odvolať nedá, je však preskúmateľné súdom. Táto situácia pre povinnú osobu nie je ideálna, pretože ak je dôvod vydania fiktívneho rozhodnutia nečinnosť povinnej osoby, takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné, nulitné, a teda správny súd ho zruší ako nezákonné.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku
Fiktívne rozhodnutie je preskúmateľné súdom. Táto situácia pre povinnú osobu nie je ideálna, pretože ak je dôvod vydania fiktívneho rozhodnutia nečinnosť povinnej osoby, takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné, nulitné, a teda správny súd ho zruší ako nezákonné.
Oveľa bežnejšia by sa mala stať situácia, v rámci ktorej sa vydá rozhodnutia o nesprístupnení informácie, čo je zákonom predpokladaný spôsob vybavenia žiadosti, ak sa jej vyhovieť nedá (informácie k dispozícii povinná osoba nemá a nemá ani vedomosť o inej osobe, ktorá by ich mala k dispozícii). Chráneným duševným vlastníctvom je aj iný obsah, ako je napríklad vynález, ochranná známka alebo priemyselný vzor.
Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Účastníci majú právo konať pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú.
Ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta. Plnomocenstvo udelené pre celé konanie nemožno obmedziť. Ak je to potrebné, súd ustanoví mu opatrovníka, ak je tu nebezpečenstvo z omeškania. Súd môže ustanoviť aj obec.
Spoločný zástupca má rovnaké procesné postavenie ako splnomocnenec. Ak účastník žiada, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci.
Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok
Súd vykonáva dokazovanie potrebný na zistenie skutkového stavu veci. Súd je povinný poučiť účastníkov o ich procesných právach a povinnostiach. Súd môže vykonať dôkaz mimo pojednávania.
Súd doručuje písomnosť sám alebo poštou. Ak adresát nebol zastihnutý, adresát sa vhodným spôsobom vyzve, aby si písomnosť vyzdvihol.
Súd sa má vždy pokúsiť o zmier. Súd rozhoduje rozsudkom alebo uznesením.
V mediálnom prostredí v ostatnom období silno zarezonovalo rozhodnutie samosudcu Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica v trestnej veci „Očistec“, keď súd prvého stupňa rozhodol o prerušení trestného stíhania v štádiu preskúmania obžaloby podľa § 283 ods. 5 Trestného poriadku z dôvodu, že vo veci bol podaný návrh na začatie konania pred Ústavným súdom SR o nesúlade § 46 ods. 2 a § 55d ods. 3 písm. b) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 ods.
Prokurátor vecne sťažnosť odôvodňuje tým, že ustanovenia zákona o prokuratúre, ktorých nesúlad s Ústavou SR bol v konaní pred Ústavným súdom SR zo strany súdu namietnutý, nepredstavujú v zmysle obsahu normy § 283 ods. 5 Trestného poriadku zákonné ustanovenia „rozhodujúce pre rozhodovanie o vine a treste“.
Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov
Nestrannosť je kľúčovou hodnotou spravodlivosti. Len nestranné rozhodnutie môže byť spravodlivé. Prostredníctvom nestrannosti aplikantov práva vo verejnom práve v rámci rozhodovania sa napĺňajú postuláty právneho štátu, akými sú rovnosť, legitímne očakávania, právna istota, dôvera v právo, jeho neutralita či spravodlivosť.
Ako mnoho inštitútov v práve, aj nestrannosť sa testuje - overuje sa, že či na základe stabilizovanej metodológie bol, alebo nebol subjekt nestranný. Podľa nej je nestrannosť potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska, čo znamená, že je potrebné zistiť osobnú nezaujatosť aplikanta práva prejednávajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska, t. j. či poskytuje dostatočné záruky na vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti v tomto smere.
V mene svojho klienta som namietal existujúce objektívne pochybnosti o nedostatku nestrannosti prokurátorov ÚŠP GP SR hneď v mesiaci Február 2021, len pár dní po tom, ako sa poškodený JUDr. Lipšic stal špeciálnym prokurátorom. V podaní, ktorým som namietal zaujatosť všetkých prokurátorov ÚŠP GP SR (a teda implicitne žiadal odňatie veci) som pritom neuvádzal, že by prokurátori boli subjektívne zaujatí. V zmysle môjho podania som argumentoval práve tzv. teóriou zdania a tým, že je absolútne legitímna obava môjho klienta ako obvineného, spochybňujúca nestrannosť prokurátorov ÚŠP GP SR na tom základe, že poškodený JUDr.
Ak zákonnosť prípravného konania dozoroval a rozsah dôkazov zaobstaraných v prípravnom konaní ako dominuslitis určoval zaujatý prokurátor, nemožno výsledky takého procesu označiť za zákonne konformné minimálne z dôvodu, že to zákon explicitne označuje ako dovolací dôvod (§371 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku) a teda dôvod na zrušenie meritórnych rozhodnutí prijatých na základe procesu vedeného zaujatým prokurátorom.
Naostatok, argumentujem aj znením čl. 144 ods. 2 Ústavy SR podľa ktorého ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1.
Prokurátor následne argumentuje aj nálezom Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2008. Primárne poukazujem na samotný predmet konania (prieskumu) v konaní pred ÚS SR určený navrhovateľom. V uvedenom náleze Ústavný súd SR skúmal súlad zákona s konkrétnymi, navrhovateľom určenými článkami Ústavy SR.
Prokurátor v petite sťažnosti okrem iného žiada, aby sťažnostný súd prikázal súdu prvého stupňa vziať späť návrh podaný na Ústavnom súde, pričom takýto postup prokurátor odôvodňuje domnelým právom podľa § 194 ods.
Napokon prokurátor v petite sťažnosti v zmysle § 194 ods. 4 Trestného poriadku žiada odňatie tejto veci zákonnému sudcovi a prikázanie prejednať vec v inom zložení senátu. Tento návrh považujem za taký, ktorý smeruje k porušeniu ústavného práva obvinených na zákonného sudcu.
Príspevok sa zaoberá informačnou bezpečnosťou firmy vo všeobecnosti, ktorá je hlavným predpokladom bezpečného a kvalitného spracovávania údajov v informačnom systéme. Ďalej príspevok obsahuje časť týkajúcu sa predaja údajov informácií z informačného systému. A práve pri takomto predaji je dôležité, aby predávajúci svoje nehmotné aktíva teda údaje vedel ponúknuť aktuálne, správne, úplné kupujúcemu. To môže dosiahnuť len pri bezpečnom a kvalitnom spracúvaní údajov, tak ako je uvedené vyššie.
Informácie v tom najširšom zmysle slova, ktoré zamestnávateľ získava v nadväznosti na svoju oficiálnu činnosť a spracúva vo svojom informačnom systéme , majú svoju hodnotu. Zamestnávatelia prijímajú proti vonkajším hrozbám rôzne opatrenia od antivírusových programov až po služby súkromných bezpečnostných služieb. A predsa vo väčšine prípadov zabúdajú na najväčšiu hrozbu v podobe vlastných zamestnancov.
Takže je jasné, že v dnešnej dobe je už nepostačujúce mať vypracované len perfektné vnútorné predpisy (hlavne bezpečnostnú smernicu na ochranu osobných údajov , vnútorný predpis o klasifikácií informácií a dát v informačnom systéme ). Vyžadujú sa aj ďalšie kroky a opatrenia zo strany zamestnávateľa, ak chce chrániť svoje informácie v informačnom systéme, ktoré majú svoju hodnotu. Existujú rôzne softvérové riešenia, určené na monitorovanie zamestnancov, ktoré sa kombinujú s účinným riešením proti úniku dát (tzv. DATA LOSS PREVENTION). Vhodné DATA LOSS PREVENTION zohľadňuje skutočné slabé miesta v bezpečnosti.
Od softvérového monitoringu zamestnancov je nevyhnutné odlišovať monitorovanie a sledovanie zamestnancov podľa § 13 ods. Softvérový monitoring zamestnancov je vnímaný ako jedno z opatrení zamestnávateľa na sledovanie aktivít zamestnancov v informačnom systéme pri realizovaní jeho bezpečnostnej politiky. Hranica medzi softvérovým monitoringom zamestnancov a monitorovaním a sledovaním zamestnancov podľa Zákonníka práce je veľmi citlivá.
Napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 16.8.2012, ktoré sa týka monitorovania internetových stránok. Najvyšší súd dovolanie žalobcu - zamestnanca zamietol. Kontrola smerovala len k ochrane majetku zamestnávateľa a jej cieľom nebolo neoprávnene zasiahnuť do súkromia zamestnanca.
V nadväznosti na uvedený rozsudok je potrebné nadviazať na aplikáciu § 13 ods. 4 Zákonníka práce. Podľa uvedeného ustanovenia zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na …
tags: #žaloba #na #preskúmanie #zákonnosti #fiktívneho #rozhodnutia