Žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a práva na nehnuteľnosť

Dobrovoľná dražba je jedným zo spôsobov výkonu záložného práva. V praxi je tento nástroj často využívaný najmä z dôvodu presunu zodpovednosti za výkon záložného práva zo záložného veriteľa na tretiu osobu - dražobníka. Ak boli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách alebo ak sa spochybňuje platnosť záložnej zmluvy, môže osoba, ktorá tvrdí, že bola na svojich právach dotknutá, požiadať súd, aby určil neplatnosť dražby.

Úvod do problematiky žalôb o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby

Žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby predstavuje právny prostriedok ochrany osôb, ktoré sa cítia byť dotknuté priebehom alebo výsledkom dražby. Cieľom tohto článku je poskytnúť komplexný prehľad o žalobách o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby a právach na nehnuteľnosť, so zohľadnením aktuálnej právnej úpravy a judikatúry.

Právny rámec dobrovoľných dražieb

Navrhovateľom dražby je vo väčšine prípadov osoba, ktorá vykonáva záložné právo, teda záložný veriteľ. Vlastnícke právo k predmetu dražby prechádza dražbou na osobu, ktorá urobí najvyššiu ponuku - vydražiteľa, a to okamihom udelenia príklepu licitátora pod podmienkou, že vydražiteľ zaplatí cenu v stanovenej lehote. Ku dňu zaplatenia ceny dosiahnutej na dražbe zaniká pohľadávka veriteľa v rozsahu uspokojenia veriteľa z výťažku dražby.

Kto môže podať žalobu o určenie neplatnosti dražby?

Zákon definuje okruh aktívne legitimovaných osôb veľmi široko, preto osobou oprávnenou na podanie žaloby nie je len pôvodný vlastník predmetu dražby, ale aj iná osoba, ktorej práva boli dražbou dotknuté. Právo podať žalobu o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby však zaniká, ak sa neuplatní do troch mesiacov odo dňa príklepu licitátora. Lehota na uplatnenie práv na súde je prekluzívna, to znamená, že po jej uplynutí právo na podanie žaloby zaniká a osoba, ktorej práva boli dražbou porušené, už nemá možnosť domáhať sa ochrany svojich práv.

Výnimky z prekluzívnej lehoty

Výnimkou sú prípady, ak dôvody neplatnosti dražby súvisia so spáchaním trestného činu a zároveň ide o dražbu domu alebo bytu, v ktorom má predchádzajúci vlastník predmetu dražby v čase príklepu prihlásený trvalý pobyt. V tomto prípade je možné domáhať sa neplatnosti dražby aj po uplynutí trojmesačnej lehoty.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Vzťah k iným typom žalôb

Žaloba o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby je osobitným druhom určovacej žaloby. Uplynutie trojmesačnej lehoty na jej podanie nie je preto možné „obísť“ podaním žaloby podľa § 80 Občianskeho súdneho poriadku, a to napr. žalobou na plnenie, kde by sa v rámci súdneho konania riešila neplatnosť dražby ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 16. 12. 2010, sp. zn. 3 Cdo 186/2010 otázku neplatnosti dobrovoľnej dražby nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách, a to ani ako otázku prejudiciálnu (predbežnú).

Oznámenie o začatí súdneho konania

Osoba, ktorá podala na súde žalobu o určenie neplatnosti dražby, je povinná oznámiť príslušnému okresnému úradu, že v predmetnej veci začalo súdne konanie. Okresný úrad o tejto skutočnosti vyznačí poznámku na liste vlastníctva. Existencia poznámky je v tomto prípade veľmi dôležitá, pretože právoplatný rozsudok súdu o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby nehnuteľnosti je záväzný aj pre osoby, ktoré na základe zmluvy nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti v čase, keď v katastri nehnuteľností bola vykonaná poznámka o tomto súdnom konaní.

Ochrana dobromyseľných nadobúdateľov

Ak by sa tretia osoba stala dobromyseľným nadobúdateľom pred vyznačením tejto poznámky v katastri nehnuteľností, nemalo by súdne rozhodnutie o určení neplatnosti dobrovoľnej dražby žiadny význam. Právny poriadok totiž chráni práva dobromyseľne nadobudnuté tretími osobami, za predpokladu že sa jedná o prevod od vlastníka (až do rozhodnutia súdu je právoplatným vlastníkom vydražiteľ).

Dôvody neplatnosti dražby

V zmysle podanej žaloby súd skúma, či bola záložná zmluva, na základe ktorej došlo k výkonu záložného práva, platná a či neboli porušené ustanovenia zákona o dobrovoľných dražbách. Existuje množstvo dôvodov pre určenie neplatnosti dražby. Môže to byť napríklad:

• záložca nie je vlastníkom predmetu dražby
• predmet dražby nemožno dražiť
• záložná zmluva trpí vadami, ktoré spôsobujú jej neplatnosť
• zmluva o vykonaní dražby trpí vadami, ktoré spôsobujú jej neplatnosť
• pohľadávka nie je splatná
• hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej nehnuteľnosťou neprevyšuje 2.000 EUR
• navrhovateľ dražby nebol oprávnený navrhnúť vykonanie dražby
• dražobník nemá oprávnenie na výkon dražby
• oznámenie o dražbe nebolo uverejnené v zákonnej lehote alebo zákonným spôsobom
• znalecký posudok bol vyhotovený v rozpore so zákonom
• zákonom určené osoby neboli upovedomené o dražbe
• nebola umožnená obhliadka predmetu dražby bez zavinenia vlastníka predmetu dražby
• dražba prebehla spôsobom, ktorý odporuje zákonu
• predmet dražby bol vydražený za cenu nižšiu než ustanovuje zákon
• výťažok dražby bol rozdelený v rozpore so zákonom
• akákoľvek iná formálna alebo procesná vada dražby

Následky rozhodnutia o neplatnosti dražby

Ak sa niektorá časť priebehu dražby neuskutočnila tak, ako ustanovuje zákon, súd vyhlási dražbu za neplatnú. Rozhodnutím súdu o neplatnosti dražby zanikajú účinky príklepu, a to ku dňu príklepu, čo v praxi znamená automatické obnovenie vlastníckeho práva predchádzajúceho vlastníka.

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

Vrátenie plnení

Ak je dražba neplatná, každá osoba, ktorá prevzala výťažok dražby, je povinná vrátiť ho bezodkladne vydražiteľovi. Vydražiteľ je zároveň povinný vypratať a odovzdať predmet dražby predchádzajúcemu vlastníkovi - záložcovi. Ak si záložca a vydražiteľ majú navzájom vrátiť plnenia, môže sa domáhať splnenia záväzku len ten, kto sám splnil svoj záväzok skôr alebo je pripravený záväzok splniť. Dražobník je tiež povinný na výzvu vydražiteľa oznámiť mu sumu, ktorú odovzdal záložnému veriteľovi a dlžníkovi, prípadne sumu, ktorú zložil do notárskej úschovy.

Vyrozumenie okresného úradu

O neplatnosti dražby dražobník bez zbytočného odkladu vyrozumie okresný úrad, ktorý vyznačí stav pred dobrovoľnou dražbou; to platí aj vtedy, ak právo k nehnuteľnosti bolo dotknuté ďalšou právnou zmenou a ak je rozhodnutie súdu záväzné pre osoby, ktorých sa táto právna zmena týka.

Naliehavý právny záujem

Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p., musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn.

Príklad z praxe

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 9. júla 2009, č.k. 4 C 160/2008-208 v spojení s opravným uznesením z 9. júla 2009, č.k. 4 C 160/2008-218 určil, že D. K.L. je vlastníkom v celosti pozemku parc. č. KN-C 196/1 o výmere 504 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. KN-C 196/2 o výmere 235 m2 - trvalé trávnaté porasty, parc. č. KN-C 204/1 o výmere 165 m2 - orná pôda, parc. č. KN-C 204/2 o výmere 112 m2 - orná pôda, parc. č. KN-C-204/3/1 o výmere 59 m2 -orná pôda, parc. č. KN-C-204/3/2 o výmere 92 m2 - ostatné plochy, zapísané na LV č. X. pre katastrálne územie K., ako aj spoluvlastníkom ½-ice rodinného domu súpisné č. 32, postaveného na pozemku parcela č. KN-C 196/1 zapísaného na liste vlastníctva č. X. pre katastrálne územie K., namiesto žalovaných 2/, 3/ (v súčasnosti žalované 1/, 2/). Žalobu proti žalovanej 1/ (pôvodnej žalovanej 1/ neb. A. L.) zamietol. Žalovanej 1/ náhradu trov konania nepriznal. Žalobcovi priznal trovy konania vo výške 100 %, ktoré uložil žalovaným 2/, 3 zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti samostatného uznesenia. Dospel k záveru, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností, ktoré mu darovala žalovaná 1/, ktorá sa nedomáhala vrátenia daru podaním žaloby na súd a pokiaľ žalovaná 1/ predmetné nehnuteľnosti previedla na žalované 2/, 3/, jedná sa o absolútne neplatný právny úkon, pretože nikto nemôže previesť viac práv, ako má sám. Mal za to, že naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení bol daný tým, že v katastri nehnuteľností je vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vyznačené na žalované 2/, 3/. Či zo strany žalovanej 1/ došlo k platnému alebo neplatnému úkonu - vráteniu daru, súd neskúmal, toto prináleží súdu rozhodujúcemu o vrátení daru na základe žaloby podanej žalovanou 1/ voči žalobcovi. Žalobu proti žalovanej 1/ ako nedôvodnú zamietol, nakoľko podielovými spoluvlastníčkami nehnuteľností, ktorých určenia vlastníckeho práva sa žalobca domáha, boli žalované 2/, 3/. O trovách konania žalovanej 1/ rozhodol podľa ustanovenia § 150 O.s.p., keď dôvody hodné osobitného zreteľa vzhliadol v celkových okolnostiach prípadu a v skutočnosti, že žalovaná 1/ previedla predmetné nehnuteľnosti na žalované 2/, 3/, preto žalobcovi neostávalo nič iné, len sa domáhať ochrany svojich práv podaním určovacej žaloby na súd. O trovách konania žalobcu rozhodol podľa § 142 ods.

Ochrana práv dražbou dotknutých osôb

Najčastejšie siahajú po ochrane podľa hore uvedeného ustanovenia § 21 ods. 2 Zákona o dobrovoľných dražbách najmä vlastníci nehnuteľností, ktorí svojim súhlasom s uzavretím záložnej zmluvy a následným zriadením záložného práva dali záložnému veriteľovi možnosť speňažiť nehnuteľnosť na dobrovoľnej dražbe. Až s odstupom času si vlastník nehnuteľnosti uvedomí dôsledky svojho konania, ktoré bez prijatia náležitých opatrení môže viesť až k strate nehnuteľnosti ku ktorej je zriadené záložné právo. Ideálnu obranu proti strate nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe predstavuje podniknutie právnych krokov, ktoré predchádzajú samotnému procesu dražby a ktoré predstavujú ochranu práv dražbou dotknutých osôb a prinútia záložného veriteľa, aby sa svoju pohľadávku snažil uspokojiť iným spôsobom ako predajom nehnuteľnosti. Medzi najčastejšie právne kroky predchádzajúce procesu samotnej dražby možno zaradiť neodkladné opatrenie, ktoré predstavuje podľa § 324 a nasl. zák. č. 160/2015 Z.z. civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) procesný prostriedok úpravy vzťahov účastníkov konania. Súd môže neodkladné opatrenie nariadiť podľa § 325 ods.

Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov

Príklad z praxe

Okresný súd Žilina rozsudkom z 15. apríla 2009 č. k. 7 C 120/2005-181 určil, že kúpna zmluva uzatvorená vo forme notárskej zápisnice medzi žalobcom ako predávajúcim a žalovanými 1/ a 2/ ako kupujúcimi, ktorej predmetom bol prevod vlastníctva nehnuteľností v katastrálnom území Š., je neplatná. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že v danom prípade boli dané dôvody neplatnosti právneho úkonu v zmysle § 40 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka. Mal za jednoznačne preukázané, že v čase uzavretia predmetnej kúpnej zmluvy bol žalobca nevidomý, v dôsledku čoho bol osobou trvale neschopnou čítať. Kúpna zmluva bola síce spísaná formou notárskej zápisnice, neobsahovala však náležitosti, ktoré vyžaduje § 49 a § 52 Notárskeho poriadku pri spisovaní právneho úkonu s osobou, ktorá nemôže čítať. Vzhľadom na to, že nedodržanie zákonom ustanovenej formy právneho úkonu spôsobuje jeho absolútnu neplatnosť, podanej žalobe vyhovel. Námietku žalovaných, že prejednaniu veci bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej, ktorá je daná tým, že neplatnosť tej istej kúpnej zmluvy už bola posudzovaná Okresným súdom Žilina v konaní sp. zn. 9 C 381/96, považoval za neopodstatnenú z toho dôvodu, že žalobca sa v spomínanom konaní domáhal určenia relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a a 49a Občianskeho zákonníka), avšak v tomto konaní sa domáhal určenia absolútnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40 ods. 1 a § 40 ods. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 3. marca 2010 sp. zn. 7 Co 207/2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 2 O.s.p.). K námietke o prekážke veci právoplatne rozhodnutej odvolací súd uviedol, že z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. mája 2003 sp. zn. 8 Co 92/2003 vyplýva, že v tomto odvolacom konaní bola posudzovaná správnosť rozsudku Okresného súdu Žilina z 31. októbra 2002 č. k. 9 C 381/96-157 len vo vzťahu k právnemu posúdeniu podľa § 49a a § 40a Občianskeho zákonníka v spojení s otázkou, či bol žalobca konaním žalovaných uvedený do omylu a či z tohto dôvodu je kúpna zmluva neplatná. V preskúmavanej veci však súd prvého stupňa posudzoval platnosť tejto kúpnej zmluvy vo väzbe na § 40 ods. 1 a 5 Občianskeho zákonníka a otázku, či kúpna zmluva bola vyhotovená vo forme predpísanej zákonom.

Žaloby o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa CSP

V tomto článku analyzujem otázku prípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu. Civilný sporový poriadok (CSP), zdá sa, chcel prípustnosť týchto žalôb výrazne obmedziť, ak nie priamo vylúčiť. Avšak veľký senát najvyššieho súdu vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021), vychádzajúc už z novej úpravy, obiter dictum naznačil možnú prípustnosť takýchto žalôb. Naopak, judikát R 61/2007 (1 Cdo 91/2006), vydaný ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (OSP), označil tieto žaloby za zásadne neprípustné. V článku sa prikláňam k záveru, že žaloby o neplatnosť právnych úkonov by mali byť považované za zásadne neprípustné.

Zmeny v úprave CSP

CSP vniesol do tejto úpravy určité zmeny. Po prvé, CSP už výslovne neustanovuje, že možno žalovať o určenie (ne)existencie právneho vzťahu. Prvú skupinu tvoria žaloby o určenie (ne)existencie práva. Druhú skupinu tvoria žaloby na určenie právnej skutočnosti. Tieto sú zásadne neprípustné. Dôvodová správa vysvetľuje tieto zmeny tak, že má ísť o novú koncepciu, ktorá rozlišuje klasické určovacie žaloby a žaloby o určenie iných skutočností. Cieľom úpravy je vylúčiť všetky nepotrebné a nezmyselné žaloby o určenie neplatnosti alebo platnosti právnych úkonov a iných právnych skutočností, ktoré len vyvolávajú ďalšie spory a míňajú sa účelom určovacích žalôb.

Judikát R 61/2007

Už spomínaný judikát R 61/2007 (vydaný vo vzťahu k predchádzajúcej právnej úprave) považoval žalobu o určenie neplatnosti zmluvy za určovaciu žalobu podľa § 80 (c) OSP.[2] Túto žalobu však považoval vo všeobecnosti za neprípustnú, pretože na takomto určení nie je naliehavý právny záujem. Otázka platnosti zmluvy je totiž len predbežnou otázkou k otázke existencie práva alebo právneho vzťahu, ktoré malo na jej základe vzniknúť. Otázka platnosti zmluvy spravidla záväzne a s konečnou platnosťou nerieši všetky sporné otázky spojené s existenciou alebo neexistenciou určitého práva. Výrok o neplatnosti právneho úkonu, na základe ktorého mal jej účastník nadobudnúť určité právo, automaticky neznamená, že tento účastník v čase rozsudku dané právo nemá.

Reflektovanie judikatúry v CSP

Zdá sa, že § 137 (d) CSP reflektuje uvedené závery judikatúry. Rozdiel je v tom, že kým CSP výslovne ustanovuje neprípustnosť týchto žalôb, predošlá judikatúra ju vyvodzovala z nedostatku naliehavého právneho záujmu.

Zhodný názor českej judikatúry

Česká judikatúra zaujala zhodný názor. Vo veci 23 Cdo 1379/2007 český najvyšší súd vyslovil, že ak možno žalovať o určenie práva (alebo právneho vzťahu), nie je daný naliehavý právny záujem na určení neplatnosti zmluvy, na základe ktorej malo toto právo vzniknúť alebo zaniknúť.

Rakúska judikatúra

Rakúsky najvyšší súd (OGH)[3] takisto žaloby o určenie neplatnosti úkonov zásadne nepripúšťa.

Zhrnutie judikatúry

Vyššie uvedená slovenská, česká aj rakúska judikatúra potvrdzuje, že žaloby o určenie neexistencie alebo neplatnosti právnych úkonov treba považovať za zásadne neprípustné. K tomu treba doplniť, že právnou skutočnosťou sa rozumie skutočnosť, ktorá sama alebo v spojení s inými skutočnosťami vyvoláva určitý právny následok-t.j. právne relevantná skutočnosť. Ide o skutočnosť predpokladanú v nejakej právnej norme (skutočnosť tvoriacu znak jej skutkovej podstaty).

Závery o (ne)prípustnosti žalôb

Závery uvedenej judikatúry treba považovať za správne. Po prvé, žaloba o určenie neexistencie alebo neplatnosti právneho úkonu je vo väčšine prípadov zbytočná, keďže zákon umožňuje žalovať priamo na určenie práva alebo právneho vzťahu. Vezmime si napríklad žalobu o neplatnosť výpovede z dlhodobej nájomnej zmluvy. Určenie neplatnosti výpovede nemá samo o sebe pre strany význam. Žalobca sa domáha určenia neplatnosti výpovede len preto, aby sa ustálilo, že nájomný vzťah naďalej trvá. Zákon ale žalobcovi dáva možnosť žalovať priamo o určenie existencie nájomného vzťahu. Žaloba o neplatnosť výpovede je zbytočná a záväzne nerieši všetky otázky spojené s existenciou sporného právneho vzťahu. Po druhé, zbytočnosť žaloby o neplatnosť podčiarkuje aj to, že pre posúdenie platnosti právneho úkonu je rozhodný stav v čase jeho vykonania. Určenie neplatnosti právneho úkonu tak nemôže zachytiť zmeny právneho stavu, ktoré nastali od vykonania úkonu do vyhlásenia rozsudku. Po tretie, pri výklade zákona nemožno zabúdať na to, že právnymi skutočnosťami nie sú len právne úkony, ale aj iné skutočnosti predvídané právnymi normami, ako napríklad vznik škody alebo existencia príčinnej súvislosti. Ak by sme pripustili žaloby o neplatnosť právnych úkonov, neexistoval by legitímny dôvod nepripustiť žaloby na určenie iných právnych skutočností. Veď ak by žalobca mal právo žalovať o určenie neplatnosti zmluvy, prečo by potom nemal mať právo žalovať trebárs o určenie neexistencie škody alebo príčinnej súvislosti? Preto je rozumné vychádzať z toho, že takéto žaloby sú neprípustné. Bez ohľadu na to, či ide o právny úkon alebo inú právnu skutočnosť. Záver o zásadnej neprípustnosti žalôb o neplatnosť úkonov je preto logický, správny a uznávaný aj v zahraničnej (českej a rakúskej) judikatúre. Ustanovenie tejto neprípustnosti bolo nepochybne zámerom novej právnej úpravy, čo vyjadruje tak jej znenie, ako aj dôvodová správa.

Výnimky z neprípustnosti

Napriek zásadnej neprípustnosti žalôb o určenie neplatnosti právnych úkonov, CSP naďalej predpokladá ich výnimočnú prípustnosť, ak to ustanoví osobitný zákon. Keď analyzujeme tieto prípady bližšie, zistíme, že tam, kde zákon pripúšťa žalobu o neplatnosť, je táto úprava vždy spojená s tým, že žalobu môže podať len určitá osoba, a to spravidla len v určenej lehote. Žaloba o neplatnosť tu predstavuje osobitnú formu (obdobu) dovolania sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu (§ 40a Občianskeho zákonníka). Inak však v oboch prípadoch platí, že ak sa oprávnená osoba nedovolá neplatnosti, právny úkon sa musí považovať za platný a nik iný ho nemôže spochybňovať. Žaloba o neplatnosť úkonu tak v týchto prípadoch plní funkciu nástroja, ktorým sa oprávnená osoba dovoláva jeho neplatnosti. Pochopiteľne, v týchto prípadoch je nutné žalobu o neplatnosť pripustiť, pretože inak by sa oprávnená osoba nemala ako dovolať neplatnosti.

Vec Inagro (1 VObdo 1/2021)

Vo veci Inagro (1 VObdo 1/2021) veľký senát obiter dictum vyslovil, že „sa nestotožňuje s názorom [generálneho prokurátora] …, v zmysle ktorého žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu je [podľa CSP] neprípustná, …“. Nie je jasné, či sa veľký senát týmto názorom chcel odkloniť od judikátu R 61/2007 o zásadnej neprípustnosti takýchto žalôb alebo či chcel len postulovať výnimočnú poistku pre prípad, že by iné žaloby neposkytovali žalobcovi praktickú ochranu jeho práv. Úvahy veľkého senátu sa nevzťahujú ku konkrétnej skutkovej situácii, takže je ťažké posúdiť, aká situácia by podľa jeho názoru opodstatňovala pripustenie žaloby na určenie neplatnosti právneho úkonu. S prvým argumentom-že absolútna neprípustnosť takýchto žalôb by mohla viesť k odmietnutiu spravodlivosti-je v princípe možné sa stotožniť. Treba však spresniť, že žaloba o určenie neplatnosti právneho úkonu by mohla prichádzať do úvahy až potom, ako by bolo bezpečne ustálené, že ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie práva nemôže žalobcovi poskytnúť efektívnu ochranu jeho práv. Žaloba na určenie neplatnosti úkonu by tak predstavovala celkom výnimočnú poistku pre prípad, že iné žaloby by nestačili na efektívnu ochranu žalobcových práv. Naplnenie výnimky by súd musel presvedčivo zdôvodniť. Podľa môjho názoru však už neobstojí druhý argument-že žaloba o určenie neplatnosti by sa nemala považovať za žalobu o určenie právnej skutočnosti, ale za žalobu o určenie práva. Písmeno d) upravuje žaloby o určenie skutočnosti. Z hľadiska jeho zmyslu nie je dôvod rozlišovať medzi žalobami na určenie neplatnosti a žalobami na určenie neexistencie právnej skutočnosti. V oboch prípadoch je zmyslom žaloby to, aby bolo určené súdnym výrokom, že zo spornej skutočnosti nevznikli žiadne práva ani povinnosti. Aj dôvodová správa dokumentujúca úmysel zákonodarcu celkom zrejme myslí pod žalobami o určenie skutočnosti aj žaloby o neplatnosť úkonov. Dôvody pre zásadnú neprípustnosť žaloby o neplatnosť a žaloby o neexistenciu právnej skutočnosti sú totožné: v drvivej väčšine prípadov možno žalovať priamo na určenie existencie (alebo neexistencie) práva, ktoré na základe takejto skutočnosti malo vzniknúť alebo zaniknúť. Možno poukázať aj na už zmienenú rakúsku judikatúru, ktorá z týchto dôvodov zásadne nepripúšťa nielen žaloby o určenie skutočností, ale aj žaloby o určenie vlastností právnych úkonov alebo skutočností. Odlišné posudzovanie prípustnosti žalôb o neplatnosť skutočností a žalôb o neexistenciu skutočností by založilo logický, systematický a hodnotový rozpor právnej úpravy. Ani z tretieho argumentu-že výpočet žalôb je demonštratívny-prípustnosť žalôb o určenie neplatnosti právneho úkonu podľa môjho názoru nemožno vyvodiť. Na jednej strane je pravdou, že výpočet žalôb je demonštratívny, a teda môžu prichádzať do úvahy aj iné druhy žalôb, ktoré nie sú upravené v § 137, ako napríklad niektoré konštitutívne žaloby. Ale žaloba na určenie skutočnosti v zákone upravená je. A to tak, že je prípustná len vtedy, „ak to vyplýva zo zákona“. Možno zhrnúť, že názor veľkého senátu vo veci Inagro sa dá vyložiť kompatibilne s judikátom R 61/2007. To ale platí len vtedy, ak ho chápeme v zmysle, že žaloba o určenie neplatnosti úkonu je prípustná ako celkom výnimočná poistka pre prípady, keď ani žaloba na plnenie a ani žaloba na určenie nemôžu poskytnúť žalobcovi efektívnu a praktickú ochranu jeho práva.

#

tags: #žaloba #o #určenie #neplatnosti #dobrovoľnej #dražby