Odporovateľnosť právnych úkonov na Slovensku: Práva veriteľov a obrana proti prevodom majetku dlžníkom

Dlžníci sa niekedy snažia vyhnúť plateniu svojich dlhov tým, že prevádzajú svoj majetok na rodinných príslušníkov alebo iné osoby. Slovenský právny systém však poskytuje veriteľom nástroje na ochranu ich práv v takýchto situáciách. Jedným z týchto nástrojov je inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, ktorý umožňuje veriteľovi napadnúť právne úkony dlžníka, ktoré ukracujú jeho práva na uspokojenie pohľadávky.

Čo je odporovateľnosť právnych úkonov?

Konanie dlžníka, ktorým sa snaží znemožniť alebo aspoň sťažiť veriteľovi uspokojenie jeho pohľadávky tým, že sa zbavuje svojho majetku, nie je v súlade so zákonom. Veriteľ má právo odporovať takýmto právnym úkonom dlžníka. To znamená, že sa môže žalobou domáhať na súde, aby súd rozhodol, že určitý právny úkon dlžníka (napríklad darovacia zmluva s treťou osobou) je voči veriteľovi právne neúčinný. Táto žaloba sa nazýva odporovacia žaloba.

Určením právnej neúčinnosti právneho úkonu podľa § 42a Občianskeho zákonníka nastáva stav takzvanej relatívnej bezúčinnosti dotknutého právneho úkonu. Odporovaný právny úkon zostáva platným právnym úkonom, avšak v pomeroch účastníkov sa na neho hľadí tak, akoby nenastali jeho účinky. Znamená to, že vyvolal všetky predvídané právne následky, napríklad prevod vlastníctva k veci, a len vo vzťahu medzi veriteľom a osobou, ktorá od dlžníka nadobudla majetok, sa na tento právny vzťah hľadí, ako keby k právnemu úkonu nedošlo a jeho účinky, avšak len v tomto vzťahu, nenastali.

Inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu.

Rozhodnutie súdu, ktorým vyhovie odporovacej žalobe, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. To, čo ušlo z dlžníkovho majetku, však nemožno zužovať len na predmet právneho úkonu, ktorý bol vyhlásený za právne neúčinný. Návrh na vykonanie exekúcie v takomto prípade smeruje nie proti dlžníkovi, ale proti tomu, s kým alebo v koho prospech dlžník právny úkon urobil.

Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku

Možno preto uzavrieť, že rozhodnutie súdu, ktorým bolo vyhovené žalobe na určenie, že právny úkon dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, predstavuje podklad k tomu, že sa veriteľ môže na základe titulu spôsobilého k exekúcii vydaného proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to nie proti dlžníkovi samotnému, ale voči osobe, v ktorej prospech bol právny úkon urobený.

Odporovateľnosť vs. Neplatnosť právneho úkonu

Je dôležité rozlišovať medzi inštitútom odporovateľnosti a neplatnosťou právneho úkonu. Ak sa vysloví neplatnosť právneho úkonu, jeho právne účinky vôbec nenastávajú, na právne vzťahy sa hľadí rovnako, akoby vôbec nebol urobený. Z toho logicky vyplýva, že pri právnom úkone, ktorý je neplatný, nemožno vysloviť jeho neúčinnosť. Neplatnosť právneho úkonu má prednosť pred jeho odporovateľnosťou a odporovať možno len platnému právnemu úkonu. Ak zákon určité konanie dlžníka za stanovených podmienok sankcionuje odporovateľnosťou právneho úkonu nemôže byť to isté konanie za tých istých podmienok sankcionované neplatnosťou právneho úkonu (právny úkon, ktorý nie je platný a ktorý teda nevyvoláva žiadne právne účinky, nemôže naplniť jeden zo základných predpokladov odporovateľnosti, a teda ukrátenie uspokojenia pohľadávok dlžníkových veriteľov). Inak by sa totiž nemohol prakticky uplatniť inštitút odporovateľnosti právnych úkonov, čím by bol popretý jeho účel a zmysel, ktorým je občianskoprávna ochrana veriteľa brániť sa účinkom takých právnych úkonov dlžníka, ktoré sú vykonávané na ukrátenie veriteľa.

Konanie o odporovacej žalobe

Konanie o odporovacej žalobe môže začať len na návrh, pričom okruh účastníkov je vymedzený tzv. prvou definíciou účastníctva uvedenou v § 90 OSP. Predmetom súdneho konania o určenie neúčinnosti právneho úkonu nie je vzťah medzi veriteľom a dlžníkom, ale vzťah medzi veriteľom a osobou, v prospech ktorej bol právny úkon urobený alebo ktorej vznikol z odporovaného úkonu prospech, odporcom v takomto konaní bude teda subjekt, ktorý mal z odporovaného právneho úkonu dlžníka prospech (napríklad obdarovaný). Samotný dlžník nie je účastníkom konania, mohol by vystupovať v konaní ako tzv.

Náležitosti odporovacej žaloby

Odporovacia žaloba musí obsahovať okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 1 OSP) aj osobitné náležitosti, a to najmä:

• Musí byť z nej zrejmé, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáha (tzv. petit odporovacej žaloby).
• Petit odporovacej žaloby musí obsahovať určité a zrozumiteľné označenie odporovaného právneho úkonu (najčastejšie zmluvy), a to uvedením účastníkov zmluvy, jeho dátumu a predmetu (napr. presnej špecifikácie nehnuteľností).

Odporovacia žaloba ako aj výrok rozhodnutia súdu, ktorým sa odporovacej žalobe vyhovuje, by mali tieto náležitosti obsahovať. Pokiaľ by výrok rozsudku súdu neobsahoval predmet odporovaného právneho úkonu, bol by vadný pre nedostatok materiálnej vykonateľnosti.

Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok

V súdnej praxi sa možno stretnúť s prípadmi, kedy veritelia podávajú odporovaciu žalobu, v ktorej sa domáhajú toho, aby súd určil, že právne úkony, na základe ktorých dlžník vyplácal žalovaným peňažné čiastky na základe údajov v pokladničnej knihe, sú voči žalobcovi ako veriteľovi právne neúčinné, pričom žaloba údaje o konkrétnych odporovaných právnych úkonoch dlžníka, vrátane okolností, za ktorých boli urobené a v akých časových súvislostiach, neobsahuje. Vzhľadom k tomu, že právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú, nemôže sa za právny úkon podľa § 34 Občianskeho zákonníka považovať faktická činnosť, aj keď je nepochybné, že sa ňou právny úkon vykonáva. Za takúto faktickú činnosť je treba považovať aj výplatu peňažných čiastok vykonanú dlžníkom, ako môže vyplývať z pokladničnej knihy. Z uvedeného dôvodu takúto žalobu treba považovať za neurčitú a nezrozumiteľnú v časti žalobného petitu a pre tento nedostatok nemožno odporovaciu žalobu vecne prejednať.

Podmienky úspešnej odporovacej žaloby

Pre úspešné uplatnenie odporovacej žaloby musia byť splnené nasledovné podmienky:

1. Existencia pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi: Veriteľom môže byť len ten, kto má voči dlžníkovi pohľadávku. Táto pohľadávka musela aspoň vo forme budúcej pohľadávky existovať už v dobe, kedy k odporovanému právnemu úkonu došlo. Ten, kto nemá voči dlžníkovi pohľadávku, nemôže byť jeho veriteľom. Pre uplatnenie odporu je z tohto hľadiska významné len to, že veriteľ má skutočne voči dlžníkovi pohľadávku (teda že je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie. Z toho vyplýva, že hmotnoprávna úprava inštitútu odporovateľnosti podľa ustanovenia § 42a OZ umožňuje žalovanému založiť svoju obranu proti odporovacej žalobe na tvrdeniach a dôkazoch, že vymáhateľná pohľadávka žalujúceho veriteľa voči dlžníkovi zanikla.
2. Vymáhateľnosť pohľadávky: Pojem vymáhateľná pohľadávka, ktorý používa zákon v ustanovení § 42a ods. 1 Občianskeho zákonníka je pojmom, ktorého výklad vyvolával v praxi problémy. Uvedený problém riešil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. decembra 1999, sp.zn. 3 Cdo 102/99, kde súd zaujal názor, že text zákona (§ 42a OZ) a v ňom uvedené prídavné meno "vymáhateľný" nie je možné interpretovať tak, že právo veriteľa uplatniť odporovaciu žalobu sa spája len s pohľadávkou priznanou vykonateľným rozhodnutím (exekučným titulom), ale tak, že ide o vymáhateľnú pohľadávku, teda takú, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní. Na prijatie tohto stanoviska vedie systémový prístup k interpretácii použitého slova "vymáhateľný", jednak z hľadiska sémantického a historického rozboru, ale aj z hľadiska účelového významu textu tejto právnej normy. Vymáhateľný je, podľa Slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve SAV Bratislava v roku 1965 alebo podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka vydaného vo vydavateľstve Veda v roku 1989, taký, "ktorý možno na základe právneho nároku žiadať, získať, vydobyť a pod.", teda "čo možno vymáhať"; naproti tomu vykonateľný je podľa prvého z uvedených slovníkov taký, "ktorý môže byť uskutočnený, vykonaný", pričom sa tu výslovne odkazuje na slovné spojenia "konateľná listina, vykonateľné rozhodnutie, vykonateľný rozsudok". Zákonné pojmy "vymáhateľná pohľadávka" a "vykonateľná pohľadávka" nie sú v žiadnom prípade synonymické. Vymáhateľná je pohľadávka (ako to bolo už naznačené), ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní; vymáhateľná je teda pohľadávka, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku môžeme teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde (a contrario porovnaj "pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde" - § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Výklad pojmu „vymáhateľná pohľadávka" v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva aj v súčasnosti v rozhodovacej činnosti nižších súdov. Napríklad Krajský súd Banská Bystrica v rozsudku sp. zn. 12Co/157/2006 okrem iného uvádza, že vymáhateľnou je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom. Požiadavka uvedená v § 42a ods. 1 OZ, aby pohľadávka veriteľa bola vymáhateľná, nevymedzuje podmienku odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka, ale aktívnu vecnú legitimáciu na podanie odporovacej žaloby. K tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu o jeho podanej odporovacej žalobe. Pretože je možné odporovať právnym úkonom dlžníka, ktoré ukracujú veriteľov, postačuje, aby dlžník sledoval svojim konaním skrátenie akejkoľvek pohľadávky svojho veriteľa a nie je vôbec rozhodné, či išlo o pohľadávku splatnú či nesplatnú, poprípade budúcu, alebo či pohľadávka bola vymáhateľná. Pre uplatnenie odporu je významné len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jeho uspokojenie, t. j.
3. Úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa: Skutočnosť, že právny úkon dlžník urobil v posledných troch rokoch, t. j.
4. Ukrácanie uspokojenia pohľadávky veriteľa: Dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a ak v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku dlžníka, pričom ak by nebolo týchto úkonov, mohol by svoju pohľadávku z majetku dlžníka uspokojiť. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak dlžník vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho…

Odporovateľnosť v kontexte osobného bankrotu

Právna možnosť brániť sa voči odporovateľným právnym úkonom dlžníka je prenechaná výlučne veriteľom a fakticky mimo rámca osobného bankrotu; insolvenčný správca nemá vytvorený žiadny legálny priestor pre odporovaciu realizáciu. Vo svojej podstate ide - pri zohľadnení zmyslu a účelu všetkých dotknutých právnych inštitútov - o chybne nastavené pravidlá, ktoré sú v rozpore so základným postulátom ústavnoprávnej proporcionality a ako také sú nekoncepčné, nesystematické a predovšetkým popierajúce základnú ideu spravodlivosti a rovnaký obsah základných práv zaručený každému bez ohľadu na ich nositeľa, pričom uvedené, akcentujúc práve (aj) princíp proporcionality, spôsobuje hodnotovo konfliktné situácie, častokrát riešiteľné len za pomoci ústavokonformného teleologického výkladu, čo v žiadnom prípade nenapĺňa postuláty právnej istoty, resp. V čl. 1 ods.

S úpravou osobných bankrotov je spojená aj jedna z noviniek insolvenčného práva - nové pravidlá „obrany a útoku“ proti odporovateľným právnym úkonom dlžníka. Doterajšie pravidlá upravené v druhej časti piatej hlave druhom oddiele insolvenčného zákona obsahovali samostatné špecifické skutkové podstaty „odporovateľnosti", a to vrátane súvisiacich procedúr. Úspešné odporovanie bolo spájané s následkami smerujúcimi voči všetkým účastníkom insolvenčného konania, t.j.

Osobno-bankrotová legislatíva „odporovateľných právnych úkonov“ posúva tému „odporovateľnosti právnych úkonov“ mimo insolvenciu čo do aplikačných pravidiel, následkov, ale i čo do aktérov. Je reprezentovaná ustanoveniami § 166h insolvenčného zákona. Podľa § 166h ods. 1 insolvenčného zákona „Oddlžením zostáva nedotknuté právo veriteľa, v rozsahu svojej pôvodnej pohľadávky domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, a to aj vtedy, ak pohľadávka veriteľa je premlčaná, nevymáhateľná alebo nevykonateľná.“

Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov

Dôsledky odporovateľnosti

Ako bolo uvedené vyššie, správca nemá legálnu možnosť (a tak ani povinnosť) zasahovať proti úkonom dlžníka vykonaným na majetku pred oddlžením. Pri úkonoch vykonaných dlžníkom po oddlžení je riešenie nastavšej skutkovej a právnej situácie odlišné, a to nielen z hľadiska aktérov, ale i z hľadiska toho, o ktorú formu riešenia osobného bankrotu ide. Pri konkurze je popri ustanoveniach § 166 nutné aplikovať i ďalšie pravidlo, špecifické pravidlo podľa § 167b ods. Uvedeným sa normuje priama neúčinnosť úkonov dlžníka k určitému majetku. Aké sú dôsledky uvedeného, osobitne vo vzťahu k správcovi? Jedným z predpokladov pre zákonnú realizáciu (výkon) postihovacieho oprávnenia správcu, je skutočnosť, že ide o úkon ukracujúci majetok podliehajúci konkurzu. V prípade sporu o to, či nastúpil alebo nenastúpil právny následok - neúčinnosť právneho úkonu - t.j. Ak majetok (majetková hodnota) nepodlieha konkurzu - hoci konkurzu podliehal(-a), pričom sa s ním nakladalo spôsobom, ktorého dôsledkom bolo nastúpenie následku v podobe ex lege neúčinnosti právneho úkonu - je "zužitkovanie výsledkov ex lege neúčinnosti" priamo na veriteľovi, resp.

Interpretácia popierajúca uvedené by viedla k absurdným výsledkom, keď by dlžník „pod ochranou určeného splátkového kalendára“ mohol protiprávne - bez akýchkoľvek možností na strane veriteľskej - nakladať so svojím majetkom a veriteľov ukracovať, resp. podstatne znižovať príležitosť veriteľov dosiahnuť reálne uspokojenie. Z uvedeného vyplýva, že takéto (protiprávne) nakladanie s majetkom dlžníka, ku ktorému konaniu dlžníka dochádza po oddlžení, t.j.

Konkurzné normy preferujú priamu neúčinnosť právneho úkonu, normy regulujúce konanie o určenie splátkového kalendára neobsahujú žiadnu špecifickú úpravu. Veritelia napriek určenému splátkovému kalendáru môžu siahnuť po inštitúte odporovateľnosti podľa § 42a nasl. Ďalší rozbor bude venovaný pravidlám o odporovateľných právnych úkonoch vykonaných pred oddlžením.

Porovnaním jazykového vyjadrenia pravidiel uvedených v odsekoch 1 a 2 paragrafu 166h je zistiteľné, že odsek prvý je venovaný obrane/útoku veriteľov z dôvodu „ušlého majetku“, odsek druhý obrane/útoku z dôvodu, že majetok dlžník odporovateľným právnym úkonom „zaťažil“ záložným právom, vecným bremenom alebo inou ťarchou (t.j.

Už z prvého preskúmania - z jazykového vyjadrenia textu zákona - zistíme, že tomu tak nie je.

• „právo … v rozsahu pohľadávky domáhať sa … jej uspokojenia z toho, čo …
• „právo … domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia z toho, čo …
• Podľa § 166h ods. 1 má veriteľ právo domáhať sa uspokojenia svojej pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka. Podľa odseku druhého tohto paragrafu má právo domáhať sa odporovateľnosti právneho úkonu a odkaz na Občiansky zákonník alebo iný predpis absentuje.

Prvé pravidlo zvádza k stavu o priamej možnosti uspokojiť sa procedúrou reglementovanou Občianskym zákonníkom. Druhé pravidlo nás bez pochýb smeruje „iba“ k inštitútu odporovateľnosti, t.j. procedúre na dosiahnutie neúčinnosti právneho úkonu, nie už bezprostredného uspokojovania. Pri prvom pravidle riešime otázku, či tento výsledok - slovne vyjadrená už priama možnosť uspokojenia a skúma sa len akým spôsobom sa podľa Občianskeho zákonníka uspokojiť - zodpovedá účelu zákona a je súladný s právnym poriadkom ako celkom. Pri druhom pravidle nastoľujeme otázku - uplatní sa inštitút odporovateľnosti podľa § 42a a nasl.

Pohľad zákonodarcu na uvedené je aspoň čiastočne zistiteľný z dôvodovej správy. Spoločne k ustanoveniam oboch odsekov paragrafu 166h zákonodarca vysvetlil, že sa „upravuje existencia odporovacieho práva veriteľa ako následok oddlženia. Ak by pred oddlžením došlo k prevodu majetku dlžníka v úmysle ukrátiť veriteľa, právo odporovať takémuto právnemu úkonu v dôsledku oddlženia nie je dotknuté. Tento historický výkladový zdroj vedie k prvotnému chápaniu -predporozumeniu - že slovné spojenie odseku prvého § 166h „… právo … domáhať sa podľa Občianskeho zákonníka jej uspokojenia …“ je potrebné interpretovať v zmysle „veriteľ má právo odporovať úkonu …“, pričom sa aplikuje ustanovenie § 166h ods. 1 v spojení s Občianskym zákonníkom. Či úkony dlžníka vykonané pred oddlžením majú kvalitu odporovateľných právnych úkonov (či sú skutočne ukracujúce), je vecou neistou. Iný prístup je nutné odmietnuť, pretože v konfrontácii s hodnotovou nevyváženosťou a neprimeraným zásahom do práv v neprospech dlžníka a tretích osôb na jednej strane a v prospech veriteľov na strane druhej by neobstál. Priama neúčinnosť právneho úkonu má priestor len v celkom výnimočných a racionálne i hodnotovo zdôvodniteľných prípadoch, ako je tomu napríklad pri pravidle podľa § 167b ods. 2 insolvenčného zákona, keď dlžník nakladá s majetkom podliehajúcim konkurzu „ukracujúcim“ spôsobom a v čase, kedy oprávnenie nakladať s týmto majetkom prináleží správcovi.

Občiansky zákonník obsahuje pravidlá o aplikácii „odporovacieho práva“ výlučne v ustanovení § 42a a nasl. Ak zákonodarca reglementuje v § 166h ods. 1 použitie Občianskeho zákonníka, potom je pre aplikáciu prirodzene očakávaná ako smerodajná práve úprava § 42a a nasl. Dôvod, pre ktorý je na mieste použitie ustanovení § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, a nie iných predpisov, napr. § 57 a nasl. insolvenčného zákona, je podľa nášho názoru o.i. i ten, že pravidlá v ustanovení § 42a a nasl., čo do kvality i kvantity ich právnych následkov, sú omnoho "primeranejšie" sledovanému cieľu a takýto právny prostriedok je tak primeraný (a tak o.i.

Konštrukcia inštitútu odporovateľnosti podľa § 42a a nasl. Ide o podstatne užší rozsah a užšie následky v porovnaní s rozsahom a následkami vyplývajúcimi z § 57 a nasl. Neprimeranosť takéhoto širokého rozsahu sa premieta aj v rovine základného účelu osobno-bankrotovej úpravy odporovateľných právnych úkonov, ktorým nie je odporovanie s účinkom pôsobiacim voči insolvenciou spájanému veriteľskému kolektívu (t.j.

Širšie dopady ako sú tie normované podľa § 42a a nasl. Uvedené závery sú relevantné aj v prípade interpretácie (resp. záverov) pravidla obsiahnutého v ustanovení § 166h ods. Na otázku, ktoré konkrétne pravidlá je potrebné aplikovať na účely odporovania právnym úkonom dlžníka, odpovedáme, že pre odporovateľnosť právnych úkonov uvedených v § 166h ods. 2 insolvenčného zákona sa relevantne použije inštitút, resp.

Z hľadiska vzťahu pravidiel § 166h insolvenčného zákona a § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka máme za to, že ide o vzťah špeciálneho ku všeobecnému. Insolvenčný zákon v presne vymedzených aspektoch špecifikuje určité odchýlky od pravidiel podľa § 42a a nasl. Tou odchýlkou je napr. aspekt nevymáhateľnosti pohľadávky, keď insolvenčný zákon uvedené pripúšťa, no Občiansky zákonník nie. K majetku dlžníka podľa § 166h ods.

Z hľadiska rozlišovania, či pravidlo podľa odseku druhého § 166h dopadá výlučne na majetok patriaci stále dlžníkovi, t.j. Pre uvedené obmedzenie neexistuje racionálne zdôvodnenie. Pravidlo podľa odseku prvého smeruje výlučne k „ušlému majetku“, nie k zaťaženému majetku. Výsledok, pri ktorom by mohol dlžník s „úspechom“ majetok zaťažiť, t.j.

Speňažovanie majetku s ťarchami, resp. Uvedené pravidlo - smerujúce k ťarchám na majetku - je preto podľa nášho presvedčenia potrebné interpretovať v zmysle, že veritelia majú odporovacie právo proti úkonom zaťažujúcim majetok dlžníka aj v prípade, ak následne bol tento majetok prevedený na tretiu osobu. Inými slovami veritelia majú právo voči tretej osobe zodporovať nielen prevedenie majetku, ale aj „ťarchu“ na tomto majetku zriadenú samotným dlžníkom. Mal by sa presadiť aj argument a fortiori (argument zo silnejšieho dôvodu) v podobe a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu), podľa ktorého ak je možné odporovať prevodu, o to viac je možné odporovať „aj“ ťarche.

Možno konštatovať, že pojem „ukrátiť“ včlenený do pojmoslovia „úkony … ukracujú uspokojenie“ (§ 42a Občianskeho zákonníka) je širší ako pojem „ujsť“ v pojmosloví „čo … Pojem „ušiel z dlžníkovho majetku“ je potrebné interpretovať výlučne spôsobom, že čo bolo v majetku dlžníka, už v jeho majetku nie je. Čo tým „predmetom“, ktorý už nepatrí do majetku dlžníka, je? Z hľadiska občianskoprávneho je majetkom akákoľvek vec, právo či iná majetková hodnota. Je potrebné zdôrazniť, že ide o majetkovú hodnotu "spĺňajúcu" definičné znaky podľa § 42a a nasl. Občianskeho zákonníka, t.j.

Ťarcha, resp. ku ťarche sa vzťahujúce právo, je v zmysle § 166h ods. 2 širším pojmom ako zabezpečovacie právo, ktoré v § 8 insolvenčného zákona zákonodarca definuje špecifickými predpokladmi užšie (porovnaj aj ustanovenie § 167k ods.

Odporovateľnosť ako inštitút má jeden ústredný zákonom definovaný predpoklad - nevyhnutnú väzbu k právnemu úkonu, ktorého následky veriteľa, resp. jeho pohľadávku, ukracujú (§ 42a a nasl. Tento právny úkon musí byť úkonom samotného dlžníka (tak vo vzťahu k ušlému majetku, ako aj smerom k ťarche). Vyžaduje sa platný právny úkon. Ak ide o neplatný právny úkon, nemožno aplikovať inštitút odporovateľnosti, ktorý predpokladá právny úkon platný. Tiež prejudiciálny záver o platnosti právneho úkonu efektívne vylučuje inštitút neplatnosti právneho úkonu. Spravidla pôjde o dvojstranný právny úkon.

Na Slovensku neprebieha polemika ohľadom odporovania právnym úkonom, ktoré viedli k vzniku vecných práv na základe ďalších právnych skutočností (rozhodnutie o povolení vkladu), napr. vzniku vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, resp. Tou kumulatívnou právnou skutočnosťou (ktorá tu musí existovať, aby vecné právo vzniklo) je rozhodnutie príslušného správneho orgánu o vklade práva. Argumentovať je potrebné zmyslom a účelom zákona (§ 42a a nasl. Občianskeho zákonníka), ktorý preferuje ochranu veriteľa pred určitými úkonmi dlžníka. Argumentovať je potrebné neobratnosťou jazykového vyjadrenia textu zákona, keď zákon síce svojím účelom zohľadňuje konanie dlžníka v širšom význame, no použité slovné spojenia nezachytávajú nuansy prípadov so zloženými/nadväzujúcimi právnymi skutočnosťami. Argumentovať je potrebné (za splnenia aj ostatných predpokladov) tým, že konanie dlžníka je nutné vnímať z hľadiska ním sledovaného cieľa širšie - dlžníkovým cieľom je napr. previesť vlastnícke právo k nehnuteľnosti na inú osobu a ukrátiť veriteľa, preto nie je možné posudzovať izolovane obligačno-právne účinky zmluvy, na ktoré nadväzujú účinky vecno-právne, vzniknuté na základe inej právnej skutočnosti (dlžník mohol uzavrieť viac ako jednu zmluvu no k vecno-právnym následkom a reálnemu úbytku majetku, došlo len v jednom prípade, keď bolo rozhodnuté napr. Argumentovať je potrebné tým, že konanie dlžníka je protiprávne ako celok a neúčinnosť právneho úkonu dlžníka práve reálnu podstatu takéhoto konania postihuje.

tags: #žaloba #odporovateľnosť #vzor #Slovensko