
Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) je proces, ktorý nasleduje po rozvode a jeho cieľom je spravodlivo rozdeliť majetok a záväzky nadobudnuté počas trvania manželstva. Ak sa bývalí manželia nedohodnú na mimosúdnom vyporiadaní, nastupuje súdne konanie, v ktorom je kľúčové predložiť relevantné dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tento článok poskytuje komplexný pohľad na problematiku žaloby o vyporiadanie BSM a na to, aké dôkazy je potrebné predložiť, aby súd rozhodol spravodlivo.
Vyporiadanie BSM súdom predstavuje štruktúrovaný proces, ktorý vyžaduje starostlivé zhromaždenie dôkazov a precízne vypracovanie návrhu na rozdelenie majetku. Cieľom vyporiadania BSM súdom je jednoznačne vyriešiť, ktorý majetok patrí komu a ako sa zodpovedá za spoločné záväzky. Dôležité je pochopiť, že ide o súdny proces s jasnými pravidlami a lehôtami. Každá strana má právo predložiť dôkazy a navrhnúť alternatívne riešenia.
Jedným z najvýznamnejších štádií civilného sporového konania je dokazovanie. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje, či skutkový stav prezentovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu zodpovedá alebo nezodpovedá skutočnosti (v podstate ide o fázu verifikácie skutkových tvrdení). Predmetom dokazovania je teda skutok (fakty, objektívna realita) tvrdený stranami sporu, ktorý má význam pre rozhodnutie o merite sporu. S bremenom tvrdenia je preto neodmysliteľne späté dôkazné bremeno.
Žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušené právo, resp. právom chránený záujem. Žalovaný je povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo žalobcu vylučujú. Samotná skutočnosť, či účastník konania vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
Z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia existuje výnimka vychádzajúca zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť - niečo čo sa nestalo, čo neexistuje). Preukazovanie takejto skutočnosti je spravidla objektívne nemožné (tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica). V týchto prípadoch hovoríme o presune dôkazného bremena na protistranu. V civilnej procesualistike sa pre túto skutočnosť používa termín negatívna dôkazná teória. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze.
Prečítajte si tiež: Právne aspekty rodičovského príspevku
Aby účastník mohol splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.
Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného.
Príprava podkladov je významnou fázou. Medzi základné dokumenty patria:
Priebeh súdneho konania býva rozdelený do niekoľkých fáz: podanie návrhu, oboznámenie s obsahom žaloby, vypočutie a navrhnutie dôkazov, následné pojednávanie a nakoniec rozsudok. V každej etape je výhodou mať jasný harmonogram s lehôtami na doplnenie dôkazov a pripomienok.
Ak manžel nadobudol dom pred manželstvom, a preto nepatrí do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM). Avšak, splátky hypotéky a ocenenie prác financovaných zo spoločných prostriedkov počas manželstva musia byť pri vyporiadaní BSM zohľadnené v zmysle §150. Vo všeobecnosti platí, ze druhý manžel má nárok požadovať náhradu polovice splátok hypotéky, ktoré boli z BSM splatené na hypotéku jedného z manželov.
Prečítajte si tiež: Žaloba: Nesprávny Nárok
Hodnota obchodného podielu v spoločnosti s ručením obmedzeným nadobudnutý jedným z manželov za trvania manželstva zo spoločných prostriedkov sa stáva súčasťou BSM.
Pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.
Vyporiadanie BSM súdom nemusí byť vždy najefektívnejšou cestou. V niektorých prípadoch sú vhodnejšie alternatívy ako mediácia alebo domáce dohody s podporou právneho poradcu. Mediácia môže pomôcť znížiť konflikty a urýchliť dohodu bez potreby rozsudku. Riziká spojené so súdnou cestou zahŕňajú časovú náročnosť, náklady a neistotu výsledku.
Ak sa vám nepodarí nadviazať kontakt so spoluvlastníkom, ktorý žije v zahraničí a prestal komunikovať, môžete zvážiť podanie návrhu na súd za účelom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva.
Proces zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva sa môže začať na základe žaloby na súd. Ak sa nedohodnete na delení spoluvlastníctva, súd môže prísť k rozhodnutiu o jeho zrušení a nariadiť delenie alebo predaj.
Prečítajte si tiež: Vzory regresného nároku spoludlžníkov
Dôležité je, že dohoda o zrušení spoluvlastníctva musí byť písomná a podpísaná všetkými spoluvlastníkmi, čo v súčasnej situácii môže byť problematické.
Súd nezisťuje skutočnú pravdu a rozhoduje len na základe predložených dôkazov - strany teda určujú predmet konania.
Je upravený v čl.
Podľa § 153 OZ: „Strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas.
Účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy, pričom každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia t.j. musí preukázať to, čo tvrdí.