Záujmová činnosť vo voľnom čase a mentálne postihnutie: Príklady a úvahy

Mentálne postihnutie, predtým známe ako mentálna retardácia, predstavuje komplexný stav, ktorý ovplyvňuje kognitívne funkcie a adaptívne správanie jedinca. Tento článok sa zameriava na problematiku mentálneho postihnutia, s dôrazom na jeho ľahšie stupne, a skúma možnosti záujmovej činnosti vo voľnom čase ako prostriedku na podporu rozvoja a integrácie osôb s týmto postihnutím.

Ľahší stupeň mentálneho postihnutia (Debilita)

Ľahší stupeň mentálnej retardácie, dnes označovaný ako ľahké mentálne postihnutie, sa prejavuje oslabenou schopnosťou narábať s abstraktnými pojmami a zníženou chápavosťou. Osoby s ľahkým mentálnym postihnutím môžu mať ťažkosti s úsudkom a sú ľahko ovplyvniteľné. Tento stupeň postihnutia sa niekedy delí na ľahkú, stredne ťažkú a ťažkú debilitu.

V minulosti sa osoby s miernou slabomyseľnosťou (debilitou) vzdelávali a vychovávali v osobitných školách, kde sa výchova zameriavala na vyučenie jednoduchému povolaniu. V bežných, automatizovaných činnostiach sa debilita nemusí prejaviť, a postihnutý žiak môže byť vďaka svojej usilovnosti úspešný aj v základnej škole. Avšak v neobvyklých alebo komplikovaných situáciách, ktoré vyžadujú rýchle a správne rozhodovanie, môže osoba s debilitou zlyhať. Oneskorenie intelektu je viditeľné už v ranom detstve, kedy sa dieťa posadí, chodí, hovorí a dodržiava telesnú čistotu neskôr ako jeho rovesníci.

Stredný stupeň mentálneho postihnutia (Imbecilita)

Stredný stupeň slabomyseľnosti, imbecilita, predstavuje vážnejší stav, kedy je vzdelávanie aj v osobitných školách náročnejšie. Osoby s imbecilitou môžu byť nestále, nespoločenské, útočné a majú málo spoločenských zábran. Intelektové schopnosti sú výrazne znížené a slovné prejavy sú ochudobnené o abstraktné aj bežné konkrétne pojmy. Časté sú aj poruchy výslovnosti, ktoré môžu pretrvávať až do dospelosti. Reč a chôdza sa oneskorujú o 3-4 roky, čo robí poruchu zjavnejšou už od malička.

Ťažký stupeň mentálneho postihnutia (Idiotia)

Idiotia predstavuje najťažší stupeň mentálneho postihnutia. Chôdza a reč sa u postihnutých prejavujú okolo 6. roku života, prípadne aj neskôr, pričom reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Prečítajte si tiež: Voľný čas pre seniorov

Výchovno-vzdelávací systém a jeho nedostatky

História ukazuje, že aj žiaci, ktorí v škole neprospievali, môžu dosiahnuť úspechy. Príkladom sú Napoleon, Newton, Alexander von Humboldt, Thomas Alva Edison alebo Albert Einstein, ktorí neboli v škole veľmi úspešní, ale stali sa excelentnými odborníkmi a umelcami. Skúmanie tejto problematiky poukazuje na nedostatky vo výchovno-vzdelávacom systéme, v škole, pedagogickej teórii a v učiteľoch. Učitelia nižších ročníkov základných škôl sú často prvými, ktorí môžu spoznať potenciál dieťaťa a odborne ho rozvíjať.

Faktory ovplyvňujúce školský neprospech

Hvozdík (1970) definoval neprospievajúceho žiaka ako žiaka, ktorý nevyhovel požiadavkám školy a bol ohodnotený nedostatočnou známkou z aspoň jedného predmetu. Školský neprospech je podmienený mnohými faktormi:

1. Stav rozumových schopností: Úroveň intelektu a vzdelávateľnosť žiaka.
2. Faktor emočného bloku: Indispozícia z efektívnych príčin, tréma.
3. Faktor úrovne celkového zdravotného stavu: Zrýchlený telesný rast, oslabenie po chorobe, chronické ochorenia a telesné postihnutia.
4. Faktor úrovne vôľových funkcií: Autoregulácia, motivácia.
5. Faktor úrovne sociálnych podmienok a vplyvov prostredia.

Komplikáciou je, že známka odráža len výkon žiaka, a učitelia menej berú do úvahy príčiny tohto stavu a podmienky, za ktorých žiak dosiahol tento výkon. Ďalšou komplikáciou sú postoje a názory učiteľov na týchto žiakov. Učiteľ môže z rôznych dôvodov vnímať schopného žiaka ako slabšieho, alebo naopak. Žiaci z menej podnetného prostredia, sociálne znevýhodneného prostredia, rómskeho prostredia alebo z rozvedených či dysfunkčných rodín sú často označovaní za problémových.

Integrácia žiakov s mentálnym postihnutím do bežných škôl

Výskumy Hvozdíka zo 60. rokov dokazujú, že medzi výsledkami psychologických rozumových skúšok a stupňom prospechu je veľká zhoda. Matějček v rovnakej dobe uvádza, že v minulosti obstáli v normálnych školách aj deti slaboduché (IQ 70-80), ak sa im dostalo doma dostatok pomoci a sústavného vedenia a ak bola dobrá spolupráca školy a rodiny. Dnes takéto dieťa v základných školách obstojí len výnimočne a osobitná škola prijíma deti s podpriemernou inteligenciou (IQ 80-90).

Snahou by malo byť umožniť žiakom v hraničnom pásme mentálnej retardácie, ktorí sú preraďovaní do špeciálnych základných škôl, vzdelávať sa opäť v bežnej základnej škole. Integráciu do základných škôl možno uskutočniť pomocou špeciálnych vyrovnávajúcich a akcelerujúcich programov.

Prečítajte si tiež: Ako získať príspevok na motorové vozidlo ako SZČO

Guilford (1974) konštatuje, že pôsobenie učiteľa by malo byť zamerané najmä na deficitné funkcie, a to sú schopnosti, percepcia, reč a myslenie. Slabosť v týchto oblastiach je najčastejšou príčinou zlyhania žiakov. Shepardová, Lee Smithová a Vajir (1983) zdôrazňujú, že je potrebné medzi slabšími žiakmi oddeliť tých, ktorí majú nižšiu inteligenciu od tých, ktorí sú menej schopní učiť sa.

Možnosti zlepšenia vzdelávania slabších žiakov

Medzi možnosti zlepšenia vzdelávania slabších žiakov patrí:

• Zmena vzťahu učiteľov k týmto žiakom a zmena postojov k nim, najmä zvýšenie motivácie k učeniu.
• Zmena osnov, prideľovanie zvláštnych úloh zameraných na hlavné oblasti, v ktorých zaostávajú.
• Budovanie sebavedomia týchto žiakov.
• Zmena prostredia vzdelávania týchto žiakov, najmä zníženie počtu žiakov v triede, ale aj ich rozsadenie a podobne.

Výskumy podčiarkujú rozhodujúcu úlohu osobnosti učiteľa, čo je častejšie dôležitejšie ako zmena osnov, úloh a učebných programov. Ak učiteľ predpokladá, že neúspech v škole je zapríčinený zlými učebnými postupmi žiaka, má mu pomôcť efektívnejšie sa učiť. Má tiež uvedomelo budovať sebadôveru týchto žiakov a dať im možnosť zažiť úspech. Je potrebné vytvárať pedagogické situácie, v ktorých môže byť každý žiak pochválený, odmenený. Učiteľ má plánovať počas vyučovania úlohy a prístupy, do ktorých sa môžu zapojiť aj slabší žiaci.

Conway a Gow (1988) upozorňujú na to, že u slabších žiakov je možné úspešne používať mnohé modernejšie vyučovacie postupy a formy napr.:

• Skupinové vyučovanie, kde sú slabší žiaci v skupinách s lepšími, ale aj kde sa učia medzi sebou.
• Kooperatívne vyučovanie, ktoré sa presadzuje najmä pri projektovom vyučovaní.
• Tútorské vyučovanie, kde lepší (starší) žiaci pomáhajú slabším.
• Recipročné vyučovanie, v ktorom aj slabší žiaci majú príležitosť učiť ostatných, skúšať ich, hodnotiť ich výkony.

Osobnosť žiaka a jej vplyv na neprospievanie

Osobnosť žiaka môže mať viacero čŕt, ktoré spoluzapríčiňujú jeho neprospievanie. Medzi poruchy telesného vývinu patrí: zaostávanie telesného vývinu, telesná slabosť, telesné defekty, anomálie a disproporcie, zvýšená chorobnosť. Tieto môžu na prospech vplývať prvotne. Telesné nedostatky a poruchy veľmi často narúšajú vnútornú, predovšetkým emocionálnu rovnováhu žiaka, vzniká u neho komplex menejcennosti, rôzne zábrany, často nesprávne orientované kompenzačné úsilie uplatniť sa, narušenie sociability, samotárstvo. Tým škola nadobúda pre žiaka záporný prízvuk, čo sa odrazí aj v jeho učení.

Prečítajte si tiež: Námety na aktivity pre deti v materskej škole

Ďalším nepriaznivým faktorom je mozgové poškodenie, ktoré spravidla zapríčiňuje zaostávanie vývinu mozgu. To má za následok poruchy inteligencie alebo nepriaznivé osobnostné zmeny. Aj poruchy žliaz s vnútornou sekréciou môžu negatívne vplývať na učenie. Deti s takýmito poruchami majú často narušenú oblasť emocionality, sociability, poruchy pracovného tempa a zaostáva aj motivácia. Pri odstraňovaní porúch učenia vyvolaných oslabením a narušením organizmu je málo účinný pedagogický nátlak a používanie záporných pedagogických opatrení (trest, napomínanie).

Osobitný vplyv na prospech majú hlavne oligofrénia a neurózy. Oligofrénia je rozumová zaostalosť a po jej diagnostikovaní sa dieťa obyčajne preradí do špeciálnej školy. Medzi symptómy neurózy patrí: obhrýzanie nechtov, hypermotorika, občasné bolenie hlavy, tiky, nočné pomočovanie, poruchy spánku, zajakávanie až po neurotické stavy trvalejšieho charakteru (prehĺbenie uvedených symptómov). Príčina vzniku neuróz je najmä v chybách rodinnej i školskej výchovy. Majú za následok duševnú zaostalosť, neschopnosť dlhšie sústrediť sa, zvýšenú výbušnosť, zníženú frustračnú toleranciu.

Všeobecná inteligencia sa tradične pokladá za významný faktor školských úspechov, aj keď na ne výrazne vplývajú aj ďalšie zložky. Je to predovšetkým morálna úroveň žiaka, jeho psychická vyrovnanosť, pripravenosť učiť sa, ašpiračná úroveň, telesná a \"nervová\" zdatnosť. Všeobecnú inteligenciu teda nemožno stotožniť s učebnou schopnosťou žiaka. Horňák (2001) použil na zistenie inteligencie prospechovo slabších žiakov nonverbálny test inteligencie Ravena. Ukázalo sa, že 42 % prospechovo slabších žiakov má priemernú alebo lepšiu ako priemernú inteligenciu. Úspešné zvládnutie viacerých školských disciplín (napr. cudzie jazyky, matematika) predpokladá u žiaka existenciu špeciálnych schopností.

Aj záujmová sféra žiaka môže záporne vplývať na jeho učenie sa najmä pri nedostatočnom rozvoji záujmov, ich nižšej kvalite, pri chýbaní záujmov o učenie sa resp. príslušný predmet. Záujem o učenie rozvíja motiváciu, citovú zaangažovanosť, prináša uspokojenie a radosť z učenia. Neprospievanie môže zapríčiniť najmä nesprávne postoje k učeniu v škole. Vo Hvozdíkovom výskume sa ukázalo, že záporný postoj k školskej práci malo 95 % neprospievajúcich žiakov. Príznačné je, že hoci väčšina z nich kladne oceňuje význam školského učenia, predsa si svoje školské povinnosti neplní. Z toho vyplýva, že príčiny záporného vzťahu žiaka k učeniu sú predovšetkým v oblasti citovej a vôľovej. Alebo s poruchami v citovej oblasti nemôžu dosiahnuť výsledky zhodné s ich možnosťami. Citová deprivácia vzniká u žiakov v dôsledku neuspokojenia jednej alebo viacerých základných psychických potrieb v dostatočnej miere po dlhší čas. K takýmto potrebám patrí napr. láska, uznanie, úspešne zvládnuť školské požiadavky. Neúspech vyvoláva nepríjemné citové zážitky a jeho dlhšie pretrvávanie citovú depriváciu, ktorá znižuje žiakovo úsilie i úroveň jeho výsledkov. Zvýšená emocionalita žiaka, najmä prechádzajúca do afektivity záporne vplýva na priebeh učenia. Žiak je pod ustavičným citovým napätím, ktorý rozvratne pôsobí na jeho rozumovú činnosť a vyvoláva rýchlejšie vyčerpanie. Pri chybách rodinnej výchovy sa u žiaka môže vypestovať chorobný strach z neúspechu. Príznačné je úsilie vyhnúť sa mu za každú cenu. Žiaka narúšajú aj jeho psychickú rovnováhu a môžu vyvolať aj poruchy v jeho učení. Sociálna izolovanosť postihuje najmä neprospievajúcich žiakov, pretože práve im chýba mnoho takých vlastností, ktoré robia žiaka populárnym.

Vzťah učiteľa k žiakovi a jeho vplyv

Výskum Štefanoviča (1967) ukázal, že vzťah učiteľa k žiakovi je jedným z najsilnejších motívov. Záporný vzťah učiteľa k žiakovi, keď sa žiak domnieva, že učiteľ ho nemá rád, je voči nemu zaujatý, žiaka v učení znechucuje prestáva mu venovať náležitú pozornosť. Na mnohých žiakov môže záporne vplývať tzv. K žiakovi má pri neprospievaní konkrétny postoj učiteľa k neprospievajúcemu žiakovi. Má veľký význam, s akými predstavami učiteľ k žiakovi pristupuje, čo si o ňom myslí, čo od neho očakáva, najmä ako sa pozerá na jeho ďalší vývin, na možnosti zlepšenia. Od toho všetkého totiž závisí aj pohľad žiaka na svoje neúspechy.

Cieľom Horňákovho výskumu bolo preskúmať diferencie v správaní sa učiteľov k žiakom prospechovo slabším a k prospechovo priemerným alebo výborným. Snaží sa rozlíšiť špecifiká správania a interakcií k uvedeným dvom skupinám žiakov a tiež, či je toto správanie funkčné alebo dysfunkčné. Za funkčné sa považuje napr. osobitné povzbudzovanie slabších žiakov, ich motivovanie úlohami, venovanie im pozornosti, povzbudzovanie, používanie individuálneho vzťahového rámca. Za dysfunkčné interakčné vzorce správania považujeme to, keď si žiakov učiteľ nevšíma, nekladie im otázky, nepovzbudzuje ich, alebo sa k nim správa aktívne negatívne, napr.

Výskum ukázal, že žiakom so slabším prospechom sa poskytuje zo strany učiteľa viac negatívnych hodnotení a menej pozitívnych ako žiakom s lepším prospechom. Niekto by mohol namietať, že je prirodzené, že slabší žiaci musia byť častejšie negatívne hodnotení. Ale humanistická pedagogika tvrdí, že učiteľ musí vytvoriť takú pedagogickú situáciu, aby aj slabší žiak mohol byť odmenený a pochválený.

Vplyv rodiny na učenie žiaka

Rodina významne ovplyvňuje učenie žiaka, a to čiastočne už tým, ako ho pripraví do školy, ale najmä tým, aké podmienky na učenie mu utvára doma. Rodina sa ukazuje ako významný činiteľ prospievania i neprospievania žiakov. V takejto situácií nemá žiak priaznivé podmienky na domácu prípravu na vyučovanie, nevypestujú sa u neho vlastnosti, postoje a návyky podmieňujúce úspech v škole, zabrzďuje sa jeho telesný i psychický vývin, dochádza k citovým poruchám a poruchám sociálnych vzťahov. Z týchto príčin treba predovšetkým dôkladne poznať rodinné prostredie a situáciu žiaka v ňom. Bez zmeny tohto prostredia v pozitívnom zmysle sa dá ťažko dosiahnuť náprava v jeho učení. Zvýšený pedagogický nátlak učiteľa obyčajne len prehĺbi krízu v žiakovej osobnosti.

Záujmová činnosť vo voľnom čase ako prostriedok podpory

Záujmová činnosť vo voľnom čase môže zohrávať kľúčovú úlohu pri rozvoji a integrácii osôb s mentálnym postihnutím. Aktivity, ktoré sú prispôsobené individuálnym schopnostiam a záujmom, môžu podporovať:

• Rozvoj kognitívnych funkcií: Aktivity ako hry, tvorivé dielne alebo jednoduché úlohy môžu stimulovať myslenie, pamäť a pozornosť.
• Zlepšenie sociálnych zručností: Skupinové aktivity, šport alebo dramatické krúžky môžu pomôcť pri nadväzovaní kontaktov, učení sa spolupráci a rozvíjaní empatie.
• Podporu sebaúcty a sebavedomia: Úspech v záujmovej činnosti, pochvala a uznanie môžu posilniť sebaúctu a motivovať k ďalšiemu rozvoju.
• Rozvoj motorických zručností: Aktivity ako tanec, cvičenie alebo manuálna práca môžu zlepšiť koordináciu, silu a jemnú motoriku.
• Získavanie nových skúseností a vedomostí: Záujmová činnosť môže otvoriť dvere k novým oblastiam záujmu a umožniť učenie sa prostredníctvom praktických skúseností.

Príklady záujmových činností

• Športové aktivity: Plávanie, turistika, cyklistika, loptové hry (prispôsobené schopnostiam).
• Tvorivé dielne: Maľovanie, kreslenie, modelovanie, keramika, výroba jednoduchých predmetov.
• Hudobné aktivity: Spievanie, hranie na jednoduché hudobné nástroje, počúvanie hudby.
• Divadelné aktivity: Dramatické krúžky, bábkové divadlo, jednoduché scénky.
• Práca v záhrade: Pestovanie rastlín, starostlivosť o záhradu.
• Chov zvierat: Starostlivosť o domáce zvieratá (ak je to možné).
• Jednoduché domáce práce: Varenie, pečenie, upratovanie (pod dohľadom).
• Spoločenské hry: Stolové hry, kartové hry (prispôsobené schopnostiam).
• Vzdelávacie aktivity: Čítanie, písanie, počítanie (prispôsobené schopnostiam).
• Dobrovoľnícke aktivity: Pomoc v miestnej komunite, podpora environmentálnych projektov.

Je dôležité, aby záujmová činnosť bola prispôsobená individuálnym potrebám a schopnostiam jednotlivca. Dôležitá je podpora a povzbudzovanie zo strany rodiny, pedagógov a asistentov, ktorí môžu pomôcť pri výbere vhodných aktivít a zabezpečiť ich úspešné realizovanie.

tags: #zaujmova #cinnost #vo #volnom #case #a