Život v domove dôchodcov: Skúsenosti, realita a výzvy

Keď človek dosiahne dôchodkový vek, jeho túžbou je spravidla oddych a užívanie si života v kruhu rodiny a blízkych. Väčšina seniorov si želá žiť dôstojne a čo najdlhšie nezávisle vo svojom domácom prostredí. Realita však býva často iná a prináša so sebou mnohé výzvy.

Starostlivosť o seniorov: Rodinná verzus inštitucionálna

So zhoršujúcim sa zdravotným stavom a znižujúcou sa mobilitou sa starší človek stáva odkázaným na pomoc inej osoby. Spravidla túto úlohu preberá rodinný príslušník - dcéra, syn, manžel/manželka alebo blízka osoba. Títo neformálni opatrovatelia zabezpečujú seniorovi nákupy, odvoz k lekárovi, pomoc v domácnosti, zabezpečenie jedla a liekov. Taktiež sú zodpovední za dôležité rozhodnutia, ako napríklad výber miesta, kde bude senior žiť v poslednej etape života.

Neformálne opatrovanie seniora je však fyzicky i emocionálne vyčerpávajúce, najmä pri kumulácii pracovných a rodinných povinností. Jedným z riešení, ako zvládnuť túto náročnú úlohu, je využitie pomôcok, ktoré pomôžu spoznať jednotlivé aspekty opatrovania seniora a pripraviť sa na ne. Dôležité je rozprávať sa v rodine, poznať potreby a želania seniora a vytvoriť individuálny plán starostlivosti pre jeho spokojné starnutie.

Rozhodnutie o umiestnení v domove dôchodcov: Ťažká voľba

Priznať si, že svojho rodiča už nie je možné opatrovať doma, je pre mnohé deti bolestivé rozhodnutie, ktoré možno prirovnať k takým zásadným životným krokom, ako je uzavretie manželstva. Takéto rozhodnutie často nevychádza iba zo strany seniora, ale hlavne jeho rodinných príslušníkov, ktorí sú k tomu okolnosťami donútení.

Mnoho seniorov prichádza do zariadenia bez toho, aby poznali úplnú pravdu o svojom stave a dĺžke pobytu v ňom. Rodiny totiž nemajú odvahu oznámiť svojmu blízkemu, že ide o rozhodnutie, ktoré je nezvratné. Najbližší nemajú silu povedať rodičovi pravdu z rôznych dôvodov, preto často vyhľadávajú odbornú pomoc psychológov, avšak aj vtedy nesú bremeno rozhodnutia oni a musia sa vyrovnať s rozkolom medzi rozumom a srdcom. Kým rozum im hovorí „musím pre rodiča nájsť odbornú pomoc, lebo sám starostlivosť už nezvládam“, srdce opakuje „si moja mama či otec a chcem sa o teba postarať“.

Prečítajte si tiež: Realita sexuálneho života v domovoch dôchodcov

Ak by seniori mali možnosť rozhodnúť sa sami, bolo by to dôstojnejšie, no väčšinou sa takéto rozhodnutie odohráva bez ich plného zapojenia. Tým, že nie sú súčasťou procesu rozhodovania, prežívajú zmes hnevu, smútku a úzkosti. Navyše, pociťujú stratu domova, čo je pre nich najbolestivejšie. Seniori nestrácajú len dom alebo byt, ale prichádzajú aj o miesto, kde zažívajú pocit istoty, bezpečia a opory.

Príprava seniora na tento krok si preto vyžaduje veľmi citlivý prístup, dostatok času a trpezlivosti, aby si zvykol na nové prostredie a podmienky. Práve preto je dôležité zahrnúť ho do diskusií a rozhodovacieho procesu. Dôležité je ubezpečiť rodiča, že jeho blízki pri ňom stoja a budú mu oporou aj v novom prostredí.

Adaptácia na život v domove dôchodcov: Emócie a výzvy

Umiestnenie rodiča do domova pre seniorov je aj pre deti emocionálne náročné rozhodnutie, ktoré sprevádzajú pocity viny a smútku. Mnohí majú pocit, že sklamali alebo „zradili“ svojho rodiča, napriek tomu, že toto rozhodovanie je často vedené láskou a starostlivosťou. Deti by si mali pripomínať, že urobili maximum pre zabezpečenie kvalitnej starostlivosti a bezpečia pre svojho rodiča. Zároveň odporúča, aby sa deti snažili prejsť si dôvody, prečo bolo rozhodnutie o umiestnení rodiča v domove nevyhnutné - často je to ťažký zdravotný stav, ktorý nebolo možné zvládať v domácich podmienkach.

Smútok, hnev a zlosť sú v takejto situácii prirodzené emócie, ktoré si vyžadujú čas a pochopenie. Mnohí seniori majú pocit krivdy, že ich deti „odložili“, hoci rozhodnutie bolo motivované ich bezpečím. Presťahovanie do zariadenia nemusí znamenať stratu nezávislosti, ale naopak, môže im poskytnúť bezpečie a stabilnú starostlivosť, čo prispieva k lepšej kvalite ich života. Dôležité je viesť otvorenú a citlivú komunikáciu a umožniť klientom, aby o svojich pocitoch hovorili, pričom každý senior potrebuje iný čas na adaptáciu.

Zariadenie často spolupracuje s rodinami, aby sa nový domov čo najviac priblížil prostrediu, na ktoré sú seniori zvyknutí - či už ide o vlastnú šálku na kávu, obľúbené kreslo alebo fotografie z domu.

Prečítajte si tiež: Sociálny a spoločenský život

Pozitívne aspekty života v domove dôchodcov

Aj keď sa seniori môžu cítiť osamelo a zraniteľne, život v zariadení im môže priniesť aj nové príležitosti. V domácom prostredí čelí totiž mnoho starších ľudí strachu o vlastnú bezpečnosť a samote. V zariadení sa, naopak, môžu cítiť viditeľní a podporovaní. Domovy pre seniorov disponujú tímom odborníkov - od zdravotných sestier cez fyzioterapeutov až po ergoterapeutov, ktorí seniorom poskytujú starostlivosť a podporu každý deň. Pravidelné návštevy a opatera im zase dodávajú pocit bezpečia.

Realita života v domove dôchodcov: Pohľad zvnútra

Na prvý pohľad atraktívne a lákavo. Keď si príbuzní pozrú prospekty, aké ma natlačené každé zariadenie, zdá sa to ako dlhý pobyt na dovolenke. Pretože, samozrejme, z 80 % sú to príbuzní (deti, vnuci), ktorí rozhodujú, kam svojho príbuzného v seniorskom veku umiestnia. On sám už väčšinou o tomto rozhodnúť nevie, nehovoriac o organizačnej stránke. Samozrejme, všetky DD chcú klientov motivovať, aby si vybrali práve ich zariadenie, pretože je to veľký zdroj príjmov. Klient dostane buď izbu, alebo apartmán, so starým alebo novým nábytkom, sám alebo so spolubývajúcim - všetko podľa jeho solventnosti. A akýkoľvek nadštandard si musí priplatiť.

Klienti sú v zariadení vlastne na doživotie, ich pôvodný domov navždy stratia - keďže sami v ňom už nie sú schopní fungovať, celý ich životný priestor sa výrazne zmenší - všetky predmety, ku ktorým sa viažu celoživotné spomienky, majú často hodnotu len preňho, a keď sa musí vysťahovať, musí zredukovať obsah svojho pôvodného domova na 1 miestnosť. Musí si vybrať, čo si vezme so sebou (fotky rodičov, súrodencov, svadobné, fotky detí, keď boli malé, nejaké spomienkové predmety, albumy, atď. Málokto si uvedomí, že za celý život sa toho nazbiera neúrekom. Obrazy, nábytok, plné skrine šiat, obuvi, riad… toto všetko tvorilo tomuto človeku domov po celé desaťročia. Ide len dožiť do nejakého domova - hoci aj najnablýskanejšieho. To je realita. Starý človek toto všetko cíti, prežíva a necháva si to pre seba, pretože o takýchto veciach sa nahlas akosi s nikým nehovorí. To sú tie neprenosné zážitky v živote, ktoré človek pochopí väčšinou, až keď sa v tejto situácii sám raz ocitne.

Ostane 1 izba. Ak ste bohatý, tak apartmán. A ste v ňom 3/4 času sám. Zvyšok času s personálom. Príbuzní prichádzajú nakrátko, posedia pri káve, nezvyknú sa zdržať dlho. Iní neprichádzajú vôbec. V tejto situácii už naozaj mnohí starí ľudia nevidia veľkú motiváciu tu byť ešte dlho. Všetko, čo malo v ich živote význam, je preč a vedia, že navždy.

Predovšetkým sa vďaka lekárskej starostlivosti držia dlhé roky pri živote fyzicky. Vďaka liekom na všetky sprievodné diagnózy spojené so starnutím (obehový systém, cukrovka atď.) žijú ľudia v priemere aj o 20 rokov dlhšie ako kedysi.

Prečítajte si tiež: Život: Posielanie príspevku a dotácie

Alternatívy k inštitucionálnej starostlivosti: Deinštitucionalizácia a komunitná starostlivosť

Alternatívou k pobytu v domove dôchodcov je komunitná starostlivosť. Deinštitucionalizácia je odchodom z uzavretej komunity do spoločnosti - do väčšej komunity. Vďaka jej podpore môže zdravotne znevýhodnená osoba alebo senior žiť plnohodnotne, podľa vlastného režimu a predstáv.

Viacero domovov sociálnych služieb už stavia byty pre svojich klientov, hoci tých, čo sa do nich už aj mohli presťahovať, zatiaľ nie je veľa. Klienti domova pre seniorov sa sami podieľajú na úprave okolia nových bezbariérových bytov, do ktorých by sa mali presťahovať z terajšieho spoločného zariadenia.

Presťahovať klientov z inštitúcií do vhodnejšieho prostredia je len jeden aspekt procesu. Dôležité je aj zabezpečiť, aby seniori, ktorí žijú sami, mali prístup k potrebným službám a pomoci.

„V Európe sa 80 percent starostlivosti o seniorov odohráva v rodinách. Rodinný príslušník, ktorý sa stará o seniora, však takisto potrebuje pomoc a podporu,“ hovoria odborníci. Spoločnosť potrebuje plánovité, udržateľné a trvácne služby, na ktoré sa dá spoľahnúť.

Výzvy a perspektívy

Na Slovensku žije v sociálnych zariadeniach dlhodobého pobytu asi 55-tisíc ľudí, z nich je 40-tisíc seniorov. Často ide o veľkokapacitné objekty s viac ako 200 klientmi, ktorí žijú vo veľkých spoločných izbách. Títo ľudia nemôžu o sebe rozhodovať sami.

Človek, nútený žiť v prostredí, kde sa musí neustále prispôsobovať pravidlám a skupinovým aktivitám, ľahko prepadne psychickej deprivácii.

Implementačná časť procesu deinštitucionalizácie nie je dobrá. Pokiaľ neinvestujeme do sociálnych služieb, ktoré umožnia ľuďom ostať v domácom prostredí, inštitúcie sa budú ďalej prepĺňať.

Pomôcť by mohla reforma financovania sociálnych služieb, jeden z míľnikov plánu obnovy do roku 2025. V niektorých krajinách to dnes už funguje tak, že financie na sociálne služby dostáva klient na svoj účet a on sa rozhodne, kde peniaze investuje. Ak existujú v jeho prostredí komunitné služby, určite ich uprednostní.

tags: #život #v #domove #dôchodcov #skúsenosti