Zmluva medzi ČSR a Francúzskom: História a Kontext

Československá republika, ako jeden z novovzniknutých štátov po prvej svetovej vojne, musela rovnako ako ostatné uzavrieť tzv. malú saintgermainskú zmluvu, formálne nazývanú minoritná zmluva. Tento dokument, ktorý je súčasťou versailleského mierového systému, upravoval postavenie národnostných menšín v krajine.

Malá Saintgermainská Zmluva a Podkarpatská Rus

Zmluva, podpísaná 10. septembra 1919, sa týkala aj Podkarpatskej Rusi. Na tomto území s rozlohou 12 600 km² a takmer 500 obcami žilo v tom čase 604 tisíc obyvateľov. Pražská vláda sa zaviazala, že Podkarpatská Rus dostane vlastný snem s zákonodarnou právomocou v jazykových, školských, náboženských a samosprávnych otázkach, vlastného guvernéra a že úradnícke posty budú obsadzované podľa možností jeho obyvateľmi. Zjednodušene povedané, mala získať autonómiu. Na jeseň 1919 sa však týmto zaoberal málokto, a to napriek zaostalosti regiónu.

Československá Zahraničná Politika a Versailleský Systém

Vzťah medzi existenciou Československa a versailleským systémom bol priamoúmerný. Ak bol versailleský systém nestabilný, boli nestále aj československé hranice, ktoré boli od začiatku nepevné. Skutočným garantom hraníc ČSR bola pevnosť versailleského systému.

Po nástupe Hitlera k moci v Nemecku v roku 1933 sa situácia zmenila a všetky štáty museli zmeniť svoju zahraničnú politiku. Hitler kládol na Československo územné požiadavky a chcel pomstu za Versailles, pričom hranica Nemecka sa mala posunúť. Všetky susedné štáty okrem Rumunska mali voči Československu územné požiadavky. Hlavným cieľom československej zahraničnej politiky bolo usporiadať vzťahy k susedom a konsolidovať medzinárodné postavenie republiky.

Československo bolo od začiatku mnohonárodnostným štátom s problémami s Maďarskom a Poľskom. Maďarsko chcelo obnovenie monarchie a pripojenie južnej časti Slovenska. S Poľskom boli sporné oblasti Tešínska a Moravy. Revizionistické požiadavky Maďarska ohrozovali okrem Československa aj Rumunsko a Juhosláviu, ktoré v rokoch 1920-21 uzavreli systém zmlúv o vzájomnej hospodárskej a vojenskej pomoci proti maďarským nárokom - Malú dohodu.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Vzťahy s Veľkou Britániou boli chladné, pretože podporovala požiadavky obnovy monarchie. Jednostranná orientácia na Francúzsko sa stala pre Československo osudnou a dostalo sa do nemilosti Veľkej Británie.

Snahy o Kolektívnu Bezpečnosť

Československá zahraničná politika začala hľadať možnosti zblíženia so Sovietskym zväzom (ZSSR). V roku 1934 (1935) vstúpilo ZSSR do OSN. V máji 1935 podpísalo ČSR so ZSSR zmluvu o vzájomnej pomoci. Beneš si uvedomoval, že bez ZSSR sa to v európskej politike nedá. Zmluvný systém Francúzsko, ČSR, ZSSR znamenal, že ČSR pomôžu Francúzsko a ZSSR len súčasne, ak zasiahne Francúzsko, zasiahne aj ZSSR. Francúzsko rozšírilo zmluvu o VB, čo znamenalo, že Francúzsko zasiahne len keď zasiahne VB - závislosť od VB, zmluva bola zbytočná.

Postoj Nemecka voči ČSR

Likvidácia Československa bola jedným z hlavných cieľov Hitlerovej politiky. Usiloval sa Československo medzinárodne izolovať. Proti Československu využíval nepriateľstvo Maďarska a Poľska. Hitler využíval nemecké národné menšiny, ktoré v ČSR robili problémy. Voľby v roku 1935 ukázali, že Sudetonemecká strana sa stala najsilnejšou politickou stranou v ČSR. Henlein a jeho strana sa stali poslušným nástrojom Hitlera, pracovali na rozbití a likvidácii ČSR zvnútra. Po Anschlusse Rakúska v marci 1938 bolo na rade ČSR.

Nemci prišli s požiadavkou autonómie. Henlein mal stupňovať podmienky. Hitler si vzal za zámienku na zákrok proti ČSR ochranu nemeckého obyvateľstva v ČSR. Išlo ale o rozbitie republiky, nie o národné požiadavky Nemcov. Hitler nemal vysporiadané vzťahy so ZSSR, tak si netrúfal obsadiť celé ČSR. Nemecko sa začalo zaujímať o územia, ktoré obývali Nemci. Slováci nemali ešte stále autonómiu.

Československá vláda ustupovala požiadavkám Sudetonemeckej strany, tak stupňovala jej tlak na československú vládu. Koncom mája Hitler vyhlásil, že je pevne rozhodnutý zničiť Československo vojenskou silou. Počítal pritom s pomocou Poľska a Maďarska a ich vojenským vystúpením.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Postoj Anglicka a Francúzska k Požiadavkám Nemecka na ČSR

Veľká Británia a Francúzsko nekládli Hitlerovi odpor (zaujali politický ústup - politika appeasementu) a ten, keďže bol hráč, skúšal postupovať a keď mu nikto nebránil, postupoval ďalej a stupňoval svoje požiadavky zahraničnej politiky.

Hitler rozbehol rokovania s Francúzskom a VB, čo si myslia o jeho požiadavkách. Britská vláda zaslala do Československa lorda Runcimona, sprostredkovateľa medzi československou vládou a Henleinom, aby posúdil situáciu medzi Slovákmi a Nemcami. Ten odsúhlasil, že požiadavky sudetských Nemcov sú opodstatnené. Československá vláda začiatkom augusta prijala oficiálne Henleinove požiadavky.

Henlein a jeho strana sa 12. septembra pokúsili o puč, ktorý sa skončil fiaskom.

Československá vláda bola vo veľmi ťažkej situácii, spoliehala sa na pomoc ZSSR a Francúzska. Beneš vedel, že ČSR nemá nato, aby sa vzoprel Nemecku a VB. Predpokladal, že Nemecko sa dostane do konfliktu s Francúzskom a VB. Predpokladal aj vytvorenie protihitlerovskej koalície. V ČSR prišlo k čiastočnej mobilizácii. To Hitler nečakal a Nemecko následne nato stiahlo svoje požiadavky.

Hitler sa 15. septembra 1938 stretol s britským ministerským predsedom Chamberlainom, ktorý na stretnutí vyhlásil, že nemá zásadné námietky proti odstúpeniu českého pohraničia Nemecku. Chamberlaine ubezpečil Hitlera, že v pláne proti ČSR - zelený prípad nebude zasahovať. Na zasadnutí OSN 21. septembra 1938 bránil sovietsky komisár zahraničných vecí ČSR. Československá vláda však 21. septembra prijala nemecké požiadavky.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Mníchovská Konferencia a Viedenská Arbitráž

Mníchovská konferencia (Mníchovský diktát) - 29. septembra 1938 sa v Mníchove stretli zástupcovia Nemecka, Talianska, VB a Francúzska - Hitler, Mussolini, Chamberlain a Daladier, aby bez účasti Československa rozhodli o osude ČSR. Mussolini predložil návrh, ktorý vypracovali Nemci. Podstatou bola požiadavka odsúpenia pohraničných oblastí Čiech a Moravy Nemecku. Návrh bol prijatý a československá vláda ho musela tiež prijať 30. septembra 1938. ZSSR ponúkol pomoc aj bez účasti Fran., ČSR to odmietlo, Beneš sa obával prílišnej orientácie na ZSSR.

Na Slovensku žiadali predstavitelia HSĽS vyhlásenie autonómie. Na konferencii v Žiline 6. októbra 1938 sa k tejto požiadavke pripojili aj ďalšie politické strany. Ústredná vláda požiadavku prijala a vymenovala autonómnu vládu na čele s Jozefom Tisom. Okrem zahraničnej politiky, armády a financií rozhodovala autonómna vláda o slovenských záležitostiach.

Viedenská arbitráž 1938 - na začiatku novembra sme odstúpili požiadavkám Maďarska a Poľska.

Zánik ČSR

Mníchovský diktát predstavoval iba začiatok protičeskoslovenskej akcie. Cieľom bolo pričlenenie Čiech a Moravy k Veľkonemeckej ríši. Vznikla otázka, čo so Slovenskom. Najvhodnejším riešením bolo urobiť zo Slovenska samostatný štát podriadený Nemecku. Nato hodlal Hitler využiť slovenských ľudákov. Hitler hrozil rozdelením Slovenska medzi Maďarsko a Poľsko.

Vnútropolitická kríza vyvrcholila začiatkom 1939. V dňoch 4.-6. marca prostredníctvom HSĽS prijalo záver, že samostatný slovenský štát sa má budovať postupne. Napätie na Slovensku narastalo. Nacisti robili na predstaviteľov ľudákov nátlak, aby vyhlásili slovenský štát. J. Tiso aj nový predseda slov.vlády Karol Sidor odmietli.

Hitler pozval Tisa do Berlína a ponúkol mu 2 alternatívy: vyhlásiť slovenský štát alebo ponechať Slovensko vlastnému osudu - rozdelenie medzi Maďarsko a Poľsko. 14. marca 1939 na zasadnutí slovenského snemu bola vyhlásená Slovenská republika. 15. marca 1939 okupovali nemecké vojská české krajiny, kde Hitler vyhlásil Protektorát Čechy a Moravu.

Prvá Svetová Vojna a Snahy o Mier

Prvá svetová vojna, alebo ako ju súčasníci nazývali “veľká vojna” priebehom a nebývalými ľudskými stratami a utrpením rozhodujúcim spôsobom ovplyvnila vývoj medzinárodných vzťahov a problémy spojené s organizovaním bezpečnosti. Na rozdiel od predchádzajúcich ozbrojených konfliktov počas nej politici a vojaci dospeli k názoru, že vojenské stretnutie sa nemôže skončiť kompromisným mierom, ale že je nutné nepriateľa úplne poraziť, lebo iba tak sa utvoria podmienky budúceho mierového vývoja. V období svetového požiaru sa súčasne začala nastoľovať požiadavka postupne utvárať medzinárodné mechanizmy, ktoré by zabránili opakovaniu podobnej katastrofy a prispeli by k demokratizácii medzinárodných vzťahov, t. j. otázky, ktorých riešenie poznačilo celé 20. storočie. To bol začiatok zložitého, v mnohom smere kontroverzného procesu, ktorý často sprevádzali neúspechy, ba priamo katastrofy.

Spoločnosť Národov a Kolektívna Bezpečnosť

Po prvej svetovej vojne sa nastolili nové požiadavky, ako právo národov na sebaurčenie, princípy kolektívnej bezpečnosti a demokratizáciu celého spoločensko-politického života vrátane medzinárodných vzťahov. V svojom súhrne mnohé z týchto požiadaviek obsahovali 14 bodov, ktoré sformuloval Wilson, pričom sa vychádzalo z myšlienky, že len nadnárodná inštitúcia môže nezávisle a správne určiť, či došlo k porušeniu mieru a kto ho porušil, bol označený za agresora. Členské štáty pri vstupe do SN sa slávnostne vzdali práva začať vojnu a zaviazali sa poskytnúť určitú pomoc štátu, ktorý sa stal predmetom nevyprovokovaného útoku. Pakt Spoločnosti národov prvýkrát obsahoval princípy kolektívnej bezpečnosti. Predstavy o demokratizácii sa mali ďalej premietnuť do zásady, že tie isté princípy budú platiť pre víťazov aj porazených, pre malé krajiny aj pre veľmoci. Rovnaké práva národov mali utvoriť predpoklady na udržanie mieru na princípoch kolektívnej bezpečnosti, t. j. na zásade, že štáty sa zjednotia proti agresii, nespravodlivosti a vzájomne si poskytnú pomoc v prípade nevyprovokovaného útoku. Teoreticky sa malo dosiahnuť to, aby možný agresor bol už vopred vystavený tlaku mierumilovných národov a štátov a bol si vedomý, že jeho budúca obeť nebude izolovaná, že akt agresie nezostane nepotrestaný a nikdy nebude uznaný. Systém kolektívnej bezpečnosti takto vychádzal z predpokladu, že možnou príčinou vojny by mohlo byť porušenie princípu mierového riešenia sporov, na ktorom mala záujem prevažná väčšina národov a štátov.

Zásady vzájomnej pomoci v prípade nevyprovokovaného útoku boli však koncipované veľmi nejasne. Azda najznámejší článok Paktu SN číslo 16 v takomto prípade nariaďoval členským štátom finančnú a hospodársku blokádu útočníka za podmienky, že Rada SN jednomyseľne určí kto zaútočil, čo však z praktického hľadiska predstavovalo neobyčajne zložitý problém. Spoločnosť národov mohla taktiež po jednomyseľnom rozhodnutí odporúčať svojim členom aby pomohli obeti agresie aj vojensky. Počas jej existencie medzi dvoma svetovými vojnami sa však nič také nestalo a víťazné štáty sa usilovali svetovú organizáciu využívať predovšetkým na posilňovanie mocensko-politickej prevahy a na udržanie tzv. versailleského systému, t. j. usporiadania Európy a sveta na základe mierových dohôd po “veľkej” vojne.

Problémy Kolektívnej Bezpečnosti a Alternatívne Riešenia

Pokusy zabezpečiť pomoc obeti agresie ani v ďalších rokoch neboli úspešné. Hádam najprecíznejšie boli tieto myšlienky obsiahnuté v Ženevskom protokole z roku 1924, ale pre nesúhlas Veľkej Británie viazať sa na kontinente neboli prijaté. Tiež Briandov-Kelloggov pakt z roku 1928, ktorým sa signatárske štáty zaviazali nepoužiť vojnu na riešenie sporných otázok mal viac morálny než praktický význam. Problematická hodnota týchto dobre mienených opatrení sa ukázala už pri prvom vážnom narušení mieru - japonskej okupácii Mandžuska v roku 1931. Spoločnosť národov síce morálne odsúdila agresiu, ale pod vplyvom veľmocí odmietla použiť čo i len hospodárske sankcie. Začal sa uplatňovať dojem, že svetová organizácia nebude v prípade konfliktu schopná zabezpečiť pomoc obeti útoku. Tieto obavy zmierňoval len fakt, že ozbrojený konflikt vznikol ďaleko od európskeho kontinentu. Útok Talianska proti Etiópii v októbri 1935 už priamo ohrozoval mier v Európe. Malé štáty strácali dôveru v SN a oprávnene pochybovali, že by sa mohli spoľahnúť na jej pomoc v prípade útoku. Začala sa výrazne potvrdzovať zásada, že veľmoci nemienili využívať pozitíva, ktoré Pakt SN obsahoval, a v záujme presadzovania svojich cieľov a plánov dokonca oslabovali účinnosť kolektívnych opatrení proti agresorovi. Ukázalo sa, že nie všetky štáty majú rovnaký záujem klásť kolektívny odpor konkrétnej agresii a nie sú ochotné podstúpiť prípadné riziko.

Spoločnosť národov nebola schopná na základe uplatnenia zásad kolektívnej bezpečnosti utvoriť podmienky, aby zabránila agresii veľmoci a poskytla obeti útoku účinnú pomoc. V maximálnej miere sa táto degradácia SN prejavila v čase likvidácie samostatnosti Rakúska zo strany nacistického Nemecka formou anšlusu v marci 1938, počas čs. krízy a Mníchovskej dohody v roku 1938 i počas okupácie českých krajín v marci 1939. Poslednýkrát reagovala na útok Sovietskeho zväzu proti Fínsku koncom roka 1939 tým, že ZSSR vylúčila zo SN bez toho, žeby chcela, ale v danej dobe aj mohla, poskytnúť pomoc obeti agresie.

Ťažkopádnosť fungovania mechanizmov SN, nevyjasnené problémy týkajúce sa sankcií proti útočníkovi nútili niektoré štáty, predovšetkým Francúzsko, hľadať doplňujúce formy bezpečnosti. Oprávnený pocit ohrozenia zo strany Nemecka, odmietnutie USA vstúpiť do SN, resp. uzavrieť alianciu s Veľkou Britániou a Francúzskom, ale v neposlednom rade aj snaha udržať mocenské pozície Francúzska na základe versailleského mierového systému nútili Paríž usilovať sa o získanie priamych garancií od veľmocí. Popri viacerých snahách upevniť svetovú bezpečnosť odzbrojením či posilnením účinnosti SN získalo Francúzsko doplňujúce garancie v Locarne v roku 1925, keď dostalo medzinárodné záruky hraníc s Nemeckom, na ktorých sa zúčastnila aj Veľká Británia.

Francúzsko a Jeho Spojenci

Francúzsko, ako súčasť posilňovania svojich pozícii, ale aj bezpečnosti , podpísalo v 20. rokoch zmluvy o spojenectve s Poľskom a Československom. Postup Francúzska nebol len hľadaním náhrady za tradičného spojenca na východe (Rusko), ale aj reálnym hodnotením novovzniknutého stavu. Francúzsko, ak malo v danej situácii zabrániť dominantnému postaveniu Nemecka v tejto oblasti, muselo poskytnúť záruky bezpečnosti niektorým z týchto štátov. V rokoch 1938 -1939 sa v prípade Mníchovskej dohody a vypovedania vojny Nemecku po útoku na Poľsko uplatnili obidve alternatívy.

Medzinárodné postavenie Francúzska sa po víťazstve nacizmu v Nemecku v januári 1933 postupne zhoršovalo a v Paríži hľadali ďalšie doplňujúce zdroje bezpečnosti. Tradične sa obrátili na východ a v dôsledku diplomatickej spolupráce vznikol francúzsko-sovietsky projekt Východného paktu. V roku 1935 preto došlo k uzavretiu dohôd o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ZSSR a Československom a ZSSR. V nadväznosti na už spomínanú dohodu o vzájomnej pomoci medzi Francúzskom a ČSR vzniklo obranné spojenectvo, ktoré vychádzalo zo zásad a z myšlienok kolektívnej bezpečnosti, ako ich obsahoval Pakt SN. Súčasne išlo o určitý druh aliancie, pričom účastníci paktu sa zaviazali poskytnúť si vzájomnú pomoc v prípade útoku proti jednotlivým členom s podmienkou, že ZSSR príde na pomoc Československu len vtedy ak tak urobí Francúzsko. Medzi účastníkmi navyše panovala nedôvera, že chcú partnerov zatiahnuť do lokálnej vojny s Nemeckom a využiť situáciu na presadzovanie svojich cieľov, zvlášť víťazstva boľševizmu vo forme svetovej socialistickej revolúcie. Predstava, že Sovietsky zväz síce splní svoje záväzky, ale vstúpi do konfliktu, keď uzná za vhodné, najlepšie na jeho konci, poskytovali Moskve veľké ilúzie o tom, že by sa takto utvorili predpoklady na dávny a nikdy nezabudnutelný sen svetovej proletárskej revolúcie.

Politika Izolacionizmu USA

Snaha vyhnúť sa ozbrojeným konfliktom, nedať sa vtiahnuť do sporov európskych veľmocí, zásadný nesúhlas prevziať záruky na obranu povojnového usporiadania Európy na základe mierových zmlúv vo Versailles a viaceré ďalšie dôvody boli príčinou, že Spojená štáty americké uskutočňovali v medzivojnovom období politiku izolacionizmu. Myšlienka, prečo má americký ľud prinášať obete - vrátane ľudských v sporoch a konfliktoch, ktoré sa ho bezprostredne nedotýkajú, t. j. akési poučenie z priebehu prvej svetovej vojny sa stala v USA veľmi príťažlivou, najmä keď v 30. rokoch mnohé nasvedčovalo tomu, že hrozí vypuknutie nových ozbrojených konfliktov. USA po agresii Japonska v Mandžusku vypracovali a presadzovali zásadu neuznať územné zmeny dosiahnuté použitím sily, ale odmietli kolektívny postup proti agresorovi už len v prípade uplatnenia hospodárskych sankcií. Politika izolacionizmu vyvrcholila v druhej polovici 30. rokov, keď USA prijali zákony o neutralite, ktorých nariadenia stavali agresora a jeho obeť na rovnakú úroveň. Prehodnotenie týchto postojov predstavovalo dlhý proces, ktorý pozitívne ovplyvňoval prezident T. Rooswelt, výraznejšie sa začal prejavovať po mníchovskom diktáte, ale v skutočnosti sa skončil až japonským útokom na Pearl Harbour v decembri 1941. USA sa už k politike izolacionizmu nikdy nevrátili a počas druhej svetovej vojny a po nej zásadne prehodnotili svoj postoj k organizovaniu bezpečnosti vo svete.

Bezpečnosť Malých Štátov a Regionálna Bezpečnosť

Dôležitou, ak nie rozhodujúcou otázkou organizácie bezpečnosti medzi dvoma svetovými vojnami bolo utvorenie podmienok na udržanie územnej celistvosti a samostatnosti malých štátov. Vývoj potvrdil, že agresívne veľmoci nezačínali útok proti mocnostiam, ale proti malým krajinám, aby si tak utvorili vhodné podmienky na veľkú agresiu. Pritom patrilo medzi nepísané zákony, že malý štát nemohol sám poskytnúť účinné záruky bezpečnosti, t. j. presadiť svoje vlastné predstavy a koncepcie. Otázky bezpečnosti mohol riešiť len v súlade s celoeurópskym posudzovaním uvedeného problému a musel hľadať spojenectvo a podporu u veľmocí, ktoré mali záujem na jeho bezpečnosti a existencii. Z toho vyplýval interes o fungovanie SN a presné určenie jej postupu proti narušiteľom mieru. O to väčšie bolo sklamanie malých štátov, keď pri spomínaných útokoch Japonska v Mandžusku a Talianska v Etiópií, ako aj pri anšluse Rakúska sa ukázalo, že ich predstava o pomoci obeti agresie zo strany SN bola v rozpore s reálnou situáciou. Pod vplyvom tohto vývoja sa začali v druhej polovici 30. rokov šíriť myšlienky o neutralite.

Politika neutrality bola nielen popretím myšlienok a zásad solidarity, tolerovaním útočných cieľov fašistických veľmocí, ale vyúsťovala do situácie, že koncom 30. rokov mnohé malé štáty akoby čakali, kedy príde na nich rad, kedy sa stanú obeťou agresie. Súčasťou organizácie bezpečnosti medzi dvoma svetovými vojnami bolo aj budovanie regionálnej bezpečnosti. Malé štáty zoskupené v Malej dohode (Československo, Juhoslávia, Rumunsko) a v Balkánskej dohode (Juhoslávia, Rumunsko, Grécko, Turecko) chceli cestou zmlúv o vzájomnej pomoci zaistiť svoju územnú celistvosť, bezpečnosť a existenciu proti revizionistickým požiadavkám Maďarska a Bulharska, t. j. Členovia Malej dohody a Balkánskej dohody neprijali však a ani nemohli prijať záväzky o vzájomnej pomoci proti útoku veľmocí už len z jednoduchého dôvodu, že každá krajina paktu susedila s rozličnými mocnosťami, s ktorými nemala vyriešené mnohé politické a iné otázky. Z hľadiska prínosu pri organizovaní bezpečnosti, hoci išlo o prvý pokus malých štátov organizovať svoju bezpečnosť vzájomným spojenectvom, mali tieto zoskupenia značne obmedzený význam. V rozhodujúcich fázach vývoja boli neúčinné, lebo Maďarsko a Bulharsko uskutočnili svoje územné požiadavky v súvislosti s postupom fašistických veľmocí po Mníchovskej dohode roku 1938 voči Slovensku, počas druhej Viedenskej arbitráže roku 1940 voči Rumunsku, resp. Snaha rozvíjať zásady obsiahnuté v Pakte SN v podobe kolektívnej bezpečnosti a ďalej umocniť ich účinnosť presne definovanými konkrétnymi záväzkami v prípade ich ohrozenia zo strany Maďarska a Bulharska sa ukázala v konfrontácii s negatívnymi tendenciami európskeho vývoja neúčinnou.

Veľká Británia a Politika Appeasementu

Mimoriadny význam, ale aj zodpovednosť z hľadiska organizovania európskej bezpečnosti mala Veľká Británia. V Londýne podporovali zásady kolektívnej bezpečnosti v rámci SN, ale okrem záväzkov poskytnutých v Locarne Francúzsku nemienili dať doplňujúce garancie bezpečnosti štátom strednej a juhovýchodnej Európy, pretože sa chceli vyhnúť vojenským konfliktom na kontinente. Keď sa v 30. rokoch stupňovala agresivita nacistického Nemecka snažili sa situáciu riešiť na základe politiky appeasementu, t. j. ustupovaním pred požiadavkami fašistických veľmocí. Vyvrcholením tejto politiky bola Mníchovská dohoda, keď predovšetkým Veľká Británia, presadzujúc svoju predstavu udržania mieru donútila Československo spolu s ďalšími tromi veľmocami vzdať sa časti svojho teritória. Veľká Británia bola donútená urobiť v zahraničnej politike zásadný obrat a v prvej polovici roka 1939 poskytla garancie Poľsku, Rumunsku a Grécku, teda postupovala presne obrátene ako dovtedy vyhlasovala. Súčasne sa začali rokovania o spolupráci Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR o kolektívnej obrane, ktoré neviedli k pozitívnym výsledkom. Prevládli mocenské záujmy, politické a územné ambície, čo sa prejavilo v uzavretí Nemecko-sovietskeho paktu o neútočení z 23. 8. 1939. Nacistické Nemecko aj v dôsledku tohto paktu a tým rozbitia spoločného postupu západných demokracií a Sovietskeho zväzu sa mohlo odvážiť prepadnúť Poľsko 1. 9.

Zlyhanie Kolektívnej Bezpečnosti a Dôsledky

Udalosti zo septembra 1939 v plnej nahote ukázali, že mierumilovné veľmoci a štáty nedokázali v uplynulých dvadsiatich rokoch utvoriť účinné záruky bezpečnosti, ktoré by predstavovali dostatočnú silu na odradenie prípadných agresorov. Spoločnosť národov tvorila nesúrodo spoločenstvo štátov, ktoré sa nedokázali zjednotiť a postupovať na základe zásad kolektívnej bezpečnosti. Nové myšlienky spoločnej obrany sa nemohli v reálnej politike presadiť a najmä uplatniť, pretože SN bola ťažkopádna, nedokázala precízne rozpracovať svoje princípy a hlavne podľa nich postupovať. Veľmoci uprednostňovali vlastné mocenské ambície v rámci SN a ešte viacej mimo nej a neboli ochotné brániť záujmy malých národov ani v takých prípadoch (Mníchovská dohoda), keď v dôsledku ústupkov nacistickému Nemecku ohrozovali svoje vlastné pozície. V období keď Nemecko a ZSSR z rôznych dôvodov a s rozdielnym zdôvodnením snívali o svetovláde a vojnu považovali za nástroj na uskutočnenie svojich cieľov, prevládala v demokratickej časti sveta obava z nového svetového konfliktu Táto myšlienka vyúsťovala do izolacionistickej politiky USA, do nezáujmu svetovej verejnosti počas beštiálneho vraždenia japonských vojakov v Číne v druhej polovici 30. rokov, do hodnotenia Mníchovskej dohody značnou časťou svetovej verejnosti ako mierového aktu.

Versailles a Jeho Dedičstvo

Pred deväťdesiatimi rokmi, 18. januára 1919, začala vo francúzskom Versailles jedna z najvýznamnejších mierových konferencií 20. storočia. Bola poznačená skončeným besnením 1.svetovej vojny, ale aj obrovskou túžbou po pomste hraničiacou so zdravým rozumom. Plody tohto stretnutia víťazov žneme v Európe dodnes. A Slovensko nie je výnimkou.

Všetko sa to začalo omnoho skôr. 18. januára 1871 v zrkadlovej sieni paláca vo Versailles. V tento deň, po vojnovej porážke Francúzov, Wilhelm I. spolu so svojou politickou a vojenskou elitou vyhlásil vzkriesenie nemeckého cisárstva. Ako inak, na porazenej francúzskej pôde. Vzájomné súperenie Nemcov a Francúzov začínalo dostávať symbolický nádych. Dva hrdé európske národy rozpútali medzi sebou divnú hru, ktorej zmysel bol vcelku jednoduchý. Čo najskôr poraziť a maximálne ponížiť toho druhého. Poraziť, zosmiešniť, potupiť. Dejiny chceli, aby v roku 1918/1919 stáli na strane porazených práve germánske štáty kontinentálnej Európy. Presnejšie to, čo po nich zostalo.

Konferencie sa zúčastnili zástupcovia tridsiatich dvoch krajín, no o osude národov rozhodovala len „Big four“. Veľkú štvorku tvorili: ministerský predseda Francúzska G. Clemenceau, ministerský predseda Veľkej Británie David Lloyd George, prezident USA Woodrow Wilson a ministerský predseda Talianska Vittorio Orlando. Porazené štáty sa kongresu zúčastniť nemohli. V priebehu konferencie bolo medzi víťazmi dohodnutých celkovo päť jednostranných diktátov voči Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Bulharsku a Turecku. Tieto porazené štáty, respektíve ich nasledovníci, sa vzmohli iba na oficiálne protesty. Opäť sa potvrdilo, že dejiny nepíšu porazení.

tags: #zmluva #medzi #čsr #a #francúzskom #história