Nemecko-poľské vzťahy v predvečer druhej svetovej vojny: História a dôsledky

Úvod

Článok sa zaoberá zložitou históriou vzťahov medzi Nemeckom a Poľskom v období pred druhou svetovou vojnou. Analyzuje politické, diplomatické a vojenské aspekty týchto vzťahov, ako aj ich vplyv na medzinárodnú situáciu v Európe. Zvláštnu pozornosť venuje úlohe západných mocností a Sovietskeho zväzu v kontexte narastajúcej nemeckej agresie.

Mníchovská dohoda a jej dôsledky pre Československo

Kritický moment pre mier v Európe nastal po 10. apríli 1938, kedy vo Francúzsku nastúpila vláda E. Daladiera s G. Bonnetom, jej ministrom zahraničia, ktorá vedome a zámerne preorientovávala smer celej francúzskej politiky od jej stredoeurópskych spojencov. V marci 1936 Francúzsko opustilo samo seba (nevystúpilo vojensky proti obsadeniu ľavého brehu Rýna Nemeckom). O to ľahšie Francúzsko opustilo v septembri 1938 svojho zmluvného spojenca, Československo. Vo Veľkej Británii prišiel 28. mája 1938 k moci Neville Chamberlain, ktorý doviedol Anglicko a Európu k nastoleniu nacistického mieru v strednej Európe. Veľká Británia aj Francúzsko zdôvodňovali svoje uzmierovanie fašistických diktatúr úplne nedostatočným stavom svojej výzbroje a vojnových príprav. Celková mocenská sila západných demokracií na začiatku roku 1938 zodpovedala ich politickej situácii a úpadku ich veľmocenskej prestíže. Morálne a politicky to bola zrada a právne zločin proti medzinárodnému právu. Po obsadení Sudet sa prehĺbil a rozšíril o okupáciu Československa, s protektorátom a tzv. nesamostatným Slovenským štátom.

Obe západné demokratické veľmoci obracali svoj politický pohľad na svoje veľké koloniálne ríše. Zisky z nich boli základom ich koloniálneho svetového panstva, kde neplatila pre týchto viac ako 500 miliónov osôb demokracia ani sloboda, ani občianske práva. A viacerí predstavitelia tejto veľmocenskej, imperiálnej politiky boli a priori proti akémukoľvek rozhodnému alebo dokonca vojnovému odporu proti Hitlerovej expanzii. To, čo by boli radi videli, by bol vojnový konflikt medzi nacizmom a boľševizmom, teda vojna Nemecka so ZSSR. Usilovali sa svojím politickým postupom usmerniť, až kanalizovať agresiu Hitlera na krajinu vedenú autokraticky, diktátorsky a tyransky J. V. Stalinom.

Dňa 19. septembra 1938 po rokovaniach Hitler - Chamberlain v Berchtesgadene najskôr vlády britská a francúzska vyzvali rozhodne spoločnou nótou ČSR, aby prijala návrh kapitulácie. Po jeho odmietnutí ultimatívnym výzvami a zákrokmi svojich veľvyslancov v Prahe oznámili, že keď československá vláda neprijme ich plán odstúpenia sudetského územia, ktorí oni sami pripravili, tak ponechajú tento štát svojmu osudu. Neželali si vôbec ani to, aby sa ČSR vojensky bránila, pretože Francúzsko by vtedy podľa zmluvy o vzájomnej pomoci z r. 1935 Československu muselo prísť na pomoc. Západné demokratické veľmoci samotné nechceli ísť do vojny s hitlerovským Nemeckom, hoci išlo o mier európsky, svetový, o suverenitu štátov, nielen o základné ľudské práva, ale o elementárne právo ľudí na život vôbec. Obetovali iné štáty, údajne preto, že je to ich vina a zodpovednosť.

Rokovania s Hitlerom o mieri za cenu porušenia územnej celistvosti, zvrchovanosti ČSR inicioval britský premiér a opakovane ich podnietil s veľkým aplauzom v parlamente. Veľká Británia dosiahla uzavretím zmluvy v Mníchove (29. 9. 1938) spolu s Francúzskom, s podpismi N. Chamberlaina a E. Daladiera asi len to, čo dosiahol Stalin o rok neskôr uzavretím paktu o neútočení s Nemeckom (23. 9. 1939). Západné demokratické veľmoci aj stalinistický Sovietsky zväz si v tomto prípade nemajú čo vyčítať. Konali obdobne, v zmenených pomeroch. Získali čas, oddialili svoje zapojenie do vojny s Nemeckom, mohli pokračovať v príprave na túto vojnu. Rozdiel je v tom, že V. Británia a Francúzsko viedli takúto politiku od nástupu A. Hitlera v moci, od roku 1933. J. Stalin až po Mníchove, keď ho neprivolali, ale vylúčili rozhodovania o Československu, konal tak až v čase, keď už iba územie Poľska oddeľovalo Hitlera od sovietskych hraníc.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

ZSSR presadzoval, najmä od r. 1934 politiku kolektívnej bezpečnosti, vytvorenia sústavy medzinárodnoprávnych zväzkov medzi štátmi Európy, ktoré by sa postavili proti hitlerovskej agresii, zastavili ju, zarazili jej rozvíjanie. Vzdal sa tejto politiky, až poznal, že postup európskych veľmocí je neúprimný, predstieraný. Od kolektívnej bezpečnosti prešiel, vynútene, diktátom situácie, k politike svojej individuálnej bezpečnosti. A tzv. regionálne mocnosti strednej Európy, a to Poľsko a Maďarsko, hovorili už o svojich plánoch na rozvrat strednej Európy a špeciálne o delení Československa.

Od začiatku roku 1937 viedol J. Goebbels sústavnú a vytrvalú, doslova nenávistnú kampaň proti Československu; bola to taktika štvania, teroru a zámerne pripravovaného násilia. Veľmi účinne v tejto kampani nacistickému Nemecku pomáhalo Beckove Poľsko a Horthyho Maďarsko. Československo navrhovalo Poľsku uzavrieť niekoľko zmlúv, resp. participovať na nich. V roku 1932 to bol návrh na definitívne zblíženie oboch štátov a uzavretie dohody o zneutralizovaní spoločnej hranice a príprave na vojenskú spoluprácu vzhľadom na budúce udalosti v Nemecku. Na jar 1933 pripravili vtedy ministri zahraničia E. Beneš a J. Beck dohodu o spoločnom postupe Malej dohody a Poľska proti paktu štyroch, kategoricky ju však odmietol vtedy prezident Poľska, maršal J. Pilsudski. Celá akcia tým padla. Možno predpokladať, že vtedy sa začala pripravovať definitívna preorientácia Poľska na Nemecko.

Okrem iného tak, že v roku 1934 Poľsko (minister Beck) uzavrelo dohodu o neútočení s Nemeckom, ktorého nie iba kancelárom, nie iba prezidentom, ale aj vodcom štátu sa stal A. Hitler. Bol to pakt Pilsudski-Hitler. O rok neskôr sa pripravoval tzv. „Východný pakt“, t.j. dohoda o vzájomnej pomoci proti útočníkovi v strednej a východnej Európe. Podpísať ju malo Francúzsko, Nemecko, ZSSR, Poľsko a Československo. Východný pakt bol však znemožnený spoločným odporom Hitlerovho Nemecka a Beckovho Poľska. Zostala z neho len dohoda francúzsko-sovietska z 2. mája 1935 a sovietsko-československá, podpísaná v Prahe 16.

Západné demokracie boli na úplnom ústupe a celý kontinent bol postupne rozožieraný a jednotlivé štáty vnútorne priamo pohlcované fašistickým morom (Španielsko, Francúzsko, Poľsko, Rakúsko, Juhoslávia, Rumunsko, Bulharsko, Grécko atď.). V podmienkach tohto rozkladného procesu prišiel 12. marec 1938, Hitlerovo vtrhnutie do Rakúska, nacistami deštruovaného. A tak prišli dni Mníchova. Československo sa ešte dvakrát vzopälo. Vyhlásilo mobilizáciu 21. mája 1938, a 24. až 26. septembra 1938. Premiér N. Chamberlain vystupoval v úlohe záchrancu európskeho mieru. Dňa 23. septembra 1938 nasledovalo francúzsko-britsko-nemecké ultimátum Československu. Sovietsky minister zahraničných vecí v Ženeve na fóre Spoločnosti národov vyhlásil, že ak Francúzsko poskytne svoju pomoc, dohoda českoslovenko-sovietska o sovietskej pomoci nadobudne účinnosť, t.j. príde ČSR na pomoc.

Beckova vláda 21. 9. 1938 oznámila, že poľská vláda vypovedá (!) platnosť vzájomnej dohody z 23. apríla 1925, ktorou boli upravené s ČSR všetky otázky štátnych hraníc. Žiadala ďalej okamžité vyriešenie tzv. tešínskej otázky vo svoje prospech. Spolu s horthyovským Maďarskom sa Poľsko ohlásilo u A. Hitlera a H. Göringa s územnými nárokmi voči Československu a radili sa v tejto súvislosti aj o vojenských záležitostiach. Požiadavky poľskej a maďarskej menšiny v Československu sa dostali do Mníchovskej dohody, do jej doplňujúceho vyhlásenia (29. septembra 1938) s tým, že musia byť vyriešené do troch mesiacov formou dohody medzi zainteresovanými vládami. Stalo sa tak podľa tzv. viedenskej arbitráže (2. novembra 1938) a dohodou s Poľskom, ktorým tento štát zabral obec Skalité (Kysuce), územie pri obci Jablonka (Orava) a oblasť Jahodná (Vysoké Tatry).

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Poľsko, jeho II. Vety, formulácie v uznesení parlamentu EÚ o Poľsku ako obeti totalitných štátov, obeti ich diktátorov, a autokratov (Hitlera a Stalina), nevypovedajú pravdu, pravdu v jej konkrétno-historickej zložitosti. Ani po úplnom rozbití Československa 14. a 15. marca 1939 sa poľská zahraničná politika nezmenila. Výraznejšie neprotestovala proti obsadeniu Prahy a proti ovládnutiu Slovenska pod titulom samostatnosti Treťou ríšou. Z tohto obdobia je najznámejšia nóta ZSSR, komisára M. Litvinova, podľa ktorej ústava žiadneho štátu neoprávňuje svoju hlavu, aby odovzdala jeho nezávislosť a suverenitu do rúk iného štátu (ako to inscenovala ríša podpisom prezidenta ČSR E. Háchu na dokumente tohto obsahu). Aj vyhlásenie slovenského štátu sa podľa ZSSR uskutočnilo bez riadneho a náležitého prejavu vôle tohto slovenského národa. Preto nebolo uznané za právoplatné a právne jestvujúce.

Stanovisko ZSSR obsiahnuté v tejto nóte platilo do konca roku 1939. ZSSR sa správal podľa pravidla, kto chce s vlkmi žiť (hitlerovským Nemeckom), musí s vlkmi vyť! Od 1. januára 1939 musel odísť z Moskvy veľvyslanec ČSR, prerušili sa diplomatické styky. Sovietsky veľvyslanec G. M. Puškin bol poverený zastupovať tento štát v Bratislave, ZSSR uznal slovenský štát. Podľa neskoršieho vývoja bolo toto diplomatické konanie ZSSR dočasné a taktické ako dôsledok, ktorý vyvodili z paktu o neútočení z 23. augusta 1939, vrátane uznania politických útvarov, ktoré sa kreovali z vôle Nemecka a mali štatút nimi chráneného útvaru. Vyjadrila sa tým komplikovanosť, výrazná protirečivosť v tomto období „podivnej vojny“ období rokov 1939 až 1941 (Nemecko contra V. Británia, Francúzsko).

Po útoku Nemecka na Sovietsky zväz sa obnovili diplomatické vzťahy s ČSR ako s právne jestvujúcim štátom. Urobila tak Veľká Británia 18. júla 1941. V ten istý deň aj ZSSR, ktorý pritom zaujal stanovisko, že sa obnovili (dočasne) prerušené (nie zrušené) diplomatické vzťahy s ČSR. Uznal Československo v hraniciach pred 29. septembrom 1938, t.j. prejavil tým svoje stanovisko, že Mníchovská dohoda nie je iba v rozpore s medzinárodným právom, ale že je neplatná od samého začiatku a právne nejestvujúca. A reálna, faktická obnova Československa, obnova jeho suverenity na svojom území medzinárodnoprávne jestvujúcom (teda aj s územím, ktoré anektovalo hitlerovské Nemecko, ktoré anektovalo horthyovské Maďarsko a ktoré anektovalo beckovské Poľsko) bola záležitosťou, predmetom bojov, vojenských operácií, ozbrojeného národnooslobodzovacieho boja. Na tento boj sa organizovala aj československá vojenská jednotka, ktorá sa so súhlasom ZSSR formovala na jeho území.

Poľská účasť na rozdelení Československa a jej dôsledky

Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika štátov strednej a východnej Európy po rozkúskovaní územia Československa Mníchovskou dohodou zasiahla nová trauma, a to likvidácia aj tzv. II. ČSR, anexia Čiech a Moravy vo forme protektorátu a okupácia Slovenska v podobe jeho „chránenej samostatnosti“ podľa Schutzvertragu. S veľkou pravdepodobnosťou sa očakávalo, že ďalším krokom nacistickej veľkopriestorovej politiky bude Poľsko. Účasť Poľska na mníchovskom riešení otázky národnostných minorít malo posilniť jeho vzťahy s diktátormi nemeckými a talianskymi. Preukázať sa mala jeho konštruktívnosť tohto typu, ale aj veľmocenské postavenie, ktoré si vsugerúvali od znovu vzkriesenia Poľska, a o ktoré sa usiloval už J. Pilsudski, neskôr minister J. Beck, ktorý sa stal kormidelníkom tejto jeho zahraničnej politiky. Vďaka tejto politike sa malo stať medzinárodne regionálnou veľmocou, pritiahnuť k sebe štáty strednej a juhovýchodnej Európy.

Nemecké požiadavky voči Poľsku a príprava na vojnu

Nemecké územné požiadavky voči Poľsku narastali od konca roku 1938. Tretia ríša žiadala, aby sa k nej pripojilo mesto Danzing (Gdansk), ktoré od r. 1919 malo štatút tzv. slobodného mesta. Navrhovali ďalej vybudovanie diaľničného a železničného spojenia medzi územím patriacim Nemecku (západné Prusko, resp. Pomoransko) a ďalším svojím územím, východným Pruskom (s Königsbergom). Obe tieto územia nemeckého štátu oddeľoval pás územia Poľska, nazvaný koridor, vďaka ktorému malo prístup k Baltskému moru (v šírke viac ako 100 km).

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Slovenská účasť na útoku proti Poľsku

Ani nie pol roka po získaní samostatnosti sa Slovensko zapojilo do svojho prvého útočného vojnového konfliktu. Prvého septembra 1939 vstúpilo po boku Nemecka do vojny proti Poľsku. Samostatné Slovensko viedlo svoju prvú vojnu už v závere marca 1939, bolo to ani nie desať dní po vyhlásení samostatnosti, kedy sa bránilo útočiacej maďarskej armáde. Takzvaná malá vojna mala potom vplyv aj na napäté slovensko-poľské vzťahy. Keď Maďari útočili z východu, poľská vláda ich v tom podporovala. Pritom to boli práve Budapešť a Varšava, ktoré popri Nemecku uznali ako prvé vznik nového štátu, čím vlastne dali Hitlerovi požehnanie na obsadenie Čiech a Moravy.

Hlavným problémom voči Poľsku však boli dôsledky Viedenskej arbitráže z novembra 1938, po ktorej mu Slovensko muselo odstúpiť na základe decembrovej dohody zo Zakopaného 226 štvorcových kilometrov územia s vyše štyritisíc obyvateľmi. Tomu predchádzal útok poľskej armády proti vtedajšiemu Československu smerovaný hlavne do Tešínska, pričom poľská armáda bojovala aj na Kysuciach. Tieto územné spory siahali ešte do čias po prvej svetovej vojne, keď na základe verdiktu víťazných dohodových mocností Česko-Slovensko prepustilo Poľsku 25 slovenských dedín na Orave a Spiši. Oblasti obsadené Poliakmi v rokoch 1920 a 1938 obývali prevažne Gorali, na ktorých vo Varšave hľadeli ako na Poliakov, hoci oni sa pokladali za Slovákov hovoriacich goralským nárečím. Predtým patrili tieto oblasti do Uhorska.

Udalosťami zo záveru roka 1938 mimoriadne utrpela povesť Poľska na Slovensku. Polonofilské krídlo vo vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany reprezentované Karolom Sidorom razom stratilo pôdu pod nohami. Ako vidíme, napätia medzi Bratislavou a Varšavou bolo dosť na to, aby sa v prípade konfliktu hľadelo na Poľsko ako na potenciálneho vojnového nepriateľa.

Hneď po vyhlásení samostatnosti v marci 1939 vtrhli nemecké vojská na Slovensko a obsadili ho až po Považie. Predseda vlády Jozef Tiso protestoval, ale v zmysle skorších rokovaní musel Hitlera požiadať o ochranu. Dohoda alebo skôr diktát o tejto nemeckej ochrannej zóne na slovenskom území bol jedným z bodov ochrannej zmluvy medzi Nemeckou ríšou a Slovenskom. Nemecký historik pôvodom zo Slovenska a znalec udalostí tých čias Jörg Hoensch upozorňuje najmä na to, že slovenská vláda mala v zmysle zmluvy povinnosť „budovať vlastné vojenské zložky v úzkej súčinnosti s nemeckým wehrmachtom“.

Okrem iného musela spolupracovať na poli vojenského spravodajstva (nemecký Abwehr mal už v tom čase vlastnú agentúrnu sieť na severe Slovenska) a zabrániť náboru do československých légií, ktoré práve vznikali v Poľsku a sprísniť stráženie hraníc. Túto podmienku Berlín zopakoval po tom, čo 7. júna 1939 ušli do Poľska na štyroch bojových strojoch ôsmi slovenskí vojenskí letci. V lete speli ku koncu rokovania medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, ktoré vyvrcholili 23. augusta 1939 podpísaním paktu Ribbentrop - Molotov, o ktorom Štandard písal tu. Dôležitý bol tajný protokol o vymedzení sfér vplyvu. Časť Poľska, Lotyšska, Estónska, Fínska sa ocitla v sovietskej sfére, druhá časť Poľska a Litva v nemeckej. Osud Poľska, ktoré sa snažilo hrať v stredoeurópskom priestore vlastnú mocenskú politiku, bol spečatený. Tento pakt mal dosahy aj na Slovensko.

V tom čase už na Slovensku bežali prípravy na útok na Poľsko. Pre Nemecko bol dôležitý prístup z juhu, lebo neďaleko hranice sa nachádzali priemyselné centrá Poľska. Preto sa spevňovali komunikácie, posilňovali telefónne vedenia. Jednotky slovenskej armády sa zapájali pod nemecké velenie. Spoločne napadli 1. septembra Poľsko. Väčšia časť slovenskej armády, ktorá vtedy mala až 150-tisíc mužov, hranicu neprekročila. Slovenská vláda, hoci pod nátlakom Nemecka a v zmysle predtým podpísaných zmlúv, sa účasti na vojne nebránila. Sám minister obrany Ferdinand Čatloš sa bez odporu podujal organizovať prípravu na útok. Slováci za hranicami vítali slovenských vojakov ako osloboditeľov. Poliaci vnímali Slovákov inak ako Nemcov, napriek tomu, že sa objavili so zbraňou na ich území. Očakávali od nich skôr pomoc v ťažkej situácii.

Slovensko získalo územia stratené v prospech Poľska v posledných dvoch desaťročiach. Hitler pochválil účasť Slovenska na ťažení a ponúkol mu spomínané Zakopané. Po niečo vyše dvoch týždňoch sa k útoku na Poľsko pridal z východu Sovietsky zväz. Do mesiaca prestal tento štát existovať. Druhá svetová vojna sa tak začala napadnutím Poľska Nemeckom a Slovenskom, potom sa k útoku na Poľsko v zmysle paktu Ribbentrop - Molotov pridal Sovietsky zväz. Z hľadiska vnútorných pomerov sa posilnila pozícia vlády, ktorá sa zaslúžila o vrátenie území. Oceňovali to zvlášť Slováci, ktorí nedávno patrili pod Varšavu. Zo zahraničnopolitického hľadiska sa Slovensku dostalo označenia Hitlerovho spojenca neváhajúceho viesť s ním spolu vojny.

Po obsadení Poľska založili Sovietsky zväz a Slovensko v partnerských metropolách diplomatické zastúpenia. Medzi Bratislavou a Moskvou sa rozbehla čulá obchodná a kultúrna spolupráca. Ak si však minister zahraničných vecí Ferdinand Ďurčanský v rámci proneutralistickej politiky predstavoval, že aktívnym rozvíjaním vzťahov s prvým komunistickým štátom na svete vyváži vplyv Nemecka, mýlil sa. Karty stále rozdával Hitler. Ten po poľskom ťažení potvrdil, že Slovensko ostane v jeho plánoch ako samostatná poslušná jednotka.

Sovietska invázia do Poľska a pakt Ribbentrop-Molotov

Dňa 17. septembra 1939 zaútočil na Poľsko aj Sovietsky zväz. Vjačeslav Molotov vyhlásil: „Stačil krátky úder nemeckých vojsk a Červenej armády, aby z tohto ohavného plodu Versaillskej zmluvy nič nezostalo.“ Poľský veľvyslanec v Moskve Waclaw Grzybowski bol informovaný, že Poľsko ako štát prestalo existovať a Sovietsky zväz preberá úlohu "ochrancu" Ukrajincov a Bielorusov, žijúcich na území Poľska.

Skutočnosť, že Najvyšší súd Ruskej federácie vydal uznesenie 1. septembra 2016 - v 77. výročie útoku na Poľsko a výbuchu 2. svetovej vojny, určite nie je náhodná. O tom, že Sovietsky zväz vojensky vstúpil na územie Poľska dňa 17. septembra 1939, niet žiadnych pochybností. Tento vojenský postup ZSSR vyplýval z tajného protokolu k zmluve o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR, v ktorom si obidva štáty rozdelili sféry vplyvu v stredovýchodnej a východnej Európe (explicitne sa v protokole píše o Fínsku, Litve, Lotyšsku, Estónsku a Poľsku).

Spolupráca medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom mala zmluvné zakotvenie: zmluva o neútočení medzi Berlínom a Moskvou z 23. augusta 1939 (pakt Ribbentrop - Molotov) so spomínaným tajným protokolom, na ktorú nadväzovala zmluva o hraniciach a priateľstve z 28. 9. 1939 podpísaná v Moskve, v ktorej sa určil priebeh štátnych hraníc medzi Nemeckom a ZSSR naprieč územím okupovaného Poľska. Existovala aj spolupráca medzi nacistickým Gestapom a sovietskym NKVD, vyplývala zo spomenutej zmluvy z 28. 9. 1939, v ktorej sa Nemecko a ZSSR zaviazali, že budú tlmiť všetky prejavy propagandy a činnosti majúcej za cieľ obnovu Poľska. Uskutočnili sa štyri tajné konferencie medzi príslušníkmi Gestapa a NKVD, na ktorých obidve strany koordinovali o. i. represívne opatrenia proti Poliakom.

O tom, ako sa sovietske vojenské a bezpečnostné orgány správali na okupovanom území Poľska a voči Poliakom, vypovedajú státisíce Poliakov násilne vyvezených do sovietskych gulagov, alebo do sovietskych fabrík. Počet násilne presídlených a deportovaných Poliakov na územie ZSSR sa odhaduje na 700-tisíc. Ešte otrasnejším svedectvom je ohavnosť menom "Katyň", ktorú spáchali Sovieti v roku 1940.

Poľsko-nemecký pakt o neútočení z roku 1934

Dňa 26. januára 1934 podpísalo Poľsko s Nemeckom pakt o neútočení. Za Nemecko ho podpísal Konstantin von Neurath, ktorý bol v tom čase ministrom zahraničia, v mene Poľska pakt podpísal poľský veľvyslanec v Nemecku J. Lipski. Táto zmluva bola oficiálne prezentovaná ako pakt o spolupráci medzi oboma štátmi, o neútočení a o mierovom postupe v prípade vzájomných sporov. Po podpise tejto zmluvy vypovedalo Poľsko 13. septembra 1934 na zasadnutí Spoločnosti národov v Ženeve všetky zmluvy o ochrane národnostných menšín. Dňa 28. apríla 1939 vypovedalo Nemecko jednostranne zmluvu s Poľskom. Poľsko síce získalo podpisom tejto zmluvy a následkom podpisu Mníchovskej dohody časti území Československa, ale jeho bývalý spojenec Nemecko ho 1. septembra 1939 na základe vykonštruovanej zámienky vojensky napadol. O čosi neskôr si Poľsko na základe paktu Molotov-Ribbentrop rozdelili Poľsko v pomere 2:1 Nemecko a ZSSR. Poľská druhá republika zanikla a k obnove poľského samostatného štátu došlo až po ukončení 2. svetovej vojny.

Putinov pohľad na historické udalosti

Prezident Ruskej federácie (RF) Vladimír Putin si špeciálne k tomuto historickému problému pripravil na neformálnom stretnutí hláv Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ) v Petrohrade 20. decembra 2019 pre svojich partnerov vystúpenie, na ktorom prezentoval kľúčové fakty a okolnosti vtedajšej situácie na základe archívnych dokumentov. Pre Nemecko porazené v prvej svetovej vojne boli mierové zmluvy z Versailles z roku 1919 až absurdne kruté a prišli o Sudety, kde žilo 3,5 milióna Nemcov.

Putin citoval celý rad dobových dokumentov, z ktorých vyplýva, že Poľsko pomoc Československu odmietlo a naopak, veľmi rado sa k Nemcom pri trhaní Československa pridalo, spolu s Maďarskom, napriek tomu, že to znamenalo zánik sovietsko-poľského paktu o neútočení. Mnohé z týchto dokumentov ukazujú, že medzi Nemeckom a Poľskom bola veľmi zreteľná spoločná dohoda a nepriateľstvo voči Sovietskemu zväzu (resp. Putin spomína aj ďalšie prípady jasnej poľskej a nemeckej rusofóbie a spoločného protisovietskeho postoja, napríklad z komunikácie medzi nemeckým a poľským ministrom zahraničných vecí Joachimom Ribbentropom a Józefom Beckom z januára 1939.

Jediná z veľmocí, ktorá Mníchovskú zradu odsúdila, aj na pôde Ligy národov (predchodkyňa OSN), bol už v septembri 1938 Sovietsky zväz. Putin o Mníchove hovorí toto: „Rozdelenie Československa bolo mimoriadne kruté a cynické, v skutočnosti to bola lúpež. V takomto kontexte teda vznikol takzvaný Pakt Molotov-Ribbentrop. Bola to dohoda o neútočení medzi vtedajšími ministrami zahraničných vecí Sovietskeho zväzu a Nemecka uzavretá 23. augusta 1939. Treba predovšetkým spomenúť, že dohoda medzi Molotovom a Ribbentropom zďaleka nebola jediným podobným dokumentom, ktoré s fašistickým Nemeckom podpísali európske krajiny: Už v roku 1934 bolo podpísané vyhlásenie o neútočení medzi Nemeckom a Poľskom, tzv. Pilsudského-Hitlerov pakt.

Dohode Molotov-Ribbentrop predchádzali jednania Nemcov aj Sovietov s Francúzmi a Angličanmi - boli nekonečne dlhé, pretože každá z tých štyroch mocností si chcela uchmatnúť čo najväčší kus z geopolitického koláča. Je azda niečo nepochopiteľné na tom, že v tomto nervóznom ovzduší plnom potenciálnej všeobecnej zrady sa Sovietsky zväz tiež napokon rozhodol podpísať s hitlerovským Nemeckom zmluvu o neútočení, vidiac v tom poslednú možnosť ako zabrániť apokalyptickej vojne a zlepšiť svoju pozíciu v Európe?

Na západe pakt Molotov-Ribbentrop zveličujú ako diabolskú dohodu: lenže v skutočnosti si v nej mocnosti iba rozdelili svoje sféry vplyvu, rovnako ako o pár rokov neskôr ZSSR zase s „demokratickými mocnosťami“ v Jalte. Západ tiež úplne opomína moment, že ZSSR nebol na vojnu s Hitlerom pripravený a vidí predovšetkým fakt, že súčasťou dohody bola aj možnosť predsunúť sovietsku vojenskú prítomnosť do Poľska.

tags: #zmluva #Nemecka #s #Poľskom #história