Africká Únia: Cesta k Integrácii a Rozvoju Afriky

Afrika, napriek jej okrajovému významu pre slovenskú ekonomiku, si postupne získava pozornosť v rámci zahranično-ekonomických priorít Slovenska, najmä po vstupe krajiny do Európskej únie. EÚ udržiava s africkými krajinami rozsiahle ekonomické styky, ktoré okrem obchodu zahŕňajú aj rozvojovú pomoc. Vznik Africkej únie (AÚ) pred pätnástimi rokmi bol inšpirovaný integračným modelom EÚ a predstavuje významný krok k posilneniu spolupráce a rozvoja na africkom kontinente.

Vznik a Ciele Africkej Únie

Africká únia vznikla 9. júla 2002 v juhoafrickom Durbane. Je nástupkyňou Organizácie africkej jednoty (OAJ), založenej v roku 1963 v Addis Abebe. OAJ sa zameriavala na odstraňovanie kolonializmu a zastupovanie afrických štátov na medzinárodnej scéne. Vzniku AÚ predchádzala Sirtská deklarácia a definitívne ho potvrdil 37. summit OAJ v Lusake v roku 2001. Do AÚ vstúpilo 53 krajín, neskôr aj Južný Sudán. Ústredia AÚ sídlia v Addis Abebe a Johannesburgu.

Hlavným cieľom AÚ je vytvorenie fungujúceho spoločného parlamentu, súdneho dvora, banky a menového fondu. Najvyšším orgánom AÚ je zhromaždenie hláv štátov a vlád, pričom predseda AÚ sa volí na obdobie jedného roka.

Ekonomické Vzťahy EÚ a Afriky

Vzťahy medzi EÚ a africkými krajinami sú rozsiahle a upravuje ich Dohoda z Cotonou, ktorá od roku 2000 nahradila Lomskú konvenciu. Dohoda z Cotonou upravuje vzťahy EÚ so 77 rozvojovými krajinami Afriky, Karibiku a Pacifiku (ACP), pričom väčšinu z nich tvoria africké krajiny, vrátane štátov subsaharskej Afriky. EÚ poskytuje priamu finančnú podporu projektom a výhody pri vstupe afrického tovaru na trh EÚ.

EÚ má užšie vzťahy aj s piatimi krajinami severnej Afriky (Maroko, Alžírsko, Tunisko, Líbya a Egypt) prostredníctvom Európskej politiky susedstva (ENP). ENP sľubuje týmto krajinám účasť na programoch EÚ a potenciálne začlenenie do vnútorného trhu EÚ. Na rozdiel od Ukrajiny, tieto krajiny majú s EÚ podpísané asociačné dohody a dostávajú finančnú podporu na vybrané projekty.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Finančná Pomoc EÚ pre Afriku

Zdroje EÚ prúdia do severnej Afriky už niekoľko desaťročí, najmä prostredníctvom Barcelonského procesu spolupráce EÚ a krajín Stredomoria. Program MEDA vyčlenil pre stredomorský región v rokoch 1995 až 2003 takmer 5,5 miliardy eur. Okrem toho, Európska investičná banka požičala týmto krajinám v rokoch 1974 až 2003 celkovo 14 miliárd eur. EÚ má záujem o stabilitu regiónu a spoluprácu v otázkach nelegálnej migrácie.

Viceprezident Európskej investičnej banky pre Česko, Slovensko a Poľsko, Ivan Pilip, uviedol, že EÚ sa silne zameriava na oblasť Stredomoria, ktorá nie je prioritou pre nové členské krajiny únie zo strednej a východnej Európy. Napriek tomu, tieto krajiny akceptovali túto prioritu vstupom do EÚ. Európska komisia schválila akčné plány ENP s Marokom a Tuniskom a plánuje ďalšie. Komisárka EÚ pre vonkajšie vzťahy, Benita Ferrerová-Waldnerová, uviedla, že cieľom je vytvoriť kruh priateľov okolo hraníc rozšírenej EÚ, ponúknuť väčšiu spoluprácu, finančnú pomoc a užšie vzťahy s EÚ.

V prípade Alžírska a Maroka smeruje na trhy EÚ viac ako dve tretiny ich exportu, pri tuniskom a líbyjskom exporte má EÚ 80-percentný podiel. Najmenej intenzívna je obchodná prepojenosť s Egyptom, kde podiel EÚ pri vývoze neprekračuje polovicu a pri dovoze dosahuje tretinový podiel.

Neefektívnosť Pomoci pre Subsaharskú Afriku

Subsaharská Afrika sa stala súčasťou EÚ ešte ako dožívajúce koloniálne impérium. Po vstupe Veľkej Británie do únie sa rozšírilo spektrum bývalých závislých území členských krajín EÚ. Lomská konvencia však odhalila nedostatky modelu, keďže finančná pomoc EÚ často nepriniesla očakávané výsledky. Dohoda z Cotonou nahradila štvrtú modifikáciu Lomé. EÚ vyčlenila pre Európsky rozvojový fond 13,5 miliardy eur na prvé päťročné obdobie platnosti dohody, ale väčšinu zdrojov tvoria minulé prísľuby, ktoré sa nepodarilo vyčerpať pre nedostatočnú absorpčnú schopnosť krajín ACP a zložitú administratívu pomoci.

Únia dospela k záveru, že nízka efektivita pomoci bola spôsobená nedostatočnou pozornosťou politickému prostrediu v cieľovej krajine. Sklamaním bol aj efekt jednostranných obchodných preferencií zo strany EÚ. Podiel dovozu z krajín ACP na trhu EÚ sa znížil zo 6,7 percenta v roku 1976 na tri percentá v roku 1998. Približne 60 percent celého exportu ACP naďalej predstavuje osem produktov, pričom najdôležitejším exportným artiklom je ropa, ktorá tvorí viac ako štvrtinu exportu ACP do EÚ.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Chudoba ako Hlavný Problém

Ciele Dohody z Cotonou zostávajú rovnaké ako v prípade Lomé - zníženie chudoby a naštartovanie udržateľného rozvoja. Menia sa však nástroje. K rozvojovej pomoci a posilnenej hospodárskej a obchodnej spolupráci sa pridáva politický dialóg. Takmer polovica populácie krajín ACP žije v podmienkach absolútnej chudoby. Subsaharská Afrika sa potáca v začarovanom kruhu chudoby, v ktorom krajiny s chudobným obyvateľstvom a malým vnútorným trhom nedokážu prilákať investície. Chudoba vyvoláva politickú nestabilitu, ktorá často prerastá do nepokojov, násilných konfliktov a občianskych vojen.

Subsaharskej Afrike hrozí ekonomická a technologická marginalizácia. Chudobným krajinám sa vyhýbajú zahraničné investície, ktoré by mali byť základným zdrojom pre zavádzanie technológií. Podľa UNCTAD Afrika v roku 2003 získala 15 miliárd dolárov priamych zahraničných investícií, čo je menej ako desatina zo sumy 172 miliárd dolárov, ktorú prilákali všetky rozvojové krajiny spolu. Viac ako tretina investícií v Afrike smerovala na sever kontinentu a ďalšiu miliardu dolárov získala JAR.

V podmienkach malého vnútorného trhu je často jedinou šancou na dosiahnutie príjmov export. Vývoz sa však orientuje len na obmedzený počet komodít - energetické a nerastné suroviny a poľnohospodárske plodiny. Táto skutočnosť spôsobuje veľkú zraniteľnosť väčšiny afrických krajín a citlivosť ich ekonomík na výkyvy svetových cien surovín a plodín. Niektoré z nich sú doslova monokultúrne.

Obchodné Výhody a Bariéry

Svetová banka odhaduje, že ukončenie rokovaní o liberalizácii svetového obchodu by v prípade scenára výhodného pre rozvojové krajiny zvýšilo celosvetové príjmy ročne až o 291 miliárd dolárov, pričom viac ako polovicu z tejto sumy by získali rozvojové krajiny.

EÚ a jej členské krajiny sú najväčším poskytovateľom obchodných výhod pre rozvojové krajiny na svete. Európska únia každoročne pohltí pätinu všetkého vývozu rozvojových krajín a je najväčším dovozcom poľnohospodárskej produkcie z rozvojových krajín. Dovoz z krajín ACP sa pri vstupe na trhy EÚ teší výhodám preferenčného režimu. Okrem toho poskytuje jednostranné colné preferencie v rámci Všeobecného systému colných preferencií EÚ a ešte väčšie úľavy dostáva 48 najchudobnejších krajín sveta. V rámci programu Všetko okrem zbraní (EBA) môžu svoju produkciu do EÚ exportovať pri nulovom cle a bez množstvových obmedzení. Napriek tomu únia clami naďalej obmedzuje dovoz cukru a ryže z týchto krajín.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Hoci EÚ na svoje trhy púšťa bez prekážok časť agroprodukcie či textilu z afrických krajín, najväčšou dovozovou položkou z ACP je ropa. Rovnako je to aj v prípade dovozu zo subsaharskej Afriky. Poľnohospodársky dovoz tvoril takmer tretinu dovozu EÚ z krajín ACP, avšak len desatinu z celkového dovozu v rámci EBA.

Nové Pravidlá Hry

Obchodné výhody EÚ vo vzťahu ku krajinám ACP boli dlhodobo terčom kritiky konkurenčných krajín. Dohoda z Cotonou má reagovať aj na zmenené podmienky čoraz globálnejšej ekonomiky. Jednostranné výhody, ktoré poskytovala EÚ exportu z krajín ACP pri vstupe na svoje trhy, sú čoraz ťažšie obhájiteľné na pôde Svetovej obchodnej organizácie. Preto Cotonou mení jednostranné výhody pre rozvojové krajiny na vzájomné Dohody o hospodárskom partnerstve, ktoré by mala EÚ s členskými krajinami ACP uzavrieť najneskôr do konca roku 2007, dokedy platí starý model z Lomé. Rokovaniam však hrozí časový sklz.

Dohoda z Cotonou je založená na dodržiavaní ľudských práv, demokratických princípov, právnom a dobre riadenom štáte. Po prvýkrát výslovne uvádza, že EÚ bude s Afrikou konzultovať porušovanie ľudských práv a problém korupcie. Núdzovým riešením môžu byť sankcie voči niektorých krajinám. Zdroje z Európskeho rozvojového fondu potečú na pomoc pri tvorbe vyváženého makroekonomického prostredia, posilnenie úlohy súkromného sektora a zvýšenie dostupnosti a kvality sociálnych služieb. Dôležitým cieľom je aj podpora regionálnej integrácie, ktorá by mala uľahčiť začlenenie zraniteľných ekonomík do globálneho hospodárskeho prostredia.

Vojny a Konflikty

V súčasnosti prebieha v Afrike viac ako pol tucta väčších ozbrojených konfliktov. V pozadí viacerých z nich sú náboženské spory, často však v nich ide o suroviny alebo vodu. Podľa týždenníka The Economist sú občianske vojny najčastejším zjavom v krajinách s neschopnou a korupčnou vládou či slabou ekonomikou. V svetových médiách rezonujú konflikty v Sudáne a na Pobreží Slonoviny. Podľa The Economist žila ešte koncom minulého storočia pätina obyvateľov Afriky v krajinách, v ktorých prebiehali ozbrojené konflikty. V ostatných rokoch však zbrane utíchli napríklad v Sierra Leone, Eritrei, Etiópii, ale aj v Kongu a Angole. Prúdy utečencov totiž výrazne zhoršovali už aj tak zlú situáciu v krajinách, ktoré priamo neboli zasiahnuté konfliktmi. V rámci svojich možností však postihnutým regiónom poskytovali pomoc. Išlo predovšetkým o utečenecké tábory či dodávky potravín v spolupráci s humanitárnymi organizáciami.

Zmluva o Pristúpení k Európskej Únii

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky oznámilo, že 16. apríla 2003 bola v Aténach podpísaná Zmluva o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii. Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou 1. júla 2003 a prezident Slovenskej republiky zmluvu ratifikoval 26. augusta 2003. Zmluva nadobudla platnosť 1. mája 2004.

Článok 1 tejto zmluvy definuje pojmy ako "pôvodné zmluvy", "súčasné členské štáty", "únia", "spoločenstvo", "nové členské štáty" a "orgány". Článok 2 uvádza, že ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi pred pristúpením budú záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte. Článok 6 odsek 4 uvádza, že nové členské štáty pristupujú k Dohode o partnerstve medzi členmi skupiny štátov africkej, karibskej a tichomorskej oblasti a Európskym spoločenstvom a jeho členskými štátmi, podpísanej v Cotonou 23. júna 2000.

tags: #zmluva #o #africkej #unii #text