Zmluva o ochrannom vzťahu medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom: Analýza

Úvod

Zmluva o ochrannom vzťahu medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, podpísaná v marci 1939, predstavuje kľúčový moment v dejinách Slovenska. Táto zmluva, ktorá bola podpísaná v zložitom geopolitickom kontexte, mala ďalekosiahle dôsledky pre politickú, ekonomickú a vojenskú suverenitu Slovenska. Cieľom tohto článku je podrobne analyzovať okolnosti vzniku tejto zmluvy, jej obsah, dôsledky a historický význam.

Predohra k zmluve: Mníchov a rozpad Česko-Slovenska

Mníchovská dohoda z 30. septembra 1938, podpísaná zástupcami Nemecka, Spojeného kráľovstva, Francúzska a Talianska, znamenala pre Česko-Slovensko stratu pohraničného územia osídleného prevažne Nemcami (Sudety). Táto zmluva, ktorá bola v rozpore s medzinárodným právom, oslabila Česko-Slovensko a otvorila cestu k jeho ďalšiemu rozpadu. Po Mníchovskej dohode sa situácia v Česko-Slovensku vyhrotila, čo viedlo k vyhláseniu autonómie Slovenska 6. októbra 1938.

Vznik Slovenského štátu

Dňa 14. marca 1939 slovenský snem odhlasoval odtrhnutie Slovenska od českých krajín, čím vyhlásil samostatný Slovenský štát. Tento akt bol výsledkom nátlaku Nemecka a vnútropolitického vývoja na Slovensku. Nacisti potrebovali vyhlásenie samostatného slovenského štátu najmä na ospravedlnenie okupácie českých krajín. Keď sa tak stalo, nemali už jednoznačný záujem na jeho zachovaní.

Okolnosti vzniku ochrannej zmluvy

Počas okupácie českých krajín 15. marca 1939 začali nacisti realizovať svoj plán na utvorenie strategickej hranice tretej ríše a oddiely wehrmachtu, SS a gestapa obsadili i časť západného Slovenska. Vojenská okupácia územia západne od Váhu nebola pravdepodobne len odpoveďou na neodoslanie vopred dohodnutej žiadosti o Hitlerovu ochranu, ale predovšetkým realizáciou strategických plánov wehrmachtu. Táto akcia však značne vystrašila slovenskú vládu.

Výmena telegramov medzi Tisom a Hitlerom otvorila cestu rokovaniam vo Viedni o ochrannej zmluve medzi slovenskými a nemeckými predstaviteľmi na čele s Tisom a Hitlerom. Vzhľadom na to, že deň pred začatím týchto rokovaní, 16. marca 1939, Hitler odmietol návrhy časti svojej suity (OKW, Ribbentrop) na okamžité rozdelenie Slovenska medzi Nemecko, Poľsko a Maďarsko a predbežne zotrval na zachovaní existencie „samo­statného“ slovenského štátu - predložil Hitler Tisovi vo Viedni veľmi opatrne požiadavku na odtrhnutie týchto území od Slovenska. Tisova delegácia však veľmi rýchlo pochopila, o čo ide, a takúto požiadavku od­mietla.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Nacistickí vládni a vojenskí predstavitelia sa počas rokovaní vo Viedni 17. marca 1939 (pretože predbežne zotrvali na existencii slovenského štátu) vzdali niektorých maximalistických požiadaviek, ktoré by znemožnili ľudákom uskutočňovať politiku kolaborácie. Zo spomínaných strategických dôvodov sa však nemienili tohto územia zrieknuť. Nárok Berlína na územie západného Slovenska sa predbežne riešil tak, že sa do ochrannej zmluvy včlenil článok o zriadení ochranného pásma.

Obsah ochrannej zmluvy

Ochranná zmluva, formálne nazvaná „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom“, bola podpísaná 18. marca 1939 vo Viedni a 23. marca 1939 v Berlíne. Zmluva bola uzatvorená na 25 rokov a obsahovala niekoľko kľúčových ustanovení:

• Článok 1: Nemecká ríša prevezme ochranu nad politickou nezávislosťou slovenského štátu a nad integritou jeho územia.
• Článok 2: Aby sa účinne prejavila ochrana prevzatá nemeckou ríšou, nemecká branná moc bude mať kedykoľvek právo zriaďovať vojenské zariadenia a mať posádky v sile, ktorú uzná za nutnú na území ohraničenom na západe hranicami slovenského štátu a na vý­chode čiarou, tvorenou východným okrajom Malých Karpát, Bielych Kar­pát a Javorníkov. V tomto pásme ma1a slovenská vláda zabezpečiť pre nemeckú armádu potrebné pozemky a povoliť bezcolné zásobovanie wehrmachtu. Zároveň mali nemeckej armáde patriť vojenské výsostné práva a príslušníci wehrmachtu a jeho sprievodu mali podliehať výlučne nemeckému súdnictvu.
• Súčasne so zmluvou podpísali zástupcovia oboch štátov aj tajný dodatok „o hospodárskej a finančnej spolupráci“. Článok 2 obsahoval ustanovenia o zriadení Slovenskej národnej banky (SNB) a vytvorení slovenskej meny.

Dôsledky podpísania zmluvy

Podpísanie ochrannej zmluvy malo pre Slovenský štát rozsiahle dôsledky:

• Obmedzenie suverenity: Zmluva fakticky obmedzila suverenitu Slovenska a podriadila ho vplyvu Nemecka v oblasti zahraničnej politiky a vojenstva.
• Vojenská prítomnosť Nemecka: Umožnila prítomnosť nemeckých vojsk na slovenskom území a zriadenie ochranného pásma, čo znamenalo strategickú kontrolu Nemecka nad územím Slovenska.
• Ekonomická závislosť: Tajný dodatok o hospodárskej a finančnej spolupráci prehĺbil ekonomickú závislosť Slovenska od Nemecka a umožnil Nemecku kontrolu nad slovenským hospodárstvom.

Ďalšie rokovania a úpravy pomerov

Podpísanie ochrannej zmluvy, stanovenie hranice ochranného pásma a jeho predbežného štatútu v článku 2 tejto zmluvy bolo však len začiat­kom veľmi dlhých a zložitých rokovaní o konečnom usporiadaní vzťahu slovenského štátu a nacistického Nemecka. Pritom sa vynára i otázka, či ríšski predstavitelia okrem utvorenia strategického predpolia pre oku­pované české krajiny mali aj iné úmysly, najmä, či bezprostredne v čase tvorenia a podpísania tieto zmluvy sledovali aj zámer utvoriť si priaznivé predpolie pre zamýšľaný útok na Poľsko.

Po odmietnutí nacistických požiadaviek Varšavou začalo ochranné pásmo nadobúdať na význame ako nástupný priestor proti Poľsku, čo sa potom prenieslo i do rokovaní o konečnom usporiadaní pomerov na západnom Slovensku. Čím viac sa zhoršovali vzťahy medzi Berlínom a Varšavou a čím viac sa približoval nacistický útok na Poľsko, tým viac sa do rokovaní nemecko­-slovenskej komisie prenášal tento faktor.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Na začiatku mája 1939 prišla do Bratislavy nemecká vojenská komisia (Duetsche Militärkomision, DMK), ktorá mala usporiadať pomery na Slo­vensku vyplývajúce z ochrannej zmluvy, najmä otázky súvisiace s ohra­ničením a funkciou ochranného pásma a s odovzdaním zbraní česko-slo­venskej armády nemeckej ríši.

Rokovania medzi slovenským štátom a nemeckou ríšou o úprave po­merov vyplývajúcich z ochrannej zmluvy prebiehali v rámci vojenských komisií, na čele ktorých za nemeckú stranu stáli generál F. Barckhausen a titulár (Geschäftsträger) nemeckého vyslanectva v Bratislave generálny konzul E. von Druffel a za slovenskú stranu sekčný šéf Ministerstva zahraničných vecí I. Milecz. V skutočnosti však vedúci predstavitelia DMK všetky význam­nejšie otázky prerokovávali priamo s J. Tisom, F. Ďurčanským alebo s ce­lou vládou.

Rokovaniami však získal skúsenosti, ktoré ako vedúci DMK veľmi účinne využíval. Nemecká vojenská komisia prišla do Bratislavy 7. mája 1939, prvé náv­števy a rokovania uskutočnil generál Barckhausen v dňoch 8. až 9. mája 1939. Na týchto stretnutiach oboznámil činiteľov bratislavskej vlády so smernicami, ktoré dostal od svojich predstavených, a zoznámil sa s člen­mi slovenskej vojenskej komisie. Rokovania sa začali 10. mája 1939.

Najdôležitejšie problémy, na ktoré sa sústredilo rokovanie v jednotlivých subkomisiách i komisii boli ohraničenie ochranného pásma, definovanie pojmu „výsostné práva“, ktoré mal wehrmacht vykonávať v ochrannom pásme; využitie vojensko­-hospodárskych podnikov na Považí; početný stav slovenskej armády; odškodné za česko-slovenský vojnový materiál, ktorý nemecké vojsko ulúpilo z vojenských skladov na západnom Slovensku; možnosť vlastniť bojové chemické látky slovenskou armádou; možnosť podržať posádky slovenskej armády v ochrannom pásme a i. O nacistických požiadavkách bola slovenská strana informovaná už 17. apríla 1939.

Tak odchod wehrmachtu z územia mimo ochranného pásma podmienili od­transportovaním vojnového materiálu česko-slovenskej armády. Za vý­sostné práva wehrmachtu v budúcom ochrannom pásme požadovali uznať zaberanie vojenských, úradných, ako i súkromných budov, využívanie všetkých dopravných ciest a prostriedkov, vojensko-hospodárskych pod­nikov vrátane bezcolného dovozu potrebného tovaru a surovín na zabez­pečenie vojenských jednotiek v pásme, ako aj vývozu výrobkov z nich; pošty, ďalekopisu a spravodajstva; pre obce Trenčín, Kubrú, Dubnicu, Považskú Bystricu, ako aj považské zbrojovky (všetko na ľavej strane Váhu) požadovali uznať ustanovenia ochranného pásma; slovenská ar­máda mala mať stav vo výške 1 % počtu obyvateľov (asi 25 000 mužov); vývoz zbraní zo Slovenska sa mohol uskutočniť len s povolením ríšskej vlády. K tomu požadovali zákaz vlastnenia bojových chemických látok slovenskou armádou a továrne na výrobu týchto látok, ktoré sa nachá­dzali na území Slovenska, sa mali odbúrať.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Ochranná zmluva a útok na Poľsko

Podľa výpovede W. Kepplera pred norimberským tribunálom ochranné pásmo bolo utvorené preto, že sa predstavitelia wehrmachtu obávali, že Malé Karpaty, Biele Karpaty a Javorníky by sa mohli stať bázou nepriateľských výsadkov, a tým ohrozovať srdce ríše. H. Batowski okrem toho tvrdil, že ochranné pásmo malo byť od samého začiatku nástupným priestorom na útok proti Poľ­sku.

V čase, keď Poľsko odmietlo nacistické pokusy na svoje podrobenie sa Berlínu „suchou“ cestou a 26. marca 1939 poľský vyslanec v Berlíne Lip­ski potvrdil odmietavé stanovisko Poľska (naznačené už v rozhovore s Ribbentropom 21. marca 1939 ) s ohľadom na poľské ústupky v Gdansku a Koridore a na prispôsobenie sa poľskej politiky nemeckej ríši, sa vý­razne zvýšil význam ochranného pásma ako možného vojenského nástup­ného priestoru na útok na Poľsko. V tomto období vznikla aj požiadavka na preloženie hranice ochranného pásma na líniu rieky Váh a rozšírenie jeho štatútu na niektoré miesta na východ od Váhu. Tretia ríša tak chcela získať kontrolu nad považskými zbrojovkami a napraviť chybu z obdobia podpísania ochrannej zmluvy, keď sa ochranné pásmo ohrani­čilo bez ohľadu na komunikačné možnosti tohto priestoru.

Nemecký vplyv a vnútorná politika Slovenska

Jednoznačná orientácia na Berlín mala železnú logiku, keďže Nemecká ríša stála pri zrode slovenského štátu a bola jediným garantom jeho ďalšej existencie. Nemecko-slovenské vzťahy v rokoch 1939 až 1945 určovala tzv. ochranná zmluva, uzatvorená 18., resp. 23. marca 1939. Jej vznik sprevádzali viaceré komplikácie a najmä neústupnosť nemeckej strany, ktorá sledovala výhradne svoje zámery.

Nešlo pritom o zriadenie nového úradu, ale o jeho povýšenie. Nemecký konzulát v slovenskej metropole pracoval už od marca 1922. Vo februári 1939 bol povýšený na generálny konzulát a od 1. Post vyslanca zostával do júna 1939 neobsadený. Dočasne ho viedol vtedajší konzul Ernst von Druffel pôsobiaci v Bratislave od augusta 1932. Prvý vyslanec bol ríšskou vládou vymenovaný až koncom júna 1939, úrad prevzal o mesiac neskôr. Počas existencie ľudáckeho štátu sa v Bratislave vystriedali traja vyslanci.

Neoficiálnu líniu ríšskej Slowakei-Politik predstavovali najmä Himmlerove SS, resp. ich spravodajská služba - Sicherheitsdienst (SD). Jej aktivity na Slovensku spadajú už do jesene 1938 a v procese rozbíjania republiky jej pripadla dôležitá úloha. Názory dvoch zložiek nacistického aparátu na ríšsku Slowakei-Politik sa viac rozchádzali, ako približovali. Zahraničný úrad, resp. bratislavské vyslanectvo sa prikláňali skôr k umiernenejšiemu prístupu k „ochraňovanému štátu“, zachovávajúc navonok všetky atribúty jeho štátnosti. Zásahy do vnútorných slovenských záležitostí sa v tejto etape vzťahov obmedzovali na nevyhnutné minimum, istý manévrovací priestor, aj keď obmedzený, mala slovenská vláda aj v oblasti zahraničnej politiky. Tolerovanie tohto kurzu bolo len otázkou času. K tomu sa pridružili ďalšie prešľapy vo vnútornej politike a najmä konflikt medzi umiernenými a radikálmi podporovanými skryto Berlínom.

Jasným signálom zmeny nemeckého kurzu k Slovensku boli rokovania v Salzburgu 28. júla 1940. Prezident Tiso pod nátlakom von Ribbentropa pristal na zmeny vo vláde. Obrat v Slowakei-Politik vyjadrovala aj výmena na poste vyslanca. Viac-menej uhladeného diplomata Bernarda nahradil nevyberavý von Killinger.

Ekonomické aspekty a vplyv na hospodárstvo

V rozpore s preambulou „ochrannej zmluvy“ sa v dodatku, označenom ako „dôverný protokol“ taxatívne vymenovali záväzky Slovenského štátu voči Nemecku, ktoré hospodárske zdroje vydali úplne napospas nemeckým podnikom a zaväzovali jeho vládu uzavierať akékoľvek hospodárske dohody, či uskutočňovať hospodárske opatrenia až po konzultáciách s nemeckou stranou. Výsledkom protokolu bola kontrola nad poľnohospodárskou produkciou Slovenska, najmä chovom ošípaných a produkciou mlieka, nad lesným hospodárstvom a ťažbou dreva. Nemci si vyhradili prednostné právo na nerastné bohatstvo a pokiaľ išlo o domáci slovenský priemysel, možnosti jeho rozvoja v budúcnosti sa mali podriadiť dlhodobým strategickým plánom a záujmom Veľkonemeckej ríše. Aj bankový sektor bo zahrnutý do práce pre Nemecko: „Nemecká ríšska banka sa zúčastní vhodným spôsobom pri založení Slovenskej národnej banky a vyšle do riaditeľstva tejto banky jedného poradcu, ktorý bude spoluúčinkovať pri všetkých dôležitých rozhodnutiach.

SNB vznikla ako účastinná spoločnosť kde Slovenskému štátu patrilo 60 % účastín a zvyšok si pre seba vyhradila nemecká strana prostredníctvom Deutsche Goddiskontbank Berlín. Na čelo SNB sa dostal Imrich Karvaš - veľmi erudovaný odborník v oblasti hospodárskeho a finančného práva. I keď medzi stúpencami Tuku a Macha narazila jeho kandidatúra na odpor, vzhľadom na všeobecné pochybnosti o životaschopnosti nového štátu, Tiso potreboval na čelo SNB odborníka vysokej úrovne a tým bezpochyby Karvaš bol.

Vzhľadom na nedostatok devíz prebiehal obchod pomocou bezhotovostného platobného styku, vyrovnávanie vzájomných pohľadávok a záväzkov z tzv. clearing, čo znamenalo, že všetko to, čo Slovensko dodalo Nemecku sa zapísalo na clearingový účet, na ktorom sa potom malo odpočítavať to, čo Nemci dodali Slovensku. V praxi sa tieto dohody zo strany Nemcov spravidla nedodržiavali, neponáhľali sa s protidodávkami a to tak dlho, dokiaľ slovenská strana nebola ochotná prijať vnucovaný nepotrebný alebo brakový tovar za ceny, ktoré Nemci nadiktovali. Postupne nemecký dlh voči Slovensku, tzv. clearingová špička, neprimerane narastal. Jednoducho povedané - Nemecko platilo málo, alebo vôbec za tovary a služby (v Nemecku pracovalo striedavo cez 100 000 slovenských robotníkov), ktorých im poskytoval Slovenský štát. Vzhľadom na tieto skutočnosti bolo pre prežitie Slovenského štátu nevyhnutné exportovať strategické položky i do iných krajín a dialo sa to napriek rozporom so zmluvami s Nemeckom.

V septembri 1940 nadobudlo platnosť vládne nariadenie o súpise židovského majetku, túkajúce sa nielen priemyselných podnikov, živností, domového majetku a pôdnych celkov, ktoré už dovtedy boli predmetom arizácií, ale aj peňažných hotovostí uložených v bankách, šperkov, cenných papierov, pohľadávok, nehnuteľností náboženských obcí a pod. Podľa súpisných hárkov bola hodnota tohto majetku (po odčítaní pohľadávok) 3 187 657 000 Ks. Postupne sa tento majetok skonfiškoval. „Židovské zlato sa ocitlo v 20 zaplombovaných bedniach. Tuka s Machom chceli toto zlato zameniť za devízy, ale guvernér NBS nesúhlasil a v júli 1944 sa dostalo zlato do Kremnice (vzhľadom na riziko spojeneckých náletov na Bratislavu).

Napriek drancovaniu zo strany Nemecka zostávalo slovenské hospodárstvo jedným z najstabilnejším (v porovnaní s okolitými štátmi). Používala sa pritom stará téza, zaužívaná na začiatku, hneď po prevrate zo 14.marca 1939, že v susedných štátoch je oveľa horšie a Slovensko zostáva „oázou blahobytu“ uprostred hladujúcej a krvácajúcej Európy. Na Slovensku bola vysoká zamestnanosť, ktorá bola spôsobená čiastočne vojnovou konjunktúrou v priemysle, odchodom časti pracovníkov do Nemecka, ale hlavne vysídlením takmer 20 tisíc českých štátnych zamestnancov a vyradením židovských obyvateľov z ekonomického života.

Slovenský štát a druhá svetová vojna

Útok na Poľsko viedol k právnemu aj faktickému zániku tohto vtedy iba dvadsať rokov trvajúceho štátneho útvaru s režimom Pilsudského a Becka. Časť západnej Ukrajiny, Bieloruska a Litvy, ktorú získal tento štát ako výsledok poľsko-ruskej (sovietskej) vojny a zmluvy po nej, prešla pod zvrchovanosť Sovietskeho zväzu, resp. jeho zväzových sovietskych štátov.

Slovenský národný povstanie a koniec zmluvy

Štvrtú etapu vzťahov po vypuknutí Slovenského národného povstania možno označiť za faktickú okupáciu. Vypuknutie Povstania prinútilo Ludina zrevidovať stanovisko do tej miery, že napokon aj on sám pripustil potrebu väčšieho oklieštenia suverenity Slovenska, tak ako to navrhovali predstavitelia SD.

tags: #zmluva #o #ochrannom #vztahu #medzi #nemeckou