Zmluvy o právnych otázkach s Chorvátskom: Komplexný prehľad

Európa prešla v priebehu histórie rôznymi fázami integrácie a dezintegrácie, od relatívnej homogenity v duchovnej, kultúrnej a hospodárskej oblasti až po obdobia územného delenia a narastania rozdielov. Snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a často nerealizovateľné, no napriek tomu sa objavovali rôzne projekty a iniciatívy. Po druhej svetovej vojne myšlienka zjednotenej Európy konečne prerástla do jej skutočnej realizácie, aj keď sa týkala dvoch oddelených blokov - západnej a východnej Európy samostatne.

Slovenská republika, ako súčasť európskeho priestoru, aktívne buduje svoju zmluvnú základňu s cieľom zabezpečiť efektívnu medzinárodnú spoluprácu a zosúladiť svoje právne predpisy s právom Európskej únie. Tento článok sa zameriava na zmluvy o právnych otázkach s Chorvátskom, pričom analyzuje ich obsah, význam a vplyv na vzájomné vzťahy medzi oboma krajinami.

Historický kontext európskej integrácie

Z hľadiska vývoja integrácie bola Európa v určitých obdobiach v duchovnej, kultúrnej, hospodárskej, a dokonca i politickej oblasti viac homogénna, než napríklad v prvej polovici 20. storočia. Od čias rozpadu Západorímskej ríše v roku 476, či ríše Karola Veľkého v roku 814, sa vývoj v Európe častejšie uberal cestou územného delenia, narastania rozdielov medzi jazykmi, kultúrou, náboženstvom, politickými štruktúrami, ekonomickou úrovňou, než snahou o ich zbližovanie či zjednotenie.

Ríša Karola Veľkého (747-814) preto nechýba v žiadnych prehľadoch dejín európskej integrácie a jej samotný panovník býva označovaný ako „otec Európy". V jeho ríši existovala značná jednota a unitárna správa, ktorá bola vytvorená jeho osobnou aktivitou. Po jeho smrti sa Franská ríša rozdelila (rok 843 vo Verdune). V 16. storočí prišla kresťanská Európa aj o náboženskú jednotu, v rámci ktorej existovala značná jednota pri používaní jediného jazyka - latinčiny. Následné náboženské vojny priniesli ďalšie politické rozštiepenie.

Čiastočná jednota ďalej nastala v kultúrnej oblasti, najmä v období humanizmu a renesancie, koncom 17. storočia. Táto duchovná obroda Európy tiež mala svoj spoločný jazyk - francúzštinu a francúzska kultúra dosiahla značné zjednotenie európskych elít (s výnimkou Anglicka). Toto obdobie vrcholilo osvietenským hnutím a kozmopolitným myslením mnohých jeho významných predstaviteľov (Francois Voltaire, Charles Louis de Montesqieu, Isaac Newton, David Hume, Jean Jacques Rousseau, Denis Diderot a iní). V 18. storočí sa kultúrne a politické hranice Európy posunuli angažovaním Ruska, ktoré sa otvára západnej kultúre a kopíruje západnú techniku. Zúčastňuje sa koaličných vojen a stáva sa jednou z európskych veľmocí.

Prečítajte si tiež: Vzor zmluvy o príspevku

Druhou významnou skutočnosťou bola európska koloniálna expanzia (europeizácia sveta). Súperenie Španielov, Portugalcov, Angličanov a Francúzov sa sústredilo predovšetkým na obsadzovanie nových území na iných kontinentoch a ich exploatáciu. V priebehu 17. a 18. storočia sa v Európe vytváral medzištátny systém rovnováhy. Ak jeden štát v medzinárodných vzťahoch dominoval, ostatné štáty sa prirodzene spájali do rôznych aliancií. Európania si zvykali na myšlienku koalícií ako protipólu hegemonistických tendencií.

Uvedená rovnováha a relatívna stabilita politických a mocenských pomerov v Európe bola prerušená francúzskou revolúciou (1789 - 1799), ktorá priniesla nové a pre ďalšie obdobie významné princípy: ľudské práva a právo národov na sebaurčenie. Nové revolučné myšlienky sa rýchlo šírili do Anglicka, nemeckých štátov, Belgicka, na Apeninský polostrov a pod. Nástup Napoleona k moci však znamenal šírenie týchto princípov vojenskými metódami. Francúzska expanzia znamenala značné zjednodušenie mapy Európy (napr. Nemecko v roku 1789 tvorilo približne 400 štátov, po Napoleonových výbojoch ich bolo menej než päťdesiat). Zmodernizovala a zjednotila sa štruktúra európskych štátov, nakoľko im Napoleon vnútil rovnaký administratívny systém, ktorý bol založený na centralizácii a hierarchii. Rozbil zbytky feudálneho zriadenia a nastolil prostredníctvom práva občiansku rovnosť. Francúzske zákonníky, tzv. kódexy (civilný Code civil z roku 1804 a trestný Code pénal z roku 1811) prechádzajú prostredníctvom recepcie do právnych systémov ďalších štátov (napr. Belgicko, Španielsko, Taliansko).

Usporiadanie európskeho systému po Napoleonových vojnách, resp. legalizáciu výsledkov týchto vojen, priniesol Viedenský kongres hlavných európskych panovníkov (1814 - 1815), ktorý prijal princíp legitimizmu (spočívajúci v zachovaní po tri storočia formovaného poriadku a obyčají, tzn. vrátenie hraníc do takmer pôvodného stavu spred r. 1792). Organizačným predĺžením záverov Viedenského kongresu sa stala zmluva o vytvorení Svätej aliancie v septembri 1815, medzi Rakúskom, Ruskom a Pruskom, ku ktorým sa neskôr pridali ďalšie štáty. Išlo o celoeurópske zjednotenie zahraničnej politiky. Z podnetu rakúskeho kancelára Metternicha vznikol systém pomenovaný ako „európsky koncert" alebo tiež „európska harmónia".

Priemyselná revolúcia a nové technológie umožnili na začiatku 19. storočia enormné zvýšenie výroby a hromadnú prepravu tovaru a osôb. Najmä od druhej polovice 19. storočia možno hovoriť o skutočnej európskej hospodárskej jednote. Napríklad Anglicko zrušilo colné poplatky v roku 1846. Dohodu o voľnom obchode podpísalo s Francúzskom v roku 1860 a neskôr aj s ostatnými štátmi, s výnimkou Ruska. Rovnako fungoval voľný pohyb kapitálu. Meny boli naviazané na zlato a vzájomne zameniteľné. Pracovná sila slobodne cirkulovala, cestovný pas bol nutný len do Ruska a balkánskych štátov. Vytvorenie jednotného európskeho hospodárskeho priestoru napriek tomu nevyústilo do projektov spoločnej Európy. Naopak, na konci storočia sa hospodárska rivalita medzi štátmi zvýšila a znamenala aj zavádzanie protekcionistických opatrení.

V politickej oblasti nový fenomén pod názvom „nacionalizmus" postupne vymazával hospodársku homogenitu Európy. Opätovná krehká rovnováha bola nastolená až v roku 1904, uzatvorením poslednej spojeneckej zmluvy. Oproti štátom Trojspolku (Nemecko, Taliansko a Rakúsko-Uhorsko) súperili štáty Trojdohody (Anglicko, Francúzsko a Rusko) najmä vo vojenskej oblasti.

Prečítajte si tiež: Pracovná zmluva opatrovateľky v Belgicku

Prvá svetová vojna (1914 - 1918) a najmä versaillský mierový systém, skomplikoval mapu európskeho kontinentu a snahy o zjednotenie Európy boli zriedkavé a nereálne. Európa sa rozdelila na víťazov a porazených, ktorým boli nové pravidlá vnútené. Vznik nových štátov znamenal skôr ďalšiu vlnu protekcionizmu a národnostných konfliktov. Vytvorená Spoločnosť národov v roku 1919, mala celosvetové zameranie, ale skôr išlo o európsku organizáciu (napr. USA sa nikdy nestali jej členom). Táto medzinárodná organizácia však nebola schopná zasiahnuť proti agresívnym krokom fašistickej vlády v Taliansku a okupácii Etiópie, nacistickej vlády v Nemecku a jej účasti v španielskej občianskej vojne alebo anšluse Rakúska. Nedokázala zasiahnuť ani v prípade japonskej invázie do Číny.

Nasledoval zánik Československa, ako dôsledok Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže či medzinárodnej politiky nazývanej tzv. „appeasement" (angl. ustupovanie), ako stratégii ústupkov a uzmierovania si nacistického Nemecka s cieľom nevyprovokovať vojenský konflikt. Veľká hospodárska kríza od roku 1929 zostrila aj hospodársku konfrontáciu a v jednotlivých štátoch (najmä totalitných) sa začala presadzovať teória o sebestačnosti, štáty zavádzali protekcionistickú politiku (napr. Napriek negatívnemu ekonomickému vývoju dochádza k vytvoreniu prvých novodobých plánov európskej integrácie, konkrétneho politického alebo ekonomického zjednotenia. V roku 1923 sa napríklad objavil manifest s názvom Pan-Európa, ktorú vydal Richard Coudenhove-Kalergi. Spolu s Ottom von Habsburgom zakladajú Paneurópsku úniu so sídlom vo Viedni a presadzujú zjednotenie Európy. V roku 1927 sa jej čestným predsedom stal Aristide Briand, jedenásť násobný francúzsky premiér, ktorý oficiálne navrhol vytvorenie európskeho zoskupenia.

Na zasadnutí Spoločnosti národov v roku 1929 v Ženeve predniesol prejav o vytvorení federatívneho zväzku európskych národov pod názvom „Európska federálna únia". Vypuknutie druhej svetovej vojny (1939 - 1945), ako dodnes najväčšieho a najrozsiahlejšieho ozbrojeného konfliktu v dejinách ľudstva, bolo skutočnosťou, ktorá stála život viac než 60 miliónov ľudí. Na jej začiatku sa objavuje núdzový projekt francúzsko-britskej únie z roku 1940, ako prejav spoločného vojenského úsilia, ktoré mohlo vyústiť do inštitucionalizovanej spolupráce a založenia únie dvoch štátov. Počas odbojového hnutia takmer v celej Európe vznikali viaceré projekty budúceho usporiadania Európy. K ich uskutočneniu došlo iba v jedinom prípade. Belgicko, Holandsko a Luxembursko uzatvorili 5. októbra 1944 colnú a hospodársku úniu - Benelux, ktorá sa mala zrealizovať hneď po oslobodení.

Aj Winston Churchill bol ešte v roku 1943 presvedčený o vzniku veľkej „Rady Európy", zrejme ovplyvnený tlakom exilových vlád v Londýne. Myšlienku regionálnych (kontinentálnych) organizácií presadil aj v rámci kreovania Organizácie spojených národov (článok 52 Charty OSN). Po skončení vojny sa stal Churchill vodcom konzervatívnej opozície a vedie kampaň za ovplyvnenie verejnej mienky v prospech európskej jednoty. Tradične sa uvádza prejav Winstona Churchilla, ktorý predniesol v Zürichu 19. Za rovnakým účelom vyvíjalo aktivitu viacero európskych hnutí. Z podnetu samotného Churchilla vzniklo v Anglicku Hnutie za zjednotenú Európu. Ďalej Európska únia federalistov, založená v Paríži v decembri 1946 (premenovaná v roku 1959 na Európske federalistické hnutie), požadovala obmedzenie suverenity jednotlivých štátov tak, aby určitá časť mohla prejsť na federálny orgán. Ďalšia federalistická skupina sa objavila v roku 1947, pod názvom Hnutie pre socialistické Spojené štáty európske. Členov národných parlamentov viacerých európskych štátov združovala Európska parlamentná únia, ktorú založil po návrate z USA v roku 1947 Coudenhove-Kalegri.

Narastajúci počet a rôznorodosť hnutí naklonených európskemu zjednocovaniu bolo nutné koordinovať. V novembri 1947 vzniká Koordinačný výbor, ktorý má zabezpečiť ich vzájomnú informovanosť a zorganizovať ich prvé zhromaždenie v máji 1948 v Haagu. Pod vedením W. Churchilla sa stretáva takmer osemsto osobností zo štátov západnej Európy. Kongres v Haagu sa rozdelil na dva smery: a) federálny, ktorý mal svojich zástancov vo Francúzsku, Belgicku, Taliansku a Holandsku; a b) unionistický, ktorý presadzovala Británia. Kongres rozhodol o vytvorení Európskeho hnutia na zastrešenie a zastupovanie rôznych organizácií, zoskupení a iniciatív. Mal tiež zistiť politické, hospodárske a technické problémy súvisiace so zjednocovaním Európy.

Prečítajte si tiež: Dôležité aspekty zmluvy o sociálnej službe

Po skončení druhej svetovej vojny myšlienka zjednotenej Európy konečne prerástla do jej skutočnej realizácie na úrovni vlád štátov, aj keď sa týkala dvoch oddelených blokov - západnej a východnej Európy samostatne. Paradoxne jednou z významných skutočností pre zjednocovanie západnej Európy tak bolo spustenie železnej opony, následná Studená vojna a hospodárska pomoc USA v podobe Marshallovho plánu. Zjednotená západná Európa sa javila ako jediná možnosť ako odolať tlaku zo strany Sovietskeho zväzu, prekonať značné hospodárske ťažkosti a udržať sociálnu a politickú stabilitu európskych štátov. Na konferencii v Paríži Marshallov plán, zahŕňajúci medzinárodnú koordináciu a kontrolu hospodárskej pomoci USA a Kanady, východný blok odmieta. Truman podpisuje zákon o zahraničnej pomoci 3. apríla 1948 (13 mld. USD na obdobie štyroch rokov) a o dva týždne neskôr je uzatvorená zmluva zakladajúca Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu (OEEC), ktorá má finančnú pomoc riadiť. Prostredníctvom nej naviac dochádzalo k neustálym stykom najvyšších štátnych predstaviteľov, ktorí uzatvárajú zmluvy o vzájomnej hospodárskej výmene, obmedzujú clá a kvóty a pod. Politické a vojenské zjednocovanie západnej Európy nastalo aj založením Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO) a Rady Európy v roku 1949.

Integráciu v oblasti obrany a vojenskú spoluprácu medzi štátmi západnej Európy urýchlil pražský februárový prevrat. Bruselská zmluva o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej sebaobrane (tiež známa ako Bruselský pakt) zaručovala jej signatárom automatickú vzájomnú pomoc, v prípade ozbrojenej agresie v Európe. Po eskalovaní medzinárodnopolitickej situácie bolo nutné priame zainteresovanie USA do kolektívnej sebaobrany štátov Bruselskej zmluvy. Americký senát v júni 1948 umožnil vláde uzavrieť v čase mieru vojenskú zmluvu, zahŕňajúcu priestor predovšetkým mimo amerického kontinentu. Jej nutnosť sa stala naliehavá už v čase sovietskej blokády Berlína (od 24. júna 1948 do 9. mája 1949). Vo Washingtone podpisuje dvanásť štátov 4. apríla 1949 Severoatlantickú zmluvu, na základe ktorej sa začala budovať nová vojenská organizácia (NATO) [Zakladajúcimi štátmi bolo Francúzsko, Veľká Británia, Belgicko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Dánsko, Island, Taliansko, Portugalsko, Kanada a USA. V roku 1952 sa pripojilo Grécko a Turecko, Nemecko v roku 1955 a Španielsko v roku 1982. Zmluva nadobudla platnosť 24.8. 1949. V roku 1952 sa členmi NATO stali Grécko a Turecko. Členom NATO je od 29.3. 2004 aj Slovenská republika]. Jednotné vojenské velenie štátov NATO sa ustanovilo po kórejskej vojne.

V tom istom čase vzniká výlučne európska medzinárodná organizácia - Rada Európy, podpisom jej Štatútu (tzv. Londýnskej zmluvy) [Vznikla dňa 3. augusta 1949 dosiahnutím siedmej potrebnej ratifikácie (Talianskou republikou). Zakladajúcimi štátmi rady Európy sú Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Írsko, Luxembursko, Taliansko, Holandsko, Nórsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska. Slovenská republika sa stala členom Rady Európy dňa 30. júna 1993] dňa 5. mája 1949. Cieľom Rady Európy je dosiahnuť väčšiu jednotu (fr. „úniu") medzi svojimi členmi [Podľa článku 3 Štatútu sa členom Rady Európy môže stať každý európsky štát pod podmienkou, že prijme princíp právneho štátu a zaručí ľudské práva a základné slobody všetkým osobám podliehajúcim jeho jurisdikcii. Vážne porušenie tohto ustanovenia je dôvodom na pozastavenie členstva alebo vylúčenie členského štátu z Rady Európy] , za účelom ochrany a napĺňania ideálov a zásad, ktoré sú ich spoločným dedičstvom a uľahčenia ich hospodárskeho a spoločenského rozvoja.

Sídlom Rady Európy je Štrasburg. Samotná organizácia ako aj jej dva hlavné orgány (Výbor ministrov a Parlamentné zhromaždenie) [Štatút Rady Európy, ktorý doposiaľ v tomto ohľade novelizovaný nebol, uvádza názov tohto orgánu RE ako „Poradné zhromaždenie", z tohto dôvodu je v právnych a ostatných dokumentoch v slovenskej verzii doposiaľ používaný aj tento názov. Vo februári 1994 Výbor ministrov rozhodol od tohto okamihu používať názov „Parlamentné zhromaždenie" vo všetkých dokumentoch Rady Európy] bývajú často zamieňané či stotožňované s Európskymi spoločenstvami alebo Európskou úniou a jej orgánmi napriek tomu, že ide o samostatné a na sebe nezávisle fungujúce organizácie s rôznou členskou základňou a právomocami. Všeobecnosť cieľov Rady Európy, nedostatok právomocí a postavenie jej orgánov podriadených národným vládam spôsobili, že jej činnosť sa upriamila najmä na oblasti ochrany ľudských práv a rozvoja kultúrnych stykov. Hlavným prostriedkom napĺňania cieľom Rady Európy je uzatváranie medzinárodných zmlúv („európskych dohovorov") o rôznych otázkach spolupráce členských štátov [Napr. Európsky dohovor o sociálnej a lekárskej pomoci, Európsky dohovor o rovnocennosti dokladov umožňujúcich prístup na vysoké školy, Európska dohoda o režime pohybu osôb medzi členskými štátmi Rady Európy, Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach, Európska dohoda o zrušení víz pre utečencov, Európsky dohovor o akademickom uznávaní univerzitnej kvalifikácie, Európska sociálna charta, Európsky dohovor o adopcii detí, Európsky dohovor o potláčaní terori…

Prístupový proces Slovenskej republiky k Európskej únii

Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky oznamuje, že 16. apríla 2003 bola v Aténach podpísaná Zmluva medzi Belgickým kráľovstvom, Dánskym kráľovstvom, Spolkovou republikou Nemecko, Helénskou republikou, Španielskym kráľovstvom, Francúzskou republikou, Írskom, Talianskou republikou, Luxemburským veľkovojvodstvom, Holandským kráľovstvom, Rakúskou republikou, Portugalskou republikou, Fínskou republikou, Švédskym kráľovstvom, Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska (členskými štátmi Európskej únie) a Českou republikou, Estónskou republikou, Cyperskou republikou, Lotyšskou republikou, Litovskou republikou, Maďarskou republikou, Maltskou republikou, Poľskou republikou, Slovinskou republikou, Slovenskou republikou o pristúpení Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky k Európskej únii.

Národná rada Slovenskej republiky vyslovila súhlas so zmluvou uznesením č. 365 z 1. júla 2003 a súčasne rozhodla, že ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prezident Slovenskej republiky zmluvu ratifikoval 26. augusta 2003. Ratifikačná listina bola uložená u vlády Talianskej republiky 9. októbra 2003. Zmluva nadobudne platnosť 1. mája 2004 na základe článku 2 ods. 2.

Česká republika, Estónska republika, Cyperská republika, Lotyšská republika, Litovská republika, Maďarská republika, Maltská republika, Poľská republika, Slovinská republika a Slovenská republika sa týmto stávajú členmi Európskej únie a zmluvnými stranami zmlúv, na ktorých je únia založená, v znení neskorších zmien a doplnkov. Podmienky prijatia a úpravy zmlúv, na ktorých je založená únia, nevyhnutné so zreteľom na toto prijatie, sú stanovené v akte, ktorý je pripojený k tejto zmluve. Ustanovenia aktu tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Ustanovenia zmlúv, ktoré sa týkajú práv a záväzkov členských štátov a právomocí a príslušnosti orgánov únie, sa budú uplatňovať so zreteľom na túto zmluvu.

Táto zmluva bude ratifikovaná Vysokými zmluvnými stranami v súlade s ich ústavnými predpismi. Ratifikačné listiny budú uložené u vlády Talianskej republiky najneskôr do 30. apríla 2004. Táto zmluva nadobudne platnosť 1. mája 2004 za predpokladu, že všetky ratifikačné listiny budú uložené pred týmto dňom.

Ak neuložia všetky štáty uvedené v článku 1 odseku 1 svoje ratifikačné listiny včas, nadobudne zmluva platnosť pre tie štáty, ktoré svoje listiny uložili. V takomto prípade Rada Európskej únie bezodkladne jednomyseľne rozhodne o nevyhnutných úpravách článku 3 tejto zmluvy, článku 1, článku 6 odseku 6, článkov 11 až 15, článkov 18, 19, 25, 26, 29 až 31, 33 až 35, 46 až 49, 58 až 61 aktu o pristúpení, príloh II až XV k tomuto aktu a ich dodatkov a protokolov 1 až 10 pripojených k aktu; môže Rada jednomyseľne tiež určiť, že ustanovenia uvedeného aktu vrátane jeho príloh, dodatkov a protokolov, ktoré sa výslovne týkajú štátu, ktorý neuložil svoje ratifikačné listiny, stratili platnosť, alebo ich môže upraviť.

Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 2, sú orgány únie oprávnené prijať pred pristúpením opatrenia uvedené v článku 6 odseku 2 druhom pododseku, odseku 6 druhom pododseku, odseku 7 druhom a treťom pododseku a odseku 8 druhom a treťom pododseku, odseku 9 treťom pododseku, v článkoch 21 a 23, v článku 28 odseku 1, v článku 32 odseku 5, v článku 33 odsekoch 1, 4 a 5, v článkoch 38, 39, 41, 42 a 55 až 57 aktu o pristúpení, v prílohách III až XIV k tomuto aktu, v protokole 2, v článku 6 protokolu 3, v článku 2 odseku 2 protokolu 4, v protokole 8 a v článkoch 1, 2 a 4 protokolu 10, ktoré sú pripojené k aktu.

Akt o podmienkach pristúpenia a úpravách zmlúv

Na účely tohto aktu:

• pojem „pôvodné zmluvy“ znamená: a) Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva („zmluva o ES“) a Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu („zmluva o Euratom“) v znení zmenenom a doplnenom zmluvami a inými aktmi, ktoré nadobudli platnosť pred týmto pristúpením, b) Zmluvu o Európskej únii („zmluva o EÚ“) v znení doplnenom alebo zmenenom zmluvami alebo inými aktmi, ktoré nadobudli platnosť pred týmto pristúpením;
• pojem „súčasné členské štáty“ znamená Belgické kráľovstvo, Dánske kráľovstvo, Spolkovú republiku Nemecko, Helénsku republiku, Španielske kráľovstvo, Francúzsku republiku, Írsko, Taliansku republiku, Luxemburské veľkovojvodstvo, Holandské kráľovstvo, Rakúsku republiku, Portugalskú republiku, Fínsku republiku, Švédske kráľovstvo a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska;
• pojem „únia“ znamená Európsku úniu zriadenú zmluvou o EÚ;
• pojem „spoločenstvo“ znamená podľa okolností jedno alebo obidve spoločenstvá uvedené v prvej zarážke;
• pojem „nové členské štáty“ znamená Českú republiku, Estónsku republiku, Cyperskú republiku, Lotyšskú republiku, Litovskú republiku, Maďarskú republiku, Maltskú republiku, Poľskú republiku, Slovinskú republiku a Slovenskú republiku;
• pojem „orgány“ znamená orgány zriadené pôvodnými zmluvami.

Odo dňa pristúpenia budú ustanovenia pôvodných zmlúv a aktov prijatých orgánmi a Európskou centrálnou bankou pred pristúpením záväzné pre nové členské štáty a budú sa uplatňovať za podmienok stanovených v týchto zmluvách a v tomto akte.

Schengenské acquis

Ustanovenia Schengenského acquis zahrnutého do rámca Európskej únie protokolom pripojeným k Zmluve o Európskej únii a Zmluve o založení Európskeho spoločenstva (ďalej len „Schengenský protokol“), a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov, ktoré sú uvedené v prílohe I k tomuto aktu, ako aj všetkých ostatných takých aktov, ktoré budú prípadne vydané predo dňom pristúpenia, budú odo dňa pristúpenia záväzné pre nové členské štáty a v nich uplatňované.

Tieto ustanovenia Schengenského acquis zahrnutého do rámca Európskej únie a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov neuvedených v odseku 1, ktoré sú síce odo dňa pristúpenia záväzné pre nové členské štáty, v novom členskom štáte sa však budú uplatňovať až na základe rozhodnutia Rady prijatého po overení v súlade s platným schengénskym hodnotiacim postupom, že nevyhnutné podmienky pre uplatňovanie celého príslušného acquis boli v tomto novom členskom štáte splnené, a po porade s Európskym parlamentom. Rada prijme rozhodnutie jednomyseľne svojimi členmi, ktorí zastupujú vlády členských štátov, v ktorých sú už ustanovenia uvedené v tomto odseku účinné, a členmi, ktorí zastupujú vlády členských štátov, v ktorých majú tieto ustanovenia nadobudnúť účinnosť. Členovia Rady, ktorí zastupujú vlády Írska a Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska, sa na takomto rozhodovaní zúčastnia v takom rozsahu, v akom sa vzťahuje na ustanovenia Schengenského acquis a na ňom založených alebo inak s ním súvisiacich aktov, na ktorých sú tieto členské štáty zúčastnené.

Dohody uzavreté Radou podľa článku 6 Schengenského protokolu sú záväzné pre nové členské štáty odo dňa pristúpenia. Nové členské štáty sa so zreteľom na tieto dohovory alebo nástroje v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí, ktoré sú neoddeliteľné od dosiahnutia cieľov zmluvy o EÚ, zaväzujú:

• pristúpiť k tým, ktoré sú ku dňu pristúpenia otvorené na podpis súčasnými členskými štátmi, a k tým, ktoré boli vypracované Radou v súlade s hlavou VI zmluvy o EÚ a ktorých prijatie bolo odporučené členským štátom;
• zaviesť správne a iné opatrenia, ako napríklad opatrenia prijaté ku dňu pristúpenia súčasnými členskými štátmi alebo Radou s cieľom uľahčiť praktickú spoluprácu medzi orgánmi a organizáciami členských štátov činnými v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí.

tags: #zmluva #o #právnych #otázkach #s #Chorvátskom