Zodpovednosť za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom

Smrť blízkej osoby je pre pozostalých a hlavne rodinu nepochybne veľmi traumatizujúca a smutná udalosť. V okamihu, keď niekto svojím neoprávneným konaním spôsobil smrť fyzickej osobe, došlo k zásahu na jednu z najdôležitejších hodnôt v spoločnosti.

Dostávame veľa podnetov týkajúcich sa náhrady za smrť blízkej osoby. Preto nižšie nájdete odpovede na základné otázky súvisiace s touto témou. Zaoberali sme sa problematikou týkajúcou sa toho, čo je možné požadovať v prípade smrti blízkej osoby, aké nároky majú pozostalé osoby, a či sa právo na takúto náhradu premlčuje alebo nie. Taktiež uvádzame vysvetlenie pojmu náhrada za smrť blízkej osoby. Často sa stáva, že pozostalí nemajú skúsenosti alebo vedomosti o tom, či je možné alebo čo je možné požadovať v prípade náhrady za smrť pozostalej osobe.

V tomto článku sa budeme zaoberať náhradou za smrť blízkej osoby, pričom si rozoberieme, čo je možné požadovať v súvislosti s náhradou za smrť blízkej osoby, ako sa určuje výška náhrady za smrť blízkej osoby. V tomto článku nájdete aj konkrétne reálne súdne rozhodnutia týkajúce sa náhrady za smrť blízkej osoby.

Ochrana osobnosti a neoprávnený zásah

Každý človek je podľa prirodzenoprávnej teórie jedinečná a neopakovateľná bytosť, pretože disponuje špecifickými vlastnosťami a schopnosťami. Ako uvádza čl.15 Ústavy SR Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Právo na život patrí bezpochyby spomedzi všetkých ľudských práv medzi tie najvýznamnejšie. Je ultimátnou hodnotou, ktorú sa štáty prijatím medzinárodných dohovorov o ochrane základných práv a slobôd a následnou transformáciou do ústavného systému zaviazali garantovať a ochraňovať pred nezákonnými zásahmi tretích osôb ale aj štátu samotného.

Otázkou však je akú hodnotu má ľudský život? Podľa Občianskeho zákonníka 40/1964 Zb. Nepostačuje však vedieť len to, že fyzická osoba má právo na ochranu, je potrebné vedieť na ochranu pred čím má právo. Odpoveď poskytuje § 13 ods.1 OZ, podľa ktorého má fyzická osoba právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti. Čo presne však rozumieť pod neoprávneným zásahom?

Prečítajte si tiež: Vysvetlenie zodpovednej osoby v zmluve

Neoprávneným, resp. protiprávnym zásahom môže byť ako konanie tak aj nekonanie iného subjektu, ktoré je v rozpore s platným právom na území daného štátu a v danom čase. O protiprávny zásah nepôjde vtedy ak iná fyzická osoba plní svoju povinnosť alebo využíva svoje právo. Pojem zásah v našom právnom poriadku definovaný nie je a nie sú dané ani výpočty konkrétnych foriem zásahov. Toto tvrdenie potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NS SR“) sp.zn. 3Cdo228/2012 . Avšak toto konanie, resp. opomenutie má v zákone vymedzené svoje znaky. Predovšetkým je to už vyššie spomenutá neoprávnenosť takéhoto zásahu. Ďalej je to podľa NS SR schopnosť zásahu mať negatívny dopad na chránené osobnostné práva fyzickej osoby. S konaním alebo nekonaním subjektu sa samozrejme spájajú právne následky, ktoré sú buď v súlade alebo v rozpore s platným právom. V prípade ak subjekt nekoná v súlade s platným právom, rovnako vznikajú právne následky, a teda povinnosť znášať negatívne následky svojho konania/ správania. Vzniká tu teda právna zodpovednosť.

Špecifickosť osobnostných práv spočíva v ich predmete, ktorým je priamo osobnosť človeka. Právo na ochranu osobnosti upravuje Občiansky zákonník ako jednotné právo (doslovné znenie „fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti“). V dôsledku toho je treba jednotlivé práva, ktoré v tomto jednotnom rámci vznikajú, chápať ako práva čiastkové. Líšia sa navzájom vzťahom k rôznym hodnotám, stránkam osobnosti, avšak vychádzajúcim z osobnosti tvoriacej fyzickú a mravnú jednotu. Ako základné hodnoty osobnosti každej fyzickej osoby uvádza Občiansky zákonník život, zdravie, občiansku česť a ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy.

Najvyšší súd SR v jednom zo svojich rozhodnutí (uznesenie sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17.2.2011) uviedol nasledovné: „Pojmovými znakmi subjektívnych osobnostných práv sú absolútna povaha, imateriálny charakter, všeobecnosť a výlučnosť, zásadná neprevoditeľnosť, časová neobmedzenosť a nepremlčateľnosť. Pôsobia voči neobmedzenému, resp. neurčitému okruhu ostatných subjektov práva. Ich predmetom sú výlučne nemajetkové hodnoty (osobnosť). Patria každej fyzickej osobe „a priori“, (sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným subjektom, t.j. či fyzickým alebo právnickým osobám) s rovnakým právnym postavením. Výlučné oprávnenie nakladať počas celého života v medziach určených právnym poriadkom s jednotlivými stránkami svojej osobnosti patrí fyzickej osobe. Nemožno ich scudzovať, deliť od ich nositeľa. Upínajú sa na fyzickú osobu po dobu jej fyzickej existencie v spoločnosti. Sú časovo neobmedzené počas života fyzickej osoby. Sú nezdediteľné (netvoria predmet dedičstva). Zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti je objektívnou zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie.

Zákon nedefinuje pojem neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Zákon ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté jej osobnostné práva. Je ním však bez chyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie, ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi sú predovšetkým neoprávnenosť zásahu a jeho objektívna spôsobilosť negatívne dopadnúť na osobnostné práva fyzickej osoby. Jednotlivé prostriedky na ochranu osobnosti sú relatívne samostatné. Je možné ich použiť jednotlivo alebo kumulovane. Bude závisieť taktiež od intenzity protiprávneho zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby. Zákon výslovne pripúšťa možnosť podania návrhu na upustenie od neoprávnených zásahov (negatórnu žaloba). Výslovne prípustný je aj návrh na odstránenie následkov už uskutočnených zásahov (reštitučná žaloba). Do úvahy prichádza aj návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba), ktoré nemá charakter peňažnej náhrady. Teda nejde o majetkové plnenie, ale je výlučne prostriedkom morálneho, imateriálneho pôsobenia. Svojou povahou nejde o prostriedok represívny, ani reparačný Ale ide o špeciálny prostriedok ochrany osobnosti so satisfakčnou povahou, ktorá sa bezprostredne nepremieta do majetkovej sféry postihnutej fyzickej osoby, preto ju nemožno vyjadriť a vyčísliť v peniazoch. Nemajetková ujma v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany práva na ochranu osobnosti. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia (ospravedlnenie) ako rýdzo osobné právo, nestačí na zmiernenie nepriaznivých následkov protiprávneho zásahu do osobnostných práv. Mnohorakosti prejavov jednotlivých zložiek osobnosti fyzickej osoby zodpovedá aj široké spektrum možných neoprávnených zásahov. Právo na ochranu zdravia nepochybne patrí medzi osobnostné atribúty každého človeka a je pre každú fyzickú osobu jedným z najvýznamnejších zložiek ochrany jej osobnosti. Nemajetková ujma je taká ujma, ktorá sa premieta do psychickej sféry fyzickej osoby a do jej postavenia v spoločnosti. Takáto ujma sa teda bezprostredne nepremieta do fyzickej integrity ani do majetkovej sféry fyzickej osoby. Treba ju preto dôsledne odlišovať od majetkovej ujmy, vrátane škody na zdraví s majetkovými dôsledkami a inej nemajetkovej ujmy vzniknutej ako priamy dôsledok zásahu do telesnej integrity fyzickej osoby. Zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu. Náhrada nemajetkovej ujmy poskytuje najúčinnejšiu občianskoprávnu ochranu osobnosti fyzickej osoby.

Ujma, škoda a nemajetková ujma

Ujma je typický súkromnoprávny inštitút, ktorý zjednodušene povedané predstavuje nejakú stratu na veci alebo práve subjektu. Ujma sa klasicky rozčleňuje na ujmu materiálnu (majetkovú) a nemajetkovú ujmu. V judikatúre aj odbornej literatúre platí názor, že škoda je majetková ujma, ktorá je vyjadriteľná v peniazoch.(vojčík komentár, s.68). Pôjde teda o poškodenie majetku, zníženie hodnoty majetku, stratu majetkového práva a pod.

Prečítajte si tiež: Komplexný prehľad ŤZP

Na rozdiel od škody, resp. majetkovej ujmy, ujma nemajetková sa nedá úplne presne vyjadriť v peniazoch, pretože nemajetkovú ujmu nemožno nikdy reálne nahradiť. Ide o ujmu, spôsobenú na takých hodnotách, ktoré svojou povahou nepatria do majetkovej sféry. Medzi hodnoty nemajetkovej povahy patria inštitúty vyjadrené v § 11 OZ. Ide najmä o život, zdravie, súkromie, meno, prejavy osobnej povahy (zvukové záznamy, písomnosti, obrazové snímky), výsledky tvorivej duševnej činnosti (autorské diela) a pod. Tieto hodnoty nie je možné peniazmi oceniť, pretože ich nie je možné zmerať alebo jednoznačne určiť ich hodnotu.

Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 5 Cdo 265/2009 odôvodnil zaradenie práva na rodinný a súkromný život do nemajetkovej sféry nasledovne „protiprávnym zásahom tretej osoby do práva na súkromie, resp. práva na rodinný život môže byť ďalšiemu účastníkovi vzťahu spôsobená taká ujma, ktorá mu čiastočne alebo úplne bráni napĺňať jeho citové potreby, t.j. nemajetková ujma postihujúca inú ako majetkovú sféru, sféru osobnostnú, ku ktorej nepochybne patrí aj citová (emocionálna) sféra. V prípade ak dôjde zásahu do ktorejkoľvek z vyššie spomenutých hodnôt jedná sa o nemajetkovú ujmu.

Podľa § 13 OZ má ako už bolo spomenuté právo domáhať sa, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti. Má však aj právo aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Na to aby mala osoba, ktorej bola spôsobená ujma nárok na primerané zadosťučinenie, musí existovať bezprostredný vzťah medzi neoprávneným konaním (zásahom) subjektu a škodlivým následkom (kauzálny nexus), v tomto prípade spôsobenou nemajetkovou ujmou.

Primeraným zadosťučinením sa rozumie určitá morálna satisfakcia, napr. verejné ospravedlnenie, či odsúdenie v trestnom konaní, no podľa právneho názoru NS SR sú zásah do osobnostných práv a následná ujma najmä na živote, zdraví, súkromí a dôstojnosti natoľko traumatizujúce, že morálna satisfakcia určite nebude postačujúca. V súkromnom práve je často používanou sankciou navrátenie veci do pôvodného stavu, čo rovnako ako v prípade morálnej satisfakcie zrejme v prípade smrti blízkej osoby alebo iného neoprávneného zásahu na hodnôt podľa § 11 OZ nebude stačiť.

Smrť blízkej osoby ako zásah do práva na súkromný a rodinný život

Blízka rodina bezprostredne potom určite nemyslí okamžite na náhradu ujmy v peniazoch. No s odstupom času, vzniká otázka či existuje takáto možnosť. Odpoveď poskytuje § 15 OZ podľa ktorého po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jeho rodičom.

Prečítajte si tiež: Pracovné miesta pre ZŤP v Poprade

Čoho presne sa však môžu pozostalí domáhať na súde? Podľa ustálenej judikatúry slovenských aj českých súdov, konkrétne rozhodnutia NS SR, ide v takomto prípade o neoprávnený zásah práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. V prípade ak fyzická osoba podá takýto návrh na súd, teda ak podá žalobu, aktívne legitimovaným účastníkom konania je práve pozostalý, teda rodinný príslušník podľa §15 OZ. Pasívne legitimovaným je ten kto svojím neoprávneným konaním zasiahol do práva na ochranu osobnosti. Podľa § 11 OZ.

Vysvetlenie toho, prečo ide o zásah do práva na súkromný a rodinný život prináša rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave 6Co111/2011, podľa ktorého medzi fyzickými osobami existujú vzájomné sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich súkromného a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, najmä v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Ďalej uviedol, že došlo k neoprávnenému zásahu žalobcu (pozostalého) na rodinný a súkromný život. V takomto prípade nie je morálna satisfakcia postačujúca, a preto ma právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V ustálenej judikatúre ako aj u odbornej verejnosti panuje názor, že smrť blízkej nemožno nijako vyčísliť peniazmi, a teda neexistuje ani ekvivalentná náhrada. Náhrada nemajetkovej ujmy predstavuje skutočne len určitú satisfakciu, ktorej úlohou je iba do istej miery odškodniť stratu pozostalým, resp. ako uvádza spomínané rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, zmierniť následky neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život.

Kritériá pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy

Výška náhrady nemajetkovej ujmy sa líši podľa okolností prípadu. Súdy pri rozhodovaní berú do úvahy niekoľko faktorov, napr. či subjekt, ktorý je zodpovedný za smrť osoby spôsobil smrť úmyselne alebo z nedbanlivosti, do akej miery došlo k narušeniu, resp. zásahu do práva na rodinný a súkromný život (či blízka osoba mala status manžela, potomka, predka alebo viacero súčasne), podľa Krajského súdu v Bratislave má na určenie výšky nemajetkovej ujmy do značnej miery vplyv aj finančná situácia zodpovednej osoby.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol neoprávnený zásah vyvolať. Nemožno presne zistiť skutočnú ujmu. Výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je určovaná základnými zákonnými kritériami. A to predovšetkým závažnosťou vzniknutej ujmy a okolnosťami, za ktorých k porušeniu práva došlo. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii) vnímala aj každá iná fyzická osoba.

Kvantifikácia „odškodnenia“ nemajetkovej ujmy prirodzene neznamená bezhraničnú neobmedzenosť. Primárne je preto potrebné vychádzať z individuálnych okolností prípadu a stretu práv postihnutej osoby a osoby, ktorá spôsobila neoprávnený zásah. Priznané finančné plnenie by nemalo mať pre zodpovednú osobu likvidačný charakter.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 89/97 samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení tejto výšky súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Tieto okolnosti môžu byť významné tak u osoby postihnutej, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila.

Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR 1 Cdo 77/2009 správanie samej dotknutej osoby pri neoprávnenom zásahu sa stáva právne významným až pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy sa zohľadňuje spolu zavinenie samotnej dotknutej osoby (poškodeného). Teda či zosnulý účastník cestnej premávky neporušil sám pravidlá cestnej premávky, ktoré sa podieľali na jeho úmrtí. Určujúcim kritériom určenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je aj zavinenie škodcu. Pri hodnotení zavinenia je preto potrebné hrubú nedbanlivosť pôvodcu neoprávneného zásahu hodnotiť podstatne prísnejšie. Takýto neoprávnený zásah by sa mal prejaviť aj vo výške stanovenej relutárnej satisfakcie. Podľa názoru Krajského súdu Nitra potreba finančnej satisfakcie by mala narastať v priamej úmere s mierou zavinenia pôvodcu zásahu.

Pri určení výšky nemajetkovej ujmy je nevyhnutné zohľadniť aj samotný účel náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Náhrada nemajetkovej ujmy v rámci primeraného zadosťučinenia sleduje predovšetkým funkciu satisfakčnú, pretože rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne kvantifikovať a vyčísliť. Nemajetková ujma v peniazoch nemá mať likvidačný charakter. Výška náhrady nemajetkovej umy v peniazoch nemá byť ocenením hodnoty ľudského života, pretože tento má nevyčísliteľnú hodnotu, ale jej cieľom je len určitá satisfakcia za spôsobený zásah do súkromného a rodinného života. Nemajetková ujma nemôže na strane žiadateľa slúžiť na neprípustné obohacovanie a na druhej strane mať likvidačný charakter voči tomu, kto je na zaplatenie nemajetkovej ujmy zaviazaný.

Rozhodnutia súdov a príklady z praxe

V predchádzajúcej časti sme rozobrali základné pojmy a inštitúty, ktoré sú nevyhnutné pre ďalšiu, analýzu problému. V tejto časti sa pokúsime priniesť niekoľko príkladov rozhodovania slovenských a českých súdov v oblasti výšky náhrady nemajetkovej ujmy.

• Prvostupňový súd skonštatoval, že išlo o značný zásah do práva na rodinný a súkromný život, pretože následkom zrážky zomrela súčasne manželka aj syn odporcu, čo mu spôsobilo nesmiernu traumu. 23 000,-€. (otec, resp.
• Pani Haasová spolu so svojou dcérou podali na Okresnom súde Vranov nad Topľou žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej stratou manžela, resp. otca podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Žaloba bola podaná proti pánovi Petríkovi, ktorý spôsobil autonehodu, pri ktorej pán Haas zahynul (pričom bol za tento čin odsúdený aj v trestnoprávnom konaní). Žaloba smerovala v druhom rade proti pani Holingovej, ktorej predmetné vozidlo patrilo. Prvostupňový súd zaviazal pána Petríka a pani Holingovú na zaplatenie pani Haasovej sumy vo výške 15 000 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy.

Zodpovednosť za spôsobenie nemajetkovej ujmy

Nemenej dôležitou otázkou pri uplatňovaní práva na náhradu nemajetkovej ujmy je otázka zodpovednosti za spôsobenie tejto ujmy. Je potrebné vedieť, kto je pasívne legitimovaný t.j. voči komu bude smerovať návrh v konaní na súde.

Podľa platného práva SR platí, že fyzická osoba je deliktuálne spôsobilá, čiže spôsobilá na protiprávne konanie dosiahnutím 14 roku života v trestných veciach a 15 roku života v oblasti správneho práva. Ak sa teda fyzická osoba dopustí protiprávneho konania a spĺňa zákonom stanovené podmienky deliktuálnej spôsobilosti je zodpovedná za následky svojich činov, resp. tohto konania.

Čo však robiť v prípade, že sa protiprávneho konania dopustila právnická osoba? Právnická osoba má taktiež právnu subjektivitu. Tá jej v podmienkach Slovenskej republiky vzniká dňom zápisu do Obchodného registra SR, čo je okamih vzniku právnickej osoby. Týmto dňom právnickej osobe nevzniká len spôsobilosť na právne úkony, ale aj spôsobilosť byť zodpovedná za následky svojho protiprávneho konania, t.j. deliktuálna spôsobilosť. Keďže právnická osoba je umelý subjekt vytvorený právnym poriadkom, v jej mene musí vystupovať, resp. konať poverená osoba, nazývaná aj štatutár, či štatutárny orgán. Táto osoba v mene právnickej osoby prejavuje vôľu.

Často vznikala otázka či je v prípade porušenia platného práva zodpovedná konkrétna fyzická osoba poverená právnickou osobou, resp. jej štatutárom alebo samotný štatutár. V rozhodovacej praxi súdov sa ustálil jednotne zastávaný názor, že pôvodcom zásahu môže byť nielen fyzická osoba, ale aj právnická osoba. Podľa NS SR je potrebné vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba) alebo táto právnická osoba. Následne Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že v zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.

Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. To znamená, že osoby, ktoré boli v rámci pracovnoprávneho vzťahu alebo iného obdobného vzťahu poverené právnickou osobou na výkon určitej činnosti, nezodpovedajú za vzniknutú škodu. Naopak zodpovedá za ňu právnická osoba. Takto poverené osoby sú však podľa tohto výroku súdu zodpovedné podľa pracovnoprávnych predpisov.

NS SR sa jednoznačne vyjadril aj k tomu, či sa táto zodpovednosť vzťahuje aj na spôsobenú nemajetkovú ujmu, a to nasledovne:podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka pri určení subjektu zodpovedného za zásah do osobnostných práv, ktorý bol spôsobený prevádzkou dopravných prostriedkov. Vychádzajúc z uvedeného možno konštatovať, že tak, ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach fyzickej osobe.

Premlčanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy

Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je veľmi dôležitým faktorom tzv. plynutie času. Všeobecne platí, že práva nie sú vymáhateľné donekonečna. Dostávame sa k otázke vzťahu premlčania a uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

Podľa § 101 OZ je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Čiže dňom nasledujúcim po dni, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv. Vo všeobecnosti platí, že premlčaním právo oprávneného subjektu nezaniká, len sa oslabuje. To znamená, že v prípade konania pred štátnym orgánom vo veci, ktorá je premlčaná môže povinný subjekt vzniesť námietku premlčania tento orgán konanie zastaví, pretože právo je nevymáhateľné. Povinný subjekt však môže voči oprávnenému splniť svoju povinnosť dobrovoľne, vo forme tzv.

Súdna prax sa stretáva aj sa nárokmi pozostalých, ktorý žiadajú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po uplynutí premlčacej lehoty. Vychádzajú pritom s domnienky, že premlčaniu nepodliehajú osobnostné práva a tým nepodlieha premlčaniu ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Tento problém však objasnil Najvyšší súd SR ale taktiež aj iné slovenské a české súdy pri rozhodovaní takýchto prípadov. Krajského súdu v Košiciach v odôvodnení vysvetlil, že aj keď ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ktoré režimu premlčania nepodliehajú, jeho vyjadrenie v peniazoch spôsobuje, že ide o osobné právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote (§ 101 OZ).Podobne odôvodnil svoje rozhodnutie aj Vrchní soud v Olomouci sp. zn. 1 Co 63/2003 zo dňa 17. februára 2004, t.j.že ide o právo, ktoré sa premlčuje, keďže ide o majetkový nárok, ktorý sa odvíja od osobnostného nepremlčateľného práva.

tags: #zodpovednosť #za #nemajetkovú #ujmu #spôsobenú #zásahom