Agresivita u mentálne postihnutých: Príčiny a prejavy

Úvod

Mentálne postihnutie je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. V tomto článku sa dozviete viac o agresivite u mentálne postihnutých, jej príčinách a prejavoch.

Mentálne postihnutie: Charakteristika a stupne

Mentálne postihnutie (MP) zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu.

Mentálna retardácia /retardácia intelektového vývinu je postihnutie, pri ktorom z rôznych príčin dochádza k zníženiu rozumových schopností, zastaveniu, oneskoreniu alebo nedokončeniu vývinu intelektu. Medzi mentálnou retardáciou a priemernou inteligenciou sa nachádza početná vrstva ľudí, ktorých ani v najhoršom prípade nemôžeme zaradiť do kategórie mentálne retardovaní, ale ani v najlepšom prípade nedosahujú priemernú mentálnu úroveň.

Stupne mentálnej retardácie a ich charakteristika:

• Ľahká mentálna retardácia (IQ 69 - 50): Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam.
• Stredná mentálna retardácia (IQ 49 - 35): Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskoruje sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
• Ťažká mentálna retardácia (IQ 34 - 20): Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Ťažká mentálna retardácia znamená celkové obmedzenie neuropsychického vývoja a zároveň aj významné oneskorenie pohybu. Pohyby sú hrubé, nekoordinované. U niektorých detí bývajú automatické kývavé pohyby hlavy a trupu. Jedinec sa nenaučí udržiavať čistotu. Reč sa nevytvára, ostávajú len hlasové prejavy pudové z afektívnych pohnútok. U tohto dieťaťa prevládajú funkcie pudové, afektívne a vegetatívne, jedinec nie je vychovávateľný, ani vzdelávateľný a je trvale odkázaný na starostlivosť druhých, a to v rodine či v ústave. Chôdza i reč sa u nich prejavujú okolo 6. roku, prípadne aj neskôr, pritom však reč (obsahujúca len niekoľko slov) často nie je ani dostatočne artikulovaná. V ťažších prípadoch sú schopní vydávať len neartikulované zvuky. Často nedokážu zachovávať ani telesnú čistotu a hygienické návyky si osvojujú veľmi dlho.

Príčiny mentálneho postihnutia

Mentálne postihnutie môže siahať do prenatálneho obdobia. Ide o rôzne faktory, ktoré poškodzujú normálny vývin plodu v období tehotenstva. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva - nebezpečná je napr. rubeola).

Prečítajte si tiež: Ako zlepšiť duševné zdravie

Mentálne postihnutie môže byť podmienené aj vrodenými faktormi - dedičné faktory majú svoj pôvod pred počatím, dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia. Takže mentálne postihnutie môže vzniknúť kvôli poruche v štruktúre, alebo vo funkcii genetického aparátu (chromozómová porucha - napr. Downov syndróm).

Mentálne postihnutie, ktoré vzniká na základe postnatálneho poškodenia mozgu - narušenie rozvoja rozumových schopností - napr. úrazy hlavy, infekčné zápaly mozgu a mozgových blán.

Špecifiká osobnosti dieťaťa s mentálnym postihnutím

Príznaky vystupujú najzreteľnejšie v oblasti rozumovej ako obmedzenie, prerušenie alebo zastavenie vývoja. Navodzovanie podmienených reflexov a sťažené úmerne stupňu mentálnej poruchy. Zatiaľ čo zdravému dieťaťu stačí podmienený spoj (napr. uchopovacie reakcie na sluchový podnet) 1 až 2 krát navodiť, býva u slabomyseľných nutné navodzovať reakciu 100 až 300 krát. Ak slabomyseľné dieťa dobre počuje a dobre vidí, nedokáže dobre a správne počúvať ani pozorovať. Pozornosť neúmyselná i úmyselná je nedostatočne vyvinutá, zameriava sa najviac na pudové potreby, poprípade na životné situácie. Prevláda netlmené napodobňovanie. Pamäť býva prevažne mechanická. Dieťa s mentálnou retardáciou si osvojuje všetko nové veľmi pomaly, len po mnohých opakovaniach, rýchlo zabúda osvojené a hlavne nedokáže včas využiť získané vedomosti a zručností v praxi. Príčina pomalého a zlého osvojovania nových vedomostí a zručností je predovšetkým vo vlastnostiach nervových procesov.

Mentálne postihnuté dieťa je v podstate schopné rozvíjať svoje vyššie psychické funkcie. Reč sa vyvíja úmerne s vývojom rozumovým. Pri najťažších formách slabomyseľnosti sú zvukové prejavy len pudové a afektívne, u stredných foriem dospeje dieťa ku stupňu pomenovávania a označovania konkrétnych javov. U najľahšieho stupňa slabomyseľnosti reč dospeje k používaniu slov a pojmov, t.j. zvukov slovných či obsahových. Deti majú spomalené tempo zrakového vnímania, potrebujú dlhší čas sledovania podnetu na vytvorenie adekvátneho vnemu. Často sa spontánne zameriavajú na predmety výrazné, výnimočné, ktoré sa značne odlišujú od okolia. Oblasť hmatového vnímania je u mentálne retardovaných najmenej postihnutá, výkony sa najviac približujú výkonom normálnych. Rozdiel medzi postihnutými a normálnymi žiakmi je najmä v časových charakteristikách, kde postihnutí potrebujú dlhší čas na prezentáciu podnetu, potrebný na jeho identifikáciu.

Mentálne postihnuté dieťa má zníženú schopnosť produkcie predstáv, trpí stratou originality. Má zníženú schopnosť produkcie predstáv. Vytvára si predstavy tak, že združuje znaky rôznych predmetov, predmety tak strácajú originálnosť ,stávajú sa podobnými. Predstavy môžeme charakterizovať ako „bezfarebné“. Deti si oneskorene a obtiažne vytvárajú city. Dominujú city viažuce sa na uspokojenie biologických potrieb. Charakteristický je aj nedostatočný rozvoj vyšších citov /estetických, intelektuálnych, etických, sociálnych/, slabá diferencovanosť citových prejavov, značná impulzívnosť citových reakcií a znížená schopnosť neprejaviť navonok aktuálny citový stav. U mentálne postihnutých sa len oneskorene a s veľkou námahou formujú vyššie city ako je svedomie, cit povinnosti, zodpovednosti, zvedavosti. Je to vyvolané tým, že tieto city si vyžadujú spájanie citu často s myslením. U mentálne postihnutých jedincov do popredia vystupuje ovplyvniteľnosť, nekritické prijímanie pokynov a rád okolitých ľudí, absencia pokusov o overenie si, porovnanie týchto pokynov a rád s vlastnými záujmami a sklonmi. Mentálne postihnuté dieťa možno ľahko nahovoriť na to, aby ublížilo svojej mladšej sestričke, ktorú má veľmi rado, aby pokazilo nejakú vec, ktorá je doma potrebná.

Prečítajte si tiež: Život s mentálnym postihnutím: aspekty

Agresivita u mentálne postihnutých: Príčiny a prejavy

Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti. V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu brachiálneho správania voči okoliu. Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný. Agresívne správanie môžeme definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“ Takéto konanie môže byť namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením.

Medzi faktory, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú vznik agresívneho správania u jedincov so SŤMP sa zaraďujú nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov.

Príčiny agresívneho správania u mentálne postihnutých:

• Organické alebo funkčné poškodenie mozgu: Agresívne správanie jedincov so SŤMP je spôsobené organickým alebo funkčným poškodením mozgu, keď dochádza k situáciám, že títo jedinci nedostatočne ovládajú vlastné emócie.
• Pridružená duševná porucha: Maladaptívne správanie môže byť spôsobené pridruženou duševnou poruchou, následkom čoho je jedinec so SŤMP agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný.
• Nepohodlné prostredie: Negatívny vplav na agresívne správanie môže mať aj nepohodlné prostredie, v ktorom sa jedinec so SŤMP nachádza. Niektoré štúdie uvádzajú, že podráždenie je spôsobené hlukom. Podobne aj vysoký počet klientov v zariadení, v ktorom je jedinec so SŤMP, môže spôsobiť jeho väčšiu agresiu.
• Obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí: Príčinou vzniku agresívneho správania je aj obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí. Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať.
• Tlak a nutnosť podriadiť sa systému: Agresívne správanie môže byť spôsobené aj v dôsledku tlaku a nutnosti podriadiť sa systému, ktorý predstavujú prísne pravidlá v rámci zariadenia.
• Neschopnosť vyjadriť sa: Dôvodom agresívneho vyjadrenia jedinca so SŤMP môže byť aj neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať.

Ako rozvíjať komunikačné schopnosti mentálne postihnutých:

Pri komunikácii s Martinom a s ďalšími jedincami so SŤMP sa nám osvedčilo spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky, a tiež všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia. Podobne je nevyhnutné pozorovať takéhoto jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť. Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho. Vychádzali sme z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty. Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta. Prouty a kol. vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom. Dôsledkom využívania tejto metódy je možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.

Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru. Je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho. Okrem týchto tvrdení sa nám skúsenosťou v praxi osvedčilo pri komunikácii nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme. V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné využiť reštriktívne opatrenia. Treba uviesť, že ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia. Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov.

Kazuistika: Martin

Mladý dospelý človek Martin vo veku 21 rokov prišiel do domova sociálnych služieb na základe rozhodnutia príslušného súdu, nakoľko zo strany súdom určeného opatrovníka (biologického otca) nebolo postarané o jeho základné životné potreby a Martin sa o ne nedokázal v dôsledku svojho stredne ťažkého mentálneho postihnutia postarať sám. Martin sa narodil matke, ktorá má sama ľahké mentálne postihnutie, a Martin má diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm. Matka sa nedokázala o dieťa postarať, dieťa trpí hlbokou citovou depriváciou z raného detstva. Rodičia sa počas predškolského veku dieťaťa rozviedli, maloleté dieťa bolo pridelené otcovi. Martin má o 14 rokov staršieho brata bez postihnutia, ktorého vychovávala babka z matkinej strany. V 12. rokoch bol Martin so stredne ťažkým mentálnym postihnutím nájdený políciou na hlavnej železničnej stanici veľkomesta, kde prišiel úplne sám na bicykli z domu z okrajovej štvrti veľkomesta (asi 15 km). Polícia vypátrala otca, zavolala ho na výsluch, otec vypovedal pod vplyvom alkoholu a pri odchode nechal Martina na policajnej stanici, domov si ho nevzal. Po tejto udalosti bol Martin umiestnený v detskom domove vzdialenom 150 km od mesta. Rodičia a brat Martina sporadicky navštevovali. V 18. rokoch života mladého dospelého Martina súd znovu zveril otcovi a ustanovil ho Martinovi za opatrovníka. Detský domov pridelil Martinovi v zastúpení opatrovníkom štartovací príspevok 8000 € na osamostatnenie mladého dospelého, ktorý končí pobyt v detskom domove. Otec robil strážnika, pracoval v 24-hodinových službách, Martin bol sám doma, z bytu sa ozýval krik, plač, zúfalé búchanie na dvere. Martin bol ponechaný sám doma bez dohľadu, bez jedla, dlhé hodiny a dni v samote a strachu z bezvýchodiskovosti. Na podnet susedov začal konať miestny úrad príslušnej mestskej časti veľkomesta a súdnym rozhodnutím umiestnil Martina 28. 8. 2011 do domova sociálnych služieb (ďalej DSS). Martin je DSS 2 roky. Rodičia jednotlivo syna 1-krát týždenne navštevovali. Po tom, čo Martinovi rodičia 30. apríla 2012 prišli do DSS spolu a Martin ich spolu videl, v Martinovi ich vzájomná prítomnosť pravdepodobne evokovala domáce nezhody, fyzické napádanie a úzkosť z neho. Odvtedy Martin začal v neočakávaných situáciách zozadu brachiálne napádať personál DSS, vrátane trhania vlasov ženskému personálu, čo trvalo 5,5 mesiaca. V DSS vládol strach a dlhotrvajúce ohrozenie od klienta Martina. Viacerí členovia personálu DSS predostreli výpoveď z pracovného pomeru pre trvalé ohrozenie zo strany klienta Martina. Medzitým sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a psychológ DSS naliehavo hľadali príčiny Martinovho správania, určovali situácie, za ktorých dochádza k brachiálnemu správaniu klienta, skúšali navrhnuté postupy, zorganizovali na tému ,,Martin“ dve supervízie. V priebehu uvedeného obdobia bol Martin priemerne 8-krát mesačne odvezený záchrankou do nemocnice, 3-krát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice veľkomesta spolu 4 týždne. Martinovo brachiálne správanie sa opakovane vrátilo hneď v deň návratu z nemocnice. Dňa 12. októbra 2012 sa podarilo Martina hospitalizovať v regionálnej psychiatrickej nemocnici 20 km od veľkomesta, kde po týždni, keď ho chceli vrátiť ako bezproblémového pacienta, zažili masívny atak zo strany Martina na personál nemocnice. Po mesiaci prišiel Martin z regionálnej psychiatrickej nemocnice s novonastavenou psychiatrickou liečbou. Počas Martinovej hospitalizácie sa odborný personál DSS schádzal na pracovných stretnutiach, na ktorých intenzívne hľadal vhodný odborný a ľudský prístup k Martinovi, aby pre neho nastavil nové podmienky existencie v DSS a umožnil mu socializáciu bez agresívneho správania voči okoliu.

Prečítajte si tiež: Výučba matematiky pre mentálne postihnutých

Optimálna výchova mentálne postihnutých detí

Najvýznamnejší socializačný a výchovný činiteľ je pre deti s mentálnym postihom nepochybne rodina. Tá významnou mierou ovplyvňuje dieťa od jeho narodenia. Dieťa mentálne postihnuté sa v závislosti od stupňa mentálneho defektu viac či menej odlišuje od normálneho dieťaťa rovnakého veku. Optimálna situácia pre všestranný vývin dieťaťa je v zdravej rodine, kde dominuje láska a zdravá náklonnosť k dieťaťu, trpezlivosť, vzájomné porozumenie a spoločný výchovný postup rodičov.

Pohyb a hra neslúži len na jeho rozptýlenie, ale plní dôležitú funkciu aj pri rozvoji a vzdelávaní dieťaťa. Formou hry si dieťa oveľa ľahšie osvojí určité pohybové, zmyslové, či rečové návyky, ako pri prikazovaní pre dieťa bezvýznamnom. Hra malých detí neobsahuje účel. Správne zvolená hra dáva dieťaťu pocit zodpovednosti, dôležitosti a malých víťazstiev. Dieťa sa v hre môže realizovať, uplatniť svoje zručnosti, po prípade sa zdokonaľovať vo svojich nedostatkoch. Význam hry vo vývoji každého jedinca je teda nepopierateľný. Je dôležité nájsť si čas, venovať sa dieťaťu pri hre, pomáhať mu, usmerňovať a koordinovať ho. Hra nemá v živote dieťaťa náhradnú, zábavnú funkciu, ktorú bežne nadobúda v živote dospelého človeka. Dieťa sa nehrá preto, aby sa odreagovalo alebo pobavilo.

Psychohygiena a duševné zdravie

V súčasnosti sa venuje veľká pozornosť problematike duševného zdravia, pričom psychohygiena skúma možnosti a spôsoby profylaxie a prevencie porúch psychiky, ako aj zachovania psychického zdravia. Cieľom psychohygieny je nielen predchádzanie poškodeniu duševného zdravia u zdravých osôb, ale aj celková úprava životných podmienok človeka v smere zachovania jeho fyzickej a psychickej výkonnosti. Na psychické zdravie a vývoj jedinca vplývajú rôzne faktory, od dedičných a konštitučných, cez somatické a chorobné, až po politické, kultúrne, ekonomické a sociálne. Psychické zdravie jednotlivca je ovplyvnené prostredím, v ktorom žije. Dobré zdravie začína v ranom štádiu života, kde rodina zohráva kľúčovú úlohu v starostlivosti o dieťa a jeho vývoj.

Psychicky zdravého človeka charakterizuje Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) ako jedinca, ktorý má zdravý postoj k vlastnému "ja" - má primerané, zdravé sebavedomie, sebaúctu, vie ovládať svoje emócie a je schopný vyrovnať sa s problémami. Duševne zdravý človek je odolnejší proti somatickým ochoreniam aj napriek tomu, že je vystavený neustálemu stresu. Dokáže sa dobre koncentrovať na prácu a odpočinok, pozitívne pôsobiť na svoje sociálne okolie a tým budovať uspokojivé sociálne vzťahy.

Na druhej strane, človek s duševnými poruchami môže trpieť psychózou (vážne neuropsychické poruchy, ktoré narúšajú osobnosť človeka), neurózou (najčastejšie psychické poruchy, väčšinou prechodného charakteru bez porúch mozgu), oligofréniou (slabomyseľnosť, ktorá sa vyznačuje nerozvinutím poznávacích schopností a procesov) alebo poruchami osobnosti.

tags: #agresivita #u #mentálne #postihnutých #príčiny #a