Alternatívne koncepcie pedagogiky mentálne postihnutých

Vzdelávanie mentálne postihnutých jedincov si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a schopnosti. Tradičné pedagogické metódy často nedokážu efektívne reagovať na tieto špecifiká, čo viedlo k vzniku alternatívnych koncepcií pedagogiky, ktoré sa snažia o komplexnejší a individualizovanejší prístup k vzdelávaniu.

Charakteristika vyučovacích koncepcií

Koncepcia vyučovania predstavuje ucelený názor na cieľ, obsah, organizáciu a priebeh vyučovacieho procesu. Znamená zladenie procesuálnej a formálnej stránky vyučovania. Procesuálna stránka sa týka učebného procesu, ktorý pozostáva z odovzdávania a osvojovania si poznatkov, teda z vyučovania a učenia. Formálna stránka zahŕňa uplatňovanie zásad, foriem, metód a prostriedkov vyučovania a učenia.

Procesuálna a formálna stránka sú v konkrétnej vyučovacej činnosti jednotné a vzájomne sa podmieňujú. V školách sa najčastejšie uplatňuje triedno-hodinová forma vyučovania v časových jednotkách podľa pevne stanoveného rozvrhu.

Tradičné vyučovacie koncepcie

Tradičné vyučovacie koncepcie zahŕňajú:

  1. Dogmatické vyučovanie: Uplatňované v stredoveku, cieľom bola príprava na posmrtný život a formovanie mravnosti mládeže. Obsah tvorilo 7 slobodných umení (gramatika, rétorika, dialektika, astronómia, aritmetika, geometria a muzika) a latinčina. Organizácia vyučovania bola založená na individuálnej práci učiteľa so žiakmi. Negatívom bola pasivita žiakov a uplatňovanie pamäťového vyučovania.

    Prečítajte si tiež: Vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím

  2. Katechizmové vyučovanie: Predstavovalo prechod od dogmatického k slovno-názornému vyučovaniu nielen pri vyučovaní katechizmu, ale aj pri vyučovaní ostatných predmetov. Koncepcia spočívala v kladení otázok učiteľom a presne formulovaných odpovediach žiakov.

  3. Slovno-názorné vyučovanie: Je najpoužívanejšou koncepciou, ovplyvnenou J.A. Komenským a J.F. Herbartom. Hlavnou vyučovacou metódou bol výklad učiva učiteľom, zapamätanie si učiva žiakmi a schopnosť reprodukovať učivo. Pozitívom bola nenáročnosť na prípravu a rýchle odovzdávanie vedomostí žiakom za maximálnej aktivity učiteľa. Negatívom bolo preceňovanie rečovej stránky vyučovania (verbalizmus), podceňovanie praktických stránok a prehnané používanie faktografických poznatkov.

Reformné vyučovacie koncepcie

V 20. storočí vznikli reformné vyučovacie koncepcie, ako napríklad:

  1. Daltonský plán: Vypracovala ho americká učiteľka Helena Parkhurstová a uplatnila v Daltone na strednej škole. Vychádza z pedagogických názorov M. Montessori, rozšíril sa medzi vojnami. Ide o najradikálnejšiu formu individuálneho vyučovania. Upúšťa od kolektívnej formy vyučovania v triede, od rozvrhu hodín a vyučovacích hodín. Žiaci sa učia samostatne, ročná učebná látka sa delí na mesačné programy, ktoré žiaci preberajú a podpisom sa zaväzujú splniť. Učiteľ je odborník, ktorý dozerá na samoučenie žiakov.

  2. Winetská škola: Najradikálnejšia forma individualizovaného vyučovania, ktorú prvýkrát použil americký inšpektor Washburney vo Winetke. Žiak pracuje samostatne, program má 2 roky, ľubovoľne postupuje v jednotlivých predmetoch, kontrola testami. Po splnení úloh zo všetkých predmetov žiak postupuje do ďalšieho bloku.

    Prečítajte si tiež: Metódy pre mentálne postihnutých

  3. Koncepcia pragmatizmu: Propagovaná J. Deweyom. Podnecovanie žiaka k činnosti a k práci aktivizujúcimi metódami. Teória spojenia školy so životom. Najvyššie kritérium pravdy je užitočnosť. Práce v dielňach (kováčske, zámočnícke, krajčírske), spracovanie surovín, práca na projektoch. Rozvrh hodín, triedy a vyučovacie hodiny sú prežitkom.

Tieto reformné vyučovacie koncepcie neprinášali očakávané výsledky.

Moderné vyučovacie koncepcie

Medzi moderné vyučovacie koncepcie patrí:

  1. Problémové vyučovanie: Vzniklo v 19. storočí v USA. Činnosť žiaka je zacielená na osvojenie si vedomostí a spôsobov činnosti prostredníctvom analýzy problémových situácií, formovania problémov a ich riešenia vytýčených hypotéz a ich verifikácie. Problémové učenie učí žiakov myslieť a nebáť sa riešiť problémy.

  2. Programové vyučovanie: Koncepcia vyučovania riadená programom. Východiskom je behaviorizmus. Objaviteľom programového vyučovania je Skinner (1954). Princípy PV: učivo je rozdelené logicky na malé kroky, zásada aktívneho reagovania učiaceho sa spočíva v metóde otázka - odpoveď, princíp bezprostredného overovania, princíp vlastného tempa.

    Prečítajte si tiež: Spotrebiteľské spory – alternatívy

  3. Skupinové vyučovanie: Zakladateľ francúzsky učiteľ p. Cousimet. Z obsahovej stránky rozlišuje práce tvorivého charakteru a činnosti, v ktorých žiaci získavajú poznatky a osvojujú si učivo. Švajčiar Guyer definoval skupinové vyučovanie ako formu vyučovania, pri ktorej je trieda rozdelená na podskupiny s niekoľkými žiakmi, ktorí spoločne spracúvajú činnosti väčšej témy.

Alternatívne koncepcie výučby

Alternatívna koncepcia výučby ponúka alternatívu k tradičnému inštitucionalizovanému vzdelávaniu. Škola, v ktorej sa uplatňuje alternatívna koncepcia výučby, sa volá alternatívna škola.

Znaky tradičnej školy:

  • Pamäťovo-reprodukčná výučba
  • Autoritatívne postavenie učiteľa
  • Používanie direktívnych, donucovacích metód
  • Stála organizácia vyučovania, vyučovacích hodín, školského roka
  • Pevne stanovený obsah, osnovy a učebné plány určené centrálnymi orgánmi
  • Direktívny spôsob riadenia školy a výchovno-vzdelávacieho procesu
  • Dôraz sa kladie na zvládnutie učiva, učebné výkony, prospech žiakov a ich disciplínu
  • Žiak je väčšinou pasívny prijímateľ poznatkov, ktoré prezentuje učiteľ a učebnica

Znaky alternatívnych škôl:

  • Dôraz sa kladie na rozvoj všetkých poznávacích funkcií žiaka, nielen na jeho pamäť a reprodukciu učiva, ale aj na logické myslenie, hodnotiace myslenie, tvorivé myslenie
  • Postavenie učiteľa je nedirektívne, učiteľ je poradcom, sprievodcom, iniciátorom a podnecovateľom učenia sa žiakov
  • V alternatívnych školách sa uprednostňujú dialogické, interaktívne metódy, metódy, ktoré aktivizujú žiakov, metódy, v ktorých sa zdôrazňuje spolupráca žiakov, ale aj ich samostatnosť, používajú sa metódy na rozvoj tvorivého myslenia
  • Organizácia výučby je pohyblivá, prispôsobuje sa potrebám a záujmom žiakov, nemusí sa učiť v presne vymedzených časových jednotkách, vyučovacích hodinách, vyučovacie hodiny nemajú pevnú štruktúru ako v tradičnej škole
  • V alternatívnych školách je obsah zvyčajne koncipovaný tak, že žiaci sa učia podstatné veci, dôraz sa kladie na také úlohy, ktoré rozvíjajú všetky poznávacie funkcie a obsah je napojený na skutočný život a na problémy, ktoré prežívajú žiaci
  • Riadenie je v alternatívnych školách demokratické a liberálnejšie na riadení sa podieľajú všetci pedagógovia aj rodičia a Rada školy
  • Alternatívne školy sú viac orientované na osobnosť žiaka ako na učivo a jeho zvládnutie. Viac sa do úvahy berie individualita, individuálne zvláštnosti žiaka.

Alternatívne výučbové koncepcie najčastejšie zaraďujú do svojich programov niektoré moderné trendy v školstve, napríklad:

  • Učenie cudzích jazykov
  • Zavádzanie počítačov a informačno-komunikačných technológií do výučby
  • Presadzovanie kooperatívneho učenia, projektovanie výučby, rozvíjanie emocionálnej inteligencie žiakov
  • Uplatňovanie sociálneho výučbového obsahu a osnov, kde sa zdôrazňuje príprava žiakov na život riešením reálnych životných situácií, konfliktov, kde sa zdôrazňuje komunikácia, medziľudské vzťahy, asertivita
  • Uplatňovanie multikultúrnej výchovy, výchovy k tolerancii, spolupráci, spolužití rozličných rás, národov, náboženstiev, protidrogovej výchovy
  • Zdôrazňovanie kognitívneho rozvoja žiaka - konštruktivizmus (Piaget), využitie poznatkov o rôznych typoch inteligencie (H. Garner), komplexný rozvoj poznávacích funkcií a procesov (B. S Bloom, L.

Humanisticko-personalistické školy

V súčasnosti sú veľmi rozšírené humanisticko-personalistické školy. Slovo humanizmus znamená ľudskosť, vyjadruje, že výchova a vzdelávanie sa sústreďuje na slobodu, samostatnosť, tvorivosť, zodpovednosť, etiku, uznávanie všeľudských hodnôt. Slovo personalizmus znamená, že vzdelávanie sa sústreďuje na osobnosť. Žiak a jeho osobnosť je v centre koncepcie výučby.

Medzi humanistické koncepcie výučby patria:

  • Waldorfská škola (podľa R. Steinera)
  • Koncepcia Montessoriovej
  • Freinetovské školy
  • Daltonská škola
  • Rogeriánska výchova zameraná na osobnosť
  • Školy emocionálnej inteligencie, otvorené školy, slobodné školy, kooperatívne vyučovanie, dramatická výchova, globálna výchova, projektová výučba
  • Tvorivo-humanistická výučba

Väčšina humanisticky orientovaných škôl, ktoré sa snažia inovovať svoju prácu je založených na filozofii a koncepcii tvorivo-humanistickej výchovy. Patria sem otvorené, slobodné, tvorivé a partnerské školy.

Základné znaky tvorivo-humanistických škôl sú:

  • Dôraz na žiaka jeho prežívanie, motiváciu. Učiteľ sa stáva facilitátorom, partnerom. Vzťah medzi učiteľom a žiakom je založený na empatii učiteľa.
  • Orientácia na výchovu. Viac priestoru sa venuje rozhovorom a výcvikom, ktoré sú zamerané na sebapoznávanie, na otázky morálky, etiky, rovnoprávnosti, partnerstva.
  • Budovanie motivačného systému žiaka a sebariadenia. Je založené na podpore samostatnosti a sebahodnotenia.
  • Inovácie - spočívajú hlavne v heuristických metódach vyučovania, v princípoch objavujúceho, tvorivého vyučovania.
  • Žiak nemusí prežívať strach a úzkosť - žiak je otvorenejší úprimnejší, lebo vie, že aj učiteľ je otvorený, úprimný a má k žiakovi úctu.
  • V tvorivo-humanistickej škole nie sú len tradičné organizačné formy výučby. Okrem klasickej vyučovacej hodiny sa zaraďujú aj spoločné stretnutia - komunity, predmety sa integrujú, výučba prebieha v malých skupinách so žiakmi rozličného veku, využíva sa projektové vyučovanie, podporujú sa vlastné aktivity, záujmová činnosť a pod.
  • Disciplína je založená na dohodách medzi žiakmi, učiteľmi a rodičmi. Normy a pravidlá tvoria spolu učitelia, aj žiaci a na ich dodržiavanie dohliadajú všetci.
  • Veľký význam sa pripisuje spolupráci s rodičmi. Nie sú to len obyčajné rodičovské združenia, ale množstvo spoločných aktivít, vzdelávanie rodičov v oblasti výchovy, spoločné riešenie problémov v správaní, využívanie voľného času detí aj v spolupráci s regionálnou samosprávou atď.
  • Poznávacia stránka žiakov sa rozvíja na základe taxonómie kognitívnych cieľov, funkcií a procesov, od najnižších a najvyššie procesy - tvorivosť.

Integrované tematické vyučovanie (ITV)

Ďalšou alternatívnou koncepciou výučby je integrované tematické vyučovanie (ITV). Je ho autorkami sú S. Kovaliková a K. Olsenová. Táto koncepcia je postavená na inovácii v troch základných oblastiach:

  • nový pohľad na rozvíjanie psychických funkcií a procesov na základe vytvorenia mozgovo-kompatibilného prostredia - využívanie kapacity celého mozgu,
  • inovácia metód a stratégií vyučovania je založená na princípe objavovania,
  • inovácia osnov založená na tvorbe celoročnej témy a integrácie predmetov v rámci tejto témy. Postupne sa tak osvojí celoročná téma, ktorá sa rozpracuje do mesačných, týždenných a denných tém. V dennej téme sa určia kľúčové pojmy a pripravia sa konkrétne úlohy a aktivity na osvojenie si obsahu.

V koncepcii alternatívnej školy ITV sa vychádza z kombinácie Bloomovej koncepcie rozvoja kognitívnych funkcií a z Gardenovej teórie inteligencie. Garner opísal tieto druhy inteligencie:

  1. Lingvistická - verbálne učenie
  2. Logicko-matematická
  3. Muzikálna
  4. Priestorová - obrazotvornosť, predstavivosť
  5. Telesno-pohybová - manipulácia, práca, pohyb
  6. Interpersonálna - sociálne učenie
  7. Intrapersonálna inteligencia - zameraná na vnútorné prežívanie

Inováciu v oblasti metód výučby predstavuje:

  • Zahrievací čas - osobné výpovede žiakov, spev, tanec
  • Efektívny a priamy výklad učiva - 11-16 minút, robí sa mapa pojmov
  • Kooperatívne učenie v malých skupinách, pri ktorom ide o zapojenie všetkých žiakov do činnosti
  • Faktické a emocionálne hodnotenie - žiaci sa vyjadrujú nielen k tomu, čo bolo správne a nesprávne, ale aj čo sa im páčilo a nepáčilo

Všetko čo sa žiaci naučia by sa malo dať použiť v praxi, v živote. Alternatívny prístup k výučbe v systéme ITV kladie dôraz na vytvorenie vhodného a podporeného prostredia pre učenie.

Jeho znaky sú:

  • Dôvera, istota, bezpečie
  • Zmysluplný obsah prepojený s praktickým životom
  • Sloboda výberu - žiakom sa ponúka možnosť voľby, tým sa učia rozhodovať, byť slobodní a preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia
  • Dostatok času je dôležitou podmienkou vhodného prostredia pre učenie
  • Obohatené prostredie - žiaci majú k dispozícii veľa pomôcok, kníh, encyklopédií, počítače, internet
  • Okamžitá spätná väzba sa zaručuje tým, že hneď po výkone žiaka nastáva hodnotenie od spolužiakov, učiteľa a on sám tiež zhodnotí svoj výkon. Hodnotí sa nielen výsledok, ale aj postup práce, teda proces.

Montessori pedagogika

Mária Montessoriová (1870-1952) bola talianska lekárka a pedagogička, ktorá vytvorila pedagogickú koncepciu založenú na slobodnom vývoji dieťaťa a povzbudzovaní jeho samostatnosti v špeciálne upravenom prostredí.

Princípy Montessori pedagogiky:

  1. Škola má slúžiť dieťaťu a nie naopak, musí vychádzať z potrieb dieťaťa a jeho schopností, zabezpečovať rozvoj osobnosti podža jeho možností.
  2. Hlavným ciežom výchovy a vzdelávania je rozvoj osobnosti dieťaťa, aby dieťa rozvíjalo samo seba- samostatnosť, sebavýchova, schopnosť efektívne sa učiť a i.
  3. Alternatívne školy sa usilujú o zvýšenie slobody dieťaťa vo vyučovaní. Dieťa sa podieža na tvorbe obsahu a organizácii vyučovania, je mu dopriaty vožný pohyb, oddych počas vyučovania, možnosť komunikácie so spolužiakmi.
  4. Hodnotenie je založené na vlastných možnostiach a schopnostiach dieťaťa, hodnotí sa jeho pokrok oproti predchádzajúcemu stavu.
  5. Alternatívne školy preferujú také postupy, metódy a formy, ktoré užahčujú učenie. Často sa využívajú tvorivé a sociálne hry, dramatické, komunikatívne, prosociálne zamerané cvičenia, cvičenia na uvožňovanie, rozvoj zmyslov, bádatežské postupy a projekty, dialóg.
  6. Slobodný vývoj dieťaťa je základom pedagogickej teórie a praxe M. Montessoriovej. Dieťa sa samo rozhoduje čo bude robiť, s kým a s čím sa bude hrať a ako dlho sa bude hrať. Sloboda ale neznamená, že dieťa si môže robiť čo chce. Sloboda bez organizácie práce by bola zbytočná- dieťa sleduje svoj vnútorný základ, vnútorné pocity.
  7. Úlohou pedagóga v procese vyučovania, je príprava optimálneho prostredia a pomôcok. Didaktický materiál a predmety, ktoré dieťa obklopujú majú byť pre dieťa podnetné a pripravené tak, aby rozvíjali jeho osobnosť. Dieťa je schopné sústrediť sa intenzívne a dlhodobo na prácu, ktorá ho zaujme.
  8. Výchovná práca je založená na princípe pedocentrizmu a spontánneho sebarozvíjania dieťaťa. Vychovávatež zostáva v pozadí a usiluje sa o to, aby se dieťa čo najviac prejavilo a presadilo, bolo nezávislé a samostatné. Vychovávatež by mal rešpektovať telesný a duševný rozvoj, ktorý sa uskutočňuje v určitých intervaloch, tzv. senzitívnych fázach.
  9. Metodika Márie Montessoriovej rešpektuje tieto tzv. senzitívne obdobia, ktoré sa u každého dieťaťa periodicky striedajú do veku 6 rokov. Ide o obdobia zvláštnej citlivosti, ktorá umožňuje spontánne vnímať a komplexne prijímať určité javy a podnety. Tak napríklad vo veku 0- 5 rokov má dieťa svoje senzitívne obdobie pre zjemňovanie zmyslov a rozvoj reči, vo veku 1- 3 rokov je najvhodnejší čas na budovanie psychického a fyzického poriadku a vo veku 2- 6 rokov na vytváranie sociálnych vzťahov. Každé senzitívne obdobie má prechodné trvanie a slúži len na to, aby si dieťa zvnútornilo určitú schopnosť či vlastnosť. Kaď sa tak stane, príslušná senzitívnosť pozvožna odznieva.

Úloha učiteľa v Montessori pedagogike:

Učitež musí ovládať filozofiu vzdelávacieho systému a hlboko si osvojiť pedagogiku Márie Montessoriovej. Podstatnú zložku jeho príprav tvorí osvojenie praktických zručností v didaktickej práci s učebným materiálom. Absolvent vzdelávacieho programu pedagogiky Márie Montessoriovej obdrží Montessoriovej diplom, ktorý ho oprávňuje vyučovať v materskej alebo základnej škole montessoriovského typu. Učitež montessoriovskej školy musí prejsť i vzdelaním pre predškolský stupeň. Učitež je „dynamickým spojivom“ medzi pripraveným prostredím a dieťaťom. Je pre dieťa pozitívnym vzorom, dôležitú úlohu zohráva pri práci s rodičmi. Jeho úlohou je predovšetkým chrániť a usmerňovať životné impulzy dieťaťa na ceste k sebadisciplíne a vnútornému poriadku. Vychovávatež by mal dieťa viesť bez toho, aby nechával príliš pocítiť svoju prítomnosť, ale zároveň musí byť pripravený k požadovanej pomoci. Nikdy nesmie vstupovať ako prekážka medzi dieťaťom a jeho skúsenosťou. Aktívne vedenie prebieha nepriamo cez prípravu vekovo primeraného a podnetného prostredia.

Montessoriovská škola:

Montessoriovská škola je všeobecnou jednotnou školou, poskytujúcou vzdelanie deťom od 2 ½ roka do 15 rokov. Vnútorne je rozčlenená na materskú školu (2 ½ - 6 rokov) a základnú deväťročnú školu (6- 15 rokov), ktorá umožňuje žiakom pokračovať vo vzdelávaní na akejkožvek strednej škole či odbornom učilišti. Škola sa svojou koncepciou dôsledne riadi princípmi pedagogiky Márie Montessoriovej, ktorú rozvíja vzhžadom k miestnym, časovým a kultúrnym podmienkam. Hlavným ciežom školy je pomáhať dieťaťu v poznávaní sveta i seba samého. Dieťa sa stáva samostatným, slobodným, aktívnym človekom, zodpovedným za svoje konanie. Osvojuje si materský jazyk, cudzie jazyky, vedy o prírode, o spoločnosti, základy umenia, venuje sa telesným a pracovným aktivitám. To mu umožňuje harmonický a zdravý rozumový, emocionálny, duševný a telesný vývin. Učiteľ má zabezpečený dostatočne vožný priestor pre originálnu tvorivú prácu so žiakom i s celou triedou. Výrazná je diagnostická zložka jeho práce. Poznanie žiaka, informácie o jeho postupe a vývoji tvoria základ pre jeho ďalšiu individuálnu prácu so žiakom. Frontálne vyučovanie je nahradené mnohostrannou organizačnou a metodickou diferenciáciou. Na prvom stupni (1. - 5. ročník) žiaci nie sú klasifikovaný známkou. Ich postup v učení je zachytený v „Knihe uložených úloh“ a na konci školského roka je ich všestranný rast charakterizovaný písomným slovným hodnotením triedneho učiteža. V škole nie je stanovený presný rozvrh hodín pre jednotlivé predmety, ani tradičný učebný plán. Dieťa má zaručenú vožnosť a slobodu v pripravenom prostredí a samo sa snaží rozmnožiť svoje poznatky. Učitež nerieši problém, ako sprostredkovať a podať presne stanovené poznatky, ale ako uviesť a usmerňovať dieťa v jeho túžbe po vedomostiach.

Organizačná štruktúra Montessori školy:

Podstatným rysom montessoriovského systému je organizačná štruktúra školy. Veľký význam má vožné zoskupovanie detí a učenia sa v skupinách. Odmieta sa mechanické členenie tried podža veku detí, tak ako je to v klasickej škole. Usporiadanie školských tried je špecifické a dôsledne vychádza z pedagogických zásad Márie Montessoriovej. V triede sú deti niekožkých vekových kategórií: 2 ½ - 6 rokov, 6- 9 rokov, 9- 12 rokov, 12- 15 rokov. Pri vytváraní školských tried sa rešpektujú jednotlivé vývojové obdobia so špecifickými spôsobmi konania a správania, so špecifickými charakteristikami. Toto členenie má podstatný význam pre sebavýchovu, predovšetkým sociálnu výchovu. Deti sú stimulované k správaniu z vývojových stupňov mladších a starších detí.

Hodnotové ciele Montessori školy:

  • žiaci sa majú orientovať v základných mravných hodnotách, a na základe „vnútorného“ prijatia sa s nimi stotožňovať
  • pochopiť základné princípy demokratickej spoločnosti, naučiť sa prejaviť ako aktívny, zodpovedný občan
  • rešpektovať právo a zákony
  • vážiť si svoju vlasť, uvedomovať si hodnotu a rovnosť každého človeka- prijatie týchto hodnôt zaručuje rasovú, náboženskú a vlastne všetky formy tolerancie
  • pochopiť význam medzinárodnej spolupráce a dorozumenia sa
  • pochopiť význam života a zdravia, osvojiť si zásady zdravého životného štýlu
  • utvoriť si silný vzťah k životnému prostrediu a zodpovednosť zaň
  • naučiť sa starať sa o seba, získať pocit sebaúcty a sebaistoty, rešpektovať druhých a spolupracovať s nimi

Ciele Montessori školy:

V priebehu návštevy materskej školy a 1. Na základe poznania si utvoriť ucelený, názorný obraz prirodzeného a spoločenského prostredia, rozvinúť primerané rozumové schopnosti, zmysly i telesné zručnosti, emocionálnu a vôžovú zložku osobnosti, čo sa výrazne prejaví v úrovni poznávacích procesov, medzižudských vzťahov a osobných charakteristík (vnútorná zodpovednosť, priatežstvo, sebaistota). Žiaci získajú základy kvalitného všeobecného vzdelania v rozsahu ich potrieb, predpokladov a možností.

Sugestopédia

Experimentálne dôkazy o efektívnosti učenia sa v stave zvýšeného prijímania informácií pomocou sugescie sa rýchle rozšírili aj na iné oblasti. Tak napr. A.G. Kovalev aplikoval sugescie na zmenu niektorých čŕt osobnosti žiaka, A. Lakjurski aplikoval sugestopédiu na matematiku a jej vyučovanie, sám Lozanov referoval o použití sugestopédie vo všetkých predmetoch vyučovaných v 10. triede, analyzoval sa vzťah hypnopédie a sugestopédie, I. E.

Princípy sugestopédie:

  1. princíp sugestívnosti
  2. princíp jednoty vedomého a nevedomého. Lozanov chápe aktivitu v učebnom procese nie ako činnosť, ale ako vzťah!

Sugestopedické vyučovanie sa uplatňuje aj u postihnutých detí a mentálne retardovaných, sledoval saa efekt vyučovania cudzích jazykov špecificky u neurotikov, H. Kohler a H. J. Wild vypracovali aktívnu terapiu jako modifikáciu autogénneho tréningu, kde sú prvky sugestológie silne zastúpené, L. Tec skúšal použitie sugestológie v terapii rodín a F. M.

Na základe tohoto prehľadu, ohlasu metódy vo svete, môžeme dnes hovoriť o alternatívnom školstve, alebo presnejšie, o možnosti alternatívneho vzdelávania v škole pomocou koncepcie, systému, ktorý využíva najmä prvky sugescie, uvoľnenia, elaxácie. Efektívnosť tohoto systému bola experimantálne i empiricky dokázaná a popísaná v mnohých štúdiách v Bulharsku, ale aj v zahraničí. Analýza odbornej literatúry, ale aj vedecké sympóziá, návštevy zo zahraničia a návštevy zahraničných škôl, či štúdium ich školských systémov čím ďalej, tým viac potvrdzujú, že mnohé alternatívne školské systémy sú postavené na niektorej z dobre prepracovaných teórií a taxonómii kognitívnych funkcií. Toto tvrdenie platí osobitne, keď sa kognitívna taxonómia niektorými autormi dopĺňa o taxonómiu mimokognitívnych cieľov.

Psychologické aspekty vzdelávania mentálne postihnutých

Všeobecná charakteristika psychiky Psychika sa vyznačuje týmito znakmi:

  1. Psychika je funkciou nervovej sústavy a najmä mozgu. Mozog je najdokonalejším spôsobom organizovaná živá hmota, a preto jeho poškodením vznikajú následky nielen v psychike, ale aj v jednotlivých orgánoch tela. Psychika tvorí jednotu s telesnou stránkou organizmu. (Ak je mozog poškodený, bude to mať následky aj v psychike). To znamená, že akákoľvek porucha mozgových buniek sa prejaví aj v psychickom živote človeka.
  2. Psychika človeka je odrazom objektívnej reality v mozgu. Napr. keby človek žil od narodenia v úplnej tme a tichu, nič by nepôsobilo na jeho receptory, nič by neodrážal a jeho duševný život by u neho takmer neexistoval. Psychika obsahuje len to, čo sa do nej dostalo prostredníctvom zmyslových orgánov, čo vzniklo zapamätávaním a myšlienkovým spracovaním. (napr. ak je človek od narodenia slepý, nemá predstavu o farbách.
  3. Psychika je jednotou objektívneho a subjektívneho - objektívne v psychike je napr. jej obsah, ktorý vznikol zmyslovým vnímaním - kniha, ktorú vidím, spolužiačkin fialový sveter … (videné aj počuté). Človek však neodráža objektívny svet pasívne, ale aktívna, t.j. vyberá si podnety, ktoré bude odrážať pretože súvisia s jeho záujmami, potrebami, záľubami…. Ten istý podnet vyvolá u rôznych ľudí rozličné psychické zážitky - uplatňuje sa tu individualita jednotlivca, jeho jedinečnosť.
  4. Psychika človeka sa rozvíja vo vonkajšej činnosti a vo vonkajšej činnosti sa aj prejavuje - človek je tvor činný, pre svoju existenciu potrebuje aktivitu, vďaka ktorej sa zdokonaľuje, pestuje si vytrvalosť, pevnú vôľu, prekonáva prekážky … (medzi hlavné druhy činností patrí hra (deti), učenie (mládež), práca (dospelý))
  5. Psychika človeka je vývinovo determinovaná - v priebehu vývoja ľudstva sa aj psychika človeka vyvíjala a zdokonaľovala, z toho vyplýva, že psychika súčasného človeka je na inej úrovni ako bola psychika pračloveka.
  6. Psychika človeka je dynamická - všetko psychické sa deje v čase a priestore. Človek sa počas života mení, dnes už sme takí ako včera, pred rokom alebo v detstve.
  7. Psychika človeka je celistvá - jednotlivé zložky psychiky nefungujú izolovane, ale sa navzájom dopĺňajú a ovplyvňujú, čím vytvárajú / zabezpečujú jej celistvosť. Myslenie nemôžeme oddeliť od reči, predstáv, vnímania, schopností…

tags: #alternatívne #koncepcie #pedagogiky #mentálne #postihnutých

Ďalšie články