Alternatívne metódy vyučovania pre mentálne postihnutých žiakov

Alternatívne školstvo predstavuje súbor škôl, ktoré ponúkajú iný spôsob výučby v porovnaní s tradičnými metódami. Tieto školy sa zameriavajú nielen na odovzdávanie základných vedomostí, ale aj na upevňovanie hodnôt a vytváranie ucelených názorov pre život. Alternatívne metódy výučby sa snažia prispôsobiť vzdelávanie individuálnym potrebám a schopnostiam každého dieťaťa, čo je obzvlášť dôležité pri vzdelávaní mentálne postihnutých žiakov.

Vznik a vývoj alternatívneho školstva

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia začal štát prenikať do správy a riadenia škôl, čo viedlo k rozdeleniu na verejné (štátne) a súkromné (cirkevné) školy. Koncom 19. storočia nastala duchovná kríza, pričom verejné školy boli označené za spoluvinníka. To viedlo k snahe vymaniť školy spod štátneho vplyvu a vytvoriť "voľnú školu", ktorá by bola neštátnou verejnou školou bez vplyvu cirkvi.

V zahraničnej pedagogike sa alternatívne školy rozdeľujú podľa doby vzniku a tradícií, na ktoré nadväzujú.

Prvá vlna reformného pedagogického hnutia

Do prvej vlny reformného pedagogického hnutia patria školy a smery, ktoré vznikli začiatkom 20. storočia. Medzi ne patria školy pracujúce podľa pedagogiky M. Montessoriovej, C. Freineta, waldorfské školy podľa R. Steinera, jenský plán P. Petersena, daltonský plán H. Parkhurstovej, winnetská sústava C. Washburna, pragmatická pedagogika J. Deweya a iné. Tieto školy boli charakteristické pedocentrickou orientáciou, vychádzali zo spontánnosti dieťaťa, presadzovali prirodzenosť, spojenie s každodenným životom, učenie na základe skúseností, slobodu dieťaťa a individuálnu výučbu.

Druhá vlna reformného hnutia

Po 2. svetovej vojne prišla druhá vlna reformného hnutia, ktorá sa vyznačovala prudkou opozíciou voči existujúcemu školskému systému riadeného štátom. V polovici 60. rokov sa začali z USA do Európy šíriť názory rozličných spoločenských skupín, ktoré sa usilovali hľadať tzv. "free schools". Mnohé z týchto skupín začali zakladať vlastné školy pre svoje deti a deti rovnako zmýšľajúcich ľudí ako protiváhu štátnych škôl. V európskych krajinách sa uplatňovali odlišné ciele, koncepcie a obsahy, ktoré väčšinou vychádzali z antiautoritatívnej koncepcie, inej organizácie vyučovacieho procesu s dôrazom na záujmy a potreby detí, partnerstva detí a dospelých a priamej komunikácie bez pomoci učebníc a učebných pomôcok.

Prečítajte si tiež: Metódy pre mentálne postihnutých

Začiatky alternatívneho školstva na Slovensku súvisia so zmenou politického systému koncom roka 1989. Vznik alternatívnych škôl pokračuje aj v súčasnosti, najmä waldorfských škôl a škôl s pedagogikou M. Montessoriovej.

Princípy alternatívnych škôl

Alternatívne školy sa riadia niekoľkými základnými princípmi:

1. Orientácia na dieťa: Škola má slúžiť dieťaťu a vychádzať z jeho potrieb a schopností, aby zabezpečila rozvoj jeho osobnosti.
2. Rozvoj osobnosti: Hlavným cieľom výchovy a vzdelávania je rozvoj osobnosti dieťaťa, jeho samostatnosti, sebavýchovy a schopnosti efektívne sa učiť.
3. Sloboda vo vyučovaní: Alternatívne školy sa usilujú o zvýšenie slobody dieťaťa vo vyučovaní, pričom sa dieťa podieľa na tvorbe obsahu a organizácii vyučovania, má možnosť voľného pohybu a komunikácie so spolužiakmi.
4. Individuálny prístup: Hodnotenie je založené na vlastných možnostiach a schopnostiach dieťaťa, pričom sa hodnotí jeho pokrok oproti predchádzajúcemu stavu.
5. Efektívne metódy: Alternatívne školy preferujú postupy, metódy a formy, ktoré uľahčujú učenie, ako sú tvorivé a sociálne hry, dramatické, komunikatívne a prosociálne cvičenia, cvičenia na uvoľňovanie, rozvoj zmyslov, bádateľské postupy a projekty, a dialóg.

Alternatívne koncepcie výučby

Pojem "alternatíva" znamená voľbu alebo výber medzi viacerými možnosťami. Alternatívna koncepcia výučby ponúka alternatívu k tradičnému inštitucionalizovanému vzdelávaniu. Škola, v ktorej sa uplatňuje alternatívna koncepcia výučby, sa nazýva alternatívna škola.

Znaky tradičnej školy

• Pamäťovo-reprodukčná výučba
• Autoritatívne postavenie učiteľa
• Používanie direktívnych, donucovacích metód
• Stála organizácia vyučovania, vyučovacích hodín, školského roka
• Pevne stanovený obsah, osnovy a učebné plány určené centrálnymi orgánmi
• Direktívny spôsob riadenia školy a výchovno-vzdelávacieho procesu
• Dôraz na zvládnutie učiva, učebné výkony, prospech žiakov a ich disciplínu
• Žiak je väčšinou pasívny prijímateľ poznatkov, ktoré prezentuje učiteľ a učebnica

Znaky alternatívnych škôl

• Dôraz na rozvoj všetkých poznávacích funkcií žiaka, nielen na jeho pamäť a reprodukciu učiva, ale aj na logické, hodnotiace a tvorivé myslenie
• Nedirektívne postavenie učiteľa, ktorý je poradcom, sprievodcom, iniciátorom a podnecovateľom učenia sa žiakov
• Preferovanie dialogických, interaktívnych metód, metód, ktoré aktivizujú žiakov, metód, v ktorých sa zdôrazňuje spolupráca žiakov, ale aj ich samostatnosť, a metód na rozvoj tvorivého myslenia
• Pohyblivá organizácia výučby, ktorá sa prispôsobuje potrebám a záujmom žiakov, bez presne vymedzených časových jednotiek a pevných štruktúr vyučovacích hodín
• Obsah koncipovaný tak, že žiaci sa učia podstatné veci, dôraz sa kladie na úlohy, ktoré rozvíjajú všetky poznávacie funkcie, a obsah je napojený na skutočný život a problémy, ktoré prežívajú žiaci
• Demokratické a liberálnejšie riadenie, na ktorom sa podieľajú všetci pedagógovia, rodičia a Rada školy
• Orientácia na osobnosť žiaka a jeho individuálne zvláštnosti

Alternatívne výučbové koncepcie často zaraďujú do svojich programov moderné trendy v školstve, ako sú:

• Učenie cudzích jazykov
• Zavádzanie počítačov a informačno-komunikačných technológií do výučby
• Presadzovanie kooperatívneho učenia, projektovanie výučby, rozvíjanie emocionálnej inteligencie žiakov
• Uplatňovanie sociálneho výučbového obsahu a osnov, kde sa zdôrazňuje príprava žiakov na život riešením reálnych životných situácií, konfliktov, komunikácia, medziľudské vzťahy a asertivita
• Uplatňovanie multikultúrnej výchovy, výchovy k tolerancii, spolupráci, spolužitiu rozličných rás, národov, náboženstiev a protidrogovej výchovy
• Zdôrazňovanie kognitívneho rozvoja žiaka - konštruktivizmus (Piaget), využitie poznatkov o rôznych typoch inteligencie (H. Gardner), komplexný rozvoj poznávacích funkcií a procesov (B. S Bloom, L.

Príklady alternatívnych koncepcií výučby

Medzi rozšírené humanisticko-personalistické školy patria:

Prečítajte si tiež: Mentálne postihnutie a alternatívne pedagogické metódy

• Waldorfská škola (podľa R. Steinera)
• Koncepcia Montessoriovej
• Freinetovské školy
• Daltonská škola
• Rogeriánska výchova zameraná na osobnosť
• Školy emocionálnej inteligencie, otvorené školy, slobodné školy, kooperatívne vyučovanie, dramatická výchova, globálna výchova, projektová výučba
• Tvorivo-humanistická výučba

Tvorivo-humanistická výučba

Väčšina humanisticky orientovaných škôl, ktoré sa snažia inovovať svoju prácu, je založená na filozofii a koncepcii tvorivo-humanistickej výchovy. Patria sem otvorené, slobodné, tvorivé a partnerské školy.

Základné znaky tvorivo-humanistických škôl sú:

• Dôraz na žiaka, jeho prežívanie a motiváciu. Učiteľ sa stáva facilitátorom a partnerom, pričom vzťah medzi učiteľom a žiakom je založený na empatii učiteľa.
• Orientácia na výchovu, pričom sa viac priestoru venuje rozhovorom a výcvikom zameraným na sebapoznávanie, otázky morálky, etiky, rovnoprávnosti a partnerstva.
• Budovanie motivačného systému žiaka a sebariadenia, ktoré je založené na podpore samostatnosti a sebahodnotenia.
• Inovácie, ktoré spočívajú hlavne v heuristických metódach vyučovania a v princípoch objavujúceho, tvorivého vyučovania.
• Atmosféra bez strachu a úzkosti, kde je žiak otvorenejší a úprimnejší, pretože vie, že aj učiteľ je otvorený, úprimný a má k žiakovi úctu.
• Využívanie rôznych organizačných foriem výučby, ako sú spoločné stretnutia - komunity, integrované predmety, výučba v malých skupinách so žiakmi rozličného veku, projektové vyučovanie a podpora vlastných aktivít a záujmovej činnosti.
• Disciplína, ktorá je založená na dohodách medzi žiakmi, učiteľmi a rodičmi. Normy a pravidlá tvoria spolu učitelia aj žiaci a na ich dodržiavanie dohliadajú všetci.
• Spolupráca s rodičmi, ktorá zahŕňa množstvo spoločných aktivít, vzdelávanie rodičov v oblasti výchovy, spoločné riešenie problémov v správaní a využívanie voľného času detí aj v spolupráci s regionálnou samosprávou.
• Rozvíjanie poznávacej stránky žiakov na základe taxonómie kognitívnych cieľov, funkcií a procesov, od najnižších po najvyššie procesy - tvorivosť.

Integrované tematické vyučovanie (ITV)

Ďalšou alternatívnou koncepciou výučby je integrované tematické vyučovanie (ITV), ktorého autorkami sú S. Kovaliková a K. Olsenová. Táto koncepcia je postavená na inovácii v troch základných oblastiach:

• Nový pohľad na rozvíjanie psychických funkcií a procesov na základe vytvorenia mozgovo-kompatibilného prostredia - využívanie kapacity celého mozgu.
• Inovácia metód a stratégií vyučovania je založená na princípe objavovania.
• Inovácia osnov založená na tvorbe celoročnej témy a integrácie predmetov v rámci tejto témy. Postupne sa tak osvojí celoročná téma, ktorá sa rozpracuje do mesačných, týždenných a denných tém. V dennej téme sa určia kľúčové pojmy a pripravia sa konkrétne úlohy a aktivity na osvojenie si obsahu.

V koncepcii alternatívnej školy ITV sa vychádza z kombinácie Bloomovej koncepcie rozvoja kognitívnych funkcií a z Gardenovej teórie inteligencie. Garner opísal tieto druhy inteligencie:

1. Lingvistická - verbálne učenie
2. Logicko-matematická
3. Muzikálna
4. Priestorová - obrazotvornosť, predstavivosť
5. Telesno-pohybová - manipulácia, práca, pohyb
6. Interpersonálna - sociálne učenie
7. Intrapersonálna inteligencia - zameraná na vnútorné prežívanie

Inováciu v oblasti metód výučby predstavuje:

Prečítajte si tiež: Spotrebiteľské spory – alternatívy

• Zahrievací čas - osobné výpovede žiakov, spev, tanec
• Efektívny a priamy výklad učiva - 11-16 minút, robí sa mapa pojmov
• Kooperatívne učenie v malých skupinách, pri ktorom ide o zapojenie všetkých žiakov do činnosti
• Faktické a emocionálne hodnotenie - žiaci sa vyjadrujú nielen k tomu, čo bolo správne a nesprávne, ale aj čo sa im páčilo a nepáčilo

Všetko, čo sa žiaci naučia, by sa malo dať použiť v praxi, v živote. Alternatívny prístup k výučbe v systéme ITV kladie dôraz na vytvorenie vhodného a podporeného prostredia pre učenie. Jeho znaky sú:

• Dôvera, istota, bezpečie
• Zmysluplný obsah prepojený s praktickým životom
• Sloboda výberu - žiakom sa ponúka možnosť voľby, tým sa učia rozhodovať, byť slobodní a preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia
• Dostatok času je dôležitou podmienkou vhodného prostredia pre učenie
• Obohatené prostredie - žiaci majú k dispozícii veľa pomôcok, kníh, encyklopédií, počítače, internet
• Okamžitá spätná väzba sa zaručuje tým, že hneď po výkone žiaka nastáva hodnotenie od spolužiakov, učiteľa a on sám tiež zhodnotí svoj výkon. Hodnotí sa nielen výsledok, ale aj postup práce, teda proces.

Montessoriovská pedagogika

Mária Montessoriová (1870-1952) bola talianska lekárka a pedagogička, ktorá vytvorila vlastnú pedagogickú koncepciu založenú na liberálnom postoji k deťom a povzbudzovaní ich samostatnosti v špeciálne upravenom prostredí. Každé dieťa sa zamestnávalo podľa svojich záľub a nové poznatky získavalo predovšetkým hrou.

Princípy Montessori pedagogiky

• Slobodný vývoj dieťaťa: Dieťa sa samo rozhoduje, čo bude robiť, s kým a s čím sa bude hrať a ako dlho sa bude hrať. Sloboda ale neznamená, že dieťa si môže robiť čo chce. Sloboda bez organizácie práce by bola zbytočná- dieťa sleduje svoj vnútorný základ, vnútorné pocity.
• Pripravené prostredie: Úlohou pedagóga v procese vyučovania je príprava optimálneho prostredia a pomôcok. Didaktický materiál a predmety, ktoré dieťa obklopujú, majú byť pre dieťa podnetné a pripravené tak, aby rozvíjali jeho osobnosť.
• Polarizácia osobnosti: Vyučovanie je založené na princípe „polarizácie osobnosti“, ktorý umožňuje voľný prirodzený pohyb dieťaťa (telesná a duševná harmónia je podmienkou sebarealizácie človeka).
• Pedocentrizmus a spontánne sebarozvíjanie: Výchovná práca je založená na princípe pedocentrizmu a spontánneho sebarozvíjania dieťaťa. Vychovávateľ zostáva v pozadí a usiluje sa o to, aby sa dieťa čo najviac prejavilo a presadilo, bolo nezávislé a samostatné.
• Senzitívne fázy: Vychovávateľ by mal rešpektovať telesný a duševný rozvoj, ktorý sa uskutočňuje v určitých intervaloch, tzv. senzitívnych fázach. Metodika Márie Montessoriovej rešpektuje tieto tzv. senzitívne obdobia, ktoré sa u každého dieťaťa periodicky striedajú do veku 6 rokov. Ide o obdobia zvláštnej citlivosti, ktorá umožňuje spontánne vnímať a komplexne prijímať určité javy a podnety.

Úloha učiteľa v Montessoriovskom systéme

Učiteľ musí ovládať filozofiu vzdelávacieho systému a hlboko si osvojiť pedagogiku Márie Montessoriovej. Podstatnú zložku jeho prípravy tvorí osvojenie praktických zručností v didaktickej práci s učebným materiálom. Učiteľ je „dynamickým spojivom“ medzi pripraveným prostredím a dieťaťom. Je pre dieťa pozitívnym vzorom a zohráva dôležitú úlohu pri práci s rodičmi. Jeho úlohou je predovšetkým chrániť a usmerňovať životné impulzy dieťaťa na ceste k sebadisciplíne a vnútornému poriadku.

Štruktúra Montessoriovskej školy

Montessoriovská škola je všeobecnou jednotnou školou, poskytujúcou vzdelanie deťom od 2 ½ roka do 15 rokov. Vnútorne je rozčlenená na materskú školu (2 ½ - 6 rokov) a základnú deväťročnú školu (6- 15 rokov), ktorá umožňuje žiakom pokračovať vo vzdelávaní na akejkoľvek strednej škole či odbornom učilišti. Škola sa svojou koncepciou dôsledne riadi princípmi pedagogiky Márie Montessoriovej, ktorú rozvíja vzhľadom k miestnym, časovým a kultúrnym podmienkam.

Ciele Montessoriovskej školy

Hlavným cieľom školy je pomáhať dieťaťu v poznávaní sveta i seba samého. Dieťa sa stáva samostatným, slobodným, aktívnym človekom, zodpovedným za svoje konanie. Osvojuje si materský jazyk, cudzie jazyky, vedy o prírode, o spoločnosti, základy umenia, venuje sa telesným a pracovným aktivitám. To mu umožňuje harmonický a zdravý rozumový, emocionálny, duševný a telesný vývin.

Organizácia vyučovania v Montessoriovskej škole

Frontálne vyučovanie je nahradené mnohostrannou organizačnou a metodickou diferenciáciou. Na prvom stupni (1. - 5. ročník) žiaci nie sú klasifikovaný známkou. Ich postup v učení je zachytený v „Knihe uložených úloh“ a na konci školského roka je ich všestranný rast charakterizovaný písomným slovným hodnotením triedneho učiteľa. V škole nie je stanovený presný rozvrh hodín pre jednotlivé predmety, ani tradičný učebný plán. Dieťa má zaručenú voľnosť a slobodu v pripravenom prostredí a samo sa snaží rozmnožiť svoje poznatky.

Podstatným rysom montessoriovského systému je organizačná štruktúra školy. Veľký význam má voľné zoskupovanie detí a učenia sa v skupinách. Odmieta sa mechanické členenie tried podľa veku detí, tak ako je to v klasickej škole. V triede sú deti niekoľkých vekových kategórií: 2 ½ - 6 rokov, 6- 9 rokov, 9- 12 rokov, 12- 15 rokov. Pri vytváraní školských tried sa rešpektujú jednotlivé vývojové obdobia so špecifickými spôsobmi konania a správania, so špecifickými charakteristikami. Toto členenie má podstatný význam pre sebavýchovu, predovšetkým sociálnu výchovu. Deti sú stimulované k správaniu z vývojových stupňov mladších a starších detí.

Hodnotové ciele Montessoriovskej školy

Dieťa po absolvovaní školy, resp. osvojení si pedagogiky Márie Montessoriovej, má mať určité hodnotové ciele:

• Žiaci sa majú orientovať v základných mravných hodnotách a na základe „vnútorného“ prijatia sa s nimi stotožňovať
• Pochopiť základné princípy demokratickej spoločnosti a naučiť sa prejaviť ako aktívny, zodpovedný občan
• Rešpektovať právo a zákony
• Vážiť si svoju vlasť, uvedomovať si hodnotu a rovnosť každého človeka- prijatie týchto hodnôt zaručuje rasovú, náboženskú a vlastne všetky formy tolerancie
• Pochopiť význam medzinárodnej spolupráce a dorozumenia sa
• Pochopiť význam života a zdravia, osvojiť si zásady zdravého životného štýlu
• Utvoriť si silný vzťah k životnému prostrediu a zodpovednosť zaň
• Naučiť sa starať sa o seba, získať pocit sebaúcty a sebaistoty, rešpektovať druhých a spolupracovať s nimi

Problémové vyučovanie

Problémové vyučovanie je koncepcia vyučovania, ktorá zahŕňa viacero názvov vyučovacích postupov a stratégií, ako napr. heuristické vyučovanie, tvorivé vyučovanie, discovery learning - učenie objavovaním. Podstata problémového vyučovania spočíva vo vytváraní postupného radu problémových situácií a riadení činnosti žiakov pri viac - menej samostatnom riešení problémových úloh.

Kooperatívne vyučovanie

Podstata kooperatívneho vyučovania spočíva v tom, že žiaci triedy na vyučovaní pracujú v malých skupinkách - riešia úlohy, osvojujú si vedomosti, vykonávajú rôzne praktické činnosti v atmosfére rovnoprávnosti a spolupráce. Pri kooperatívnom vyučovaní je dôležité:

1. vytvárať malé skupiny žiakov (optimálne 4-členné),
2. zabezpečiť, aby v každej skupine boli zastúpení žiaci s rôznymi študijnými predpokladmi,
3. posilňovať osobnú zodpovednosť členov skupiny (učiteľ by sa mal presvedčiť o práci všetkých členov v skupine.
4. naučiť žiakov komunikovať a spolupracovať,
5. pravidelne hodnotiť prácu skupín.

Sugestológia

Sugestológia je metóda, ktorá sa zameriava na aktivizáciu podvedomia a využívanie rezerv v osobnosti žiaka. Zakladateľom sugestológie je G. Lozanov.

Princípy sugestológie

1. Autorita učiteľa: Učiteľ musí byť pre žiaka autoritou.
2. Infantilizácia: Učiteľ sa správa k žiakom ako k deťom.
3. Dvojplánovosť pôsobenia: Veľký význam sa pripisuje pôsobeniu „druhého plánu“ - v prvom pláne učiaci sa vníma napr. slovíčko, ale v druhom pláne na neho pôsobia také faktory akým je hudba, dynamika reči, mimika, svetlo, dynamika dekorácie, pohodlie, atď.
4. Intonácia: Intonácia reči má podporovať autoritu a motiváciu.
5. Rytmus: Rytmus určuje pauzy, významnosť ticha, ale aj usporiadanie blokov učebnej látky a rýchlosti ich osvojovania si do pamäti.
6. Koncertnosť: Učebná látka sa podáva formou koncertu.

Klasifikácia vyučovacích metód

Vyučovacie metódy predstavujú spôsoby a postupy, ktorými učitelia sprostredkovávajú žiakom vedomosti, zručnosti a hodnoty. Klasifikácia vyučovacích metód sa odvíja od rôznych kritérií, ako sú charakter činností, podiel učiteľa a žiaka či fáza vyučovacieho procesu.

Motivačné metódy

Prvoradou úlohou je vzbudiť u žiakov záujem o učebnú činnosť. Motivačné metódy rozdeľujeme:

A. - problém ako motivácia - na základe problému učiteľ upúta pozornosť žiakov a potom vysvetľuje učivo

B. Priebežné motivačné metódy:

• motivačná výzva - učiteľ vyzve žiaka, aby dával pozor, aby urobil náčrtok do zošita…
• aktualizácia obsahu - učiteľ približuje a spája učivo s príkladmi zo života
• pochvala, povzbudenie s kritika - sú významnými prvkami motivácie

Expozičné metódy

Podľa toho, ako učiteľ vytvára u žiakov nové vedomosti, spôsobilosti, zručnosti a návyky, členíme expozičné metódy do týchto skupín:

A. Slovné metódy:

• monologické slovné metódy - výklad, vysvetľovanie, prednáška, inštruktáž
• dialogické slovné metódy - rozhovor, beseda, dramatizácia

B. Metódy sprostredkovaného prenosu poznatkov:

• demonštrácia
• pozorovanie
• manipulácia s predmetmi
• laboratórna práca
• hra ako metóda

C. Problémové metódy:

• problémové vyučovanie
• projekty

D. Metódy samostatnej a autodidaktickej práce:

• samostatná práca s knihou
• práca v laboratóriu
• samostatné štúdium rôznej literatúry
• samostatná práca s využitím rôznej techniky

E. Metódy mimovoľného učenia

Fixačné metódy

Opakovanie a precvičovanie je neoddeliteľnou súčasťou vyučovacieho procesu. Fixačné metódy slúžia na to, aby sme proces zabúdania spomalili a naopak, posilnili proces zapamätávania.

Rozdelenie fixačných metód:

A. Metódy opakovanie a precvičovania vedomostí a zručností:

• ústne opakovanie žiakom
• metóda otázok a odpovedí (katechizmová)
• písomné opakovanie
• opakovací rozhovor
• opakovanie s využitím učebnice a inej literatúry
• domáca úloha

B. Metódy precvičovania a zdokonaľovania zručností (motorický tréning)

Diagnostické a klasifikačné metódy

Vo výchovno - vzdelávacom procese sa najčastejšie uplatňujú tieto diagnostické a klasifikačné metódy:

A. Klasické didaktické metódy

• ústne skúšanie
• písomné skúšanie
• praktické skúšanie
• didaktické testy
• klasifikácia

B. Malé formy vedeckovýskumných diagnostických metód

• metóda pozorovania žiaka
• exploračné metódy

Psychika a jej charakteristika

Psychika sa vyznačuje týmito znakmi:

1. Psychika je funkciou nervovej sústavy a najmä mozgu.
2. Psychika človeka je odrazom objektívnej reality v mozgu.
3. Psychika je jednotou objektívneho a subjektívneho.
4. Psychika človeka sa rozvíja vo vonkajšej činnosti a vo vonkajšej činnosti sa aj prejavuje.
5. Psychika človeka je vývinovo determinovaná.
6. Psychika človeka je dynamická.
7. Psychika človeka je celistvá.

Prežívanie a správanie

Psychické javy rozdeľujeme do dvoch veľkých skupín: javy prežívania a javy správania.

Prežívanie je vnútorný svet človeka.

Znaky prežívania:

• Subjektívnosť
• Rozmanitosť
• Jedinečnosť
• Časovosť
• Je vlastné iba človeku

Správaním rozumieme vonkajší prejav človeka.

Správanie sa navonok prejavuje:

• Reakciami
• Konaním
• Činnosťou

tags: #alternatívne #vyučovanie #mentálne #postihnutých #metódy