Alternatívne smery v pedagogike mentálne postihnutých

Časť populácie vykazuje špeciálne edukačné potreby vzhľadom na svoje mentálne, senzorické, somatické alebo sociálne danosti. Tieto potreby môžu adekvátne saturovať len cielene pripravovaní odborníci. Alternatívne školy okrem základných vedomostí poskytujú deťom aj upevnené hodnoty a ucelené názory pre ich ďalší život. V článku sa podrobnejšie pozrieme na alternatívne smery v pedagogike mentálne postihnutých.

Špeciálna pedagogika a jej postavenie

Špeciálna pedagogika je integrovaný vedný odbor, ktorý sa zaoberá edukáciou jedincov so špeciálnymi edukačnými potrebami. V PL je známa ako špeciálna pedagogika, v MR ako liečebná pedagogika, v NSR ako Sonderpädagogik a v Rusku a Bulharsku ako defektológia. Absolventi odboru Špeciálna pedagogika (1. stupeň) získavajú prehľad o základoch špeciálnej pedagogiky ako integrovaného vedného odboru, ako aj o jej jednotlivých špecializáciách. V rámci programu vybranej špecializácie sú tieto poznatky a zručnosti podrobnejšie rozpracované.

Ciele a princípy alternatívneho školstva

Alternatívne školstvo predstavuje súbor alternatívnych škôl, ktoré poskytujú iný spôsob výučby v materských a základných školách. Pojem alternatívny je odvodený z latinského slova "alter", čo znamená iný, zmenený. Alternatívne školy by teda mali byť v najširšom slova zmysle školy, ktoré uplatňujú iné obsahy vzdelávania, iné formy vzdelávania, iný vyučovací proces a inú atmosféru vzťahov medzi učiteľmi a žiakmi.

Medzi hlavné princípy alternatívneho školstva patria:

1. Škola má slúžiť dieťaťu a nie naopak, musí vychádzať z potrieb dieťaťa a jeho schopností, zabezpečovať rozvoj osobnosti podľa jeho možností.
2. Hlavným cieľom výchovy a vzdelávania je rozvoj osobnosti dieťaťa, aby dieťa rozvíjalo samo seba - samostatnosť, sebavýchova, schopnosť efektívne sa učiť a i.
3. Alternatívne školy sa usilujú o zvýšenie slobody dieťaťa vo vyučovaní. Dieťa sa podieľa na tvorbe obsahu a organizácii vyučovania, je mu dopriaty voľný pohyb, oddych počas vyučovania, možnosť komunikácie so spolužiakmi.
4. Hodnotenie je založené na vlastných možnostiach a schopnostiach dieťaťa, hodnotí sa jeho pokrok oproti predchádzajúcemu stavu.
5. Alternatívne školy preferujú také postupy, metódy a formy, ktoré uľahčujú učenie. Často sa využívajú tvorivé a sociálne hry, dramatické, komunikatívne, prosociálne zamerané cvičenia, cvičenia na uvoľňovanie, rozvoj zmyslov, bádateľské postupy a projekty, dialóg.

Vývoj alternatívneho školstva

Koncom 18. a začiatkom 19. storočia začal vo väčšine európskych krajín prenikať štát do správy a riadenia škôl. Preto boli školy rozdelené na verejné (štátne) a súkromné (cirkevné). Koncom 19. storočia došlo vo väčšine európskych krajín k duchovnej kríze a verejné školy boli označené za spoluvinníka tejto krízy. Preto nastáva potreba škôl vymaniť sa spod štátneho vplyvu. V prvej polovici 20. storočia bola snaha vytvoriť tzv. voľnú školu, ktorá mala byť neštátnou verejnou školou a súčasne školou bez vplyvu cirkvi.

V zahraničnej pedagogike sa alternatívne školy rozdeľujú podľa doby vzniku a tradícií, na ktoré nadväzujú. Do 1. vlny reformného pedagogického hnutia sú zaraďované školy a smery, ktoré vznikli začiatkom 20. storočia. Patria sem školy pracujúce podľa pedagogiky M. Montessoriovej, C. Freineta, waldorfské školy podľa R. Steinera, jenský plán P. Petersena, daltonský plán H. Parkhurstovej, winnetská sústava C. Washburna, pragmatická pedagogika J. Deweya a iné. Tieto školy boli charakteristické pedocentrickou orientáciou, vychádzali zo spontánnosti dieťaťa, presadzovali prirodzenosť, spojenie s každodenným životom, učenie na základe skúseností, slobodu dieťaťa, individuálnu výučbu.

Prečítajte si tiež: Vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím

Po 2. svetovej vojne prišla druhá vlna reformného hnutia, v ktorej sa formovala prudká opozícia voči existujúcemu školskému systému riadeného štátom. V polovici 60-tych rokov sa začali z USA do Európy šíriť názory rozličných spoločenských skupín (mládeže i dospelých), ktoré sa usilovali hľadať tzv. Mnohé z týchto skupín začali zakladať ako protiváhu štátnych škôl vlastné školy pre svoje deti a deti rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktoré nazývali „free schools“. V európskych krajinách sa uplatňovali iné - odlišné ciele, koncepcie, obsahy. Väčšinou vychádzali z antiautoritatívnej koncepcie, inej organizácie vyučovacieho procesu s dôrazom na záujmy a potreby detí, partnerstva detí a dospelých, priamej komunikácie bez pomoci učebníc a učebných pomôcok.

Začiatky alternatívneho školstva u nás súvisia so zmenou politického systému koncom roku 1989, ktorá sa značne prejavila aj v oblasti školstva. Vznik alternatívnych škôl pokračuje aj v súčasnosti. Sú to najmä waldorfské školy, školy s pedagogikou M.

Montessoriovská pedagogika

Mária Montessoriová (1870 Taliansko - 1952 Holandsko) bola popredná talianska lekárka a pedagogička. Narodila sa 31. augusta 1870 v Chiaravalle, v provincii Ancona. Roku 1896 získala ako prvá žena v Taliansku doktorát medicíny na univerzite v Ríme. Stala sa docentkou antropológie a intenzívne spolupracovala s psychiatrickými klinikami. Tu prišla do styku s vývojovo narušenými deťmi a postupne dospela k presvedčeniu, že sú oveľa učenlivejšie, ako sa všeobecne predpokladalo. Preto rezignovala na svoje univerzitné miesto a lekársku prax, aby mohla viesť tzv. ortofrenickú školu pre slabomyseľné a zaostalé deti.

Začiatkom 20. storočia vytvorila model, tzv. domovy detí (Casa dei bambini), z ktorých prvý založila v San Lorenze, bedárskej štvrti Ríma v roku 1907. Bol to domov pre troj- až šesť ročné deti z robotníckych vrstiev. Tu realizovala svoju vlastnú pedagogickú koncepciu založenú na nezvyčajne liberálnom postoji k deťom, na povzbudzovaní ich samostatnosti v špeciálne upravenom prostredí. Každé dieťa sa zamestnávalo podľa svojich záujmov a nové poznatky získavalo predovšetkým hrou. Aplikovala tu svoje dobré skúsenosti týkajúce sa podnetového prostredia. Poprvýkrát začala používať a ďalej rozvíjala materiál pre zmyslovú výchovu vytvorený pôvodne pre mentálne retardované deti, školský materiál na nácvik čítania, písania a počítania. Zamestnávala deti praktickými činnosťami, ako sú utieranie prachu a zametanie. Neskôr sa začala venovať prednáškovej a spisovateľskej činnosti.

"Pomôž mi, aby som to urobil sám", táto prosba s ktorou sa na M. Montessoriovú obrátilo malé dieťa sa stala hlavným krédom jej pedagogiky. To znamená, že úlohou dospelých je urobiť všetko preto, aby dieťa vlastnými silami a svojim tempom získalo nové vedomosti. Slobodný vývoj dieťaťa je základom pedagogickej teórie a praxe M. Montessoriovej. Dieťa sa samo rozhoduje čo bude robiť, s kým a s čím sa bude hrať a ako dlho sa bude hrať. Sloboda ale neznamená, že dieťa si môže robiť čo chce. Sloboda bez organizácie práce by bola zbytočná - dieťa sleduje svoj vnútorný základ, vnútorné pocity. Úlohou pedagóga v procese vyučovania, je príprava optimálneho prostredia a pomôcok. Didaktický materiál a predmety, ktoré dieťa obklopujú majú byť pre dieťa podnetné a pripravené tak, aby rozvíjali jeho osobnosť. Dieťa je schopné sústrediť sa intenzívne a dlhodobo na prácu, ktorá ho zaujme.

Prečítajte si tiež: Metódy pre mentálne postihnutých

Pedagogická koncepcia bola zaradená medzi pedocentricky orientované koncepcie tzv. reformného pedagogického hnutia a alternatívnej pedagogiky. Vyznačuje sa výraznými didaktickými a metodickými, funkčnými inováciami v rámci učebného procesu, rešpektujúceho osobnosť dieťaťa, samočinnosť a slobodu voľby v pedagogicky pripravenom prostredí triedy, školy alebo rodiny. Pre realizáciu výchovných a vzdelávacích cieľov v montessoriovskom systéme je nevyhnutná neformálna, úzka spolupráca školy s rodinou. Rodičia majú umožnený vstup do vyučovania, úzko spolupracujú a komunikujú s učiteľom, spoločne postupujú pri vzdelávaní a výchove dieťaťa.

Vo výchovno- vzdelávacom procese začíname pracovať vždy s konkrétnym materiálom, ktorý dieťa pozná z každodenného života - môže ho uchopiť, precítiť všetkými zmyslami a následne pochopiť a klasifikovať. Využívame metódu predvádzania a napodobovania: dieťaťu predvedieme celý priebeh práce pomaly a plynulo, pritom však každý jej pohybový krok izolovane zdôrazníme. Tým poskytujeme dieťaťu vonkajší (fyzický) poriadok, jasnú orientáciu, ktorá vedie ku koordinácii a kontrole všetkých jeho pohybov. Dieťa má vnútornú potrebu učiť sa, jeho osobnosť chce neustále získavať nové poznatky z okolia. Postupne zvláda elementárne pohybové cvičenia, učí sa starať o seba a o svoje prostredie, rozvíja svoje sociálne cítenie a vôľové vlastnosti. Postupne nadobúda schopnosť abstraktného myslenia, presnosť, istotu a radosť z práce. Materiál na tréning senzomotoriky oslovuje každý zmysel dieťaťa zvlášť, no napriek tomu poskytuje multisenzoriálny zážitok. Všetky nové pojmy súvisiace so zmyslovým prežívaním sú uvádzané v trojstupňovej lekcii - najprv uvedieme slovo v priamej súvislosti s predmetom, potom žiadame dieťa, aby našlo predmet podľa uvedeného pojmu a nakoniec musí dieťa samo predmet pomenovať.

1. Vyučovanie je založené na princípe „polarizácie osobnosti“. - umožnenie voľného prirodzeného pohybu dieťaťa (telesná a duševná harmónia je podmienkou sebarealizácie človeka)
2. Aby mohlo dieťa samostatne a koncentrovane pracovať, potrebuje dôsledne organizované prostredie, v ktorom nájde primerané množstvo podnetov na zmyslové vnímanie a vlastnú aktivitu.
3. Výchovná práca je založená na princípe pedocentrizmu a spontánneho sebarozvíjania dieťaťa. Vychovávateľ zostáva v pozadí a usiluje sa o to, aby sa dieťa čo najviac prejavilo a presadilo, bolo nezávislé a samostatné.
4. Vychovávateľ by mal rešpektovať telesný a duševný rozvoj, ktorý sa uskutočňuje v určitých intervaloch, tzv. senzitívnych fázach. Metodika Márie Montessoriovej rešpektuje tieto tzv. senzitívne obdobia, ktoré sa u každého dieťaťa periodicky striedajú do veku 6 rokov. Ide o obdobia zvláštnej citlivosti, ktorá umožňuje spontánne vnímať a komplexne prijímať určité javy a podnety. Tak napríklad vo veku 0- 5 rokov má dieťa svoje senzitívne obdobie pre zjemňovanie zmyslov a rozvoj reči, vo veku 1- 3 rokov je najvhodnejší čas na budovanie psychického a fyzického poriadku a vo veku 2- 6 rokov na vytváranie sociálnych vzťahov. Každé senzitívne obdobie má prechodné trvanie a slúži len na to, aby si dieťa zvnútornilo určitú schopnosť či vlastnosť. Keď sa tak stane, príslušná senzitívnosť pozvoľna odznieva.
5. Učiteľ musí ovládať filozofiu vzdelávacieho systému a hlboko si osvojiť pedagogiku Márie Montessoriovej. Podstatnú zložku jeho príprav tvorí osvojenie praktických zručností v didaktickej práci s učebným materiálom. Absolvent vzdelávacieho programu pedagogiky Márie Montessoriovej obdrží Montessoriovej diplom, ktorý ho oprávňuje vyučovať v materskej alebo základnej škole montessoriovského typu. Učiteľ montessoriovskej školy musí prejsť i vzdelaním pre predškolský stupeň. Učiteľ je „dynamickým spojivom“ medzi pripraveným prostredím a dieťaťom. Je pre dieťa pozitívnym vzorom, dôležitú úlohu zohráva pri práci s rodičmi. Jeho úlohou je predovšetkým chrániť a usmerňovať životné impulzy dieťaťa na ceste k sebadisciplíne a vnútornému poriadku. Vychovávateľ by mal dieťa viesť bez toho, aby nechával príliš pocítiť svoju prítomnosť, ale zároveň musí byť pripravený k požadovanej pomoci. Nikdy nesmie vstupovať ako prekážka medzi dieťaťom a jeho skúsenosťou. Aktívne vedenie prebieha nepriamo cez prípravu vekovo primeraného a podnetného prostredia.

Montessoriovská škola je všeobecnou jednotnou školou, poskytujúcou vzdelanie deťom od 2 ½ roka do 15 rokov. Vnútorne je rozčlenená na materskú školu (2 ½ - 6 rokov) a základnú deväťročnú školu (6- 15 rokov), ktorá umožňuje žiakom pokračovať vo vzdelávaní na akejkoľvek strednej škole či odbornom učilišti. Škola sa svojou koncepciou dôsledne riadi princípmi pedagogiky Márie Montessoriovej, ktorú rozvíja vzhľadom k miestnym, časovým a kultúrnym podmienkam. Hlavným cieľom školy je pomáhať dieťaťu v poznávaní sveta i seba samého. Dieťa sa stáva samostatným, slobodným, aktívnym človekom, zodpovedným za svoje konanie. Osvojuje si materský jazyk, cudzie jazyky, vedy o prírode, o spoločnosti, základy umenia, venuje sa telesným a pracovným aktivitám. To mu umožňuje harmonický a zdravý rozumový, emocionálny, duševný a telesný vývin.

Učiteľ má zabezpečený dostatočne voľný priestor pre originálnu tvorivú prácu so žiakom i s celou triedou. Výrazná je diagnostická zložka jeho práce. Poznanie žiaka, informácie o jeho postupe a vývoji tvoria základ pre jeho ďalšiu individuálnu prácu so žiakom. Frontálne vyučovanie je nahradené mnohostrannou organizačnou a metodickou diferenciáciou. Na prvom stupni (1. - 5. ročník) žiaci nie sú klasifikovaný známkou. Ich postup v učení je zachytený v „Knihe uložených úloh“ a na konci školského roka je ich všestranný rast charakterizovaný písomným slovným hodnotením triedneho učiteľa. V škole nie je stanovený presný rozvrh hodín pre jednotlivé predmety, ani tradičný učebný plán. Dieťa má zaručenú voľnosť a slobodu v pripravenom prostredí a samo sa snaží rozmnožiť svoje poznatky. Učiteľ nerieši problém, ako sprostredkovať a podať presne stanovené poznatky, ale ako uviesť a usmerňovať dieťa v jeho túžbe po vedomostiach.

Podstatným rysom montessoriovského systému je organizačná štruktúra školy. Veľký význam má voľné zoskupovanie detí a učenia sa v skupinách. Odmieta sa mechanické členenie tried podľa veku detí, tak ako je to v klasickej škole. Usporiadanie školských tried je špecifické a dôsledne vychádza z pedagogických zásad Márie Montessoriovej. V triede sú deti niekoľkých vekových kategórií: 2 ½ - 6 rokov, 6- 9 rokov, 9- 12 rokov, 12- 15 rokov. Pri vytváraní školských tried sa rešpektujú jednotlivé vývojové obdobia so špecifickými spôsobmi konania a správania, so špecifickými charakteristikami. Toto členenie má podstatný význam pre sebavýchovu, predovšetkým sociálnu výchovu. Deti sú stimulované k správaniu z vývojových stupňov mladších a starších detí.

Prečítajte si tiež: Mentálne postihnutie a alternatívne pedagogické metódy

Dieťa po absolvovaní školy, resp. osvojení si pedagogiky Márie Montessoriovej, má mať určité hodnotové ciele:

• žiaci sa majú orientovať v základných mravných hodnotách, a na základe „vnútorného“ prijatia sa s nimi stotožňovať
• pochopiť základné princípy demokratickej spoločnosti, naučiť sa prejaviť ako aktívny, zodpovedný občan
• rešpektovať právo a zákony
• vážiť si svoju vlasť, uvedomovať si hodnotu a rovnosť každého človeka - prijatie týchto hodnôt zaručuje rasovú, náboženskú a vlastne všetky formy tolerancie
• pochopiť význam medzinárodnej spolupráce a dorozumenia sa
• pochopiť význam života a zdravia, osvojiť si zásady zdravého životného štýlu
• utvoriť si silný vzťah k životnému prostrediu a zodpovednosť zaň
• naučiť sa starať sa o seba, získať pocit sebaúcty a sebaistoty, rešpektovať druhých a spolupracovať s nimi

V priebehu návštevy materskej školy a 1. stupňa ZŠ si žiaci majú na základe poznania utvoriť ucelený, názorný obraz prirodzeného a spoločenského prostredia, rozvinúť primerané rozumové schopnosti, zmysly i telesné zručnosti, emocionálnu a vôľovú zložku osobnosti, čo sa výrazne prejaví v úrovni poznávacích procesov, medziľudských vzťahov a osobných charakteristík (vnútorná zodpovednosť, priateľstvo, sebaistota). Žiaci získajú základy kvalitného všeobecného vzdelania v rozsahu ich potrieb, predpokladov a možností.

Systém vzdelávania založený na princípoch učenia M. Montessoriovej je v súčasnosti využívaný prevažne v zahraničí. Existujú dokonca základné a stredné Montessori školy. Známou je aj materská škola Montessori v Prahe. Prvky Montessori pedagogiky možno pozorovať aj na Slovensku. Je to napr. Materská škola Park Angelinum v Košiciach. V Košiciach sídli aj Montessori centrum (Združenie pre komplexnú integráciu zdravotne postihnutých detí, mládeže a dospelých občanov).

Uplatnenie absolventov špeciálnej pedagogiky

Absolventi odboru Špeciálna pedagogika sa môžu uplatniť ako:

• Vychovávateľ pre špeciálne výchovné zariadenia.
• Učiteľ špeciálnych škôl a poradenský pracovník.
• Vedecko-výskumný pracovník (PhD.).

Učiteľ pre špeciálne školy a poradenský pracovník je spôsobilý pre edukačnú prácu (výchova, vyučovanie a vzdelávanie) v špeciálnych školách, triedach a pri individuálnom (domácom) vyučovaní. Je teoreticky a prakticky pripravený na dosahovanie pozitívnych zmien vo vývine vzdelanosti a vychovanosti detí a mládeže so špeciálnymi edukačnými potrebami. Je teoreticky a prakticky pripravený pre tímovú prácu v rámci komplexnej rehabilitačnej starostlivosti a pre spoluprácu s rodinou.

Špeciálny pedagóg (Philosophiae doctor - PhD.) ovláda vedecké metódy výskumu v oblasti špeciálnej edukácie detí, mládeže a dospelých so špeciálnymi edukačnými potrebami.

Štruktúra štúdia špeciálnej pedagogiky

Prvý stupeň vysokoškolského vzdelávania pozostáva vždy z kombinácie dvoch špeciálnopedagogických zameraní (z jednotlivých disciplín špeciálnej pedagogiky) a obsahuje 180 ECTS kreditov. Cieľové zameranie programov je na vychovávateľskú profesiu. V študijnom programe Špeciálna pedagogika - poradenstvo sa spája 1. a 2. stupeň. Pri medziodborovom štúdiu sa odporúča odbor 1.1.5 Predškolská a elementárna pedagogika v rovnomernom rozložení odborov.

Študijné programy 2. stupňa vysokoškolského štúdia so štandardnou dĺžkou 2 roky sa tvoria kombináciou dvoch učiteľských špeciálnopedagogických zameraní, alebo v kombinácii jedného učiteľského zamerania so špeciálnopedagogickým poradenstvom, či medziodborovo s elementárnou a predškolskou pedagogikou. Programy majú teda učiteľské, alebo učiteľsko-poradenské zameranie. Absolventi sú spôsobilí pre profesiu učiteľstvo pre špeciálne školy, alebo poradenský pracovník. Program musí obsahovať 120 ECTS kreditov. Študijné programy sa líšia najmenej 1/5 rozsahu programov navzájom, t.j. najmenej v rozsahu 24 ECTS kreditov. V programe poradenstvo sa spája 1. a 2. Študijný program 3. stupňa vysokoškolského vzdelávania obsahuje pomer študijnej a vedeckej časti študijného programu 1:2.

Teoretické vedomosti a praktické zručnosti

Absolventi odboru Špeciálna pedagogika (1. stupeň) získavajú prehľad o základoch špeciálnej pedagogiky ako integrovaného vedného odboru, ako aj o jej jednotlivých špecializáciách. V rámci programu vybranej špecializácie sú tieto poznatky a zručnosti podrobnejšie rozpracované. Celý prvý stupeň je charakteristický tým, že mimoriadny dôraz sa kladie na teóriu špeciálnej výchovy, čím je tento stupeň prípravou pre vychovávateľské aktivity. Poznatky sú doplnené pomocnými vedami akými sú pedagogika, psychológia, sociológia, patobiológia, patopsychológia, sociálna patológia a ďalšie.

Absolvent druhého stupňa vysokoškolského štúdia špeciálnej pedagogiky je spôsobilý pre riešenie zložitých problémov v oblasti špeciálnej edukácie v rámci zvolených špecializácií. Ovláda etiológiu a symptomatológiu postihnutí, narušení a ohrození so zreteľom na interpretáciu špeciálnopedagogických javov a procesov. Teoreticky a prakticky ovláda metódy diagnostiky a výskumu, vie aplikovať metódy výchovnej rehabilitácie s osobitným zreteľom na príslušnú špeciálnu didaktiku a v príslušnom študijnom programe na poradenskú činnosť. Vie účinne usmerňovať a pomáhať rodičom a ostatným zúčastneným odborníkom pri riešení výchovných problémov a pri úsilí dosahovať vyššiu efektívnosť. Je pripravovaný aj pre koncipovanie špeciálnych edukačných, korekčných a stimulačných programov. Tento stupeň je určený pre prípravu učiteľov špeciálnych škôl alebo poradenských pracovníkov v rámci systému špeciálnopedagogického poradenstva.

Absolvent ovláda vedecké metódy výskumu, pomocou ktorých sa môžu vysvetliť špeciálnopedagogické javy a procesy a zákony, ktorými sa riadia. Ovláda jednotlivé metódy na zostavovanie programov, čo sa týka požiadaviek špeciálnej edukácie. Navrhuje nové, prípadne inovované programy výchovnej rehabilitácie, spôsoby, ako ich realizovať.

Jadro znalostí a nosné témy

Nosné témy jadra poznatkov študijného odboru (1. stupňa) sú viazané predovšetkým na Špeciálnu pedagogiku. Odporúča sa, aby tieto poznatky tvorili aspoň 3/5 kreditov študijného programu.

Nosné témy jadra poznatkov študijného odboru (2. stupňa) by mali tvoriť aspoň ½ kreditov študijného programu.

Nosné témy jadra poznatkov 3. stupňa, t.j. PhD., zahŕňajú aplikáciu poznatkov z infomatiky, matematiky, sémantiky, bioniky a pod. Metodologický aparát, vedecký jazyk, schopnosť využívať vedecké poznatky a metodologický aparát iných odborov.

Študijný odbor Špeciálna pedagogika sa môže podľa Sústavy študijných odborov vydanej rozhodnutím Ministerstva školstva SR č. 2090/2002-sekr. zo dňa 16. Predpokladá sa, že absolvent ukončil prvostupňové štúdium v študijnom odbore Špeciálna pedagogika, alebo v niektorom príbuznom študijnom odbore.

tags: #alternativne #smery #v #pedagogike #mentalne #postihnutych