Amsterdamská Zmluva ZEU: Výhody a Nevýhody

Úvod

Amsterdamská zmluva Západoeurópskej únie (ZEU) predstavovala významný krok v európskej integrácii a posilňovaní spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) Európskej únie. Cieľom tohto článku je preskúmať výhody a nevýhody, ktoré priniesla táto zmluva.

Správne konanie a dokazovanie

Správne konanie je zákonom ustanovený postup správnych orgánov, účastníkov konania, zúčastnených osôb a ďalších osôb pri vydávaní, preskúmavaní a nútenom výkone rozhodnutí, ktorými sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach konkrétnych fyzických osôb a právnických osôb v konkrétnych právnych vzťahoch v oblasti verejnej správy. Správne konanie smeruje k vydaniu individuálneho správneho aktu. Na to, aby správny orgán vydal individuálny správny akt, je potrebné presné a úplné zistenie skutočného stavu veci a za tým účelom je povinný si obstarať potrebné podklady. Pri tejto činnosti správny orgán má k dispozícii ustanovenia týkajúce sa dokazovania v správnom konaní. Pri zisťovaní skutkového stavu je potrebné postihnúť všetky rozhodujúce skutočnosti tak, aby bol vytvorený dostatočný základ pre rozhodovanie podľa predpísaných hľadísk.

Dokazovanie v správnom konaní je upravené zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok) v ustanovení §34 až §39. Uvedené ustanovenia sú pomerne stručné a rámcovo riešia jednotlivé inštitúty a postup správnych orgánov. Jedná sa o demonštratívny výpočet nástrojov, prostredníctvom ktorých správny orgán zisťuje skutočný stav veci, a to v súlade so zásadou materiálnej pravdy. Podľa právnej teórie, ale aj ustálenej judikatúry, je správny orgán oprávnený použiť aj iné nástroje za týmto účelom, samozrejme, ak sú v súlade s právnymi predpismi. Najvyšší súd SR ustálil názor, že správny orgán (a platí to aj pre odvolací správny orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležité objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci.

Zásady správneho konania a dokazovania

Zo zásadou materiálnej pravdy v súvislosti s dokazovaním a následným vydaním individuálneho správneho aktu, súvisí aj zásada rýchlosti a hospodárnosti konania. Ustanovenie § 32 Správneho poriadku ustanovuje povinnosť správneho orgánu zistiť presne a úplne skutočný stav veci. Pohľadom aplikačnej praxe je možné sa stotožniť s tvrdením, že zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej úpravy nemá charakter absolútny, t.j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť „len" spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Zásada materiálnej pravdy je kompromisom medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami, ktoré má správny orgán v rámci správneho konania dodržiavať.

V prípade dokazovania sa zásada súčinnosti prejavuje nie len vo vzťahu k iným orgánom verejnej správy, ale aj vo vzťahu k účastníkom konania. Všeobecne platí, že účastník konania, ak niečo tvrdí, je povinný svoje tvrdenia preukázať dôkazmi tým spôsobom, že dôkaz predloží resp. dôkaz označí. Jedná sa o aktívne pôsobenie účastníka v procese dokazovania, a to najmä v prípade, ak účastník konania mal vedomosť o dôkazoch potrebných pre riadne zistenie skutočného stavu a v rozpore so zákonom ich nenavrhol. Aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí uvádza, že účastník správneho konania má nielen právo navrhovať dôkazy, ale na potvrdenie správnosti svojho tvrdenia má súčasne aj povinnosť dôkazy správnemu orgánu predkladať, nesplnenie tejto povinnosti má za následok neunesenie jeho dôkaznej povinnosti podmieňujúcej výsledok konania.

Prečítajte si tiež: Slovenský pohľad na Zmluvu a obťažovanie

Uvedené tvrdenie nieje v rozpore s vyhľadávacou zásadou, v zmysle ktorej je správny orgán povinný zabezpečiť si podklady na vydanie rozhodnutia na základe spoľahlivo zisteného stavu veci. Táto zásada korešponduje najmä so zodpovednosťou správneho orgánu, že výsledkom správneho konania bude zákonné rozhodnutie. Správny orgán posudzuje a vykonáva dôkazy, rozhoduje o tom, ktorý dôkaz bude použitý, prípadne na ktorý sa prihliadať nebude. Správny poriadok okrem pozitívneho vymedzenia, ktoré dôkazy sa v správnom konaní preukazujú, upravuje aj ich negatívne vymedzenie, teda určuje, ktoré z nástrojov na preukázanie skutočného stavu veci sa nepreukazujú. Podľa § 32 ods. 2 Správneho poriadku údaje z informačných systémov verejnej správy a výpisy z nich, okrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za všeobecne známe skutočnosti a sú použiteľné na právne účely, tieto údaje nemusí účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu preukazovať dokladmi, doklady vydané správnym orgánom a obsah vlastných evidencií správneho orgánu sa považujú za skutočnosti známe správnemu orgánu z úradnej činnosti, ktoré nemusia účastník konania a zúčastnená osoba správnemu orgánu dokladovať. Takéto vymedzenie priniesol zákon č. 177/2018 Z.z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii), ktorým bol Správny poriadok novelizovaný. Cieľ zákonodarcu možno hodnotiť určite pozitívne, až na „barličku", ktorú správnym orgánom ponechal. Určite je tu snaha o zrýchlenie, zmodernizovanie a snaha o zmenšenie zaťaženie účastníkov konania spočívajúca v predkladaní listín, ktoré sú vedené v rámci evidencií iných orgánov verejnej správy. Uvedená snaha je ale v plnej miere rušená ustanovením § 1 ods. 6 zákona proti byrokracii, ktoré podľa môjho názoru nemá v takomto právnom predpise miesto.

Ďalšou zásadou, ktorá je vyslovene spojená s dokazovaním v správnom konaní je zásada voľného hodnotenia dôkazov. Správny orgán hodnotí dôkazy (poznatky získané z dokazovania), bez toho, aby bol viazaný ďalšími formálnymi pravidlami, posudzuje váhu a hodnotu jednotlivého dôkazu a dôkazov v ich súhrne na základe uváženia všetkých okolností prípadu i odborných znalostí. Je vecou úvahy správneho orgánu, či bude mať rozhodné skutočnosti za dostatočne dokázané alebo či pristúpi ďalšiemu dokazovaniu.

V rámci tohto posúdenia je potrebné rozlišovať v určitom zmysle najmä váhu niektorých druhov dôkazov, čo sa týka podľa môjho názoru najmä znaleckých posudkov a verejných listín. Uvedené tvrdenie vychádza aj z aktuálnej judikatúry. Najvyšší súd SR v sp. Zn. 6 Sžp/6/2011 zo dňa 28.3.2012 konštatoval, že ak medzi dôkazy hodnotené správnym orgánom patrí znalecký posudok, ktorého vypracovanie bolo potrebné na účely odborného posúdenia skutočností dôležitých pre rozhodnutie správneho orgánu, potom zásada voľného hodnotenia dôkazov sa uplatní obmedzene. Správny orgán preto nemôže znalecký posudok označiť za nesprávny a nahradiť ho vlastným posúdením skutočnosti z odbornej stránky. Dodržanie zásady voľného hodnotenia dôkazov je aj súdmi preskúmavané z niekoľkých hľadísk.

Zásada rovnosti je výrazná pri použití čestného vyhlásenia v správnom konaní. Právna teória vylučuje čestné vyhlásenie zo súboru dôkazným prostriedkov, považuje čestné vyhlásenie za „náhradu", keď nie je možné dôkaz získať alebo jeho získanie je spojené s neprimeranými ťažkosťami, použiť. Znenie § 39 ods. 2 prvá veta Správneho poriadku priamo na túto zásadu odkazuje.

Správne orgány sú v rámci dokazovania povinné postupovať spôsobom, ktorý je upravený zákonom. V rámci tejto činnosti sú ustanovenia Správneho poriadku pomerne strohé, uvedenú problematiku upravujú rámcovo. Cieľom a konečnou fázou dokazovania je vydanie zákonného rozhodnutia. V súvislosti s postupujúcou elektronizáciou verejnej správy a zároveň snahou odstraňovať byrokratické prekážky pri dokazovaní v správnom konaní bude nutné, aby si správne orgány v zmysle zásady rýchlosti a hospodárnosti konania zabezpečovali sami všetky údaje, ktoré budú v dispozícií orgánov verejnej správy, a ktoré dnes musia zabezpečovať pre účely dokazovania v správnom konania jeho účastnici. V súčasnosti majú správne orgány v zásade prístup k výpisom z listov vlastníctva, výpisom z obchodného registra a k registru právnických osôb, v ktorom sú vedené právne záväzné údaje o právnických osobách, podnikateľoch a orgánoch verejnej moci, ktoré sú registrované alebo evidované vo viac ako 70 zdrojových registroch a evidenciách.

Prečítajte si tiež: Rodová rovnosť a Amsterdamská zmluva

Európska prokuratúra

Zriadenie EPPO možno považovať za zavŕšenie úsilia členských štátov Európskej únie o účinnejšiu ochranu finančných záujmov Únie, ale na druhej strane tento krok harmonizácie európskeho trestného práva znamená aj niekoľko otázok - nielen z dôvodu vykonávania posilnenej spolupráce. Téma Európskej prokuratúry je zaujímavá hneď z niekoľkých dôvodov. Domnievam sa, že zriadenie Európskej prokuratúry predstavuje bezprecedentný a snáď aj najdôležitejší krok v harmonizácií európskeho trestného práva. Nejde totiž iba o ďalšiu formu spolupráce v trestných veciach ako napríklad v prípade európskeho vyšetrovacieho príkazu alebo európskeho zatýkacieho rozkazu, ale takpovediac o vytvorenie nového orgánu činného v trestnom konaní so všetkými štandardnými právomocami akými disponujú prokuratúry, resp. To znamená, že jeden európsky orgán - Európska prokuratúra - bude zodpovedať za ochranu zákonom chránených záujmov, i keď v pomerne úzko vymedzenej vecnej príslušnosti, a na základe aspoň čiastočne spoločných trestno-procesných pravidiel, ktoré predstavuje nariadenie Rady (EÚ) 2017/1939 z 12. októbra 2017, ktorým sa vykonáva posilnená spolupráca na účely zriadenia Európskej prokuratúry (ďalej len „nariadenie"), bude oprávnený začať trestné stíhanie, viesť a dozorovat' priebeh trestného stíhania v predsúdnom štádiu trestného konania, podať obžalobu na súd a v konaní pred súdom bude niesť dôkazné bremeno vo všetkých členských štátoch, ktoré nariadenie implementovali. Treba však zdôrazniť, že Európska prokuratúra bude vo všetkých členských štátoch postupovať iba na základe čiastočne spoločných trestno-procesných pravidiel, pretože procesné postupy, úkony či rozhodnutia, ktoré neupravuje nariadenie, sa budú realizovať na základe príslušných právnych predpisov platiacich v jednotlivých členských štátoch. Okrem toho treba zdôrazniť aj to, že vyšetrovať trestnú činnosť, na ktorú sa vzťahuje vecná príslušnosť Európskej prokuratúry, budú vyšetrovatelia (policajti) pôsobiaci v policajných zboroch vo svojich domovských štátoch. Nastáva tak situácia, že jeden z orgánov činných v trestnom konaní bude takpovediac európsky (Európska prokuratúra) a druhý vnútroštátny (policajt).

V zriadení Európskej prokuratúry sa odzrkadľuje potreba bojovať proti závažným formám trestnej činnosti, ktorá poškodzuje finančné záujmy Európskej únie, na európskej úrovni, keďže páchanie takejto trestnej činnosti prekračuje hranice členských štátov a doterajšie možnosti boja proti nej sa ukázali ako nedostatočné. No práve v uplatnení posilnenej spolupráci vidíme prvý z možných problémov budúceho fungovania (činnosti) Európskej prokuratúry, resp. problémov pri ďalšej harmonizácií európskeho trestného práva, o ktorej sa nazdávam, že zriadenie Európskej prokuratúry nepredstavuje jej konečný vrchol, ale že aj po tomto kroku bude napredovať ďalej, pretože jej zriadenie môže zároveň determinovať nové problémy, ktorých riešenie sa bude hľadať v ďalšej harmonizácií európskeho trestného práva. Uplatnenie posilnenej spolupráce je výsledkom odmietavých stanovísk k zriadeniu Európskej prokuratúry, kvôli tomu, že sa týka suverenity štátov, ktorá zahŕňa aj trestné stíhanie trestných činov a ukladanie trestov ich páchateľom (príp. kvôli iným dôvodom). Prenesením práva trestne stíhať páchateľov trestných činov na novovytvorený európsky orgán sa členské štáty, ktoré sa rozhodli implementovat' Európsku prokuratúru, dobrovoľne vzdali časti svojej suverenity v prospech Európskej únie. Z takéhoto kroku - zo zriadenia Európskej prokuratúry - môžu vyplývať v zásade dva podstatné závery. Po prvé, zriadenie Európskej prokuratúry môže vytvoriť lepšie podmienky a mechanizmy pre ochranu finančných záujmov Európskej únie, vďaka čomu sa zefektivni trestnoprávna ochrana týchto záujmov, zníži sa latentná kriminalita tejto trestnej činnosti, a tým aj výška spôsobovaných škôd touto trestnou činnosťou. No po druhé, ak berieme do úvahy dynamiku harmonizácie európskeho trestného práva, kto…

Prečítajte si tiež: O Amsterdamskej zmluve

tags: #Amsterdamská #zmluva #ZEU #výhody #a #nevýhody